streda, 29. apríla 2009

AMERIKA 17

VÝHĽAD Z OKNA


Kdekoľvek na svete sa ocitnete po prvý krát a hneď na dlhšie, pozrite sa z okna izby, v ktorej bývate. Som presvedčený, že veľa ľudí znenávidelo New York a následne aj Ameriku, pretože tam bývali v nejakej zastrčenej štvrti a pol roka sa každé ráno a každý večer pozerali do ošarpanej steny domu oproti. Stalo by sa im to aj inde, nielen v New Yorku a nielen v Amerike. Mal som šťastie, že moje objavovanie Ameriky nezačalo práve v New Yorku (kadiaľ prechádza 80% tých, čo chcú objaviť tento kontinent a aj dlhšie pobudnúť). Ak len trochu môžete, začnite tiež z toho pokojnejšieho kraja, či stredu, tejto veľkej krajiny. No nech sa páči, ponúkam vám ako príklad svoj pohľad z iowského okna: Z najvyššieho poschodia internátu som prehliadol cestu pod nami, breh rieky a práve tú mohutný tok v tak nádhernej dvojitej zákrute, že to asi najskôr niekto namaľoval a potom prišla voda, aby podľa toho modelu robila ľudským očiam dobre. Za riekou bol nádherný park s mnohými stromami. Viedol k nemu most, ktorý som videl v ľavom rohu toho okenného obrazu. A aby to nebolo dosť, nad tým všetkým realistickým krásnom sa rozhodol pánbožko dať šancu abstrakcionistom. To nebo menilo farby ako žena, keď si skúša šaty. Koľko krát som celkom náhodou vzhliadol od práce a ostal v nemom úžase. Tá pestrosť, tie farebné odtiene, tie kombinácie! Do toho oblaky najneuveriteľnejších tvarov a odtieňov. Okrem celej škály medzi bielou až po tmavošedú aj jemne ružové až purpurové, ale i žltozlaté, dokonca modrasté. A na záver každodenne inej show mesiac tak veľký, že sa mu nemôže rovnať žiadny reklamný pútač. Navyše tento mesiac ponúkal ako bezplatnú službu stráž nad spánkom, ktorý tu bol tak široký ako pláne Iowy a hlboký ako tá rieka. Sto krát som stál pri tom okne a hovoril si - keby som bol fotograf, stačí len cvakať. Ale nie som fotograf a tak mi musíte už len veriť. Ten výhľad bol najlepším dobíjačom bateriek aký kedy bol na americkom trhu k dostaniu.
Mám na to svoju teóriu. "Homesick" ako hovoria Američania, teda "túžba po domove" ako hovoríme u nás, sa vám nevyhne ani keď vás budú domáci nosiť na rukách. Len sa prihlási o poznanie neskôr. Ale keď sa prihlási, možno sa vám stane to, čo nám, keď sme so spolužiačkou Sašou ako vysokoškoláci prvý krát v živote objavovali (vtedy tajomný a nedostupný) západ Európy. Prvé dni sme strávili vo Frankujte nad Mohanom a všetko, naozaj VŠETKO bolo iné! Keď sme na konci dňa stáli opustení na zastávke električky, plní dojmov z toho všetkého iného, obrátil som bezradne oči k čiernemu nebu a prekvapene vykríkol:
"Pozri, ten mesiac je ako u nás!"
Saša mi potom zvykla zavolať z Nórska, kam sa vydala, a hovoriť: "Dnes je u nás krásny mesiac, vidíš?"
Vyšiel som na balkón a ja som ho videl tiež! Verte mi, ak chcete v pohode prežiť dlhšiu dobu v cudzej krajine, nájdite si dobré okno.

Žiadne komentáre: