streda, 30. júla 2008

Malajzia

Ako vymrú chodci


Tvrdí sa, že supermarket je druhým domovom pravého Američana. V Malajzii by sa veľmi radi podobali Američanom. V obrovskom supermarkete, ktorého súčasťou bola aj umelá rieka s vyhliadkovými loďami, sme sa z veľkej výpravy vedátorov dokázali udržať pokope štyria - jeden fínsky profesor, mladý Nemec a dvaja Slováci. Všetci sme sa zhodli, že na návrat do univerzitného kampusu potrebujeme taxík. Všetci sme tiež súhlasili s tým, že taxíky všade na svete parkujú pred hlavným vchodom. Ale nedokázali sme nájsť ten hlavný vchod.


Preliezli sme štyrmi poschodiami supermarketu. Niekoľko krát sme sa vrátili na to isté miesto a znovu s odhodlaním vyrazili novým smerom. Nakoniec sme našli tri možné úniky z tejto megalomanskej budovy - východ na stavenisko, východ do obrovského detského zábavného parku a vstup do päťposchodových podzemných garáží. Ani na jednom z týchto troch miest nestáli taxíky. Boli sme štyria vysokoškolsky vzdelaní, primerane zcestovalí a navyše vysoko motivovaní cudzinci, ktorí už v živote videli nejeden supermarket a nejeden taxík - a predsa sme boli v koncoch. Nakoniec sme vyrazili rezignovane do tmy naprieč priľahlým staveniskom. Na neďalekej výpadovke sme konečne stopli taxík a šťastne, hoci nie v nadšenej nálade, dorazili domov. Podľa toho ako sme sa mlčky rozchádzali do izieb bolo jasné, že tento stret s bujne kvitnúcou civilizáciou budúceho tisícročia v nás zanechal rozporuplné dojmy.


Až o pár týždňov, doma, keď som o tomto čudnom zážitku rozprával známym, mi náhle svitlo. Veď ten supermarket hlavný vchod samozrejme mal! Išli sme okolo neho niekoľkokrát a nevšimli sme si ho. Bola to tá garáž, vlastne super-garáž! Kedysi boli obchody tam, kde boli ľudia. Čo najbližšie k nim, ich obydliam a miestam, kam bol ľahký prístup pešo. Dnes stoja obrovské hangáre plné tovaru uprostred pustatiny. Prísť bez auta do takéhoto supermarketu je ako vydať sa pešo po diaľnici. Jedno i druhé žije už svojím, izolovaným životom. Sú konštruované pre človeka automobilového. Automobil používajúceho ako nákupnú tašku, pretože do tej normálnej by sa mu nadprodukcia svetového obchodu nezmestila. V ten večer v Malajzii bolo teda všetko v poriadku. To len my cudzinci-chodci z Európy sme si neuvedomili, že hlavným vchodom tohto obchodu budúcnosti už navždy zostane obrovská garáž. Zároveň slúžiaca ako mauzóleum, hrobka posledného, neznámeho chodca.

streda, 23. júla 2008

Spojené štáty

Zakázané miesta


Asi všade na svete sú miesta, kam vám miestni znalci neodporučia ísť. Ale snáď nikde na svete ich nie je toľko ako v Spojených štátoch. Preto som sa nečudoval, keď nás norfolkský hostiteľ Ron Wray upozornil na nevábnu prízemnú budovu s nápisom „Bar U dobrých chlapcov“. Viezli sme sa práve od jeho domu štvrťou polorozpadnutých domov k univerzitnému campusu.

„Tam celkom určite nechoďte. Nemuselo by sa vám to vyplatiť“, upozorňoval starostlivo Ron.

Táto dobrá rada patrila mne a kolegovi, slovinskému spisovateľovi Andrejovi Blatnikovi. Pustili sme to z hlavy — náš program bol tak nabitý, že sme na bar nemali čas a tento by sme ako cudzinci nenašli, ani keby sme chceli. V ten večer nás čakalo čítanie našich poviedok pre profesorov a študentov Old Dominion University v Norfolku. Po ňom nasledoval večierok na našu počesť s príležitosťou na príjemnú konverzáciu s miestnymi literátmi. Večierok sa konal v bungalowe univerzitného campusu, kde bol Andrej ubytovaný. Ako čas pokročil, hostia vrátane Rona sa vytratili. Ostali sme s Andrejom sami pri poháriku na dobrú noc. Hovorí sa, že sto krát nič zdolá aj slona. Ten pohárik bol žiaľ stoprvým ničím, čo som si v ten večer dal. Hneď som poznal, že je zle. Jedinou záchranou bol rýchly ústup späť k Ronovi, kde som býval. Andrejovi som bez meškania zaželal dobrú noc, sadol do auta z požičovne a vydal sa na cestu.

Nebola to dlhá trasa, len pár ulíc, navyše som ju prešiel už niekoľko krát. Oprávnene som sa tiež spoliehal na môj orientačný talent, ktorý sa už osvedčil vo viacerých neznámych mestách. Bol som si úplne istý, že všetko dobre dopadne.

Ale nedopadlo. Zabočil som po pamäti do prvej ulice, do druhej a v tretej som pochopil, že idem zle. Obrátil som voz a začal znovu - prvá ulica, druhá... Čoskoro mi bolo jasné, že som zablúdil. Ale nie úplne. V tme a labyrinte rovnakých, priamočiarych, opustených ulíc mi ostal jediný orientačný bod. Prízemná budova s nápisom „Bar U dobrých chlapcov“. Práve ten, pred ktorým nás Ron tak dôrazne varoval. Nech som robil, čo som robil, vždy ma k nemu labyrint ulíc priviedol. Priťahoval ma ako magnet. Zastal som pred ním niekoľko krát, vždy skúsil ešte iný smer a skončil opäť pred jeho neónovým nápisom. Bolo to široko-ďaleko jediné život pripomínajúce miesto. Za celý ten čas som nestretol jediného človeka, či auto. Nemal som sa koho opýtať na cestu, celá štvrť bola ako vymretá. Bola hodina duchov a toto blúdenie ako zakliatie. Osudu sa zjavne nedá vyhnúť. Riešenie tej noci (ak som nemal spať v aute v ktorejsi z tmavých ulíc tejto podozrivej štvrti) bolo už len v tom bare. Zastal som pred ním a zvážil obe možnosti. Ísť do baru aspoň dávalo šancu, že skončím svoj život pri plnom vedomí. Vypol som motor, zamkol auto a vykročil odovzdane k nevábnej budove, z ktorej sa ozýval rev a hluk. V tvári som mal nepríjemný tik, ale nedalo sa s tým nič robiť. Jediným pozitívom bolo, že od strachu som už celkom vytriezvel.

Keď som vstúpil do podozrivého baru, čakal ma malý šok. Bolo tam poloprázdno. Ten obrovský rev išiel z hracích skríň. A tých zopár „dobrých chlapcov“, čo tu boli, plne zamestnávali miestne výherné automaty. Na mňa ani nepozreli. Dokonca ani miestne ľahké žienky nepovažovali za potrebné venovať mi pozornosť. Barman, veľký černoch pohodového výrazu, jemne podvihol obočie kým som mu vysvetľoval kam by som vlastne chcel ísť. Potom kývol hlavou, vyšiel spoza pultu, vyviedol ma pred budovu a ukázal mi správny smer. Skočil som do auta a o pár ulíc som bol bezpečne doma.

Ozaj, a prečo vám to všetko rozprávam? Snáď kvôli poznaniu, že nie každú dobrú radu možno naplniť a aj tak je stále ešte šanca, že všetko dobre dopadne.

streda, 16. júla 2008

Španielsko

Let z Madridu


Po troch mesiacoch vedeckej stáže v Seville som mal konečne spakované kufre, keď sa zistilo, že kolega, ktorý sa ponúkol odviezť ma na letisko, ochorel. Okamžite sa na to podujal ďalší. Nasadli sme do auta a vyrazili. Po pár desiatkach metrov španielsky kolega zneistel, začal čosi počúvať, skúšal prudké pohyby volantom a potom zastal. Vyšli sme von a zistili, že pravé zadné koleso je prázdne. Kolega sa tváril pokojne. Vytiahol z kufra potrebné náradie a rozložil ho. Vtom zistil, že mu chýba potrebný kľúč na odskrutkovanie kolesa. Španieli sú známi veľkou ležérnosťou vo veciach praktických ako aj skalopevným presvedčením, že všetko akosi, a nakoniec dobre, dopadne. V tomto prípade ponúkala záchranu neďaleká benzínová pumpa. Španielsky kolega tam zašiel, kúpil novú sadu náradia a pokúsil sa konečne odskrutkovať koleso. Nešlo to. Skúsil som to aj ja, ale neúspešne. Opäť to skúsil on. Čas bežal a to ma donútilo k odhodlaniu odskrutkovať to nešťastné koleso za každú cenu. Zaprel som sa do kľúča a - zlomil ho. Španielsky kolega odovzdane zbalil náradie a rozhliadol sa bezradne. Vtedy som mal možnosť presvedčiť sa, že v Španielsku, napriek ich povestnej ochote improvizovať na poslednú chvíľu, civilizácia funguje. Asi sto metrov za nami svietila reklama na autodielňu. Zatiahli sme tam auto, mechanici ho dali okamžite na hydraulickú lavicu a za päť minút bolo koleso vymenené. U nás by to síce trvalo tiež päť minút, ale prehováranie automechanika, aby čosi robil mimo poradia a bez dvojtýždňovej rezervácie vopred, by zabralo aspoň pol dňa. Takto som v pohode stihol lietadlo zo Sevilly do Madridu.

V Madride ma už čakali priatelia. Pepé a Mercedes boli manželia, spolu s nimi ma vítala aj Mercedesina sestra Clara a brat Iván. Vedeli, že som už v Madride raz na krátko bol a tak rozhodli, že ma zoberú na víkend do ich letného domu v dedinke Navaluengo pri Salamanke. Bol piatok a lietadlo do Prahy mi letelo až v nedeľu večer. V Navaluengu som tak zažil dva nádherné, slnečné dni. Zabávali sme sa, debatovali, prechádzali. Tiež som sa názorne poučil, že nočný život tu začína až vtedy, keď u nás už ostávajú v bdelom stave len tí najväčší flamendri. Zákonite sme teda doobeda dlho dospávali. Aj v deň nášho odchodu, nedeľu, sa všetci zobudili až okolo jedenástej. Raňajky sme si dopriali na slnečnej terase a potom sa šli prejsť. A vtedy sa ma Mercedes len tak pre istotu opýtala, kedy mi to vlastne letí.

„O siedmej večer, na letisku by som mal byť o šiestej.“

V tej chvíli som na svojich hostiteľoch videl, že je zle. Pepé sa pre istotu opýtal:
„Vieš, že sa menil čas zo zimného na letný? Teraz je vlastne o hodinu viac, než máme na hodinkách!“

Vedel som samozrejme, že sa mení čas. Z akéhosi dôvodu som si však myslel, že zlomová noc bude až z nedele na pondelok, keď už budem spokojne sedieť v lietadle domov. Bola jedna hodina poobede, vlastne už dve. Iván, ktorý by ma mohol zobrať skôr, odišiel už ráno, a tak moji hostitelia pripravili pohotovo improvizovaný časový plán. Smola bola len v tom, že v ňom bol zahrnutý aj nedeľný obed. A dobrý nedeľný obed sa v Španielsku nedá odbiť. Takže sme sa vrátili do domu, ženy navarili, my sme zbalili, najedli sa, umyli riad, upratali, zamkli dom a - boli štyri hodiny poobede. Pepé, ktorý šoféroval, však vyhlásil, že to zvládne. Len čo sme sa pohli, devy zaspali. Ale ja som nemal od obáv ako to dopadne na odpočinok ani pomyslenie. Ako sme sa vykrúcali serpentínami španielskej Sierry de Guadarramy, Pepé sa na mňa ešte povzbudivo usmieval. A to aj vtedy, keď sme sa museli zaradiť do kolóny sledujúcej slimačím tempom akúsi dámu za volantom, ktorá sa rozhodla vychutnávať krásy okolitej krajiny. Všetko by asi aj napriek tomu dobre dopadlo, keby sme nezabudli na kolóny víkendových motoristov na prístupových cestách k hlavnému mestu. V jednej z nich sme beznádejne zaviazli ešte dlhých desať kilometrov pred Madridom. Ženy sa zobudili a začali sa po španielsky radiť s Pepém. Bolo to márne. Trčali sme v kolóne, ktorá sa hýbala len krokom. Nebolo kam odbočiť, koho predbehnúť, len sa ťahať zarovno s ostatnými. Vedel som, že je zle. Ale aby to bolo ešte zaujímavejšie, strašne som si potreboval odskočiť, len nebolo kam. Na kilometre okolo nás bolo vidieť len holú, vyprahnutú pláň. Nedalo sa ani zájsť kamsi za kopček. Kolóna by sa mohla akurát vtedy nečakane pohnúť a hnať sa s nohavicami v hrsti k nášmu autu za potupného trúbenia ostatných - to radšej vydržať. Scéna bola pripravená na dokonalú tragi-frašku.

Mercedes aj Clara ma utešovali. Mercedes slovensko-rusky, lebo študovala oba jazyky. Dokonca boli s Pepém aj na Slovensku a páčilo sa im. Všetka ich dobrá vôľa však bola nič proti faktom, ktoré sa mi neustále pripomínali. Ak by som zmeškal lietadlo, najbližšie mi letelo až o štyri dni. Nehovoriac o tom, že som mal pevnú letenku, ktorá sa nedá normálne vymeniť, a už na stredu zasa konferenciu v Maďarsku.

„Pokojne, Gustáv, ak by sme to nestihli, nezastavíme, až kým ťa nedovezieme do Bratislavy...“

Pekná útecha od Mercedes, ale ja som si zo zúfalstva radšej natiahol bundu na hlavu a pokúšal sa spať. Myslel som si, že tak aspoň nebudem na nič myslieť, ale priam naopak - začali ma napadať tie najbizarnejšie súvislosti.

Neviem, či veríte na mystériá cestovania, ale ja sa na cestách pravidelne stretávam s úkazmi, ktoré sú ak nie záhadné, tak prinajmenšom pozoruhodné. Napríklad už cesta do Španielska ma mala varovať pred tým, čo ma bude čakať po ceste späť. V to ráno, keď nás mal autobus pravidelnej diaľkovej linky odviezť do takmer štyristo kilometrov vzdialenej Prahy, padla náhle taká námraza, že ľudia už po pár krokoch padali na chodníkoch. Nemohol som spať, ako pred každou veľkou cestou, a tak som rýchlo zavolal spolucestujúcej kolegyni, že pre záchranu našej cesty musíme vymeniť autobus za vlak. Vlak sa nešmýka. Ale zasa kvôli neskoršiemu odjazdu vlaku sme mali veľmi krátky čas na to, aby sme sa v Prahe dostali z nádražia ku kancelárii aerolínií a autobusu na letisko. Napriek tomu si moja spolucestujúca v Prahe na nádraží zmyslela, že si musí dať pri stánku na stojáka pivo (?!). Išiel ma z tej ženskej šľak trafiť. Dostala to isté štipendium ako ja, ale ona pre zmenu na štúdium flamenga v Madride. Nebola to jednoduchá osoba, ale na rozdiel odo mňa bola vybavená perfektnou španielčinou, schopnosťou variť si sama a skúsenosťou z ročného pobytu v Paríži. Človek by si myslel, že pochopí, že kvôli jednému pivu je škoda zmeškať lietadlo. Ale ona to nepochopila a tak sme sa k stanovišťu autobusu prihnali neskoro. Bola nedeľa, kancelária leteckej spoločnosti bola už zavretá a najbližší autobus odchádzal na letisko až po odlete nášho lietadla. Boli sme stratení. Ale skôr než som sa stihol rozčúliť, zjavil sa môj dávny priateľ z Prahy, ktorému som písal, že by sme sa snáď mohli na tomto mieste pri čakaní na autobus stretnúť. Ako predvídavý nebeský anjel sa dostavil aj s taxíkom svojho priateľa a odviezli nás ešte včas k čakajúcemu lietadlu. Teraz, na ceste opačným smerom, opäť v nedeľu, som bol zasa v stíhacej jazde na letisko a jej výsledok bol takisto v rukách dobrej vôle mojich známych. A aby to bolo úplné, aj tentoraz sa dramaticky pripomínalo to jedno pivo, čo som si dal navyše k obedu.

Kolóna áut sa konečne pohla. V miernych kopčekoch pred Madridom sme vždy vystúpali na nejaký horizont, aby sme zistili, že za ním je ešte ďalší. V tej pustatine sme sa posúvali po jedinej možnej spojnici krokom, ale nakoniec sme predsa len dokráčali k miestu, kde celá dopravná kalamita vznikla. Konečne sme vyrazili na okružnú diaľnicu. Domy a celé štvrte sa okolo nás mihali v rýchlom slede ako Pepé prekračoval všetky možné rýchlosti. Ale letisko nikde. Navyše môj potreba navštíviť toaletu sa stupňovala do neuveriteľných stavov akútnej nutnosti. Ale zastavte uprostred okružnej diaľnice, keď do odletu vášho lietadla chýba len pätnásť minút! A tak boli náhodní cestujúci na medzinárodnom letisku v Madride v tú nedeľu podvečer svedkami neobyčajného úkazu.

Vo veľkej rýchlosti a so škrípaním bŕzd sa tam prihnalo auto, z ktorého vyskočil neznámy mladý muž a bez obzretia utekal do letiskovej haly. Šofér toho auta sa tíško zosunul za volantom s vedomím, že on to zvládol. Teraz prišlo veľké číslo dvoch diev zo zadných sedadiel. Tie vyskočili, zobrali kufre neznámeho a hnali sa s nimi k odbaveniu. Lenže chýbali doklady.
Môžem potvrdiť, že španielske ženy netrpia v kritických chvíľach žiadnymi rozpakmi. Vtrhli na pánsky záchod, rýchlo mi vysvetlili situáciu, ja som im popod plechové dvere kabínky podal pas i letenku a zasa zmizli. Medzičasom som sa konečne zbavil všetkých naliehavostí a dopínajúc sa, vyrazil cez letiskovú halu. Mercedes a Clara mi akurát stihli podať doklady a palubný lístok, zamával som im, s veľkým prižmúrením očí colníkov i pasovákov prebehol všetkými kontrolami a elektronickými detektormi, našiel v behu správny východ k lietadlu, vybehol na letiskovej ploche k pristavenému autobusu a skočil doň tesne predtým, než sa dvere zavreli. Bezpečne už sediac v lietadle, potreboval som zopár koňakov, kým som sa z toho všetkého spamätal.

streda, 9. júla 2008

Kanada

Suveníry



Nikto asi nevie kto bol ten prvý, čo si doviezol čosi celkom neupotrebiteľné, ale pozoruhodné z ďalekej cesty a nazval to suvenírom. Ktovie, možno toto slovo vzniklo na ospravedlnenie krádeže vázičky z izby pradávneho karavan-serailu. Ale nikto iste nepochybuje, že suvenír má byť unikátnym hmotným dokladom našich cestovateľských zážitkov. A práve tomu je v dnešnom globálnom svete beznádejne koniec.

Už v 60-tych rokoch minulého storočia bol trh so suvenírmi v dokonalom chaose. Keď môj otec v Iraku nakupoval darčeky pre príbuzných doma na Slovensku, netušil koľko prekvapení tým spôsobí im, ale aj sebe. Hoci sa hovorí, že darovanému koňovi sa nemá pozerať na zuby, obdarovaní príbuzní si exotické výrobky z ďalekej Arábie pozreli naozaj pozorne. A tak na zadnej strane zaručene pravého orientálneho koberčeka s vyobrazením minaretu a mešity našli látkový štítok s nápisom „Made in Poland“. Čoskoro tiež zistili, že údajne ručne tepaný medený tanier s portrétom slávnej bagdadskej Šeherezády bol vyrábaný sériovo v Maďarsku. A každý šperk, ktorý nebol zo zlata, pochádzal z veľkovýrobne bižutérie v českom Jablonci nad Nisou.

Dnes v každom väčšom meste sveta nájdete špecializovaný obchodík na africké, či indické suveníry. Vďaka tomu môžete mať plný byt týchto pripomienok exotických krajín bez toho, aby ste vytiahli päty z domu. Tak som vo Washingtone kúpil pravú bundu z Guatemaly a v Prahe párik drevených maľovaných kačičiek z Indonézie. Oboje vlastne za smiešnu cenu v porovnaní s cestou na miesta pôvodu a vláčením plných kufrov týchto exotických suvenírov.

Celkom logicky tak skúsenejší cestovateľ siahne po čomkoľvek, čo mu pripomenie jeho cesty, ale nedá sa nikde inde kúpiť. Chce to fantáziu – a šťastnú náhodu! A tak mám doma za vitrínkou odpadnutú podkovu z vychádzky konskou bričkou v egyptskom Edfu, vlastním aj trojhrannú skobu z pevnosti na fínskom ostrove Suomenlinna nájdenú na zemi a papierovú čiapočku pre turistov rozdávanú pri Múre nárekov v Jeruzaleme. Mám aj lyžičku z hotelu v pradávnom Benárese alias Varanasí ako náhradu za vlastnú lyžicu, o ktorú som tam prišiel. A mám aj úplne obyčajnú lyžičku z bruselského hotela ako náhradu za nepohostinnosť, ktorou sú povestní. V mojej pracovni nájdete aj dve zabudnuté čapice – jedna patrila ochrankárovi vtedajšieho gruzínskeho prezidenta Ševarnadzeho a našiel som ju po diskotéke pri prezidentskej vile v chátrajúcich kúpeľoch Likani, druhá ležala pohodená po polnoci a patrila strážcovi hlavného vchodu jedného telavivského hotela. A samozrejme, že mám aj celú hŕbu kamienkov z Liparských ostrovov pri Sicílii, z kontinentálneho rozvodia v Novom Mexiku, ale i japonskej hory Fudži a moslimského cintorína v Sarajeve. Všetky tieto suveníry (a najmä tie kamienky) majú jednu jedinú chybu – iba majiteľ pozná odkiaľ vlastne sú. Bez príbehu nemajú veľkú hodnotu, len osobný príbeh im dáva zmysel. Mám ale jeden originálny suvenír, ktorý je príbehom sám o sebe.

Po vstupe do izby hotela v kanadskom Toronte ma zaujala pekne upravená, umelohmotná tabuľka s nasledujúcim textom:

„Vážený hosť, vďaka popularite vybavenia našich izieb si naše Ubytovacie oddelenie dovoľuje ponúknuť na predaj nasledovné položky:

Ručník….14 USD, uterák….8 USD,………, vankúš……23 USD, povlečenie postelí…..30 USD… atď.. Ceny nezahŕňajú zdanenie.

Ak sa rozhodnete vziať si niektorú z týchto vecí bez toho, aby ste na to upozornili chyžnú, budeme to považovať za váš súhlas, aby sme príslušnú sumu pripísali na váš účet. S pozdravom…“

Držal som tento oznam v ruke a rozhliadal sa po izbe. Bol to jednoznačne najunikátnejší decentný oznam hotelovým hosťom a na prvý pohľad všetko vybavenie izby tu malo svoje ocenenie. A predsa zabudli na jednu jedinú vec. Iba ten oznam nemal cenovku! Tak som si ho zobral na pamiatku, ako skvelý suvenír…

streda, 2. júla 2008

India

Anjel menom Milan


Skôr alebo neskôr na to príde každý cestovateľ. Anjeli existujú. Teda aspoň tí anjeli, čo chránia ľudí na cestách. Obvykle sú bez mena, ale jeden sa celkom určite volá Milan.


Mám kolegu, s ktorým chodíme takmer na všetky vedecké cesty. Raz pri návrate z vedeckého kongresu v Prahe sme mimoriadne nesedeli v autobuse vedľa seba. Pri zastávke na pol cesty som vďaka tomu objavil môjho kolegu v debate z pozoruhodným chlapíkom zo Slovenska. Mal dlhé šedivejúce vlasy a tvár plnú vrások. Ani ma neprekvapilo, keď povedal, že slúžil ako plukovník Rhodézskej armády. Každá veta, ktorú povedal, nás ubezpečovala, že pred nami sedí svetobežník.


Bolo to začiatkom 90-tych rokov, nedlho po Nežnej revolúcii, a tak keď náš nový spoločník Milan začal rozprávať príhody z jeho ciest po Šrí Lanke, Indii, či Nepále, znelo to akoby hovoril návštevník z Marsu. Takže jeho ponuka, že nám poradí, ak tam tiež pocestujeme, znela ako žart. Nebral som preto vôbec vážne, keď môjmu kolegovi ponúkol svoju vizitku. Môj kolega je taký neporiadny, že ju mohol akurát tak stratiť. A aj stratil.


O pár rokov mal jeden z našich vedeckých článkov tak dobrú odozvu, že sme dostali pozvanie na konferenciu do Indie. A zhodou okolností sme si tú cestu vďaka grantu aj mohli dovoliť. Jediné, čo nám chýbalo, boli rady svetobežníka Milana. Akoby naše podvedomé výzvy počul, krátko na to sám zavolal. Po niekoľkých rokoch na cestách po Ázii bol opäť v Bratislave a ochotný sa s nami stretnúť. Čo lepšie sme si mohli priať!


Milan sa veľmi nezmenil. Len jeho vlasy boli šedivšie a v tvári sa objavili ďalšie vrásky. Ale jeho príbehy boli rovnako neuveriteľné ako predtým. Podstatné ale bolo, že ochotne prisľúbil nadeľovať nám dobré rady na cestu tých zopár piatkových poobedí, čo nám ešte ostávali do odchodu. Vďaka tomu sme boli celkom sľubne pripravení a posledný piatok pred odchodom už toho nebolo veľa na debatu. Keď som prišiel s väčším oneskorením, môj kolega už bol preč. Tak sme s Milanom len sedeli a popíjali čaj. On nikdy nepil alkohol a mňa zasa nikdy predtým nenapadlo piť čaj v bare. A tak som sa čoskoro poberal na odchod.


„Kedy letíte do Dilí?“ opýtal sa Milan náhle a bez veľkého záujmu.
„Na budúcu stredu.“
„A kedy pristávate?“
„Okolo obeda, krátko pred dvanástou.“
Už sa nič nepýtal a tak som sa zdvihol. Medzi dverami ma však zarazil akoby si náhle na niečo, len tak mimochodom, spomenul:
„Tak teda dovidenia na budúcu stredu v hoteli Imperial. O jednej poobede, jasné?“


Rýchlo som prikývol a šiel. Znelo to príliš dobre na to, aby to bola pravda. Ale najbližšiu stredu sme sa nechali zaviezť z letiska rovno do hotela Imperial. A Milan bol tam. Od tej chvíle sa o nás dvoch staral ako vlastná matka a sprevádzal nás neznámou krajinou s veľkorysosťou a trpezlivosťou akých by sem sa nemohli dočkať od nikoho iného.


A viete, prečo som si istý, že Milan bol anjel? Jednoducho – nepodarilo sa nám oplatiť mu toľkú pomoc a dokonca ani poriadne poďakovať. Proste sa stratil. To iba anjeli sa zjavujú, keď ich je treba, a miznú tichúčko, keď splnili svoju úlohu.


Mimochodom, aj vy sa môžete stať anjelmi. Stačí mať oči otvorené a využiť každú príležitosť pomôcť ľuďom, ktorí sú na cestách. Len tak, z dobrej vôle. Ale nezabudnite sa vytratiť skôr, než sa vám dobrým oplatia, či aspoň zaďakujú. To je podmienka.