nedeľa, 23. januára 2011

Amerika 44

Gabov príbeh

Tuším, že tej Ameriky na ružovo máte už plné zuby. Ale ja si naozaj neviem pomôcť, píšem len, čo som naozaj zažil! Vlastne pomôcť si môžem – ukážkou z Gabovho životného príbehu.

Gabo žil dlhé roky v San Franciscu tak ako môže žiť básnik, ktorý sa občas živí prekladaním z nie veľmi frekventovanej slovenčiny, či češtiny do angličtiny. Najväčší kšeft chytil, keď ho usporiadatelia celosvetového finále Miss Universe na Trinidade a Tobago pozvali tlmočiť našej Misske, ktorá to vlastne vôbec nepotrebovala! Gabo žil v starom dome v podnájme moravskej emigrantky, bývalej peknej a ešte stále sexi, ktorá si navrch zobrala k sebe akéhosi portorikánskeho fešáka. Ten na nej chcel vraj až priveľa sexu a volali ho všetci Pavel. Stretol som ho u nich, vyzeral ako Chaplinov príbuzný, furt sa veselo šklebil. Keby som túto pitoresknú, a veľmi priateľskú, domácnosť nenavštívil, neobjavil som ich malé tajomstvo. Záchod mal záves! Nie dvere, ale záves. Navyše bol na chodbe do kuchyne a ostatných dvoch izieb (jedna Marováčky s portorikáncom Pavlom a druhá Gabova) a prakticky neprehliadnuteľne trónil celej domácnosti.

„Prečo si tam nedáte dvere?“ pýtal som sa úplne naivne.

„To je dlhá história.“

Ja tú dlhú históriu pre vás skrátim. Aj moravská emigrantka bola v tom byte vlastne v podnájme a pán domáci odmietol vymeniť dvere, keď sa pokazili. Videl som to aj v New Yorku. Domáci kašlú na opravu a nájomníci tiež, lebo nechcú investovať do niečoho, čo nie je ich. No ale záves na záchode som videl len v tejto podarenej domácnosti.

Asi rok potom, čo som už opustil San Francisco aj Ameriku, sa Gabovi naskytla možnosť návratu do vlasti. Po takmer dvadsiatich rokoch. Vybral z banky všetky peniaze, kúpil si letenku a zbalil neveľký kufor. Zvolal kamarátov a kamarátky a že ich za tie roky v San Franciscu bolo dosť! Byt mal samostatné schodište a večer pred Gabovým odletom ním dupali hore a dolu zástupy rôzne spriatelených bytostí. Skrátka, dvere boli dokorán a v malom byte tlačenica. Každý doniesol fľašu a tak bolo veselo. Okolo polnoci si šiel Gabo po čosi do izbičky, ktorú obýval hneď pri vchodových dverách. Kufor bol na mieste, v skrini našiel aj sako, ale keď podvedome siahol do vrecka, kde si odložil hrubý zväzok bankoviek – neboli tam! Zábava skončila trápnym prehliadavaním VŠETKÝCH prítomných. Gabo vybehol ešte aj na ulicu v iluzórnej predstave, že tam zlodeja chytí. Stokrát si mohol tĺcť hlavu, prečo si tie peniaze lepšie nezašil. Nenašli sa. A tak, takmer po dvadsiatich rokoch, sa náš básnik vracal domov tak ako z domu odišiel – z holou riťou.

S peknými prsiami ďalej zájdeš

Túto moju príhodu som vlastne naplno prežil až po rokoch. Až po rokoch mi moji losangelskí kolegovia z PEN prezradili, čo som vlastne všetko napáchal. A pritom to bol celkom nevinný nápad. Len si to predstavte – sekretárka miestneho PEN Klubu preberá poštu a nájde tam podozrivý balíček. Vyberie z neho kazetu, vloží do magnetofónu, chvíľu počúva a – poplach! Nezabúdajme, že PEN Klub je vážená spisovateľská organizácia, jediná celosvetová a navyše kolektívny člen UNESCO. Ale pretože PEN Klub pochopiteľne zasahuje do otázok slobody prejavu a to na hrane citlivých politických tém, môže sa nájsť aj v Amerike niekto, komu sa to nepáči.

Zasadne Rada a ktosi spustí podozrivú kazetu. Lenže ten hlas je ženský a nehovorí o slobode prejavu, ale o svojich veľkých prsiach. Vypnú to a zamyslia sa – to by mohlo byť sexuálne harašenie. V roku 1995 ešte stále paprikovo ostrá téma. No ale prečo by niekto sexuálne strašil počestných spisovateľov svojimi veľkými prsiami? Že by podivuhodná reklama, alebo čin šialenej nymfomanky? Také čosi ani sexuológia nepozná!

Našťastie to počúvali ďalej, až kým dotyčná nevyslovila to kľúčové slovo – Gustav. Meno na severoamerickom kontinente tak vzácne, že mohlo patriť jedinému a to nedávnemu návštevníkovi zo Slovenska!

Pamätáte si ešte na Candy Apples? No predsa – najkrajšie prsia Západu! Nechcel som si nechať ujsť príležitosť urobiť s ňou rozhovor. Lenže naživo už nebol čas, pretože v Iowa City bola len kvôli predstaveniu. Tak sme sa dohodli, že jej spíšem otázky a ona mi ich pošle. Lenže sme sa dohadovali pridlho a jej potom tak dlho trvala odpoveď, že odpovede mohla poslať už len na poslednú adresu, kde som ešte v posledné dni bol – do PEN Klubu v Los Angeles. A ako to už býva, s kolegami sme mali kopu iných zaujímavejších vecí na debatu a na odpovede Candy Apples som úplne zabudol. Aby to bolo ešte veselšie, jej sa tie odpovede nechcelo písať a tak ich nahrala na kazetu. A tá dorazila pár dní potom, čo som odcestoval. No vidíte, taká drobnosť a mohol som vstúpiť do dejín americkej sexuálnej kriminality. Ešteže kolegovia v PEN uznávajú slobodu slova aj na tému veľké prsia…