streda, 1. decembra 2010

Amerika II - seriál

Vyhliadka na Tichý oceán

Mal som v pláne „odskočiť“ si do Los Angeles, ale môj dobrý priateľ Larry nemal čas. Navrhol však, že so mnou ako skúsený šofér pôjde iný Slovák a Bratislavčan – Gabo. Dovtedy som tohto svetobežníka nepoznal, ale spomienky na Bratislavu nás okamžite zblížili. Gabo vybral z požičovne nádherné červené Ferarri a vyrazili sme. Po slávnej diaľnici č.101 popri tichooceánskom pobreží. Bolo slnečno, boli sme „mladí a krásni“ (teraz sme už len krásni), mali sme „bohovské fáro“ a pred sebou skvelý výlet. Takto vznikajú knihy a filmy s jedinou euforickou témou – na ceste!

Samozrejme, že ma už o pár kilometrov od dobroty nenapadlo nič lepšie, než požiadať Gaba, aby zastavil, že sa prejdeme plážou k moru. A tak Gabo uprostred kalifornskej polopúšte zastavil a my sme svorne prekráčali tých sto metrov pieskom až k brehu omývanom vlnami Tichého oceánu. Namiesto romantiky, sme si nabrali do topánok plno piesku a už menej nadšene sa vrátili k autu. A tam nás čakalo prekvapenie – kľúčiky zabuchnuté v aute! Nás „šikovných“ na svete nie je veľa a robíme, čo môžeme, aby o nás bolo vedieť. Stáli sme tam vďaka tomu už nie ako filmoví „Easy Rideri“, ale ako dvaja Blaváci, čo majú namiesto slamy plné topánky piesku a nevedia, čo s tým. Okolo nás frčali autá a hrozilo, že budeme musieť niektoré zastaviť, zviesť sa do najbližšieho mesta (päťdesiat kilometrov?!), zohnať automechanika, lenže takého, čo vie otvárať Ferarri a navyše nie násilím… Nemožný začiatok výletu s neistým koncom. Ale akosi zázračne (pootvorené okno a Gabova „hadia“ ruka) sme sa z toho dostali bez asistencie iných a pokračovali už po pár minútach v ceste. Keby ste však niekedy videli film o dvoch svetobežníkoch G + G, ktorí uháňajú slnečnou Kaliforniou za obzory všedných dní, túto scénu tam nenájdete. Je to naše tajomstvo…

pondelok, 29. novembra 2010

Amerika II - seriál



Vydarená dovolenka - horelo!

Vracal som sa v San Franciscu nocou na hotel a celkom bez varovania vošiel doprostred policajných zátaras. Bola noc a policajti ako noční duchovia konali svoju prácu. V najbližšom, pomerne starom hoteli horelo. Policajti s profesionálnym prehľadom nahádzali na všetky prístupové ulice akési fakle, ktoré žiarili na zemi červeným tlmeným plameňom a každého automobilistu varovali, aby sa nepribližoval. Zároveň postavili zátarasy, aby vytlačili zvedavcov z ulice. Ja už som bol zhodou okolností v tej ulici, takže som len pokračoval k hasičským autám, ktoré už boli v plnej práci. Všetko klapalo ako hodinky, oheň našťastie šľahal len z jedného hotelového okna. Niečo k tej dokonalosti chýbalo a ja som až tesne pred plameňmi ožiarenou fasádou hotela objavil ten posledný, nevyhnutný detail. Zo susednej izby sa nakláňal hotelový hosť a FOTIL SI ako u susedov horí. No to viete – taká vydarená snímka z dovolenky…

nedeľa, 12. septembra 2010

Amerika 43

Nočné prekvapenie – odkazovač

V Norfolku som býval u riaditeľa miestneho Medzinárodného spisovateľského centra Rona Wraya a jeho manželky Gayle. Boli to veľmi milí hostitelia, ktorí môj pobyt vyriešili klasicky americky. Na bývanie mi vyhradili komôrku pod povalou, odovzdali kľúč od domu a nechali už ostatné na mne. Tú pamätnú noc blúdenia po čítačke som konečne našiel tento svoj prechodný domov. Bolo už naozaj veľmi neskoro. A iste poznáte tie zlodejské pocity. Človek by sa tak rád odhmotnil a zduchovnel, ale nejde to. Pozápasil som so zámkou na domových dverách, so škrípaním ich otvoril a po špičkách vošiel do domu hostiteľov. Mal som úprimnú snahu nerušene nájsť schodisko k svojej izbe, čo najtichšie vyjsť a zaľahnúť. V dome bola tma a ticho. Našľapoval som opatrne krok za krokom a keď som bol asi v polovici veľkej vstupnej haly spojenej s jedálňou – začali sa diať veci!

Najskôr na mňa v tme prehovoril neznámy mužský hlas. A oslovil ma mojím menom! Lenže to určite nebol Ron. Než som sa stihol spamätať, vyrútila sa na mňa z priľahlej izby nahá mužská postava. A to naopak bol Ron! Hlavou mi prebleskli úryvky zo všetkých dvoch amerických hororov, ktoré som videl (na celý americký horor nemám nervy). Skôr ale, než som sa stačil zhroziť útoku maniakov, situácia sa našťastie veľmi rýchlo vysvetlila. Ten neznámy mužský hlas bol telefónny odkazovač a tá nahá postava bol naozaj môj hostiteľ, ktorý vyskočil z postele a utekal ten odkazovač vypnúť, aby som sa v tme nezľakol.

Vysvetlenie som ocenil, ale nemôžem povedať, že by ma ten zážitok nezaskočil. Zdá sa totiž, že za každým novým vynálezom každodennej spotreby na nás číha raz za čas takéto nečakané prekvapenie.


Špióni z presvedčenia

V Norfolku je okrem iného aj najväčšia americká námorná základňa na svete. Okrem viacerých kotvíšť a dokov sú tu aj tri letecké základne amerického námorníctva. Dozviete sa to z plagátu, ktorý toto vojenské tajomstvo hrdo hlása každému, kto ide okolo. Z iného plagátu sme sa dozvedeli, že akurát počas nášho pobytu je na tejto základni „Deň otvorených dverí“. To som nemohol zaváhať. Najmä pohľad na obrovské lietadlové lode zblízka lákal. Zobral som na tú slávu aj slovinského spisovateľa Andreja Blatnika. Pred bránou do základne som ale zaváhal.

„Vieš, predsa len sme z inej krajiny. Ešte pred šiestimi rokmi sme boli nepriatelia. Poďme sa radšej prihlásiť.“

Veľmi dobre si pamätám ešte zo svojej vojenčiny ako sa monitorovali čísla všetkých áut, ktoré sa priblížili príliš blízko výcvikovým priestorom a kasárňam. Kamaráta vyšetrovali „kontráši“ len kvôli tomu, že ukázal šoférovi v aute s cudzineckou značkou ako lepšie zaparkovať. A tak sme sa spolu šli do blízkeho informačného centra základne udať. Pozerali na nás ako na bláznov.

„Čo pre vás môžeme urobiť?“

„Chceme sa ísť pozrieť a nevieme, či smieme.“

„Prečo by ste nemohli, veď je Deň otvorených dverí.“

Tak sme šli. Osamelo sme krúžili cestami a cestičkami najväčšej námornej základe Spojených štátov. Ale práve lialo tak vytrvalo, že sme z lodí a lietadiel takmer nič nevideli. Skrátka na špiónske fotky to nebolo. Len na ten dobrý dojem z otvorených dverí. Otázkou je, či je na ten dojem dnes ešte príležitosť. Potom, čo vyšli z módy špióni, nahradili ich tiene skutočných i domnelých teroristov…

streda, 12. mája 2010

AMERIKA II - seriál

Noc za mrežami

V Denveri som sa ubytoval v hosteli. Bol horúci august. Keď som vychádzal z nie práve vábnej miestnosti môjho dočasného útočiska, zistil som, že izba má dvojité dvere. Vnútorné drevené, vonkajšie tvorila mreža. V noci som ten systém veľmi rýchlo pochopil. Tie noci totiž boli tak horúce, že otvorené okno, ani stropný ventilátor nepomáhali. Len, keď ste otvorili tie drevené dvere, vzduch sa trošku pohol. No a na to, aby pri toľkom luftovaní bol ten spánok aj bezpečný, slúžila tá zvnútra uzamykateľná mreža.


Štrajk!


Druhý deň svojho pobytu v Denveri som šiel na konferenciu a uvidel zaujímavý úkaz. Okolo vedľajšieho mrakodrapu spoločnosti US-West chodili dokola akýsi čudní ľudkovia. Proti tomu mrakodrapu to boli ozajstní mravčekovia. V rukách držali transparenty so znakom CWA, zrejme odborovej organizácie, a stručnými nápismi. Všetky tie transparenty boli písané rukou a navyše podľa nátury autora, takže, čo transparent, to originál! Kopa ich bola v španielčine, ale toľko zasa rozumiem, že sa to týkalo nízkej mzdy a preplácaniu nadčasov (veď v niektorých kanceláriách tej budovy sa svietilo celú noc!) a že toto je štrajk. Zaujalo ma to a tak som sa posadil na blízku lavičku a chvíľu pozoroval. Ten štrajk bol pozoruhodný tým, že sa nič veľké vlastne nedialo. Ľudia v oblekoch a kravatách vchádzali a vychádzali z budovy, nikto ich nerušil. Tí štrajkujúci chodili v malých skupinkách, ale aj jednotlivo dokola tej budovy a bavili sa spolu asi ako sa bavia susedia, keď sa stretnú na ulici. Vrcholom bola babička, čo popri štrajku kočíkovala dvojčatá. Po chvíli som sa už naozaj musel zdvihnúť a ísť sa venovať vede. Na odchode som si ešte pomyslel – to sa to niekomu štrajkuje!


Praclíkový let


Lietať po Amerike je dnes ako jazdiť rebrinákom hore dole po grúni. Nič mimoriadne, pri tých stovkách letov a desaťtisícoch cestujúcich denne, sa na veľké pohodlie nedbá. Vedel som, že sa pri lete dočkám maximálne vrecúška arašidov a troch kvapiek koly uprostred pohára preplneného kockami ľadu. Ktosi múdry ale prišiel na to, že arašidy sú nezdravé a tak ich vymenili za takzvané praclíky. Takzvané praclíky sú krekery v podobe praclíkov a sú nejedlé. Áno, je úžasné ako krajina s tak bohatými zdrojmi potravín a vysokou potravinárskou technológiou dokáže produkovať čosi nejedlé, ale veď to nie je jediný prípad. Coca-Cola je často tiež nepitná, dokonca sa tvrdí, že ak v plechovke plnej Coca-Coly necháte týždeň klinec, tak za ten čas zmizne, jednoducho sa rozloží. A na tejto diéte som mal stráviť celý deň!


Skorý ranný let ma premiestnil z Oklahoma City do Kansas City. Druhý z Kansas City do Chicaga. Odtiaľ, neplánovane, sme si odskočili do Minneapolis dotankovať. Odtiaľ sme konečne nabrali smer Baltimore a z Baltimore posledný let do New Yorku – Long Island. Posádky sa vždy vystriedali a mňa už ani nevyháňali z lietadla. Sedel som tam sám, prišli upratovačky, vybrali odpadky, popri tom mi začesali ofinu správnym smerom a popriali ďalší šťastný let. Už som k tomu lietadlu skoro patril. Keď sa to tak zoberie, každá ďalšia posádka sa mi mala prísť predstaviť – veď som tam bol viac doma ako oni! A bolo to na mne vidieť. Keď ste celý deň na nejedlých praclíkoch a nepitnej Cole, to na vás zanechá stopy.


Celá tá tortúra však stála za záverečný let. Už som videl všeličo v lietadlách (aj opitých moravských podnikateľov na ceste do Kuala-Lupmur), ale takéhoto letušáka, som ešte nezažil. Ten chlap sa rozhodol (pre mňa v pravej chvíli), že lietať je vlastne zábava. Jeho komentár k bezpečnostným predpisom bol komediálny výstup non-plus-ultra. Bezpečnostné predpisy sa aj tak melú dokola pri každom lete a na tretí krát už ich viete naspamäť. V jeho podaní by som si dal aj repete. Ten let bol krátky, ale mohli vyberať vstupné ako za kabaret a ľudia by vďačne dali. Končilo to tým, že sme pristáli a všetci sa, ako obvykle, napružili v sedadlách už-už vyraziť k východu. Neviem, kde sa to v ľuďoch berie (okrem tých, čo ledva stíhajú nasledujúci let), ale zakaždým sa tieto závody „kto bude skôr von“ opakujú. Už sme boli skoro všetci na štartových blokoch, keď sa v amplióne ozval známy hlas „Ešte nie!“ a pokračoval imitáciou konských kopýt, spomaľoval tak ako sme sa blížili k výstupnej rampe a keď už sme naozaj stáli, zavelil „Teraz!“. Ale nikto nebežal. Rehotali sme sa ako tie kone. Kvôli tomu letušákovi som dočasne odpustil americkým aerolíniám ich praclíkovú diétu.

streda, 5. mája 2010

Cestovné príbehy

VEČNÁ OTÁZKA



Stručný záznam z cesty: „Konferenciu v žalúdku zakončila búrlivá diskusia, takže nad ránom som bol nútený podstúpiť neveselú, smutnú tlačovku, z ktorej vyšla valná hromada...“
Po prvý krát som takúto búrlivú žalúdočnú konferenciu zažil v Indii a práve v najnevhodnejšej chvíli. Mali sme cestovať polnočným vlakom z mesta Lucknow do bájneho Benáresu alias Varanasí na posvätnej rieke Gange. Práve sme absolvovali vedeckú konferenciu, ktorú sme úspešne zvládli aj napriek tomu, že už počas nej som pociťoval následky indickej stravy. Na jednej z večerných recepcií som totiž povolil v bdelosti. Vedeli sme dobre, čo nám tu hrozí a na cestu sme sa zásobili solídne. Domáca hruškovica nás mala po každom ráne posilniť do boja s miestnymi mikróbmi. Ruky sme si umývali v roztoku, ktorý požívajú chirurgovia pred operáciou a zásadne sme nepili nápoje s ľadom, ktorý by mohol byť z kontaminovanej vody. Aj zuby sme si umývali balenou vodou. Ale celkom sme zabudli na miestne zvyky a na ohlásenú recepciu išli poriadne hladoví. Ibaže jedlo nepodávali hneď, ale až hlboko v noci a tak som si opražené rybičky, roznášané čašníkmi, nakladal naozaj s chuťou. To by nevadilo, ale k tomu bola aj akási bledá majonézová omáčka a v nej bola tá zrada. Môj kolega mikrobiológ tvrdí, že človek môže zjesť aj bacil cholery a ak je naozaj hladný, jednoducho ho v žalúdku všetky tie tráviace kyseliny rozložia. Len tých bacilov nesmie byť veľa. A tej zradnej omáčky bolo priveľa. Poznal som to už na druhý deň, keď som si chystal vlastnú prednášku. Podľa všetkých príznakov som ju nemohol dokončiť bez nutnej prestávky. A nedalo sa zaručiť, že bude jediná.
Na vedeckých konferenciách panuje prísne pravidlo o dodržiavaní predpísaného časového limitu na prednášku. Ak ho prekročíte, niektorí organizátori vás nielen napomenú, ale aj rázne vypnú mikrofón. Nikdy sa mi to nestalo a nechcel som, aby sa mi to stalo ani tu. A tak som svoju prednášku začal slovami.
„Milé kolegyne, vážení kolegovia, ak by som toto pódium opustil náhle uprostred prednášky, nie je to preto, že by som si vás nevážil...“
Odmenou za úprimnosť mi bola podpora všetkých zúčastnených v sále. Počúvali s takými sympatiami, že moja prednáška trvala nakoniec dvojnásobok predpísaného času a nikto nezaprotestoval. Naopak po potlesku sa niektorí kolegovia prihlásili ku mne so zaručenými návodmi ako si účinne pomôcť.
A zdalo sa, že najhoršie som predsa len prekonal. Lenže večer pred naším odchodom sme ešte s niekoľkými kolegami zašli do miestnej záhradnej reštaurácie a ja som si nepredvídavo objednal chladené indické pivo. Taký drahý spôsob ako sa stať rýchlobežcom by som nikomu neodporúčal. A to nás čakala nočná jazda spacím rýchlikom plným indických zvláštností. Aby to nebolo jednoduché, v čase odchodu prišli na nádražie naraz tri vlaky do Varanasí. Boli sme traja Slováci a každý z nás neomylne uveril, že ten správny vlak je akurát ten, čo tí druhí dvaja rázne zamietli. Najhoršie ale bolo, že sme chceli ušetriť a neprijali sme nápad najskúsenejšieho z nás, Milana Bonu, aby sme si najali kuliho, ktorý nás k správnemu vlaku bezpečne dovedie. Namiesto toho sme naivne zastavovali solídnejšie vyzerajúcich Indov a dokonca aj vojakov a pýtali si od nich radu. Všetci krútili odmietavo hlavou, ale tie ich pohľady sa nedali prehliadnuť. Bola to tak nápadná zmena, že ešte aj v horúčke mi bolo jasné, že tu sa deje niečo zásadné. V Indii sa totiž voči vám budú správať preúctivo, ak máte nasledujúce tri charakteristiky - ste beloch, máte peniaze a zdravie. Ak vám niečo z toho chýba, s veľkým zadosťučinením vám to dajú najavo. A mne z tých troch charakteristík ostalo len to, že som bol biely ako stena z hrôzy ako túto noc vlastne prekonám, keď ani do vlaku nevieme trafiť.
Indické vlaky vyzerajú ako keby ich nikdy nenatreli, snáď len akousi podkladovou okrovou farbou. Ich vonkajšie steny sú polepené počítačovými zoznamami cestujúcich v každom vagóne. Ibaže tie práve niekto strhol a už to vyzeralo, že vlak, na ktorom sme sa nakoniec predsa len všetci zhodli, odíde bez nás. Ak ste totiž nenastúpili do toho správneho vagónu, prestúpiť ste mohli až na ďalšej stanici. A takéto prestupovanie naslepo mohlo trvať celú noc. Dôrazne som preto svojich priateľov upozornil, že nie som v stave zažívať žiadne cestovateľské experimenty. Potrebujem si čím skôr ľahnúť.
Bol to malý zázrak, ale ten vagón sme akosi, na poslednú chvíľu, našli. Celý natešený som sa hnal uličkou, aby som našiel naše ležadlá. V týchto vagónoch nebývajú kupé, ale len akési otvorené oddelenia so štyrmi lôžkami a v uličke sú zase ďalšie lôžka popri stene. Dve naše lôžka som našiel bez problémov, ale na tom v chodbičke už niekto ležal. Bolo po polnoci a vyzeralo to, že tam ktosi spí už od Naj Dillí. Obrátil som sa bezradne na nášho sprievodcu Milana a ten sa rozhodol zasiahnuť naozaj rázne. Na konverzáciu tohto druhu mal vždy po ruke palicu a aj tentoraz sa ju rozhodol použiť, ale nevšimol si, že za spiacim Indom leží dieťa. A to bola fatálna chyba. V Indii si môžete (ak máte zmienené tri charakteristiky) dovoliť takmer všetko, ale kráv a detí sa nesmiete dotknúť.
Spustil sa neuveriteľný krik. Dieťa začalo plakať, jeho otec vykrikovať a v úzkej chodbičke nám trom cudzincom začalo byť pekne tesno a horúco. Indovia v nočných košeliach sa začali na nás hrozivo tlačiť a v tej presile a izolácii vagóna nebolo zjavnej záchrany. Tu sa totiž už neargumentovalo, tu sa už len stupňovali výkriky pred rozhodujúcim lynčujúcim útokom. A v tom všetkom sa mne už podlamovali kolená a naozaj som nebol v najlepšej kondícii na vagónovú bitvu.
„Upokojme to,“ hovorím Milanovi, ale to bolo len zbožné želanie. Indovia mali dojem, že sa tentoraz celkom oprávnene môžu vyvŕšiť na arogantných cudzincoch, ktorým sa za normálnych okolností toľko klaňajú, a tak sme si to mali trpko vypiť aj za všetkých ostatných. V duchu som to už vzdával, keď sa náhle udiala jedna z tých rozprávkových scén, ktorú prináša len život na cestách. Do najväčšieho kriku a strkanice, odrazu zaznel čísi pokojný, ale dôrazný hlas. Nehovoril hlasno, ale každý ho počul a navyše Indovia mu aj rozumeli. Bol to bielovlasý starec sediaci na najvyššom lôžku v polohe lotosového kvetu a dívajúci sa na tú našu pozemskú hádku akoby z nebies. Niekoľkými dobre volenými slovami upokojil miestnych a tí sa mlčky rozostúpili. A vzápätí ako čertík zo škatuľky vyskočil odkiaľsi ten magor sprievodca, čo tu mal byť už dávno, aby nám oznámil, že síce máme pravdu, ale vlastne nemáme pravdu, pretože nás ktosi v miestenkovej kancelárii premiestnil o niekoľko kupé ďalej, ale v tom istom vagóne. Zaviedol nás tam a naozaj nás tu čakali tri voľné lôžka. Konečne som mohol odpadnúť. Ale ešte nie úplne. V týchto vagónoch sú pri lôžkach reťaze. Nimi si má cestujúci zamknúť batožinu, pretože v noci sa kradne. Lenže my sme nemali zámky. A tak som si oblečený ľahol na cestovné tašky a v tejto polohe sa modlil ešte za jednu božiu pomoc - aby som nemusel ísť na miestny záchod. Je to príliš drsný zážitok, aby sa to dalo opísať a hlavne to je bez papiera (ktorý tam zásadne chýba) pre našinca aj tak neupotrebiteľné zariadenie. Okrem toho som bol už tak slabý, že som nebol schopný ani si vybrať acylpyrín z tašky pod nohami. Prežil som tak v horúčke jednu z najdlhších nocí vo svojom živote. Vo Varanasí ma do taxíka už obaja spolucestujúci podopierali a hnali sme sa do najbližšieho hotela. Konečne útulne, čisto a tiež nevyhnutné súkromie. S úľavou som sa usadil na tom obecne dostupnom tróne a v duchu si gratuloval, že už som konečne v relatívnom bezpečí. No a potom všetkom, po umytí rúk, na ceste šuchtavou k lôžku vás prepadne zákerná myšlienka. Naozaj kacírska otázka - aký je rozdiel sedieť v tej intímnej miestnosti na dohľad posvätnej rieky Gangy, ku ktorej ani nestihnete dobehnúť, a naopak sedieť si pohodlne doma, na tej dôverne známej doske, čo tiež znamená domov? Načo mám cestovať tie tisíce kilometrov, aby som sa pozeral do tých štyroch stien, ktoré mám aj doma a tam navyše aj dôverne známe? Načo teda cestovať? Ale len čo sa trochu postavíte na nohy, vyrazíte na ďalšiu etapu vašej cesty, a potom na ďalšie cesty. Hľadať tú odpoveď...

streda, 28. apríla 2010

Cestovné príbehy

SAŠA VŠETKO VYBAVÍ


Chystal sa celosvetový kongres PEN v Moskve a my sme riešili už notorický problém - nebolo dosť peňazí. Ešte ako tak na cestu, ale kongresový poplatok bol naozaj nad naše sily. Organizátori sa totiž rozhodli, že celý kongres aj ubytovanie delegátov bude v najdrahšom moskovskom hoteli Radisson - Slavjanskaja. Našťastie, hlavného organizátora Sašu Tkačenka som poznal z predošlých konferencií, lebo ako Slovania sme v medzinárodnej spoločnosti nutne prischli jeden k druhému. Navyše som bol obvykle jediný z kolegov kto vedel ako-tak po rusky, kým Sašova angličtina bola tiež na úrovni ako-tak. Tak som mu teda anglicko-rusky napísal, či by sa nado mnou nezľutoval. V rozpočte takýchto podujatí bývajú obvykle slušné rezervy, tak čo keby mi odpustil aspoň polovicu kongresového poplatku? Saša promptne súhlasil a ja som vyrazil na cestu.
Na letisku Šeremetevo ma naložili spolu s ostatnými delegátmi kongresu a doviezli do kongresového hotela. Všetkých ubytovali, len mňa nie. Aha, už mi svitlo, nezaplatil som plný poplatok, budem bývať v náhradnom hoteli Beograd. Ten bol len kúsok ďalej za riekou Moskva, žiadna tragédia. Ale ani v náhradnom hoteli o mne nič nevedeli. Tu ma už povestná ruská pohostinnosť v kombinácii s ich zmyslom pre organizáciu začala dopaľovať. Kam ma to ten Saša zašil?! Snáď neskončím pod mostom? On sám bol nedostižný a ostatní organizátori bezradní. Až sa náhle zjavil jeden naozaj osvietený chlapík, ukázal na mňa a povedal: „Davaj, pošli!“ Po takmer hodine čakania, handrkovania a neistoty to bola spásna veta. Tak sme teda pošli.
Nastúpili sme do taxíku a vyrazili. Neznámy organizátor udržiaval zdvorilú konverzáciu a vo mne narastal nepokoj. Taxikár vyrazil na okružnú diaľnicu. Vyzeralo to, že skončím v nejakej ubytovni za mestom. Navyše tak ďaleko od kongresového centra, že pol dňa zabijem cestou k nemu a zvyšný poldeň cestou späť. Išli sme už dlho a stále viac sa vzďaľovali kongresovému hotelu a kolegom. Pekný vtip od Sašenku!
Taxikár náhle zabočil a spustil sa priamo stredom Moskvy na samotné Červené námestie! Bývať v Kremli? Aká to zmena oproti predošlej perspektíve nejakej prímestskej dače.
Ani jedno, ani druhé nakoniec neplatilo. Zastali sme hneď pri Červenom námestí a neznámy organizátor ma uviedol k recepcii hotela Inturist. Usmial sa, rozlúčil a zanechal rozpačitým dumám. Tak strechu nad hlavou mám, ale pekne ďaleko od kongresového diania - pomyslel som si. Vyšiel som výťahom, našiel príslušné dvere, otvoril - úúúúžas! Hoci delegáti kongresu sú ubytovaní povinne po dvojiciach, ja som tu mal sám celý apartmán! A len čo som sa rozpozeral, zistil som, že som nielen v samom centre Moskvy, ale do kongresového hotela existuje skratka rovno cez malebný Arbat. Zlatý Saša, všetko dokáže zariadiť!
Už na druhý deň som mal možnosť porovnať svoje nové sídlo a tým, ako bývajú samotní Moskovčania. Bol som pozvaný na večeru do rodiny Galliny Monastyrevovej, ktorú som stretol pred rokmi na stretnutí mladých spisovateľov v Gruzínsku. Vydala sa, má dvojmesačné dieťa a za muža kardiochirurga Vitalija. Žila vraj v Paríži, mohla sa vydať do Ameriky. Ale vraj by nikdy nemenila. „Život je tu!“ zvolala nadšene, keď ma vyzdvihla na stanici metra, ktoré sa od svojho postavenia nezmenilo. Všade okolo samé paneláky, ale kočík, čo Gallina tlačila, bol taliansky…
Jednoizbový byt s kuchyňou je typická „komunálna kvartira“, vynález socializmu. Drevený záchod je na chodbe v rade ostatných. V kuchyni sprchovací kút vedľa drezu. Ešte pred rokom sa na vypratanie susedov z takejto „kvartiri“ najímali profesionálni vrahovia. Mladá rodina je ale zjavne spokojná, hoci obývajú plochu menšiu, než je môj hotelový apartmán. Byt je však vybavený najnovšou elektronikou, vrátane internetu. Pri večeri stiahneme v trojke štyri fľaše pravého Bordeaux. Až na odchode sa stihnem opýtať, koľko Vitalij zarába v špičkovom moskovskom Inštitúte transplantácie a umelých orgánov, keď Gallina je teraz na materskej. Odpoveď znie 320 rubľov mesačne. A mizerné raňajky v mojom hoteli stoja 280 rubľov…
Cestou metrom do hotela sa s údivom prizerám skupinke rozjarených výletníkov, ktorí na garmošku hrajú pieseň Žltá ponorka a celý vagón cestujúcich spieva s nimi. Mám pocit, že celá táto krajina prestúpila nie tak dávno z červenej ponorky do žltej. A ešte sa tomu aj tešia. Veď na farbe tu naozaj nezáleží. Tu sa žije za každého režimu, počasia, podmienok – toto je krajina šampiónov prežitia.

streda, 21. apríla 2010

Cestovné príbehy

ZAMILOVANÍ SI ROZUMEJÚ



Ak by vám ktokoľvek chcel nahovoriť, že základnou podmienkou cestovania je znalosť jazykov - nevie o čom hovorí. Tento príbeh je o porozumení si vďaka láske.
Boli dvaja a ony boli dve. Stretli sme ich na morskej pláži pri rumunskej Constanci. Vybrali sme sa tam ako vandrujúca partia stredoškolákov. Tí dvaja boli tiež zo Slovenska, zo stredného, ktoré je vraj čistým prameňom tej pravej slovenčiny. Slovenčinu teda ovládali, ale okrem toho nič. My sme naopak ovládali angličtinu, nemčinu aj ruštinu, ale zasa sme nemali také krásne spoločníčky, ako tí dvaja bulovia. Boli to pekne urastené Rumunky (jedna bola zdravotnou sestrou) a trávili každý boží deň s tými dvoma v čarovnom a spokojnom rituáli. Aby sme totiž nepreháňali, jeden z nich (volal sa Jano) vedel až tri francúzske slová.
Keď sa ráno stretli na pláži a rozložili si deky vedľa seba, Jano povedal rumunským devám hrdo po francúzsky: „Dobré ráno.“
Rumunky vedeli po francúzsky perfektne a boli by ochotné preštebotať v tejto reči celé dopoludnie. Ale Jana s jeho kamarátom to nezaujímalo, hrali karty.
Na obed zložil Jano karty, objal jednu z diev a povedal nahlas a s dôrazom: „Láska.“
Obe sa zasmiali, pritúlili sa k tým dvom trúdom a ďalej si štebotali svoje každodenné starosti vo svojej rodnej materčine. Jano s priateľom ich zatiaľ veľmi vynaliezavo natierali opaľovacími olejmi, pravda ak nestáli v rade pred blízkym stánkom na pivo.
Podvečer, keď zbalili deky, chytil Jano tú svoju za ruku a povedal po francúzsky rozhodným hlasom: „Posteľ.“
Jeho priateľka pohotovo prikývla. Lenže tu bol práve problém. Spôsobil ho vodca rumunského ľudu a Gigant Karpát, vrah ľudí i lásky medzi nimi, Nicolae Ceaucescu. Ten rozhodol, že hrdý rumunský ľud sa nemá čo paktovať s cudzincami. A tak keď konečne Jano vyrazil so svojou rumunskou priateľkou do mesta (kde mala na ten večer vybavenú voľnú izbu), do hodiny sme ho mali späť v kempe. Priviedla ho policajná hliadka. Jano, zvyknutý na slovenské miery lásky, to totiž nevydržal a už na zastávke autobusu začal svoju rumunskú priateľku stískať tak náruživo, že to vyvolalo podozrenie okoloidúcich policajtov. V tej dobe sa v Rumunsku už nikto nechoval tak slobodne, aby bozkávanie na verejnosti neprezradilo, že ide o cudzinca. Jano z toho bol úprimne nešťastný. Utešovali sme ho ako sme mohli, padla na to nakoniec celá naša zásoba rumunského vína značky Mulfatlar. Jano pil ako by pretekal s ťavami po týždňovej naháňačke púšťou a na rozdiel od nás mu nevadila ani trpká chuť tohto ťažkého červeného vína. Na záver si od nás ešte vymohol kolegiálnu pomoc. Mali sme mu na druhý deň prenechať jeden z našich dvoch stanov, aby akt medzinárodnej družby národov Rumunska a Slovenska bol spečatený naozaj dôstojne. To sme prisľúbili.
Na druhý deň použil Jano počas dňa všetky tri francúzske výrazy v nezmenenom poradí. Jedinou zmenou programu bolo to, že namiesto piva si obaja mládenci dávali celé poobedie víno Mulfatlar, lebo Janovi zachutilo. Na prudkom slnku to nebol najlepší nápad, navyše toto víno sa odporúča riediť vodou. Ale Jano len pil a tešil sa na večer. Keď odchádzali s rumunskou priateľkou do kempu a nášho stanu, rozjarene nám (smutným a osamelým vzdelancom, opekajúcim sa bez vnadnej spoločnosti ďalej na pláži) zamával. Pravdupovediac, bolo to tiež znamenie, aby sme na tej pláži vydržali, čo najdlhšie. To sme splnili a až chladný vietor od mora nás už celkom za tmy vyhnal z pláže. Zohriať sme sa išli na fľašu Mulfatlaru do blízkeho bufetu s terasou. Na naše prekvapenie tam už sedel zronený Jano. Pil pivo a dôrazne nás vystríhal pred nežiaducimi vedľajšími účinkami vína značky Mulfatlar.
„Chalani,“ oznamoval nešťastne zlomeným hlasom Jano, „v tom svinskom víne musí byť bróm. To je asi pomsta ich vodcu ľudu, aby sa nepremnožili...“
Bolo nám ho úprimne ľúto. Na druhý deň prišla Janova priateľka za ním na terasu bufetu, kde sa zdalo, že prečkal celú noc. Zobrala ho láskyplne za ruku, dovliekla na pláž a skôr než stihol vykoktať svoj ranný francúzsky pozdrav, prehovorila naňho čistou slovenčinou s jemným rumunským prízvukom:
„Jano, nepi!“
Potom ho s náhlym odhodlaním objala a bez meškania zatiahla za duny na okraji pláže. Tak začína to pravé porozumenie medzi národmi. Porozumenie bez slov.

streda, 14. apríla 2010

Cestovné príbehy

KRAJINA POZNAČENÁ ĽUĎMI


Hluk, špina a smrad dosahujú v Indii ohromujúce rozmery. Je celkom možné, že táto krajina je veľmocou hluku, špiny a smradu. Táto kombinácia presahuje predstavivosť tých, čo sem prichádzajú po prvý krát a verím, že mnohé črevné ťažkosti týchto neskúsených cestovateľov plynú z tohto ohromenia, ktoré celkom ohromuje a ochromuje ich schopnosť sa tomu všetkému brániť.
Už prvá prechádzka ulicami vás vystaví nečakanému náporu. Stačí keď si všimnete ako si muži uľavujú pri pisoároch na najnemožnejších miestach pred očami všetkých ostatných. Keď stojíte na peróne nádražia po členky v odpadkoch, nemôže vás neohromiť rozpor medzi tvrdením na tabuľke na každom stĺpe „Indické železnice hrdosť celého národa“ a faktom, že každú chvíľu niekto skočí do koľajiska, aby tam zanechal svoj smradľavý názor na takú hrdosť.
Nikde som nevidel, že by sa niekto staral o odvoz odpadkov z ulíc, ale videl som viac krát absurdný pokus o umytie podlahy v hoteli. Väčšinou to končí tým, že akýsi podivný muž tú špinu rozotrie mokrou handrou, ktorá sama o sebe je len zdrojom ďalšej špiny.
Celkom nám vyrazilo dych, keď sme vo Varanasí stáli na brehu posvätnej rieky Gangha a pozerali sa, ako sa v jej mútnych vodách ľudia kúpu a umývajú si zuby. Neďaleko plávali nafúknuté mŕtve telá posvätných kráv. O kus ďalej hádzali do tých istých vôd mŕtve telá detí, bráhmanov a tých, čo zomreli na lepru. Nikto si to nevšímal.
V Naj Dillí som po prvý krát v živote videl smog. To som ešte netušil, čo ma čaká vo Varanasí. Keď sme šli taxíkom z Varanasí na miesto, kde prvý krát kázal Budha (a kde sme konečne na chvíľu nevideli len samú špinu a necítili smrad), bolo nás päť. Sedel som na zadnom sedadle v strede medzi indickými kolegami a po prvý krát v živote (a dúfam, že aj naposledy) som zažil nápor neovládateľnej paniky. Otvorenými oknami taxíka sa na nás tlačili také kúdole smogu, smradu a prachu, že som mal okamžité nutkanie vyskočiť a ujsť. Ovládol som sa len tým, že som sa ubezpečil, že vyskočiť z taxíka, je ako skočiť doprostred toho všetkého a navždy zahynúť zahltený tou masou špiny. Radšej som uprednostnil pariť sa v taxíku za zavretými okienkami.
Napriek tomu všetkému ma optimizmus neprechádzal. Cestou z Varanasí do Naj Dillí sme mali ísť vlakom od rána celý deň. Veril som, že to bude odmenou za všetko dovtedajšie utrpenie.
„Krajina nemôže byť škaredá. Žiadna krajina nie je škaredá, ani špinavá a nesmrdí.“
Takto som ubezpečoval seba aj kolegu. Potom sa vlak pohol a ja som onemel na dlhých tristo kilometrov.
Naozaj, žiadna krajina nie je škaredá, ani špinavá a nesmrdí, keď sa na ňu pozeráte spoza okna rýchlo idúceho vlaku. Ale v žiadnej inej krajine nemajú miestni ten šokujúci zvyk rannej toalety. V Indii sa dedinčania tešia z každého vlaku, čo prejde okolo. Nechcú si to nechať ujsť ani ráno, keď ich telo tlačí uľaviť si od bežných potrieb. Riešia to fatálne pre veci neznalých cestujúcich vo vlaku. Vylezú si na najbližší kopček a dívajú sa na prechádzajúci vlak bez toho, aby prerušili svoje ranné uľavovanie. A vidieť tristo kilometrov serúcich domorodcov odrovná každého obdivovateľa exotických krajín. Neviem ako vyzerá indický vidiek z vlaku. A ani to nikomu neodporúčam vedieť…

streda, 7. apríla 2010

Cestovné príbehy

KOMÁRE V RAJI



Je skutočne pozoruhodné, že náš svet nemôže byť kompletný bez rovnováhy tých povznášajúcich, ale aj tých otravných súčastí cestovania. Sú ako zrastené dvojičky. Len čo vyleziete na kopec, aby ste sa pokochali úžasným výhľadom, zistíte, že tam tak fučí, že ste radi, keď zase zídete. Úžasné hry snehu a ľadu za polárnym kruhom sa prakticky nedajú vychutnať bez toho, aby ste neakceptovali jeden cencúľ aj pod vlastným nosom. A keď už konečne nájdete miesto ako stvorené pre raj, tie beštie sú tam tiež - komáre!
Toto prekvapujúce, ale logické, poznanie som musel zobrať na vedomie už v americkom Ledig House, čo je spisovateľský raj, ale pre zmenu – s muchami. Jedna obývacia budova totiž bola prerobená zo stajne a tie muchy tam už zostali. Boli ich stovky, tisíce. A boli všade. Ale koniec-koncov dalo sa na ne zvyknúť.
V Chateau de Lavigny na brehu Ženevského jazera je ďalší spisovateľský raj. Kúpil ho slávny povojnový nemecký vydavateľ menom Ledig Maria Rowohlt a dal zreštaurovať pre seba a jeho šarmantnú ženu Jane. Tá sa po jeho smrti rozhodla venovať celú rezidenciu zahraničným spisovateľom, ktorí sem vďaka nadácii môžu prísť v malých vybraných skupinách na šesť týždňov s ubytovaním i stravou. Vybavenie je tu luxusné, veď ostalo presne také ako ho zanechali mecenášski majitelia. Veľký presklenný salón zdobí okrem vzácnych obrazov aj súbor keramiky od Picassa. Keby ma na to zvlášť neupozornili, myslel by som si, že to je výtvor miestneho umelca. Ale naozaj pôsobivá bola jedna stena pokrytá zrkadlovými tabuľami. Za ňou sa skrýval kumbál s aparatúrou ozvučujúcou celý dom. Neďaleko bývajúci britský spevák Phil Collins tu vraj rád nahráva svoje hity práve pre zvláštnu akustiku tej zrkadlovej steny.
Večere boli ochutnávkou toho najlepšieho zo švajčiarskej kuchyne aj s dobrým výberom miestnych vín. Pohľad z terasy zámočku na jazero bol nádherný, rovnako ako prechádzka vzorne udržiavanou záhradou. Všetko tu bolo dokonalé - až na tie komáre. Teda vlastne komárice. Ale nie také ako u nás. Toto boli špeciálne beštie pestované na spisovateľskej krvi. Mali fantáziu a boli zákernejšie, než literárni kritici. Darwinisticky je to ich bzučanie nezmysel, lebo ich prezrádza. Jediné vysvetlenie je to lamarckistické, spoliehajúce sa vždy na zásah všemocnej Božej ruky. Komárice totiž asi určite vymyslel Lucifer. Pán Boh sa však nad ľudstvom zľutoval a v poslednej chvíli stvorenia im namontoval malú varovnú sirénku. Žiaľ, s diabolsky ostrým zvukom. A tento zvuk sa ozýval vždy, keď ste po dlhom dni tvorenia zhasli. Celý deň sa tie beštie obratne schovávali a ešte aj večer, keď som si v posteli čítal, prilietali tichúčko a len po špičkách bližšie. Ale stačilo zhasnúť…
Každý z nás to riešil po svojom. Ja som zvolil taktiku otvorených dverí so svetlom na chodbe, ktoré ich malo vylákať von, ale pri tom som zasa nedokázal zaspať. Egypťanka Hallal sa ku komáriciam modlila. Francúz Marc im púšťal šialenú kakofonickú ultramodernú hudbu, na ktorú cez deň skladal obdobne kakofonické libretá. Češka Jana sa rozhodla, že bude dobrovoľným darcom krvi, ale vzápätí opuchla od trilióna štípancov. V týchto nočných dueloch sa poetka Susan ako správna Američanka rozhodla pre korektnú dohodu, dala si štuple do uší a celá sa zakryla až po hlavu, len jednu nohu vystrčila, aby úbohé komárice neskapali bez humanitárnej pomoci…
Žiadne zbrane, triky ani dohody však nezaberali. Komárice ignorovali zapálené tyčinky, aj ultrafialové svetlo nad hlavným vchodom. Výsledkom bol každonočný surový, necivilizovaný a krvavý zápas s týmto odporným hmyzom, čo dokazovali ráno pribúdajúce stopy na vznešených stenách spisovateľskej rezidencie.
Nič nepomohlo. A tak všetko, čo sme tam napísali, muselo byť – a aj bolo - vykúpené krvou.

streda, 31. marca 2010

Cestovné príbehy

ČO JE ŠŤASTIE?


Rusko bola v 80-tych rokoch krajinou neuveriteľných nemožností. A možno ešte aj je. Ale v čase kuriózneho „Suchogo zakona“, teda alkoholovej prohibície, bola Moskva triezvo smutná veľká dedina, kde aj v Boľšom teatri boli turecké záchody na dve šľapaje a dieru v podlahe. Tamara bola jednou z tých turistiek, ktorých bola v rámci zájazdov vždy prevaha, lebo po mužoch padlých za Veľkej vlasteneckej nebolo ešte ani po štyridsiatich rokoch dosť náhrady. Všetky ruské zájazdy, nech išli odkiaľkoľvek a kamkoľvek, prechádzali cez Moskvu. A ich účastníci sa na to veľmi tešili. Hlavne na nákupy v obchodoch, kde našinca z tlačenice a arogancie tlstých predavačiek išiel šľak trafiť. Tamara bola tá šťastne organizovaná deva, ktorú socialistické absurdnosti netrápili. Veď v Komsomole ju len chválili a aj na tabuli cti vraj chvíľu visela. Mala nádherne pevné telo, ale to tam nevystavovali. Nevadil jej zákaz predaja alkoholu, veď milovanie za triezva je tak očarujúco nová skúsenosť. Nevadilo jej dokonca ani to, že v celej miliónovej Moskve bolo vtedy do desať kín, v ktorých hrali len ruské filmy. „No a čo?“, začudovala sa, keď som sa pýtal, či jej nechýbajú všetky tie úžasné filmy, čo obiehajú svet, „načo sú nám cudzie filmy? Máme vlastné a je v nich všetko, sú smutné, aj veselé, vojnové, aj zamilované...“ Neskoro v noci tíško plakala do vankúša. Keď som sa jej pýtal, čo sa stalo, upokojovala ma, že nič, naozaj nič.
„Vieš, len mi prišlo odrazu tak smutno. Ako je nám dobre a tam kdesi, neznámi ľudia v kapitalizme vymýšľajú tie najhroznejšie bomby a chcú tretiu svetovú vojnu. Chcú zničiť naše šťastie…“
Zobral som ju do náručia, pohladil a zavrel oči. Toto „šťastie“ sa nedalo zničiť. Z neho sa dalo len vyspať a precitnúť...

streda, 24. marca 2010

Cestovné príbehy

PREKVAPENIE VO VÝŤAHU



Z Bratislavy do Naj Dillí nás delia štyri časové pásma, šesť rovnobežiek a takmer 9 tisíc kilometrov. Ale lietadlom ste tam skôr ako v ukrajinskom Ľvove vlakom.
Keď sme ako skromne vybavení vyslanci vedy hľadali v hlavnom meste Indie ubytovanie, nemohli sme si veľmi vyberať. Na drahý hotel sme nemali, ale lacného sme sa obávali. Kompromisom mal byť hotel Ashoka, ktorý ešte nebol drahý, lebo ho len dostavovali a už nebol lacný, lebo mal byť drahý. V praxi to vyzeralo, slušne povedané, otrasne. Už ste niekedy bývali na stavenisku? Skúste si to v indickej horúčave bez ventilátora, veľmi pôsobivé. Na chodbách boli steny len z tehál, akoby stavebníci v strachu ušli, že spadnú. Ani v izbách neboli steny omietnuté, len čímsi zahádzané. Okná, hoci, nové, sa nedali otvárať. Kúpeľňa bola ako tak čistá, ale na záchode nebol papier, lebo ten Indovia nepoužívajú. Na to je tam vedierko s vodou. Dvere z izby na chodbu boli pochybnej odolnosti, ale dali sa zvnútra zaháčkovať. Keď ste ale izbu opustili, bola to čistá ruleta, čo v nej nájdete, až sa vrátite. Na recepcii sa však tvárili. ako v Carltone, veľmi hrdo – veď práve počas nášho pobytu boli v hoteli ubytované všetky športové výpravy Ázijských športových hier. Takže, keď som sa jeden podvečer vracal na izbu a vošiel do výťahu, nečudoval som sa, že tam stoja nejakí vyšportovaní chlapíci v atletických kombinézach. Len jeden z nich bol akýsi čudný. Nebol ani veľmi vyšportovaný, určite nebol z Ázie (skôr jasný Európan) a navyše – bol parádne napitý. Hotel mal dosť poschodí, aby som si ho dôkladnejšie prezrel. V Indii je alkohol prísne pod zámkom, hoci cudzinec si ho môže dať v luxusnejších reštauráciách. Ale je to mastný účet. Dá sa kúpiť aj fľaša v podivných obchodoch, ktoré majú zamrežované okienko na ulicu, cez ktoré sa kupuje obmedzené množstvo a ešte aj na nejaký poukaz. V hoteli sa k alkoholu ten divný chlapík dostať nemohol. Oblečený v športovej súprave by asi do reštaurácie nešiel. A rébus nákupu v indickej predajni alkoholu nemohol ako cudzinec vyriešiť. Ale aj tak bol pekne nametený a pri tom sa vôbec netváril previnilo. Skôr spokojne a vyzývavo. Schopnosť dostať sa k alkoholu, poriadne si vypiť a ešte sa tváriť ako majster sveta – to mi bolo silne povedomé. A tak, keď sme vo výťahu na chvíľu osameli, riskol som to.
„Vy ste Slovák.“ povedal som po slovensky.
Bez váhania kývol nemohúcou hlavou, potom sa vzchopil a prehovoril našou materčinou. Vysvitlo, že trénuje jednu z výprav na Ázijských športových hrách a práve s celou výpravou oslavovali nejaké víťazstvo. Podali sme si ruky, poprial som mu ďalšie úspechy a on na najbližšom poschodí na neistých nohách, ale dôstojne odkráčal. Keď som ten objav o chvíľu nadšene oznamoval vedeckému kolegovi, ten len zamyslene pokýval hlavou: „Tak to vidíš, našinca poznáš aj keby žil s tuleňmi za polárnym kruhom“. A na to sme si, z tajných zásob, vypili…

streda, 17. marca 2010

Cestovné príbehy

S RODNOU MATERČINOU SMELO DO SVETA!


Ak by vám ktokoľvek chcel nahovoriť, že základnou podmienkou cestovania je znalosť jazykov - nevie o čom hovorí. Najmasovejší turisti na svete sú Japonci. To sú ľudia, ktorí vás privedú do zúfalstva svojou bezbrehou ochotou zobrať batoh na ramená, do ruky video-kameru, tí slušnejší do druhej ruky slovník, a prekráčať s vierou v nekonečné ľudské dobro celým svetom. Významne im k tomu pomáhajú ich kredit-karty, ale aj tak musíte nutne krútiť hlavou nad japonským študentom, ktorý bez znalosti elementárnych výrazov aspoň v angličtine, dorazí až do španielskej Sevilly a tam blúdi s mapou v ruke a niet mu pomoci. Prihovoril som sa mu súcitne tri krát a odmenou mi bolo len jeho do zhlúpnutia ochotné prikyvovanie hlavou, pričom sa zakaždým vydal úplne iným smerom, než aký som sa mu snažil poradiť. Pri tom všetkom nepochybujem, že výlet v Seville prežil v relatívnom šťastí a dodnes rozpráva doma rodine rozprávky o tom aké je cestovanie ľahké. Takto poučený, netrpím tým, že moja angličtina má príšernú gramatiku a premenlivý prízvuk (v Amerike ma najskôr šacovali za Nemca, potom sa to zlepšilo a tipli ma za Kanaďana a najhrdší som na odhad jednej kalifornskej čašníčky, ktorá sa ma pýtala, čo nového u nás doma v Bronxe). V cudzích zemiach totiž vôbec nerozhoduje akou skvelou gramatickou stavbou vety sa komu prihovoríte, ale to (a to doslova) kým ste a čo chcete. Keď ste normálny, dobromyseľný človek, ktorý sa nechystá domácich ani poučovať, ani ponižovať, a navyše máte elementárnu, až detskú zvedavosť nechať sa poučiť (ale nie ponížiť) od nich, môžete hovoriť aj po marťansky. Samozrejme, že okrem giest, či výrazu tváre existujú aj všeplatné medzinárodné termíny a slová. V Európe sú dokonca takzvané „europeizmy“, ktorých pôvod je už dnes neznámy, ale zato sú zrozumiteľné vo väčšine európskych krajín. Pamätám si na šoféra belgického nákladného auta, ktorý nás aj s priateľkou zobral, keď sme sa ako vysokoškoláci rozhodli stopom prejsť za mesiac západnú Európu. Ochotných šoférov sme na cestách našli dosť, tento však okrem ochoty nemal žiadnu cudzojazyčnú slovnú zásobu. Tak na nás hovoril po svojom. Akosi sme mu porozumeli, že sa pýta odkiaľ sme. Povedali sme, že z Československa. On pokýval hlavou, povedal „Škoda“ (lebo k autám mal zjavne najbližšie a iste myslel na značku tých vtedajších našich) a na ďalších šesťdesiat kilometrov nám to vystačilo. A keď ma za Parížom zasa obťažoval agresívny homosexuál, nepotreboval som vedieť ani slovo po francúzsky, aby som vedel, že je zle. Preto, nech som kdekoľvek na svete, úplne najradšej hovorím po slovensky.
Veľmi sa mi to osvedčilo v mexickom metre. Na zastávke, kde som mal vystúpiť, sa s typicky bezstarostným, detským smiechom nahrnul celý dav Mexičanov do dverí. Hneď mi bolo jasné, že za normálnych okolností nielen nevystúpim, ale hneď aj zahyniem rozmačkaný o náprotivné okno. A tak som začal kričať. Z plných pľúc a po slovensky. Priznám sa, že si nepamätám, čo som hovoril. Ale ten dav sa rozostúpil ako Červené more pred Mojžišom a ja som suchou nohou prekráčal uličkou medzi usmievajúcimi sa, pobavenými obyvateľmi Mexico City. A potom, že slovenčina nepatrí medzi svetové jazyky…

streda, 10. marca 2010

Cestovné príbehy

POZOR NA ŠPECIALITY!


Keď sa povie „francúzska kuchyňa“, mal by si človek predstaviť niečo také dobré ako sex. A na niečo také dobré som sa pri svojej prvej návšteve Paríža aj tešil. Skončili sme v McDonalde. Náš sprievodca a hostiteľ bol Belgičan a dospel k záveru, že keď na nás ušetrí, zasa až takú veľkú traumu neutrpíme. Takže nás v tomto smere odbavil fastfoodom.
Na druhý zážitok s francúzskou kuchyňou som sa už pripravil. Hlavne však našetril drobné a spolu s mojou spolucestujúcou spolužiačkou z vysokej školy sme sa rozhodli udrieť na tú najsilnejšiu strunu — slimáky! Našli sme si miesto v akejsi tržnici, kde nám ich urobili takpovediac na stojáka, ale vyzeralo to tam slušne. A podstatní boli slimáci. Zavreli sme oči a... áno, už tomu rozumiem. Svet chce byť klamaný, to vedeli už Rimania. Veď nikto so zdravým rozumom na svete by nezjedol dobrovoľne slimáka. To robili Francúzi len z hladu a teraz premenili núdzu na cnosť. Takže moje poučenie je – keď už žuť gumu, tak aspoň s dobrou omáčkou. A tá omáčka bola fakt dobrá.
Odvtedy som vo Francúzsku skúšal všeličo, ale nič ma nemohlo tak nalákať ako pozvanie do Château de Bagnolet, honosného sídla jednej z najstarších koňakových firiem Henessy. Aké dobré je byť spisovateľom! Pretože práve my spisovatelia viacerých krajín a organizátori Salónu európskej literatúry v Cognacu sme mali česť byť tu hosťami na slávnostnej večeri. Čašníci v perfektných oblekoch nám najskôr podali v bielych rukavičkách aperitív. S úsmevom si ho beriem, odpijem a vzápätí sa dostavuje šok — koňak riedený obyčajným tonicom. A podávaný v „kompótovom“ pohári so sklenenou slamkou! Rozhliadam sa opatrne na to kto prvý s odporom vykríkne aké to „faux pas“! Ale všetci sa tvária, že je to normálne, že to tak má byť. Keby som ja také niečo naservíroval doma našim hosťom, tak ma ohovárajú ešte aj ich vnúčatá. A tu, v chráme koňaku a také rúhanie!
Pri večeri ma miestny novinár upokojil. Tento kráľovský nápoj už roky zápasí s konkurenciou vodky a whisky, ktoré sa miešajú v nekonečných variantoch najrôznejších koktajlov. A preto sa aj viac pijú, čím ich producenti viac zarábajú. A keď ide o peniaze, musí ísť aj fajnovosť koňaku bokom. „V Japonsku ho v baroch miešajú s kolou pod názvom ´Tokijská noc´,“ zašepkal mi ešte. Ale naozaj zašepkal, veď keď už je tak zle, že dcéra majiteľa paláca hreší so šoférom, nemusí sa o tom aj nahlas hovoriť.
To mi pripomenulo iných hostiteľov. Tí boli z maďarskej dedinky Tállya a v rámci spisovateľskej konferencie nás mali vo voľnom čase presvedčiť, že maďarské tokajské víno je svetový klenot. Presviedčali nás teoreticky aj prakticky. A keď sa v druhý tokajský večer vďaka ochutnávke zdalo, že už sme všetko pochopili, postavil sa kolega z Uzbekistanu a opýtal sa celkom nevinne: „A môže byť aj červené tokajské?“
Zdalo sa, že nášho hostiteľa vystrie na mieste. Prekladateľ sa až zakoktal, keď si uvedomil akú nehoráznosť preložil. V pivnici nastalo také ticho, že bolo počuť ako sudy plné ušľachtilého tokajského vína nahlas vzdychajú zhrozením. Majiteľ pivnice neodpovedal. Ale v posledný večer sa na stole celkom nebadane objavili čudné fľaše bez obvyklej chváloreči a odborného komentára. Okoštovali sme, bolo to červené tokajské. Tajná zásoba miestnych špecialistov. Odhalená len pre nás. A mimochodom, to červené tokajské je takmer nepitné.
Už by som sa vlastne nemal ničomu čudovať. Veď v Japonsku ma vo fajnovej čínskej reštaurácii ochotne zbavili ilúzií aj o povestnej pekingskej kačici. Kačica to síce je, ale len jej zvyšok, vlastne len prepečená kožka. A vraj to je tá delikatesa!
Ale nádej umiera posledná. Na záver spisovateľského festivalu v Cognacu sa nás v mestskom kaštieli rozhodol pohostiť sám pán starosta. A až vtedy som pochopil prečo Francúzi nie sú tlstí. Jedia totiž očami! Tentoraz po skvostnom koňakovom aperitíve (bez tonicu!) z pravej koňakovej čaše prišla skutočná hostina. To nie je jedlo, to je udalosť. Je to vernisáž rafinovaných pokrmov. Čo by ste napríklad povedali na predjedlo servírované na štvorcových odštepkoch bridlice? Možno ako odkaz na prapôvodné stolovanie, keď ešte neexistovali taniere. Na tej bridlici boli ako Lego rozložené dômyselné kúsky „vzoriek“ zo zabíjačky doplnené o figu. A ako príloha k hlavnému jedlu (podávanému v tanieri, ktorý je nevídaným krížencom plytkého a hlbokého) zemiaková kaša, ale v zaváraninovej fľaši najstaršieho typu aj s povestnou gumičkou! Zákusky už ani nebudem ospevovať. Vrátila sa mi viera v miestne špeciality. Chce to trpezlivosť, priatelia!