Amerika 46

Pohľadnica z New Yorku - Tanec U zkurvysynov

Kdesi uprostred Greenwich Village je brazílsky bar „U zkurvysynov“. Tento večer, ako každý večer, tu jačí, vyje, mraučí, škrieka, výska a raduje sa zo života – samba! Samba je ako búrlivý jarný príval, ktorý rytmicky naráža na kamene, a kto chce v tom veľkom prúde prežiť, musí poriadne švihať telom. A tu, uprostred parketu, tancuje deva ako o život. Nie je príliš pekná, ale je neuveriteľne hbitá, temperamentná a vzápätí vláčna a poddajná. Vzdor a odovzdanie, chladný odstup a náhla odmena pritúlenia – tá baba to vie! A vedia to o nej všetci chlapi v sále. Len zopár sa ich však odváži vyzvať ju do tanca, pretože to musia naozaj vedieť. Keď už nevládzu, tancuje sama, pripravená prijať novú výzvu. A tanečník za tanečníkom si trúfa predstúpiť, ona sklopí zrak a naznačí postojom – čo so mnou urobíš? Nasledujú úžasné vývrtky a figúry, všetky akoby už dávno vedela a ak nie, nevieme to posúdiť, veď je tak poddajná a vláčna – keď chce.

Táto pohľadnica sa po hodine mení. Do jej stredu rovno k dievčaťu vstupuje akýsi chlapík. Ale tancovať sa mu zjavne nechce a možno ani nevie! Ale drapne tanečníčku a ťahá ju z pódia. Žiarlivostná milenecká scéna – Madonna mia! V rohu parketu to medzi nimi niekoľkokrát prskne a chlapík vyfučí. Nemá už čo povedať a nevie ani čo urobiť. Len tam tak stojí ako pajác pripútaný k stĺpu hanby pre všetkých žiarlivcov. A ona sa pomaly, pomaličky rozvlní a začne ho tým svojím tancom ovíjať. Ako horúci kov obopína chladnú kamennú sochu toho zadubenca a celým tým tancom mu hovorí:

„No čo, moje telo je mladé, zatancovalo si! Ale duša, duša a srdce, milučký, sú tvoje.“

A akoby sme ho počuli mrmlať verše slovenského básnika:

„Duša a cnosť? Ó, daj mi svoje telo, duše mám vlastnej dosť!“

Ale ona sa nedá a znova pokúša:

„Čo ťa po iných, že sa na mňa pozerajú. Poď si vziať, čo je tvoje!“

Pre tých, čo videli slávnu Nezvalovu dramatizáciu mileneckej drámy „Manon Lescaut“ oznamujeme, že tento kus sa hrá naživo už aj „U zkurvysynov“ v New Yorku.

Poetka v metre

„Čo to čítate?“

Vždy mi tvrdili, že v newyorskom metre sa nemá iným ľuďom ani len pozerať do očí, nie to ich ešte aj oslovovať. A teraz som oslovený sám. A navyše ženou. A neodbytnou:

„Nejaká kniha?“

Pozerám s úžasom – vedľa mňa sedí staršia moletná žena, asi španielskeho pôvodu. Je to ešte k tom aj nakrátko ostrihaná peroxidová blondína. Ale usmieva sa sympaticky.

„Áno, kniha. A vy, vy čítate tiež?“

„Ani nie, ale píšem. Píšem poéziu.“

„Poéziu?“

„Poéziu. A vy tiež píšete?“

Tak sme si zopár zastávok pokecali ako kolegyňa s kolegom. Potom som už musel vystúpiť. Mimochodom, volá sa Nadia Nazario. Je to nezamestnaná matka štyroch detí, dvoch chlapcov a dvoch dievčat. A popri tom všetkom má ešte chuť písať poéziu…

Amerika 45

U nás v New Yorku

Opäť na skok v New Yorku nemohol som obísť svojho dávneho priateľa z gymnázia v rodných Krasňanoch Laca a jeho budúcu ženu Lucku. No a keď už sme boli spolu, nemohli sme obísť tému – tenis. Zohrali sme spolu nejeden bojovný zápas, ale tentoraz Laco vymyslel, že sa na tenis najvyššej kvality pôjdeme pozrieť. Práve bežal veľký tenisový turnaj zvaný US-Open. Ja na to:

„Samozrejme, a čo lístky?“

„Pokojne, starec, tu nie si v snobskom Wimbledone, kde sa bivakuje dve noci, aby si si mohol kúpiť jeden lístok. Tu si v New Yorku, v slobodnej krajine! Zajtra ráno pôjdeme a kúpime si ich rovno pri vchode.“

No, bolo to inak. Do areálu Flashing Meadow sme dorazili až okolo desiatej a pred pokladňami stála rada na niekoľko hodín. Pred niekoľkými pokladňami však bolo takmer pusto. Šli sme sa na to pozrieť. Vydávali tam lístky tým, čo si ich rezervovali. No ale keď už sme tam tak postávali a tá „naša“ rada bola tak blízko, tak sme sa „akože nenápadko“ šuchli dopredu. A samozrejme, že sme to urobili vo veľkom zaujatí debatou o čomsi veľmi dôležitom. Mysleli sme si, že máme vyhraté. Ale Američania sú veľké žalobaby. Nepôjdu sa s vami hádať, že sa prebiehate, pošlú policajta. Ten prišiel a začal pozoruhodný dialóg.

„Čo tu robíte?“

„Stojíme na lístky.“

„Ale ľudia za vami tvrdia, že ste ich predbehli.“

Pozrel som sa na ľudí za nami a pochopil, že títo by to odprisahali aj pred súdom. Vyzeralo to zle a vtedy je každý nápad dobrý. A mňa ten nápad napadol!

Siahol som do vrecka a našťastie tam bol – môj novinársky preukaz. Hovorím:

„Ale ja by som predsa ako novinár nemal stáť žiadnu radu.“

Policajt to uznal a odkázal ma na akreditačné stredisko, kdesi za rohom. Laco s Luckou ale predsa len museli ísť na koniec radu. Ja som s novinárskym preukazom prešiel jednou zo zadných brán a mal vstup na ten deň zadarmo. Američania sú poriadkumilovní. Ale dá sa zjednávať.

Amerika 44

Gabov príbeh

Tuším, že tej Ameriky na ružovo máte už plné zuby. Ale ja si naozaj neviem pomôcť, píšem len, čo som naozaj zažil! Vlastne pomôcť si môžem – ukážkou z Gabovho životného príbehu.

Gabo žil dlhé roky v San Franciscu tak ako môže žiť básnik, ktorý sa občas živí prekladaním z nie veľmi frekventovanej slovenčiny, či češtiny do angličtiny. Najväčší kšeft chytil, keď ho usporiadatelia celosvetového finále Miss Universe na Trinidade a Tobago pozvali tlmočiť našej Misske, ktorá to vlastne vôbec nepotrebovala! Gabo žil v starom dome v podnájme moravskej emigrantky, bývalej peknej a ešte stále sexi, ktorá si navrch zobrala k sebe akéhosi portorikánskeho fešáka. Ten na nej chcel vraj až priveľa sexu a volali ho všetci Pavel. Stretol som ho u nich, vyzeral ako Chaplinov príbuzný, furt sa veselo šklebil. Keby som túto pitoresknú, a veľmi priateľskú, domácnosť nenavštívil, neobjavil som ich malé tajomstvo. Záchod mal záves! Nie dvere, ale záves. Navyše bol na chodbe do kuchyne a ostatných dvoch izieb (jedna Marováčky s portorikáncom Pavlom a druhá Gabova) a prakticky neprehliadnuteľne trónil celej domácnosti.

„Prečo si tam nedáte dvere?“ pýtal som sa úplne naivne.

„To je dlhá história.“

Ja tú dlhú históriu pre vás skrátim. Aj moravská emigrantka bola v tom byte vlastne v podnájme a pán domáci odmietol vymeniť dvere, keď sa pokazili. Videl som to aj v New Yorku. Domáci kašlú na opravu a nájomníci tiež, lebo nechcú investovať do niečoho, čo nie je ich. No ale záves na záchode som videl len v tejto podarenej domácnosti.

Asi rok potom, čo som už opustil San Francisco aj Ameriku, sa Gabovi naskytla možnosť návratu do vlasti. Po takmer dvadsiatich rokoch. Vybral z banky všetky peniaze, kúpil si letenku a zbalil neveľký kufor. Zvolal kamarátov a kamarátky a že ich za tie roky v San Franciscu bolo dosť! Byt mal samostatné schodište a večer pred Gabovým odletom ním dupali hore a dolu zástupy rôzne spriatelených bytostí. Skrátka, dvere boli dokorán a v malom byte tlačenica. Každý doniesol fľašu a tak bolo veselo. Okolo polnoci si šiel Gabo po čosi do izbičky, ktorú obýval hneď pri vchodových dverách. Kufor bol na mieste, v skrini našiel aj sako, ale keď podvedome siahol do vrecka, kde si odložil hrubý zväzok bankoviek – neboli tam! Zábava skončila trápnym prehliadavaním VŠETKÝCH prítomných. Gabo vybehol ešte aj na ulicu v iluzórnej predstave, že tam zlodeja chytí. Stokrát si mohol tĺcť hlavu, prečo si tie peniaze lepšie nezašil. Nenašli sa. A tak, takmer po dvadsiatich rokoch, sa náš básnik vracal domov tak ako z domu odišiel – z holou riťou.

S peknými prsiami ďalej zájdeš

Túto moju príhodu som vlastne naplno prežil až po rokoch. Až po rokoch mi moji losangelskí kolegovia z PEN prezradili, čo som vlastne všetko napáchal. A pritom to bol celkom nevinný nápad. Len si to predstavte – sekretárka miestneho PEN Klubu preberá poštu a nájde tam podozrivý balíček. Vyberie z neho kazetu, vloží do magnetofónu, chvíľu počúva a – poplach! Nezabúdajme, že PEN Klub je vážená spisovateľská organizácia, jediná celosvetová a navyše kolektívny člen UNESCO. Ale pretože PEN Klub pochopiteľne zasahuje do otázok slobody prejavu a to na hrane citlivých politických tém, môže sa nájsť aj v Amerike niekto, komu sa to nepáči.

Zasadne Rada a ktosi spustí podozrivú kazetu. Lenže ten hlas je ženský a nehovorí o slobode prejavu, ale o svojich veľkých prsiach. Vypnú to a zamyslia sa – to by mohlo byť sexuálne harašenie. V roku 1995 ešte stále paprikovo ostrá téma. No ale prečo by niekto sexuálne strašil počestných spisovateľov svojimi veľkými prsiami? Že by podivuhodná reklama, alebo čin šialenej nymfomanky? Také čosi ani sexuológia nepozná!

Našťastie to počúvali ďalej, až kým dotyčná nevyslovila to kľúčové slovo – Gustav. Meno na severoamerickom kontinente tak vzácne, že mohlo patriť jedinému a to nedávnemu návštevníkovi zo Slovenska!

Pamätáte si ešte na Candy Apples? No predsa – najkrajšie prsia Západu! Nechcel som si nechať ujsť príležitosť urobiť s ňou rozhovor. Lenže naživo už nebol čas, pretože v Iowa City bola len kvôli predstaveniu. Tak sme sa dohodli, že jej spíšem otázky a ona mi ich pošle. Lenže sme sa dohadovali pridlho a jej potom tak dlho trvala odpoveď, že odpovede mohla poslať už len na poslednú adresu, kde som ešte v posledné dni bol – do PEN Klubu v Los Angeles. A ako to už býva, s kolegami sme mali kopu iných zaujímavejších vecí na debatu a na odpovede Candy Apples som úplne zabudol. Aby to bolo ešte veselšie, jej sa tie odpovede nechcelo písať a tak ich nahrala na kazetu. A tá dorazila pár dní potom, čo som odcestoval. No vidíte, taká drobnosť a mohol som vstúpiť do dejín americkej sexuálnej kriminality. Ešteže kolegovia v PEN uznávajú slobodu slova aj na tému veľké prsia…