streda, 25. februára 2009

AMERIKA 8

AMERIKA

SI V AMERIKE, LEŤ!
(Iowa City, spisovateľský pobyt)
8.

V univerzitnom mestečku Iowa City existuje Výbor pre vítanie cudzincov. Je zložený zo samých zaslúžilých a entuziastických dôchodcov. U nás sú dôchodcovia radi, že žijú, a cudzinci im lezú tak akurát na nervy. Ale v tomto americkom mestečku je ešte aj (nám už známe) Centrum medzinárodných štúdií, kde deva menom Shu-I Chan, pôvodom z Tchaj-wanu, registrovala všetkých oficiálnych návštevníkov Univerzity z cudziny a miestnemu obyvateľstvu dávala na vedomie z koho prítomnosti sa môžu tešiť. Shu-I Chan mi jedného dňa zavolala a opýtala sa ma, či by sa so mnou mohol stretnúť pán menom Bruce Lafferty. Bol vraj polroka na Slovensku a rád by opäť stretol niekoho od nás. Prekvapilo ma, prečo sa ma na to pýta a prečo sa dotyčný Bruce Lafferty so mnou už dávno nestretol. Vysvetlila mi, že vzhľadom k rešpektovaniu môjho súkromia potrebuje môj súhlas, aby mi Bruce mohol zavolať. Samozrejme som súhlasil a Bruce zavolal. O dva dni sme už sedeli spolu na pive.

Bolo to srdečné stretnutie. Bruce na Slovensko rád spomínal. Jedinú výhradu mal k našim policajtom, pretože okrádajú cudzincov na pokutách ako len môžu. S tým som nemohol než smutne súhlasiť. Keď sme sa konečne dostali k tomu, čo vlastne každý z nás robí, objavil som v Brucem profesionálneho vojenského pilota. Síce len za Národnú Gardu a na dopravných Herkulesoch, ale aj tak tu predo mnou sedel môj životný sen. Ako chlapec som chcel byť pilotom. Ale neurobil som preto asi dosť a tak som sa Bruceho podrobne vypytoval, o čo všetko som vlastne prišiel. Pozrel sa na mňa s údivom a ubezpečil ma, že ešte stále nie je nič stratené - "toto je predsa Amerika". A dal si so mnou stretnutie zasa o týždeň.

O týždeň sme sa stretli na miestnom letisku. Slúžilo najmä športovému a súkromnému lietaniu, hoci som tu videl pristávať aj malý dopravný jet charterovej linky. Bruce prenajal malé dvojmotorové lietadlo s dvojitým riadením. Podrobne so mnou prebral predletovú prípravu, nasadli sme, Bruce nahodil motory a pomaly sme rolovali na štartovnú dráhu. Bolo to fajn, bola to Amerika. Úplne neznámy známy obetoval čas aj peniaze na to, aby ma povozil v malom športovom lietadle. Čo viac by som si mohol priať?!

"Chyť sa svojich kormidiel," povedal autoritatívne Bruce, keď sme sa ocitli na prahu štartovacej dráhy, a dodal: "Ja budem pridávať plyn a ty zdvihneš lietadlo a vzlietneš."
"Ale ja som ešte v živote lietadlo neriadil!" ohradil som sa.
"To je v poriadku. Som inštruktorom lietania a toto je prvá lekcia. Poďme!"

Bruce pridal plyn, ja som podľa z detstva načítaných vedomostí a hlavne jeho inštrukcií pritiahol riadenie a - vzlietli sme. Nebolo to najelegantnejšie, ale boli sme vo vzduchu. Potom sme obleteli polovicu Iowy a Bruce mi dal možnosť naozaj vlastnoručne pilotovať. Keď som sa mu snažil v hluku motorov prejaviť vďačnosť, len mávol rukou.

"To nič nie je," zakričal späť Bruce. "Lietanie je v podstate veľká nuda."

Celkom s Brucem nesúhlasím, ale oceňujem, že sa ma o tom aspoň pokúsil názorne presvedčiť. Pre zachovanie "nudy" rutinného letu a aj pre istotu, pristávací manéver urobil s bravúrou sám.

streda, 18. februára 2009

AMERIKA 7

AMERIKA

MOJA PRVÁ PREDNÁŠKA
(Iowa City, spisovateľský pobyt)
7.

Keď písanie berie vážne, tak to s vami pred vaším prvým verejným vystúpením začne švihať asi tak, ako s pretekárskym koňom tesne pred pretekami. A moje naozaj prvé vážne verejné autorské vystúpenie sa malo konať hneď v Amerike a po anglicky. Tak si asi viete predstaviť ako mi z toho švitorilo. Našťastie sa ma ujala prekladateľka Jerry. Bola to staršia pani, ktorá sa rozhodla pre postgraduálne štúdium prekladu. Najskôr štylisticky upravila esej, ktorú som chcel predniesť na pozvanie Centre of International Studies, skrátka CIS. Každá dobrá americká univerzita má také centrum a v Iowe si nás niekoľkých vybrali, aby sme prezentovali tému podľa nášho výberu. Bol som prvý Slovák v celej, takmer štvrťstoročnej, histórii tohto slávneho spisovateľského programu IWP a prvý, čo mal prednášať v CIS. A chcel som byť fakt dobrý. S Jerry sme preto prebrali nielen štylistiku, ale aj výslovnosť. Opakovane som pred ňou tú esej čítal a ona ma trpezlivo opravovala. Už som to vedel takmer naspamäť. Poslednú noc som chodil po izbe a čítal znova a znova, zdôrazňujúc prízvuk podľa poznámok medzi riadkami. Prednáška sa mala odohrávať v rámci obľúbeného amerického "brown bag lunch lecture".

Američania šetria čas a tak sú prednášky (nielen na CIS a nielen literárne, ale aj vedecké, či iné) načasované na obed. Poslucháči si prinesú do prednáškovej sály obed v hnedých papierových vreckách ("brown bag"), povyťahujú sendviče, kolu alebo Sprite, jablko a obedujú ("lunch"), kým vy prednášate ("lecture"). V iowskom CIS som sedel za vrchstolom, vedľa mňa slovenská vlajočka (fakt ju zohnali!), okolo veľkostola sa usadili miestni pracovníci a študenti. Privítali ma, rozbalili vrecká, otvorili koly, začali žuť a ja som začal čítať. Začiatok bol nádejný, zaujalo ich to. Prestali šuchotať vrecúškami, spomalili žutie, zabudli si odpíjať. Veľmi ma to povzbudilo. Pridal som na hlase a - vtedy to prišlo. Bez varovania, aj bez nádeje na nápravu. Riadky textu sa mi začali rozmazávať, vpíjať jedny do druhých. Zmätene som vzhliadol. Uvidel som zo dvadsať tvárí, všetky so zaujatím sledovali, čo sa deje. Pozrel som späť do papierov a už som nevidel vôbec nič. Po prvý krát v živote mi práve počas mojej prvej veľkej literárnej prednášky odišiel zrak. Vyčerpanie posledných dní a noc strávená opakovaným čítaním prednášky sa prejavili v najnevhodnejšiu chvíľu. Nevidel som! Text som len tušil. Znovu som vzhliadol a pochopil, že z tohto boja sa jednoducho utiecť nedá. Predsa to nemôžem len tak zabaliť! Tak som "čítal" po pamäti, veď som vďaka Jerry ten text prešiel najmenej sto krát. "Dočítal" som a opatrne vzhliadol. Tlieskali, obedy ostali na stole nedojedené. Potom sa pýtali a ja som čosi odpovedal. Celý čas som ale myslel na niečo iné. Nech sú tie hollywoodske filmy akokoľvek nahlúplo optimistické, jedno poučenie v nich naozaj funguje. Netreba sa vzdávať. Nesmiete sa vzdávať. A asi aj o tomto je Amerika.


streda, 11. februára 2009

AMERIKA 6

AMERIKA

TENIS, TENIS, TENIS!
(Iowa City, spisovateľský pobyt)
6.

V Amerike nie je problém, kde hrať, ale s kým hrať. U nás bola a je kopa nadšencov ochotných vstávať aj o šiestej ráno, aby sa na nich ušlo. V Amerike sú tisíce verejných tenisových kurtov. Samozrejme, že nemajú antukový povrch ako tie naše, ktoré sú náročné na údržbu. Im stačí akýsi asfaltobetón, ale zato keď ich postavia, môžu ich nechať na voľné užívanie. Zažil som ten zázrak v Iowe, v New Yorku, v Tennessee, aj Oklahome. Jednoducho prídete a hráte. Kurty sú obvykle v nádherne udržiavaných parkoch s piknikovými prístreškami, preliezkami pre deti a vodou vo všetkých podobách. Všetko pripravené, len hrať - ale s kým? Prvým mojim tenisovým partnerom bol Austrálčan Alan. Vyrážali sme, kvôli nášmu dennému programu, na kurty skoro ráno a po ceste sa mi chcelo až výskať od nadmiery tej sviežej rannej energie. Alana som pravidelne porážal a robil si z toho srandu, tak ako sme zvyknutí doma. Raz to ale nevydržal, podišiel k sieti a veľmi vážne mi povedal:

"Gustav, ak si budeš takto provokovať, budeš tu veľmi neobľúbený."

Nerozumel som mu, veď šlo o srandu, kamarátske prekáranie, podpichovanie. Až neskôr, keď sme rôznymi náhodnými kontaktmi pribrali aj miestnych, som zistil, že oni to myslia VÁŽNE. Oni naozaj CHCÚ vyhrať, tak ako sú to naučení z práce, z domu a asi aj z hollywoodskych filmov. Aj preto sa v Amerike ťažko hľadá tenisový súper. Taký, s ktorým sa oplatí bojovať a ktorý pri zdravom rozume prežije, keď prehrá. Naozaj ich nie je veľa. A obávam sa, že sa aj v tomto Amerike približujeme míľovými skokmi.

TENISTI, TENISTI, TENISTI

Na konci môjho prvého amerického pobytu sa ukázala možnosť vrátiť sa opäť na tri mesiace, už ako zamestnanec Univerzity. Zháňali niekoho, kto by dával kurzy písania pre osadenstvo miestnych domov dôchodcov (čo je skutočne geniálny nápad). Zvažoval som to. Bol som nadšený iowskou verziou Ameriky. Oni si myslia, že sú koniec sveta a tak sa tam našinec cíti ako doma. Je to totiž veľmi kultivovaný a komfortný koniec sveta. Lenže z predošlých zahraničných pobytov som už vedel, že je iné ak prichádzate ako hosť a iné, keď sa zamestnáte a ujedáte miestny chleba. Hovoril som si - koľko z tých desiatok povrchných známych a známostí mi tu zostane, keď už nebudem exotický literárny hosť, ale zamestnanec ako každý iný? Keď sme o tom s Estóncom Karlom hovorili, zdôrazňoval som:

"Ja viem byť sám v meste, kde nikoho nepoznám. Ale je veľmi ťažké ostať sám v meste, kde poznáš skoro každého."

A odrazu mi napadla myšlienka, ktorú nemohol (ako ne-tenista) pochopiť - zo všetkých ľudí na svete, ktorých náhodou stretnete, jedine tenisti na vás nikdy nezabudnú! Ak si dobre zahráte, tak si aj posedíte a keď si posedíte, tak aj pokecáte a odrazu vzniká akési tenisové bratstvo. Práve vďaka tomu na vás najmenej najbližšiu päťročnicu budú miestni radi spomínať. A radi vás opäť prijmú. Na ten konkurz som sa prihlásil. A neuspel. Ale celkom som si vydýchol, život nie je len o tenise.

streda, 4. februára 2009

AMERIKA 5

KULTÚRNY ŠOK

(Iowa City, spisovateľský pobyt)
5.

Pojem "kultúrny šok" je známy od polovice minulého storočia, kedy Amerika prudko vyštartovala v technike a to hlavne tej, bez ktorej sa už dnes ani my doma nezaobídeme. Farebné televízory, automatické práčky, satelity, ale hlavne páčky, gombíky, tlačidlá a diaľkové ovládače, ktoré zvyšok sveta ešte nevedel ovládať. "Kultúrny šok" preto zažívali návštevníci z Európy, ktorí náhle zisťovali, že sa na americkom kontinente stali zo dňa na deň technickými analfabetmi. Niekedy to bolo tragické, inokedy tragikomické. Nejaký Angličan sa vraj pokúsil v newyorskom hoteli zbaviť hučiaceho air-conditionu, zaveseného do výrezu okna, a pretože ho nedokázal vypnúť, rovno ho odmontoval. Tá obrovská plechová kraksňa potom padala pätnásť poschodí dolu na chodník. Naozaj neviem ako to dopadlo, ale za seba som bol odhodlaný radšej sa ničoho nechytať. V roku 1995, šesť rokov po zmene režimu u nás a návratu kapitalizmu (tentokrát "s ľudskou tvárou") už našinca veľa vecí v Amerike nemohlo prekvapiť. Mali sme to už skoro všetko doma. Spájala nás nielen reklama na Coca-Colu a Proctler & Gamble, ale už aj rovnaké zubné pasty, americké televízne seriály, počítače, televízory, satelity, kopírky a aj sušiče rúk. A tak som milo prekvapil profesora Iana Smitha, ktorý ma v rámci exkurzie po najväčšej iowskej nemocnici pozval na obed do jedálne pre nemocničný personál. Predtým som si chcel ešte umyť ruky a tak som sa odporúčal na toalety. Profesor tam o chvíľu vtrhol za mnou s ospravedlnením, že mi zabudol vysvetliť ako fungujú vodovodné kohútiky na optické senzory. Keď zistil, že som to zvládol aj bez neho, ospravedlnil sa znovu. Obaja sme nadobudli dojem, že som proti "kultúrnemu šoku" očkovaný. Ale ono to bolo celkom inak.

Tak predsa Začalo "to" vo výťahu v banke, kde nám mali otvoriť osobné účty. Zasekli sme sa. Naša patrónka zo spisovateľského programu Mary vyhlásila, že sa to stáva len výnimočne. Cestou späť sa vo výťahu zasekla znovu. Pri zoznamovacom večierku praskla neónka. Večer predtým sme si išli s Alanom zahrať tenis a náhle vypadli svetlá na kurte. Počas premietania čohosi v rámci nášho programu vypadol zvuk a ten film onemel. Na ďalší deň som šiel z literárnej prednášky a nasadol do cam-busu (univerzitného autobusu, ktorý zadarmo rozváža študentov po univerzitnom campuse) a ten sa už nepohol. Potom sa pokazil zámok na mojej izbe - bolo to neuveriteľné! Aspoň dvadsaťkrát som tými dverami prešiel bez problému a zamkol. Na tretí večer som vyšiel z dverí, zamkol a už sa nedostal dnu. Lampa v mojej kuchyni ešte v ten večer zablikala a zhasla. Najväčšou ranou bol, ale výpadok air-conditionu. Bol to pravý americký vynález. Predstavte si masívny plechový radiátor, ktorým v zime preteká horúca voda a v lete studená. Lenže práve v augustových horúčavách prvých dní môjho pobytu v Iowe, tá voda nepretekala, ale vytekala na koberec. Vypol som ten zázrak techniky a zavolal Mary na pomoc. Pozrela na to znalecky a bolo mi jasné, že pomoc sa neblíži. Bol totiž akurát na potvoru "Sviatok práce" a vtedy ani opravári v Amerike nepracujú. Sedel som v izbe, vzduch hustol, potil som sa. A to tak dlho, až som vypotil toto ponaučenie - Amerika je úžasná, ale stavali ju tiež len ľudia...

(pokračovanie)