streda, 27. januára 2010

Cestovné príbehy

PITKA V STARÝCH ZLÝCH ČASOCH


Výhodou cestovania je aj to, že sa v jednej chvíli ocitnete nielen stovky kilometrov od domova, ale aj desiatky rokov späť. Cestovanie v čase je možné. V staničnom bufete v českých Pardubiciach sa ocitnete rovno v 80. rokoch, ešte aj umelohmotné (a tým pádom nezničiteľné) košíky na pečivo tu nemenili najmenej štyridsať rokov. Ale skutočným skokom do starých zlých čias je návšteva ukrajinského Ľvova. Jedným z vrcholných čísiel bol pre nás náhodne objavený denný bar „U Rozi“. Napriek nevábnej fasáde nás prilákali melódie takého toho combo-bandu, ktoré u nás v päťdesiatych rokoch minulého storočia hrali po baroch a na estrádach. Vstúpili sme tak do miestnosti, ktorá by mohla byť múzeom socialistickej zábavy. A vstúpili sme rovnými nohami do niektorého zo Šukšinových filmov! Priamo oproti vchodu v rohu malého tanečného parketu stáli na pódiu dvaja na všetko zvyknutí muzikanti (obsluhujúci saxík a elektrický klavír) v čiernych, od obnosenia lesklých kostýmoch. Steny baru boli vyúdené od tabakového dymu, aj boxy so stolmi popri stenách zažili už kadečo. Ale my sme už dávno nezažili to, čo nás čakalo v jednom z nich - oslava narodenín ako na ekonomickom Titaniku. Tri ženy medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou tu oslavovali narodeniny jednej z tých starších - scéna ako z ruského filmu „Zamilovaná na vlastnú žiadosť“. Lebo to nebola oslava, ale zúfalo-trúfalá frčka do tváre všetkým ekonomickým bohom. Napriek novinovým titulkom o katastrofálnej nezamestnanosti a inflácii, stôl sa tu prehýbal pod misami kurčacích stehien i varených zemiakov a zeleniny, nechýbala veľkotorta a samozrejme navrch fľaštička vodky. Ak si ešte spomeniete na zástupy podgurážených súdružiek, ktoré u nás zvykli tiahnuť mestom v povestný Medzinárodný deň žien, tak tu sa to koncentrovalo do troch podgurážených pracovníčok blízkej materskej škôlky. Bolo to pozoruhodné zoskupenie, kde chýbali muži. Pôvodne boli za stolom štyri (miestna hajzel-baba, zrejme známa, kontrolovala, či sú náležite obslúžené), ale kamarátku od záchodu tie tri okamžite vymenili za dvoch inostrancov. Teda za nás. A nebolo úniku! Čo by mohlo byť väčším darom oslavujúcej Jelene (alebo Galine?), ktorá mimochodom vyzerala na stopäťdesiat, než dve muščiny a ešte tomu zo Slovenska. Lebo, ako mi pri tanci dôverne pošepkala najmladšia z nich, Slovensko - to je veľká zem (že sme si to tu u nás ešte nevšimli?!). A to najmä preto, že sa tam (teda k nám) chodí za robotou i na kšeft. Keď sa dotyčnej nepodarilo presvedčiť ma, aby som jej muža dostal na nejakú stavbu, alebo ho aspoň akosi inak zamestnal (vedci sú v tomto smere neperspektívni spoločníci, ako čoskoro pochopila), s hlbokým povzdychom sa odhodlali s kolegyňou k ďalšiemu bodu programu. Vyrazili k estrádnej kapele, zjednali si ticho v bare a nasledovala oslavná reč na počesť jubilantky. Ak som tomu všetkému dobre rozumel, za stolom sa pri nás pýril živý Gándhí v ženskej podobe. Táto ženská bola hrdinkou práce, človekom najčlovečkejším, kolegyňou najkolegiálnejšou, krásavicou najkrásnejšou (duševnou). Nám medzičasom naliala čašníčka pivo do koňakových pohárov, takže sme sa mali nad čím zamýšľať. Po prejave prvej rečníčky sa mikrofónu chytila mladšia kolegyňa, zbuzerovala saxofonistu za neskorý nástup, a odspievala nejakú tú estrádnu pieseň s takým elánom, že Šukšin musel v hrobe tancovať kazačok. A to nebolo všetko, pretože (ako ma pohotovo ubezpečila spoly bezzubá oslávenkyňa) pri takejto piesni musí oslávenkyňu niekto zobrať do tanca. V našom prípade to bolo síce opačne (bol som zobraný do tanca), ale zohral som predsa len dôležitú úlohu. Oslávenkyňa Jelena (alebo Galina?) totiž v extrémne dobrej nálade vytáčala také piruety, že mojou úlohou ju bolo akurát len držať, aby neskončila v nejakom kúte alebo nebodaj na plafóne pri lustri. Keď som kútikom oka zahliadol, že môj kolega (ktorý nikdy netancuje!) pôsobí tiež ako vyvažovací stojan dubasiacej kolegyni oslávenkyne, pochopil som, že ústup je nevyhnutný. Aj takéto múzeum má konečný počet atrakcií. A hlavne - my sa môžeme kedykoľvek zdvihnúť a odísť. Na nich ostáva to kalné ráno, kedy sa estrádna výzdoba zametá do koša, ale estrádny život pokračuje...

streda, 20. januára 2010

Cestovné príbehy

BÁSNIK NA ÚTEKU


Byť súčasťou jedinej celosvetovej organizácie spisovateľov znamená, vypočuť si príbehy z celého sveta. Tento sa týkal vietnamského kolegu, básnika Nguyên Hoàng Bao Viêt.
Životný príbeh tohto vietnamského básnika sa začína zakázaním jeho kníh. Išlo to ale ďalej, išlo o to zakázať mu nielen publikovať, ale aj písať a čo i len myslieť vo veršoch. Na to je podľa vietnamského komunistického režimu najlepší prevýchovný tábor. Do neho bol poslaný údajne len na mesiac (a len na mesiac si mohol zobrať osobné potreby), v skutočnosti je tu ale pobyt bez akéhokoľvek časového obmedzenia a hlavne bez nádeje na slobodu. V tomto tábore musel Bao Viêt napísať tisíc strán svojej sebakritiky a to nie len formálne, pretože zaváhanie na ktorejkoľvek z nich mohlo viesť k ďalším dômyselným trestom. Stabilnou súčasťou takejto prevýchovy je nielen duševný, ale hlavne fyzický hlad (na mesiac je vydelené na jednu osobe 25 gramov mäsa). Bolo jasné, že náš básnik tu môže pre svoje verše skončiť veľmi rýchlo svoju životnú púť. Preto sa jeho žena rozhodla zasiahnuť a z vlastnej vôle sa stala úderníčkou v práci. Po čase sa jej podarilo získať dokonca aj pracovné vyznamenanie a keď jej ho odovzdávali, vyjadrila želanie, aby sa jej muž vrátil domov, kde ho sama „prevychová“. Na veľké naliehanie sa Bao Viêt naozaj mohol vrátiť domov, ale bez akýchkoľvek občianskych práv. Naopak mal dve hlavné povinnosti – denne sa hlásiť na policajnej stanici a ročne vypestovať 555 kilogramov ryže na pridelenom políčku. Bolo jasné, že toto je len iná cesta k básnikovmu zániku. Preto opäť zasiahla jeho žena a navrhla mu, aby z krajiny emigroval. Bao Viêt sa na cestu aj vydal, ale v poslednej chvíli si to rozmyslel. Nemohol žiť bez svojej rodiny. Preto jeho žena rozhodla, že utečú celá rodina. Verila tomu, že pre jeho poslanie básnika tú obetu a smrteľné riziko stojí za to podstúpiť. Po týždňoch a mesiacoch konšpiratívnych plánov nastal deň, kedy sa mali nalodiť na čln, ktorý ich odvezie do neznáma. Ten čln bol jedenásť metrov dlhý a dva a pol metra široký – dosť pre 15 až 20 ľudí. Pred odchodom sa ale nahrnulo k člnu 68 utečencov, z toho 32 detí. Nebolo ich možné odmietnuť a tak od vietnamských brehov odrazil nebezpečne preťažený čln s biednymi zásobami, ale veľkými nádejami. Tá cesta trvala tri týždne. Počas nej ich tri krát prepadli thajskí piráti a keď im už nemali, čo vziať, zobrali nášmu básnikovi aspoň okuliare. Dva krát ich vyhnali od malajských brehov, veľa lodí minulo preplnený čln bez záujmu. V Singapúre im aspoň za úplatu vymenili čln za pevnejší, ale znovu sa museli vydať na šíre more. Ku koncu ostal pre všetkých len liter pitnej vody. Básnikova žena už niekoľko dní rozrábala ich dvom malým deťom sušené mlieko v morskej vode. Nakoniec dorazili k brehom Indonézie, ale Bao Viêt ako vyjednávač utečencov musel ešte 250 metrov k brehu doplávať sám, pretože ich člnu nechceli dovoliť pristáť. Po tejto a ďalších tortúrach sa celá rodina dostala do Švajčiarska, kde dnes žijú. Nie veľmi šťastne a ani nie veľmi úspešne, ale žijú. Bao Viêt môže konečne slobodne písať svoje básne. Ale nikto ich nečíta, nikoho tu nezaujímajú.

streda, 13. januára 2010

Cestovné príbehy

MŔTVOLA V MOSKVE


Moskvu som zažil najskôr ako veľkú socialistickú dedinu a potom ako jedno z najdrahších miest sveta. Medzitým uplynulo pätnásť rokov a okrem iného pribudol aj celkom nový, dovtedy neznámy fenomén – ruská mafia. Prvé desaťročie po páde komunizmu premenilo moskovské ulice na bitevné pole, kde sa odohrávali krvavé bitky rôznych mafiánskych klanov. Keď som sem na prelome tisícročí prišiel na spisovateľský kongres, Moskva už bola pokojnejšia. Ale aj tak som bol v strehu. A ukázalo sa, že oprávnene.
Kto nezažil viac ako troch spisovateľov pokope, netuší akí sú reční a hlavne akú majú vysokú spotrebu „živej vody“, v moskovských pomeroch teda vodky. Keď sa s kolegami nevidíte rok a nedajbože sa na program rokovania dostane nejaká kontroverzná otázka, je o čom debatovať až do rána. A tak som sa vracal do hotela neďaleko Červeného námestia pešo cez Arbat často až v ranných hodinách. V rannom sviežom vzduchu som zároveň aj triezvel a tak na mňa prichádzali rôzne myšlienky. Spomenul som si, ako rovnako veselých delegátov z Dánska okradli v Mexico City takmer v centre mesta. Tu som ja na neistých nohách sám kľučkoval pustými ulicami smerom k hotelu a pre istotu sa rozhliadal, z ktorej strany to príde. Najopatrnejší som bol prvú noc. Druhú som kráčal už smelšie a na tretiu som aj zabudol, že si mám dávať pozor. A vtedy to prišlo. Celkom nečakane a na mieste, kde by som to naozaj nepredpokladal.
Dokráčal som totiž bez úhony až do hotela, vo vestibule pozdravil postávajúce nočné pracovníčky a na správnom poschodí s úľavou vykročil do chodby k izbám. A tam ležala – mŕtvola. Bol to šok. Odhadom tri hodiny ráno, nikde nikto, len ja a ten mŕtvy chlap. Videl som z neho vlastne len nohy. Ešte stihol otvoriť dvere do hotelovej izby a...
Zaváhal som, čo teraz? Volať rýchlo pomoc. A je ešte nejaká šanca? V týchto úvahách som už celkom triezvy rýchlo dokráčal k telu. Ten chlapík mal na sebe celkom solídny oblek, elegantné topánky. Ležal tvárou do izby, ruky rozhodené popri tele. Kľúče ležali pri pravej ruke. Stál som nad ním a než som si stačil čokoľvek uvážiť, „mŕtvola“ sa ozvala. Bol to zvuk, ktorý všetko zmenil. Ten chlap chrápal! Prizrel som sa mu bližšie. Zjavne to bol taký nočný vták, ako ja, ale toto bol domáci a tí pijú na doraz. Asi ešte dokázal dôjsť k dverám a aj otvoriť, ale prekročiť cez prah izby už bolo nad jeho sily.
Uvažoval som, ako mu pomôcť, keď sa nečakane pohol. V hlbokom spánku pokrčil nohy a to tak šikovne, že stačilo len zavrieť dvere. Bolo po probléme. Tak predsa sa od toho socializmu až tak veľa nezmenilo. Stále je v Rusku najmasovejším zabijakom – vodka.

streda, 6. januára 2010

Cestovné príbehy

DO ZÁHREBU ĎALEKO


Kto chce cestovať, nesmie zaváhať. Je v tom kus poverčivosti, ale nadšenec cestovania zásadne neodmieta ponúkanú šancu z obavy, že už žiadna ďalšia nepríde. Bol som pri tom, keď môj priateľ dokumentarista Pavol Barabáš váhal, či ísť do Antarktídy. Bolo to príliš riskantné. Ale možnosť, že by ho už nikdy nikto nikam nezavolal, riskovať tiež nechcel. A ak sa Pavol nebál Antarktídy, čo by som sa ja zľakol Záhrebu?
Bolo to dosť šibnuté už od začiatku. V piatok doobeda som šiel niečo vybaviť do Slovenského rozhlasu. Keď som nastúpil do výťahu, už tam stál jeden môj známy s jedným neznámym. Behom troch poschodí sa ten neznámy stihol môjmu známemu posťažovať, že ešte ten večer ide autom do Záhrebu, ale nemá ísť s kým a bojí sa, že v noci naňho osamote príde za jazdy spánok. Na štvrtom poschodí som sa počul zahlásiť:
„Idem s vami.“
Neznámy sa predstavil ako rozhlasový redaktor Tomáš Beseda, ktorý ide urobiť reportáž z víkendovej výročnej schôdze Spolku chorvátsko-slovenského priateľstva v Záhrebe. Keďže tam mám dobrých literárnych priateľov a ubytovanie i pohostenie bolo zabezpečené, neváhal som vyraziť s neznámym kolegom novinárom na cesty. Oznámil som tú novinu svojej žene Janine, rozlúčil sa s deťmi (pohotovo sľúbil darčeky) a čakal. Ale Tomáš sa u nás neobjavil podvečer, ani večer, ani neskorý večer. A dobre urobil. Keď konečne prišiel a my sme vyrazili, bola tma tmúca a ja už ospalý. Za bieleho svetla a pri zmysloch by som do toho jeho vehiklu nemohol nastúpiť.
Redaktor Slovenského rozhlasu Tomáš Beseda bol vlastníkom auta Škoda 1000 MB. Už keď to bol zbrusunový model mladoboleslavskej Škodovky, dostal prezývku „tisíc malých bolestí“. V čase, keď sme v ňom vyrazili na viac ako tristo kilometrov dlhú cestu z Bratislavy do Záhrebu, Tomášovo auto nebolo ani zbrusu, ani nové, výkonnosť klesla na Škodu 205, ale zato bolestí bolo nad tisícku. To som ale ako motoristický laik vôbec netušil. Tomáša som spoľahlivo navigoval po Viedeň, previedol cez mesto na diaľnicu a upokojený vytrvalým hučaním-hrkaním-vrčaním motora – zaspal.
Keď som sa prebral už bolo svetlo. Zobudil ma jav naozaj neobvyklý. Šofér Tomáš, posmelený celonočným výkonom vozu, sa rozhodol predbehnúť – autobus! Bol to zničujúci manéver. Auto zo seba vydávalo posledné sily za neuveriteľného rachotu motora a ten, práve keď sme sa prácne dostávali asi na úroveň zadných kolies autobusu, náhle stíchol.
„Čo sa deje?“ opýtal som sa Tomáša ešte stále rozospatý.
„Horíme,“ odpovedal pokojne Tomáš. Hneď som sa prebral, aby som si vypočul odbornú prednášku o tom, ako sa v škodovke pri nadmernom výkone zvykne odtrhnúť hadička prívodu paliva a to potom strieka na rozpálený motor. Oblial ma studený pot, ale Tomáš sa tváril ako hasič-profesionál. Zastavil na okraji diaľnice a pohotovo vyskočil z auta. Ja za ním. Tomáš obratne, vyzbrojený (asi) azbestovými rukavicami, otvoril zadnú kapotu. Nehoreli sme, ale hadička bola naozaj uvoľnená a palivo striekalo ako pri konkurze na novú fontánu Di Trevi v Ríme. Tomáš to však všetko dokázal zneškodniť ešte skôr, než sa nečakane zjavila rakúska diaľničná hliadka, aby sa opýtala, čo nám chýba. Tvárili sme sa, že nič a vyštartovali na ďalšiu cestu. Zvyšok cesty do Záhrebu som vyzýval Tomáša, aby nepredbiehal už ani traktory.
Záhrebský pobyt sa vydaril. Stretol som svojich známych a spoznal nových, Tomáš urobil reportáž. Zdalo sa, že spiatočnej ceste nemá čo brániť. Ale pár kilometrov sa Záhrebom začal Tomáš podivne manévrovať na ceste.
„Čo sa deje?“ opýtal som sa naivne, „Horíme?“
„Nie, nehoríme,“ ubezpečil ma Tomáš, „akurát nefungujú brzdy.“
Chytil som sa pevne sedadla.
„Čo budeme robiť?“
„Nič, pôjdeme opatrne,“ povedal Tomáš.
Nie som veriaci, ale viem sa modliť ku Škode 1000 MB. V duchu, samozrejme. A ten voz naozaj nezlyhal, len na hraniciach to bolo zaujímavé. Tomáš sa nemohol ako iní v kolóne posúvať s autom a zase zabrzdiť sto krát až k hraničnej kontrole. Neubrzdili by sme zo. Ale našli sme riešenie. Veď bolo leto a nebolo to ani tak veľmi nápadné. Boli sme len jediné auto, ktoré malo obe predné dvere široko otvorené a z nich trčala vždy jedna noha. Tými sme sa v kolóne rozbiehali aj brzdili. Veľmi pôsobivé, hlavne na podrážky topánok.
V Rakúsku na diaľnici si Tomášova škodovka spomenula na svoje lepšie časy a zdalo sa, že brzdy zase začali fungovať. Na dohľad Bratislavy som si už vydýchol. Predčasne. Auto chrchlavo zakašľalo a náhle zastalo.
„Požiar alebo brzdy?“ opýtal som sa.
„Došiel nám benzín,“ konštatoval Tomáš. Ale skôr než by som začal panikáriť a rozcvičovať sa na tlačenie auta až domov, vytiahol Tomáš kanister a do Bratislavy sme už dorazili bez nehody.
Teším sa až stretnem Pavla Barabáša po tom jeho antarktickom výlete. Nech sa len skúsi začať vyťahovať s napínavými zážitkami. To by si mal skúsiť odskočiť na víkend do Záhrebu, to je dobrodružstvo!