streda 27. mája 2009

AMERIKA 21

NASHVILLE BY NIGHT

Môj dávny priateľ Petar sa aj s rodinou usadil v samom srdci Amerického sna - Nashville. Nashville je miesto kde Amerika spieva o svojich snoch a nádejach. Je to miesto, kde sa ľudia stávajú hviezdami, či aspoň kométami. Je to chrám americkej country. Keď som prišiel, Petar mi nedal šancu na vydýchnutie. Prvé, čo som musel vidieť bol Wild Horse Saloon - Salón Divých Koní.
"Ak je niečo strašne americké, tak je to tu," hovoril mi Petar cestou autom. Bol november a v noci už chladno. Auto na to reagovalo vysokým protestným piskotom, čo vraj spôsoboval zaseknutý tachometer. K Wild Horse Saloon sme teda dorazili ako požiarnici s naplno spustenou píšťalkou namiesto sirény. V Saloone bolo nabité. Hlavná sála je impozantnou tančiarňou s pódiom, kde tančia skupiny náhodných návštevníkov. Musia sa vyznať, lebo tanečných krokov je veľa a niektoré sú fakt divoké. Petar mi to potvrdzoval z vlastnej skúsenosti. S celou rodinou si kúpili kurz nácviku country-tancov práve v tomto chráme americkej zábavy. Strávili tým päť sobotných dopoludní a to, čo sa naučili už medzičasom stihli zabudnúť. V samotnej tanečnej sále tí menej zdatní krúžia vo veľkom kole a preberajú nôžkami v rytme country-hudby. Aby bolo všetko americky dokonalé, vysoko nad ich hlavami cválajú sochy divokých koní. Petar si vyťukával rytmus hudby rukou o zábradlie na galérii, odkiaľ sme mali skvelý výhľad. Naklonil som sa k nemu v tom veľkom šialenom príboji muziky a zareval mu do ucha: "Nečudujem sa, že sa ti tu páči. Sú tu najkrajšie baby aké som zatiaľ v Amerike videl."

Petar sa na mňa na okamih pátravo zadíval, pozrel dolu na tancujúce páry a potom mi vďačne zareval do ucha späť: "Normálka, sem chodia len tie lepšie kusy. Ale zabudni na nejaké šance. Tieto dievčatká nás nemajú rady."

Dopili sme mexické pivo Corona a Petar ma už ťahal do ďalšieho lokálu. Cestou mi stručne vysvetlil, že ako vysokoškolský vedátor sa v labáku občas dostane aj k takým skvelým devám aké som práve videl. Namiesto tesných riflí, flaneliek zopnutých pod prsiami a stetsonov, majú biele plášte. Sú rovnako krásne a rovnako neprístupné. Emigrant totiž nie je tou vytúženou partiou pre peknú Američanku, ako mi Petar s urážlivo poučným tónom vysvetlil. Pekná Američanka je totiž taká vzácnosť, že si určite môže aj lepšie vybrať. Petar sa hneď poistil pre prípad, že by sa mi počas amerického pobytu predsa len podarilo nejakej peknej Američanke vletieť do náručia (človek nikdy nevie). Takže tie potenciálne podľahnuvšie sú podľa Petara buď feťáčky, alebo inak vadné. Ale, doložil už zmierlivejšie, keď si tu chceš užiť trochu sexu, rád ťa uvediem na to pravé miesto...

Tým pravým miestom mal byť AC-Club, kam sme dorazili krátko po polnoci. Hrozný hluk, tlačenica, nafajčené. Klub tvorí veľká kovová konštrukcia prirovnateľná ku klietke, kde pri vysokých bufetových stolíkoch postávajú chlapíci (sem tam sa mihne aj nejaká na divoko oblečená a pomaľovaná deva) a dívajú sa k veľkej stene, kde nad malým tanečným parketom visia dve skutočné klietky. V nich sa pod príbojom rytmickej hudby zvíjajú dve polonahé devy. Svojím spôsobom symbolický skok z minulých storočí do tohto. Kým country-muziku môže spievať a tancovať každý, tu je naša úloha jasná - pozeraj, počúvaj, mlč. Dobré zvyky spevavých slovenských opilcov sú tu naozaj na nič. Ohlušení, oslepení a opustení ste hoci aj v najväčšej tlačenici tohto klubu. Samota ide s vami kamkoľvek sa pohnete. A tak sme mlčali, popíjali pivo a pozerali sa na klietky, v ktorých sme sa rovnako dobre mohli ocitnúť sami. Vlastne my sme v tých klietkach boli tiež, len to nebolo také nápadné. Veď mreže okolo nás tvorila ohlušujúca stena hudby.

streda 20. mája 2009

AMERIKA 20

Pohľadnica z Norfolku

VEČER

V Amerike sú vraj tri stupne ľudí - bieli, čierni a fajčiari. Fajčili sme na verande s priateľskou známou Rona a Gayle. Verandu delilo od chodníka a ulice len zopár krokov. Všade bolo ticho a kľud, keď sa náhle z tmy vynoril černoch, že by si tiež zapálil. Hneď sa aj sám prešacoval, aby ukázal, že nemá zbraň a teda je neškodný. Neustále hovoril, neustále. Dofajčil, zamával, zmizol.

"Nejaký čudný," prehodil som.
"Je high," odpovedala tá neznáma známa.
"Čo je to high?"
"Drogy, Gustav, drogy..."

RÁNO

V krčme, ktorá už kde-čo zažila sedia za bar-pultom dvaja odvážlivci (jeden zo Slovenska, druhý zo Slovinska) a pokúšajú sa naraňajkovať a pritom si zachovať zdravie a čistú myseľ. Širkoplecý barman im totiž s úsmevom cez bar-pult podal každému na tanieri veľký kus slaniny, varenú fazuľu v rajčinovom pretlaku, praženicu, párky, ešte niečo navrch a k tomu horu trojuholníkových hrianok. Vedľa nich sedí tá neznáma známa zo včerajšieho večera a hovorí:
"To viete, u nás musia byť raňajky poriadne, ako sa patrí!"
"Mhmhmhm," odpovedajú slušne tí dvaja zúboženci. Už tu sedia hodinu a sú ešte len vo štvrtine taniera. Ak to takto pôjde ďalej, môžu tie raňajky rátať rovno aj za obed.

POSOLSTVO AMERICKÉMU ĽUDU
Ron Wray si ako riaditeľ dal záležať na prvých hosťoch svojho International Writing Center. Na záver pobytu nás dostal do vysielania miestnej pobočky celonárodnej rozhlasovej siete. Zasadli sme s ním a Andrejom Blatnikom v štúdiu oproti redaktorke a šlo to celkom dobre. Až na poslednú, nie veľmi šťastnú, otázku rozhlasovej redaktorky:
"Obaja prichádzate zo vzdialených a nám málo známych krajín strednej Európy. Čo vás u nás tak zaujalo, že by ste to na záver radi odkázali americkým ľuďom, ľudu tejto krajiny?"
Bože, to je ale somarina! Niečo som ale odpovedať musel a mal som aspoň čas si to rozmyslieť, kým Andrej čosi zo seba krvopotil. Keď skončil, nadýchol som sa a povedal:
"Dnes ráno som si chcel uvariť čaj a samozrejme aj osladiť. Podľa rady tu prítomného pána riaditeľa som siahol po príslušnej miske a nabral si do čaju tri plné lyžičky. Bola to soľ. Moje posolstvo americkému ľudu teda znie - nemiešajte cukor so soľou!"
Dúfam, že si to odvtedy americký ľud zobral k srdcu.

streda 13. mája 2009

AMERIKA 19

AUTO V AMERIKE

Auto v Amerike nie je ako auto u nás. U nás je to plechové približovadlo, ktoré sa ocitlo na nepriateľskom území. Máločo funguje vo váš prospech ako majiteľa vozu, a drvivá väčšina, vrátane policajtov, vás má za ľahkú obeť. V Amerike je auto kolíska, milenecké lôžko, sedadlo v kine, lavica v kostole, okienko v banke, jedálenský stôl, obývačka, spálňa, nákupný vozík a keď na to príde, aj rakva. Američania zvládnu celý svoj svet spoza volantu a celý ich svet slúži tomu, kto za volantom sedí. Je to automobilový raj. Ktosi mi opisoval príhodu ako nejaký Američan dostal defekt a než stihol vystúpiť z auta, už pribehol pomocník z blízkej garáže a prikotúľal koleso, ďalší dobehol s heverom, automechanik po nich už len skontroloval dotiahnutie skrutiek, vyinkasoval malý poplatok a šlo sa ďalej. Znie to ako rozprávka, ale ja tomu verím. Ono to ide tak ďaleko, že bez auta si tu vlastne úplne nemožní. No len sa na to pozrite:
Vo vidieckom mestečku majú veľkoparkovisko lemované obvyklým výberom prízemných obchodov. Uprostred toho parkoviska tróni osamelá budova bez ľudskej obsluhy. Je to bankomat pre autá. Príjazd, obvyklý monitor s tlačidlami a výdajom bankoviek, výjazd. Autá prichádzali a odchádzali. Chcel som si vybrať peniaze, ale nemal som auto! Ten pohľad by som vám teda doprial - rad áut, ktoré sa v letnom sparne lenivo posúvajú k bankovému automatu. A uprostred tej rady prešľapuje exot zo stredu Európy a tvári sa, že je auto. Po vybraní peňazí som mal tú najvyššiu akceleráciu zo všetkých miestnych automobilov - zahol som za roh a tváril sa, že som tam nikdy nebol.

Blue Toyota Corrola

Vlastniť v Amerike auto je ako vyfasovať občiansky preukaz. Veď vodičské preukazy aj tak fungujú, pretože Američania žiadne občianske preukazy nemajú. Cudzinec a cestovateľ si ten pocit americkej dospelosti môže požičať. Keď som vošiel do požičovne v mestečku Iowa City, zamilovali sme sa do seba na prvý pohľad. Ja a nebovo-modrá Toyota Corrola. A to nie som automobilový nadšenec a autá mi dovtedy nič moc nehovorili. Táto slečna ale vyzývala na cestu za hranice všedných dní a navyše za celkom prijateľnú cenu. Mali sme spolu stráviť dva týždne a prejsť kus kontinentu. A ja som už od dverí vedel - s touto a žiadnou inou! Odvtedy sa vždy obzriem, keď okolo mňa frčí Toyota Corrola, alebo ju vidím na reklamnom plagáte. Ale, hoci mi to asi neuveríte, ja mám dojem, že pod tým názvom predávajú dnes niečo celkom iné. Tá MOJA Toyota Corrola bola totiž tá jediná pravá a vyvolená. Nesklamala.

Na muške diaľničného šerifa

Nezažil som pubertálne sny o rýchlej jazde v skvelom fáre s naplno pustenou muzikou a teraz, po rokoch, som taký sen zažil s naplno otvorenými očami. Moja Toyota bola samozrejme primerane pribrzdená z požičovne a do kopcov sa jej na automatickej prevodovke veľmi nechcelo, ale aj tak to bolo veľmi slušné žihadlo. No a keď som pustil repráky na plné pecky...
Na takýchto výtečníkov, čo im puberta prerazila do vyššieho veku, číhajú na amerických diaľniciach špeciálni šerifovia. To je vec nevídaná a nevídane dobre zorganizovaná. V prvom rade tie ich stíhačky! Tuším sa volajú Crown Victoria a nie sú normálne v predaji. Ak niekto niekedy použil výraz "krížnik ciest", tak to bolo o tomto aute. Dostihnú vás v okamihu a zostrelia ako chromého holuba. Diaľniční šerifovia číhajú na vyvýšených plošinách pri diaľnici, akýchsi nájazdových rampách. Zapnutý radar a číhajú. Vôbec mi nešlo do hlavy ako v môže taký šerif vymáknuť vyhliadnutého previnilca v troch až štyroch súbežne sa valiacich prúdoch áut a hlavne dostať sa k nemu?! Čoskoro som sa mal presvedčiť, že to pre nich nie je vôbec žiadny problém...

"Zločin" a trest

Vyznával som opatrnú zásadu - keď sa zavesím za nejakého miestneho šampióna, tak nemôžem urobiť chybu. Oni musia vedieť tú správnu rýchlosť. Švihal som si to takto šesťprúdovou diaľnicou a všetko by bolo v pohode, keby ten bulo predo mnou nezačal z ničoho nič spomaľovať. Tak som sa k krajného pravého pruhu presunul do stredného. Lenže tam som mal pred sebou kamión a ten šiel tiež odrazu čudne pomaly. Ešteže z ľavého krajného pruhu dofrčal nejaký šporťák, hneď som sa za neho zavesil. Pridám plyn, aby som ho nestratil, predbehnem ten nekonečný osemnásťkolesový kamión a skoro ma šľak trafil. To kamiónové monštrum mi totiž zakrývalo výhľad na vyvýšenú plošinku pri diaľnici. Lenže nebola prázdna ako obvykle. Stálo tam mohutné auto diaľničného šerifa a ako som vyletel v závese za tým šporťákom spoza kamióna, ožilo ako neónová reklama do šoférskeho pekla. Všetky majáky začali blikať, siréna jačať a ja som myslel, že tam rovno pustím aj to, čo vo mne nie je. Už mi došlo prečo všetci pribrzďovali a veľmi rýchlo som tiež pochopil, prečo šerifi dokážu dobehnúť previnilcov aj v štyroch prúdoch áut. Všetci tí zbabelci totiž nielen pribrzdili, ale sa aj rozostúpili a blikajúca šerifská stíhačka nás za pár sekúnd mala. Pribrzdil totiž aj ten šporťák predo mnou a ja pochopiteľne tiež. Šerifské auto sa zaradilo predo mňa a hrozivo blikalo. Lenže ja som úplne stuhol. Začiatok cesty a takýto prúser! Pokuta, záznam a čo keď mi zoberie aj vodičák?! Títo policajti sa vraj nekašlú s nikým. Kým som to všetko domyslel, nebol som v stave pohnúť volantom. Držal som sa za šerifským autom, hľadal výhovorku a ešte skôr než som sa konečne odhodlal vyhodiť blinker a zastať na okraji diaľnice, presne to isté o sekundu skôr urobil ten šporťák. Spolu so šerifom sa odsunuli do pravého pruhu, zastali a čoskoro som ich mal z dohľadu. Všetci totiž zasa pridali. Môžete si byť istí, že ja ešte dlho nie...


streda 6. mája 2009

AMERIKA 18

NEUVERITEĽNÉ NAŽIVO

Myslím, že aj ten, čo nevie o Amerike nič, vie, že sa tam kradne, vraždí a strieľa každú chvíľu. Priznávam, áno, to všetko som tam videl - v televízii. Nebyť nej, tak mám pocit, že žijem v zemi, kde snáď zlo ani nemôže byť. Môj pocit bol ale, vďaka tej televízii, práve opačný. Krv, krv a krv sa valí na vás z každodenných správ. A nie že by si vymýšľali. Lenže - keď si zoberiete takmer tristo miliónov ľudí, tak sa SAMOZREJME niekomu z nich za ten deň niečo zlé prihodí. A keď sa to prihodí desiatim (čo je len jedna tridsaťmilióntina populácie), tak máte večer správy ako výber z hororu. A keď to spočítate za 365 dní, tak vám vyjdú šokujúce čísla. Ale, keby ste to rozdelili na jednotlivé štáty USA, tak zistíte, že v niektorých by ste vo večerných správ nemali ani poriadne čím strašiť deti a starých ľudí. Skrátka, najhoršie na Amerike je to, že hoci sa vám celý život nemusí nič stať, celý život ste v jednom strese z toho, čo vám oznamujú médiá. Veď to poznáme už aj od nás. Zázračné na tom je to, že mnohí Američania si napriek tomu zachovali zvyky, na ktoré sme my už dávno zabudli.

Nech sa páči ďalej

V prvých dňoch nášho pobytu v Iowe sa celkom prirodzene zjavili miestni ľudia, ktorí mali čosi s literatúrou, a prišli sa len tak opýtať, či niečo nepotrebujeme. Mali sme toho požehnane, ale bicykle by nám (keďže sme neboli automobilní) veľmi pomohli. Noví známi sľúbili pomoc a za pár dní nám zviezli kto, čo mal. Ja som získal starší bicykel od mladej Dánky, ktorá študovala herectvo. Tri mesiace som sa na ňom vozil a tri mesiace som o majiteľke nepočul. Keďže sa náš pobyt už končil, zavolal som jej. Bola v pohode: "Škoda, že odchádzate."
"A čo bicykel?"
"No tak mi ho privez."
Nadiktovala mi adresu a o pár dni som sa tam vybral. Ten domčúrik stál kdesi v okrajovej štvrti. Samá zeleň a nie najpozornejšie pokosený trávnik. Žiadny plot a ako som čoskoro zistil, ani žiadny zvonček. Tak som klopal. Nikto sa neozval. Hlavné dvere boli v skutočnosti otvorené, len pred nimi ešte boli ľahké rámové dvere so sieťou proti komárom. Pootvoril som ich a zavolal. Nič. Nechal som bicykel vonku a vošiel som. Chcel som sa poďakovať a oznámiť vrátenie bicykla. Jediný komu som to všetko mohol hovoriť bola mačka, ktorá sa na mňa z vnútra domu prišla pozrieť. Rovno od dverí som však mohol vidieť celú obývačku s kopou vecí vrátane počítača a peňaženky pohodenej na stole. Rýchlo som vycúval. Už mi niektorí hovorili, že tu v Iowe sa autá nezamykajú, ale že ani domy, to ma fakt dojalo. Radšej som ten bicykel oprel pred domom a švihal preč. Ešte tak aby sa niečo stalo a bolo by to na mňa. V hektike nasledujúcich dní som na to všetko zabudol a nakoniec som sa vlastne ani poriadne nepoďakoval. Takže dodatočne - vďaka za lekciu otvorených dverí. Neviem ale, či ju budem môcť doma použiť...

Konečne krádež!

Austrálčan Alan raz šiel do krčmy na bicykli. Zišli sme sa tam viacerí a bolo veselo. Keď sme po záverečnej vychádzali, bicykel na stojane pred krčmou už nebol. Alan by nad tým mávol rukou, veď to bol starý bicykel, ale požičal si ho od miestnych ako my všetci. Cestou na internát sme živo debatovali o tom, čo s tým. Zahlásiť to na políciu? Prečo nie, lenže Alan si ani poriadne nepamätal ako ten bicykel vyzeral. Nič múdre sme teda nevymysleli a už tu bol internát. A nič múdre sme už ani vymýšľať nemuseli. Bicykel stál na stojane pred internátom. Skrátka, zviezol kohosi, čo mal naponáhlo, a vrátil sa verne späť k pánovi...