streda, 6. mája 2009

AMERIKA 18

NEUVERITEĽNÉ NAŽIVO

Myslím, že aj ten, čo nevie o Amerike nič, vie, že sa tam kradne, vraždí a strieľa každú chvíľu. Priznávam, áno, to všetko som tam videl - v televízii. Nebyť nej, tak mám pocit, že žijem v zemi, kde snáď zlo ani nemôže byť. Môj pocit bol ale, vďaka tej televízii, práve opačný. Krv, krv a krv sa valí na vás z každodenných správ. A nie že by si vymýšľali. Lenže - keď si zoberiete takmer tristo miliónov ľudí, tak sa SAMOZREJME niekomu z nich za ten deň niečo zlé prihodí. A keď sa to prihodí desiatim (čo je len jedna tridsaťmilióntina populácie), tak máte večer správy ako výber z hororu. A keď to spočítate za 365 dní, tak vám vyjdú šokujúce čísla. Ale, keby ste to rozdelili na jednotlivé štáty USA, tak zistíte, že v niektorých by ste vo večerných správ nemali ani poriadne čím strašiť deti a starých ľudí. Skrátka, najhoršie na Amerike je to, že hoci sa vám celý život nemusí nič stať, celý život ste v jednom strese z toho, čo vám oznamujú médiá. Veď to poznáme už aj od nás. Zázračné na tom je to, že mnohí Američania si napriek tomu zachovali zvyky, na ktoré sme my už dávno zabudli.

Nech sa páči ďalej

V prvých dňoch nášho pobytu v Iowe sa celkom prirodzene zjavili miestni ľudia, ktorí mali čosi s literatúrou, a prišli sa len tak opýtať, či niečo nepotrebujeme. Mali sme toho požehnane, ale bicykle by nám (keďže sme neboli automobilní) veľmi pomohli. Noví známi sľúbili pomoc a za pár dní nám zviezli kto, čo mal. Ja som získal starší bicykel od mladej Dánky, ktorá študovala herectvo. Tri mesiace som sa na ňom vozil a tri mesiace som o majiteľke nepočul. Keďže sa náš pobyt už končil, zavolal som jej. Bola v pohode: "Škoda, že odchádzate."
"A čo bicykel?"
"No tak mi ho privez."
Nadiktovala mi adresu a o pár dni som sa tam vybral. Ten domčúrik stál kdesi v okrajovej štvrti. Samá zeleň a nie najpozornejšie pokosený trávnik. Žiadny plot a ako som čoskoro zistil, ani žiadny zvonček. Tak som klopal. Nikto sa neozval. Hlavné dvere boli v skutočnosti otvorené, len pred nimi ešte boli ľahké rámové dvere so sieťou proti komárom. Pootvoril som ich a zavolal. Nič. Nechal som bicykel vonku a vošiel som. Chcel som sa poďakovať a oznámiť vrátenie bicykla. Jediný komu som to všetko mohol hovoriť bola mačka, ktorá sa na mňa z vnútra domu prišla pozrieť. Rovno od dverí som však mohol vidieť celú obývačku s kopou vecí vrátane počítača a peňaženky pohodenej na stole. Rýchlo som vycúval. Už mi niektorí hovorili, že tu v Iowe sa autá nezamykajú, ale že ani domy, to ma fakt dojalo. Radšej som ten bicykel oprel pred domom a švihal preč. Ešte tak aby sa niečo stalo a bolo by to na mňa. V hektike nasledujúcich dní som na to všetko zabudol a nakoniec som sa vlastne ani poriadne nepoďakoval. Takže dodatočne - vďaka za lekciu otvorených dverí. Neviem ale, či ju budem môcť doma použiť...

Konečne krádež!

Austrálčan Alan raz šiel do krčmy na bicykli. Zišli sme sa tam viacerí a bolo veselo. Keď sme po záverečnej vychádzali, bicykel na stojane pred krčmou už nebol. Alan by nad tým mávol rukou, veď to bol starý bicykel, ale požičal si ho od miestnych ako my všetci. Cestou na internát sme živo debatovali o tom, čo s tým. Zahlásiť to na políciu? Prečo nie, lenže Alan si ani poriadne nepamätal ako ten bicykel vyzeral. Nič múdre sme teda nevymysleli a už tu bol internát. A nič múdre sme už ani vymýšľať nemuseli. Bicykel stál na stojane pred internátom. Skrátka, zviezol kohosi, čo mal naponáhlo, a vrátil sa verne späť k pánovi...


Žiadne komentáre: