nedeľa, 12. septembra 2010

Amerika 43

Nočné prekvapenie – odkazovač

V Norfolku som býval u riaditeľa miestneho Medzinárodného spisovateľského centra Rona Wraya a jeho manželky Gayle. Boli to veľmi milí hostitelia, ktorí môj pobyt vyriešili klasicky americky. Na bývanie mi vyhradili komôrku pod povalou, odovzdali kľúč od domu a nechali už ostatné na mne. Tú pamätnú noc blúdenia po čítačke som konečne našiel tento svoj prechodný domov. Bolo už naozaj veľmi neskoro. A iste poznáte tie zlodejské pocity. Človek by sa tak rád odhmotnil a zduchovnel, ale nejde to. Pozápasil som so zámkou na domových dverách, so škrípaním ich otvoril a po špičkách vošiel do domu hostiteľov. Mal som úprimnú snahu nerušene nájsť schodisko k svojej izbe, čo najtichšie vyjsť a zaľahnúť. V dome bola tma a ticho. Našľapoval som opatrne krok za krokom a keď som bol asi v polovici veľkej vstupnej haly spojenej s jedálňou – začali sa diať veci!

Najskôr na mňa v tme prehovoril neznámy mužský hlas. A oslovil ma mojím menom! Lenže to určite nebol Ron. Než som sa stihol spamätať, vyrútila sa na mňa z priľahlej izby nahá mužská postava. A to naopak bol Ron! Hlavou mi prebleskli úryvky zo všetkých dvoch amerických hororov, ktoré som videl (na celý americký horor nemám nervy). Skôr ale, než som sa stačil zhroziť útoku maniakov, situácia sa našťastie veľmi rýchlo vysvetlila. Ten neznámy mužský hlas bol telefónny odkazovač a tá nahá postava bol naozaj môj hostiteľ, ktorý vyskočil z postele a utekal ten odkazovač vypnúť, aby som sa v tme nezľakol.

Vysvetlenie som ocenil, ale nemôžem povedať, že by ma ten zážitok nezaskočil. Zdá sa totiž, že za každým novým vynálezom každodennej spotreby na nás číha raz za čas takéto nečakané prekvapenie.


Špióni z presvedčenia

V Norfolku je okrem iného aj najväčšia americká námorná základňa na svete. Okrem viacerých kotvíšť a dokov sú tu aj tri letecké základne amerického námorníctva. Dozviete sa to z plagátu, ktorý toto vojenské tajomstvo hrdo hlása každému, kto ide okolo. Z iného plagátu sme sa dozvedeli, že akurát počas nášho pobytu je na tejto základni „Deň otvorených dverí“. To som nemohol zaváhať. Najmä pohľad na obrovské lietadlové lode zblízka lákal. Zobral som na tú slávu aj slovinského spisovateľa Andreja Blatnika. Pred bránou do základne som ale zaváhal.

„Vieš, predsa len sme z inej krajiny. Ešte pred šiestimi rokmi sme boli nepriatelia. Poďme sa radšej prihlásiť.“

Veľmi dobre si pamätám ešte zo svojej vojenčiny ako sa monitorovali čísla všetkých áut, ktoré sa priblížili príliš blízko výcvikovým priestorom a kasárňam. Kamaráta vyšetrovali „kontráši“ len kvôli tomu, že ukázal šoférovi v aute s cudzineckou značkou ako lepšie zaparkovať. A tak sme sa spolu šli do blízkeho informačného centra základne udať. Pozerali na nás ako na bláznov.

„Čo pre vás môžeme urobiť?“

„Chceme sa ísť pozrieť a nevieme, či smieme.“

„Prečo by ste nemohli, veď je Deň otvorených dverí.“

Tak sme šli. Osamelo sme krúžili cestami a cestičkami najväčšej námornej základe Spojených štátov. Ale práve lialo tak vytrvalo, že sme z lodí a lietadiel takmer nič nevideli. Skrátka na špiónske fotky to nebolo. Len na ten dobrý dojem z otvorených dverí. Otázkou je, či je na ten dojem dnes ešte príležitosť. Potom, čo vyšli z módy špióni, nahradili ich tiene skutočných i domnelých teroristov…