streda, 12. mája 2010

AMERIKA II - seriál

Noc za mrežami

V Denveri som sa ubytoval v hosteli. Bol horúci august. Keď som vychádzal z nie práve vábnej miestnosti môjho dočasného útočiska, zistil som, že izba má dvojité dvere. Vnútorné drevené, vonkajšie tvorila mreža. V noci som ten systém veľmi rýchlo pochopil. Tie noci totiž boli tak horúce, že otvorené okno, ani stropný ventilátor nepomáhali. Len, keď ste otvorili tie drevené dvere, vzduch sa trošku pohol. No a na to, aby pri toľkom luftovaní bol ten spánok aj bezpečný, slúžila tá zvnútra uzamykateľná mreža.


Štrajk!


Druhý deň svojho pobytu v Denveri som šiel na konferenciu a uvidel zaujímavý úkaz. Okolo vedľajšieho mrakodrapu spoločnosti US-West chodili dokola akýsi čudní ľudkovia. Proti tomu mrakodrapu to boli ozajstní mravčekovia. V rukách držali transparenty so znakom CWA, zrejme odborovej organizácie, a stručnými nápismi. Všetky tie transparenty boli písané rukou a navyše podľa nátury autora, takže, čo transparent, to originál! Kopa ich bola v španielčine, ale toľko zasa rozumiem, že sa to týkalo nízkej mzdy a preplácaniu nadčasov (veď v niektorých kanceláriách tej budovy sa svietilo celú noc!) a že toto je štrajk. Zaujalo ma to a tak som sa posadil na blízku lavičku a chvíľu pozoroval. Ten štrajk bol pozoruhodný tým, že sa nič veľké vlastne nedialo. Ľudia v oblekoch a kravatách vchádzali a vychádzali z budovy, nikto ich nerušil. Tí štrajkujúci chodili v malých skupinkách, ale aj jednotlivo dokola tej budovy a bavili sa spolu asi ako sa bavia susedia, keď sa stretnú na ulici. Vrcholom bola babička, čo popri štrajku kočíkovala dvojčatá. Po chvíli som sa už naozaj musel zdvihnúť a ísť sa venovať vede. Na odchode som si ešte pomyslel – to sa to niekomu štrajkuje!


Praclíkový let


Lietať po Amerike je dnes ako jazdiť rebrinákom hore dole po grúni. Nič mimoriadne, pri tých stovkách letov a desaťtisícoch cestujúcich denne, sa na veľké pohodlie nedbá. Vedel som, že sa pri lete dočkám maximálne vrecúška arašidov a troch kvapiek koly uprostred pohára preplneného kockami ľadu. Ktosi múdry ale prišiel na to, že arašidy sú nezdravé a tak ich vymenili za takzvané praclíky. Takzvané praclíky sú krekery v podobe praclíkov a sú nejedlé. Áno, je úžasné ako krajina s tak bohatými zdrojmi potravín a vysokou potravinárskou technológiou dokáže produkovať čosi nejedlé, ale veď to nie je jediný prípad. Coca-Cola je často tiež nepitná, dokonca sa tvrdí, že ak v plechovke plnej Coca-Coly necháte týždeň klinec, tak za ten čas zmizne, jednoducho sa rozloží. A na tejto diéte som mal stráviť celý deň!


Skorý ranný let ma premiestnil z Oklahoma City do Kansas City. Druhý z Kansas City do Chicaga. Odtiaľ, neplánovane, sme si odskočili do Minneapolis dotankovať. Odtiaľ sme konečne nabrali smer Baltimore a z Baltimore posledný let do New Yorku – Long Island. Posádky sa vždy vystriedali a mňa už ani nevyháňali z lietadla. Sedel som tam sám, prišli upratovačky, vybrali odpadky, popri tom mi začesali ofinu správnym smerom a popriali ďalší šťastný let. Už som k tomu lietadlu skoro patril. Keď sa to tak zoberie, každá ďalšia posádka sa mi mala prísť predstaviť – veď som tam bol viac doma ako oni! A bolo to na mne vidieť. Keď ste celý deň na nejedlých praclíkoch a nepitnej Cole, to na vás zanechá stopy.


Celá tá tortúra však stála za záverečný let. Už som videl všeličo v lietadlách (aj opitých moravských podnikateľov na ceste do Kuala-Lupmur), ale takéhoto letušáka, som ešte nezažil. Ten chlap sa rozhodol (pre mňa v pravej chvíli), že lietať je vlastne zábava. Jeho komentár k bezpečnostným predpisom bol komediálny výstup non-plus-ultra. Bezpečnostné predpisy sa aj tak melú dokola pri každom lete a na tretí krát už ich viete naspamäť. V jeho podaní by som si dal aj repete. Ten let bol krátky, ale mohli vyberať vstupné ako za kabaret a ľudia by vďačne dali. Končilo to tým, že sme pristáli a všetci sa, ako obvykle, napružili v sedadlách už-už vyraziť k východu. Neviem, kde sa to v ľuďoch berie (okrem tých, čo ledva stíhajú nasledujúci let), ale zakaždým sa tieto závody „kto bude skôr von“ opakujú. Už sme boli skoro všetci na štartových blokoch, keď sa v amplióne ozval známy hlas „Ešte nie!“ a pokračoval imitáciou konských kopýt, spomaľoval tak ako sme sa blížili k výstupnej rampe a keď už sme naozaj stáli, zavelil „Teraz!“. Ale nikto nebežal. Rehotali sme sa ako tie kone. Kvôli tomu letušákovi som dočasne odpustil americkým aerolíniám ich praclíkovú diétu.

streda, 5. mája 2010

Cestovné príbehy

VEČNÁ OTÁZKA



Stručný záznam z cesty: „Konferenciu v žalúdku zakončila búrlivá diskusia, takže nad ránom som bol nútený podstúpiť neveselú, smutnú tlačovku, z ktorej vyšla valná hromada...“
Po prvý krát som takúto búrlivú žalúdočnú konferenciu zažil v Indii a práve v najnevhodnejšej chvíli. Mali sme cestovať polnočným vlakom z mesta Lucknow do bájneho Benáresu alias Varanasí na posvätnej rieke Gange. Práve sme absolvovali vedeckú konferenciu, ktorú sme úspešne zvládli aj napriek tomu, že už počas nej som pociťoval následky indickej stravy. Na jednej z večerných recepcií som totiž povolil v bdelosti. Vedeli sme dobre, čo nám tu hrozí a na cestu sme sa zásobili solídne. Domáca hruškovica nás mala po každom ráne posilniť do boja s miestnymi mikróbmi. Ruky sme si umývali v roztoku, ktorý požívajú chirurgovia pred operáciou a zásadne sme nepili nápoje s ľadom, ktorý by mohol byť z kontaminovanej vody. Aj zuby sme si umývali balenou vodou. Ale celkom sme zabudli na miestne zvyky a na ohlásenú recepciu išli poriadne hladoví. Ibaže jedlo nepodávali hneď, ale až hlboko v noci a tak som si opražené rybičky, roznášané čašníkmi, nakladal naozaj s chuťou. To by nevadilo, ale k tomu bola aj akási bledá majonézová omáčka a v nej bola tá zrada. Môj kolega mikrobiológ tvrdí, že človek môže zjesť aj bacil cholery a ak je naozaj hladný, jednoducho ho v žalúdku všetky tie tráviace kyseliny rozložia. Len tých bacilov nesmie byť veľa. A tej zradnej omáčky bolo priveľa. Poznal som to už na druhý deň, keď som si chystal vlastnú prednášku. Podľa všetkých príznakov som ju nemohol dokončiť bez nutnej prestávky. A nedalo sa zaručiť, že bude jediná.
Na vedeckých konferenciách panuje prísne pravidlo o dodržiavaní predpísaného časového limitu na prednášku. Ak ho prekročíte, niektorí organizátori vás nielen napomenú, ale aj rázne vypnú mikrofón. Nikdy sa mi to nestalo a nechcel som, aby sa mi to stalo ani tu. A tak som svoju prednášku začal slovami.
„Milé kolegyne, vážení kolegovia, ak by som toto pódium opustil náhle uprostred prednášky, nie je to preto, že by som si vás nevážil...“
Odmenou za úprimnosť mi bola podpora všetkých zúčastnených v sále. Počúvali s takými sympatiami, že moja prednáška trvala nakoniec dvojnásobok predpísaného času a nikto nezaprotestoval. Naopak po potlesku sa niektorí kolegovia prihlásili ku mne so zaručenými návodmi ako si účinne pomôcť.
A zdalo sa, že najhoršie som predsa len prekonal. Lenže večer pred naším odchodom sme ešte s niekoľkými kolegami zašli do miestnej záhradnej reštaurácie a ja som si nepredvídavo objednal chladené indické pivo. Taký drahý spôsob ako sa stať rýchlobežcom by som nikomu neodporúčal. A to nás čakala nočná jazda spacím rýchlikom plným indických zvláštností. Aby to nebolo jednoduché, v čase odchodu prišli na nádražie naraz tri vlaky do Varanasí. Boli sme traja Slováci a každý z nás neomylne uveril, že ten správny vlak je akurát ten, čo tí druhí dvaja rázne zamietli. Najhoršie ale bolo, že sme chceli ušetriť a neprijali sme nápad najskúsenejšieho z nás, Milana Bonu, aby sme si najali kuliho, ktorý nás k správnemu vlaku bezpečne dovedie. Namiesto toho sme naivne zastavovali solídnejšie vyzerajúcich Indov a dokonca aj vojakov a pýtali si od nich radu. Všetci krútili odmietavo hlavou, ale tie ich pohľady sa nedali prehliadnuť. Bola to tak nápadná zmena, že ešte aj v horúčke mi bolo jasné, že tu sa deje niečo zásadné. V Indii sa totiž voči vám budú správať preúctivo, ak máte nasledujúce tri charakteristiky - ste beloch, máte peniaze a zdravie. Ak vám niečo z toho chýba, s veľkým zadosťučinením vám to dajú najavo. A mne z tých troch charakteristík ostalo len to, že som bol biely ako stena z hrôzy ako túto noc vlastne prekonám, keď ani do vlaku nevieme trafiť.
Indické vlaky vyzerajú ako keby ich nikdy nenatreli, snáď len akousi podkladovou okrovou farbou. Ich vonkajšie steny sú polepené počítačovými zoznamami cestujúcich v každom vagóne. Ibaže tie práve niekto strhol a už to vyzeralo, že vlak, na ktorom sme sa nakoniec predsa len všetci zhodli, odíde bez nás. Ak ste totiž nenastúpili do toho správneho vagónu, prestúpiť ste mohli až na ďalšej stanici. A takéto prestupovanie naslepo mohlo trvať celú noc. Dôrazne som preto svojich priateľov upozornil, že nie som v stave zažívať žiadne cestovateľské experimenty. Potrebujem si čím skôr ľahnúť.
Bol to malý zázrak, ale ten vagón sme akosi, na poslednú chvíľu, našli. Celý natešený som sa hnal uličkou, aby som našiel naše ležadlá. V týchto vagónoch nebývajú kupé, ale len akési otvorené oddelenia so štyrmi lôžkami a v uličke sú zase ďalšie lôžka popri stene. Dve naše lôžka som našiel bez problémov, ale na tom v chodbičke už niekto ležal. Bolo po polnoci a vyzeralo to, že tam ktosi spí už od Naj Dillí. Obrátil som sa bezradne na nášho sprievodcu Milana a ten sa rozhodol zasiahnuť naozaj rázne. Na konverzáciu tohto druhu mal vždy po ruke palicu a aj tentoraz sa ju rozhodol použiť, ale nevšimol si, že za spiacim Indom leží dieťa. A to bola fatálna chyba. V Indii si môžete (ak máte zmienené tri charakteristiky) dovoliť takmer všetko, ale kráv a detí sa nesmiete dotknúť.
Spustil sa neuveriteľný krik. Dieťa začalo plakať, jeho otec vykrikovať a v úzkej chodbičke nám trom cudzincom začalo byť pekne tesno a horúco. Indovia v nočných košeliach sa začali na nás hrozivo tlačiť a v tej presile a izolácii vagóna nebolo zjavnej záchrany. Tu sa totiž už neargumentovalo, tu sa už len stupňovali výkriky pred rozhodujúcim lynčujúcim útokom. A v tom všetkom sa mne už podlamovali kolená a naozaj som nebol v najlepšej kondícii na vagónovú bitvu.
„Upokojme to,“ hovorím Milanovi, ale to bolo len zbožné želanie. Indovia mali dojem, že sa tentoraz celkom oprávnene môžu vyvŕšiť na arogantných cudzincoch, ktorým sa za normálnych okolností toľko klaňajú, a tak sme si to mali trpko vypiť aj za všetkých ostatných. V duchu som to už vzdával, keď sa náhle udiala jedna z tých rozprávkových scén, ktorú prináša len život na cestách. Do najväčšieho kriku a strkanice, odrazu zaznel čísi pokojný, ale dôrazný hlas. Nehovoril hlasno, ale každý ho počul a navyše Indovia mu aj rozumeli. Bol to bielovlasý starec sediaci na najvyššom lôžku v polohe lotosového kvetu a dívajúci sa na tú našu pozemskú hádku akoby z nebies. Niekoľkými dobre volenými slovami upokojil miestnych a tí sa mlčky rozostúpili. A vzápätí ako čertík zo škatuľky vyskočil odkiaľsi ten magor sprievodca, čo tu mal byť už dávno, aby nám oznámil, že síce máme pravdu, ale vlastne nemáme pravdu, pretože nás ktosi v miestenkovej kancelárii premiestnil o niekoľko kupé ďalej, ale v tom istom vagóne. Zaviedol nás tam a naozaj nás tu čakali tri voľné lôžka. Konečne som mohol odpadnúť. Ale ešte nie úplne. V týchto vagónoch sú pri lôžkach reťaze. Nimi si má cestujúci zamknúť batožinu, pretože v noci sa kradne. Lenže my sme nemali zámky. A tak som si oblečený ľahol na cestovné tašky a v tejto polohe sa modlil ešte za jednu božiu pomoc - aby som nemusel ísť na miestny záchod. Je to príliš drsný zážitok, aby sa to dalo opísať a hlavne to je bez papiera (ktorý tam zásadne chýba) pre našinca aj tak neupotrebiteľné zariadenie. Okrem toho som bol už tak slabý, že som nebol schopný ani si vybrať acylpyrín z tašky pod nohami. Prežil som tak v horúčke jednu z najdlhších nocí vo svojom živote. Vo Varanasí ma do taxíka už obaja spolucestujúci podopierali a hnali sme sa do najbližšieho hotela. Konečne útulne, čisto a tiež nevyhnutné súkromie. S úľavou som sa usadil na tom obecne dostupnom tróne a v duchu si gratuloval, že už som konečne v relatívnom bezpečí. No a potom všetkom, po umytí rúk, na ceste šuchtavou k lôžku vás prepadne zákerná myšlienka. Naozaj kacírska otázka - aký je rozdiel sedieť v tej intímnej miestnosti na dohľad posvätnej rieky Gangy, ku ktorej ani nestihnete dobehnúť, a naopak sedieť si pohodlne doma, na tej dôverne známej doske, čo tiež znamená domov? Načo mám cestovať tie tisíce kilometrov, aby som sa pozeral do tých štyroch stien, ktoré mám aj doma a tam navyše aj dôverne známe? Načo teda cestovať? Ale len čo sa trochu postavíte na nohy, vyrazíte na ďalšiu etapu vašej cesty, a potom na ďalšie cesty. Hľadať tú odpoveď...