AMERIKA 25

KLUB PRE MLÁDEŽ

Jánošík Kerry sa rozhodol ukázať mi v Harrisburgu naozaj všetko a tak ma zatiahol do miestneho mládežníckeho klubu. Vstup bol za nejaký malý poplatok, ale čo ma naozaj dojalo, bolo to, že oproti cez veľkú miestnosť klubu boli otvorené veľké požiarne dvere, ktorým sa dalo dnu ľahko prepašovať. Lenže nikto sa nepašoval zadom a sporiadane postávali v rade na lístky pri predných dverách. Kerry čosi zašpital službe do ucha (asi, že tu vedie európskeho exota, čo bola pravda) a boli sme dnu. Vyzeralo to ako garáž a zariadené to bolo tiež ako garáž, kde sa odkladajú vyradené veci z domu. V strede napríklad trónil veľký, starý gauč. Taký, že keď si sadnete, vyletia vám nohy až po uši a zdvíhať vás musia žeriavom. Perá tomu vysedeli už predošlé generácie, ale akosi fungoval. Aj tak väčšina mládežníkov sedela hlavne na zemi pred nízkym pódiom. Na pódiu do toho mlátila nejaká mládežnícka kapela. Strašidelné zvuky, ale z miestnymi to mykalo úspešne. V klube sa nepodával alkohol a nefajčilo a mám pochybnosti, či sa tam vôbec niečo podávalo. Z prítmia sa vynoril Kerry a ťahal za ruku človeka, ktorý sa predstavil ako šéf Klubu. Trochu strhaný sympaťák v našich rokoch.

"Čo je to za kapela, veď sa to nedá počúvať!" zareval som mu v tej kakofónii do ucha. S nadhľadom mávol rukou.
"Neva, môžeme byť radi, že sem vôbec chodia."
V to poobedie sa poblízku pri poľovačke smrteľne zranil 14-ročný chlapec a večer zastrelil dvoma ranami z pušky 18-ročný chalan milenca svojej matky.

Šach v mládežníckom klube

V tom klube nebolo, čo robiť, ale Kerry sa vynašiel. Z kancelárie klubu doniesol šachy a pri veľmi slabom osvetlení jedinej sviečky sme si dali partičku. Bolo to rýchle, Kerry sa vzdal takmer bez boja. Bolo to ale dosť dlho na to, aby sa nad nami zjavil nejaký miestny starší chlap a rozhodol sa zachrániť česť harrisburgských šachistov. Tak sme sa do toho pustili. Chvíľu sa zdalo, že sa vyzná, ale po nejakom pätnástom ťahu bol už jasne na lopatkách. Zúfalo vyrazil so starým trikom. Ja som celý čas útočil a tak sa mi manták kráľ zabudol za hradbou pešiakov, nechránený zboku. Ak by ma tam protihráč napadol, bolo by to hlúpy mat, ale aj taký sa počíta. Samozrejme, že som to videl, ale ovládla ma pyšná myšlienka, že tohto Harrisburgčana zložím na lopatky ešte skôr, než sa zmôže na ten lacný trik. Mohol som počkať jeden ťah a mal by som ho naisto, takto som si to vedome sťažil, špekuloval, dumal, špekuloval, dumal - a celkom zabudol, že na mňa (zákerák) číha. Potiahol som a on ma zložil šachovým kopancom odzadu k zemi. Vyvaľoval som na to oči, ako keby som o tom už včas nevedel - toľká nafúkaná, uponáhľaná hlúposť! Šachisti si po partii podávajú ruky. Podal mi ruku, spokojne sa usmial a ešte mi uštedril dobrú radu do života - dávaj si vždy pozor na zadné vrátka! Odvtedy si vždy dávam pozor na zadné vrátka - len nie vždy viem, kde sú...

AMERIKA 24

BOHOVSKÝ KŠEFT

Takmer každý Američan má vymyslený nejaký bohovský kšeft, alebo sa ho aspoň pokúša vymyslieť. Triliónkrát som už počul v bežnej konverzácii s Američanmi ako si niekto plesol po čele a povedal - to by bol bohovský kšeft! Alebo mi ho aspoň veľkoryso ponúkol. V San Francisku som stretol emigrantku z Moravy, ktorá sa ako maliarka živila tým, že maľovala drevené kolotočiarske kone. Áno, tie, čo na nich zvyknú sedieť naše najmenšie ratolesti a spolu s nimi sa točia dokola. Ak si myslíte, že je v Amerike tak veľa kolotočov, že sa niečím takým ako maľovaním drevených koní dá uživiť, tak sa samozrejme mýlite. V skutočnosti ktosi prišiel na bohovský kšeft, že vyradené drevené kone z detských kolotočov sú vlastne umelecký artefakt a začal ich predávať ako sochy do domácností! V roku 1995 to bola v Amerike celkom slušná móda, nehovoriac o tom, že jedného takéhoto koňa-sochu som našiel po rokoch v bruselskom hoteli a druhého vo švajčiarskom zámočku pre spisovateľov. To, čo som ale vďaka básnikovi Kerrymu Jánošíkovi Keysovi videl v pennsylvánskych Modrých horách bol najbohovskejší bohovský kšeft aký si viete predstaviť.

Stolárov šťastný nápad

Najskôr si predstavte tie hory asi ako naše Nízke Tatry, ale bez turistov a bez akýchkoľvek iných atrakcií - okrem tej, že na jednej z horských chát tu pripravovala fanatická moslimská skupina prvý teroristický útok na newyorské Dvojičky. A práve táto "atrakcia" vlastne dokazuje, že ide o skutočne opustený kút Ameriky. Chovať a pestovať tu takmer nie je čo, miestni za prácou dochádzajú a jediné, čo tu naozaj funguje je lov a lovecká vášeň. A práve na tom postavil stolár David Drain, ktorý sa sem pred tromi rokmi prisťahoval, svoju budúcnosť. Každý miestny osadník tu má aspoň tri pušky (Kerry mal štyri a k tomu ešte smrtonosnú novodobú kušu na tiché zabíjanie). A samozrejme, že väčšina z nich nie je prihlásených (preto sú tiež miestni radikálne proti kontrole zbraní). Takže náš novoprisťahovaný stolár vyrobil úžasný príborník, ktorý mal vzadu skryté priehradky na ukrývanie pušiek s tajným otváracím mechanizmom - a čakal na hojné zákazky. Za pol roka predal tri a zistil, že takto sa neuživí.

"Tak som si povedal, ukrývať nechcú, ale umrieť musia. A tak som začal robiť schránky na urny," vysvetľoval mi stolár Drain, keď ma k nemu Kerry zaviedol. "Hádajte, koľko som ich predal?"

Opýtal som sa ho, koľko je tu obyvateľov. Mávol rukou, že zbytočne hádam. Nepredal ani jednu. "A z čoho teda žijete?" znela logická otázka.

"Našiel som to, ide to na dračku a tak sa mám dobre," usmial sa tajuplne. Chvíľu ma napínal a chvíľu budem napínať aj ja vás. No vážne - čo za stolársky výrobok by ste úspešne predali uprostred lesov, kde ľudia nekúpia ani len skrinku na urnu pre svojich najbližších? Ešte stále neviete, fakt nie? Stolár Drain mi to prezradil a ja ten bohovský kšeft prezradím aj vám - ten chlap tam v tých horách predával po tisíc dolárov malé domáce HARFY! Dobre počujete, harfy, malé a domáce. A objednávky mal na mesiace dopredu. Pýtate sa prečo práve harfy? On sa nad tým nezamýšľal, prosto si to od neho niekto raz objednal a ostatní sa pridali. Jeho žena navrch dáva domáce kurzy hry na harfu. Ja mám svoju teóriu prečo práve v tých pustých, divokých horách, kde je od obydlia k obydliu minimálne pol kilometra a niekedy aj desať, idú na odbyt práve domáce harfy pre miestne domáce panie - ale neprezradím. Pouvažujte sami, možno tej záhade prídete skôr na zub, než ja, Kerry, či stolár David Drain.

AMERIKA 23

POVESTNÁ AMERICKÁ KRIMINALITA

Priznávam, znie to nenormálne, ale za takmer deväť mesiacov amerických zážitkov nazbieraných v priebehu šiestich rokov, kedy som prešiel 22 štátov spojených do U.S.A. ma všetci tí bieli, čierni, tmaví, fialoví a bodkovaní Američania prijali láskavo a priateľsky. Známi i neznámi (a zo začiatku boli všetci neznámi). Neokradli ma, nezbili a len raz sa na mňa škaredo pozreli (a hneď je o tom príbeh, ako sa dočítate neskôr). Ja viem, toto celkom jasne odporuje oficiálnym štatistikám o povestnej americkej kriminalite (hoci tá sa posledné roky predsa len mení). V mojich amerických príbehoch teda zákonite nie je žiadne násilie, zloba, nenávisť a hlavne žiadny zločin. A viete čo, teraz sa to pokúsim napraviť!

Zločin na benzínovej pumpe

Zastal som na malej, zastrčenej, vidieckej benzínovej pumpe. Natankoval som a vošiel dopreskleného obchodíku s niekoľkými regálmi plnými obvyklých potravín a kasou, za ktorou stál sympatický, štíhly černoch a ceril biele zuby sa od ucha k uchu. Predo mnou stálo v rade na platenie zopár domácich motoristov, tak som sa mal čas rozhliadnuť. V rohu za mnou bol obvyklý sendvičový, samoobslužný pult. Ak máte hlad, tu si naložíte na čo máte chuť a pri kase zaplatíte. Akurát si tam nakladali dvaja černošskí puberťáci. Presne tie typy, z ktorých nemôže vyliezť nič dobré (čo je u puberťákov obvyklé, ale títo boli navyše dobre vycvičení černošským getom). Boli od začiatku jasní - nakladali si ako na cestu okolo sveta a celkom evidentne nemali chuť zaplatiť.

Pozrel som na čierneho predavača. Obsluhoval, očkom občas mrkol k sendvičom a len sa smial. Hovorím si, to nemôže zvládnuť. Keď sa tí dvaja rozhodnú zdrhnúť, predsa tu nenechá celú kasu na neznámych ľudí?! Konečne boli spokojní so sendvičmi, ktoré ledva oblapili oboma dlaňami, už ich aj žuli a pomaly, ležérne sa sunuli k východu. Radu ku kase si nevšímali. Hodil som okom po pokladníkovi. Nielen že si ich nevšímal, smial sa ešte viac, žartoval a vtipkoval so zákazníkmi. Už boli na úrovni presklených dverí a bolo jasné, že keby na nich teraz zareval, tak jediné čoho sa dočká je, že vystrelia von a rozbehnú sa každý iným smerom. Nezareval. Že by tie sendviče obetoval kvôli čiernemu bratstvu? Pozrel som naňho, ale on pozrel na mňa s takým pokojom a dobrou náladou, že mi bolo jasné, že tomuto chlapíkovi peniaze v kase chýbať nebudú. No ale ako to urobí? Úplne popletený som pozrel späť na tých dvoch ako siahajú po kľučke od dverí, aby nenávratne zmizli a vtedy - naozaj ako v geniálne načasovanej filmovej scéne - do dverí vstúpil nič netušiaci policajt. Tí dvaja sa okamžite otočili a "nenápadne" sa zaradili za mňa do radu na platenie. Ten policajt nič nezbadal, tí zákazníci ani len nezaregistrovali, čo sa deje. Bolo to skrátka čosi medzi tými dvoma, predavačom a mnou ako svedkom. Tí dvaja práve zhľadávali po vreckách drobné, ja som tam stál ako Jojo a ten predavač sa len smial, smial a smial...

Tak dobrú náladu z povestnej americkej kriminality môže mať len niekto, kto nepozerá hollywoodske choromyseľné strieľačky, ale taký film, ktorý dokáže geniálne natočiť len náhoda. Alebo to bola životná skúsenosť?

AMERIKA 22

VŠETCI SME NEMCI?

Zaparkoval som a vošiel do starého motorestu pri neveľmi frekventovanej ceste. Tým pádom bolo všetko trochu príliš použité a domácky vysedené. Lokál bol poloprázdny. Bolo mi to jedno, už som bol v ten deň dlho na ceste a ešte ma kus cesty autom čakal. Zobral som si kávu a sadol do boxu pri dverách. Vo vedľajšom boxe miestny chlapík akurát doklábosil s nejakým známym a obzeral sa s kým by ešte hodil reč. Padol som mu do oka. Prisadol si. "Môžem?"

"Jasne, vy ste tu doma."

"Vy ste cudzinec, môžem si tipnúť odkiaľ?"

Američania sú vášniví zberatelia cudzích prízvukov, ale tento lovec nebol z najzdatnejších. "Nemec?"

To bol ten najjednoduchší pokus, Ameriku navštevuje kopa Nemcov a ešte väčšia kopa sa sem za tie stáročia prisťahovala.

"Nie som Nemec."

"Všetci sme Nemci," nedal sa. "Len si to zvážte - nemecké kmene Anglovia a Saxovia sú zakladateľmi dnešnej anglickej kultúry, tým pádom aj americkej. A automaticky aj austrálskej, lebo Austráliu osídľovali britskí potomkovia Anglov a Saxov - teda Nemcov! Nordické kmene - Nóri, Švédi a Dáni - to sú predsa tiež Nemci. Nemcov nájdete aj na ruskej Volge. Sú roztrúsení všade v strednej a východnej Európe."

"České Sudety, Slovensko, Rumunsko..." pomáhal som mu.

"No vidíte, že mám pravdu!" Zaplatil som a veľmi priateľsky sa rozlúčil s miestnym vzdelancom. Nepokazil som mu jeho hypotézu upozornením, že čo sa týka bielych Európanov, mal by myslieť aj na slovanské, románske a hispánske národy. Na obyvateľa akéhosi zastrčeného mestečka pri akejsi benzínovej pumpe kdesi uprostred Ameriky toho vedel aj tak až pozoruhodne veľa.