streda 28. októbra 2009

AMERIKA 40

NÁVRAT DOMOV – ZÁKLADNÉ ĽUDSKÉ PRÁVO



Keď som sa na jeseň roku 1998 vracal na Slovensko, čakala ma nepríjemná prekážka. Mal som letenky British Airways a britská vláda práve počas môjho pobytu so známych dôvodov uvalila na našich občanov vízovú povinnosť. Strašne ma tým naštvali. Predovšetkým preto, že iným (napríklad Českej republike) prepáčili ešte väčšie imigrantské excesy ekonomických príživníkov a na nás sa brutálne odbavili, hoci sa medzitým radikálne zmenila vláda na Slovensku. Ale, škoda reči. Tí úradnícki migrifiči ale nepočítali so mnou.
Vychádzal som z predpokladu, že vrátiť sa domov má právo každý na svete a NIKTO mu v tom nesmie brániť, či klásť prekážky. Veľká Británia je neskutočná aj v tom, že ako jediná žiada tranzitné vízum ešte aj v prípade, že len prestúpite na londýnskom letisku z lietadla do lietadla! Briti tvrdia, že už tým ako sa lietadlo dotkne britskej pôdy, vzniká nárok na azyl. No magorizmus na dvadsiatuštvrtú! Podstatnejšie ale asi bude to, že z týchto poplatkov vraj žije celá britská colná správa. A to ma naštvalo ešte viac – čo mi čo má kto vyberať mýtne zato, že chcem ísť domov? Rozhodol som sa bojovať.
Zavolal som do Washingtonu a požiadal našu ambasádu, aby proti tomu nezmyslu protestovali. Nebol som predsa jediný, kto Britániou prešiel bez víz do Spojených štátov a naraz má skákať cez britský ostnatý drôt späť!
Naši ambasádnici boli veľmi milí. Trpezlivo si ma vypočuli a dali mi jasne najavo, že majú dôležitejšie starosti. Žeby výber toho správneho smokingu pre najbližší koktail tak zamestnal našich diplomatov? Zložil som to znechutene, ale nevzdal som sa.
Napísal som rozhorčený fax britskému konzulovi v New Yorku. Vysvetlil som mu, že chcem ísť domov, nie do Británie a že v Británii nielenže nemám chuť požiadať o azyl, ale ani ju vidieť. Nemienim platiť ich „mýtne“ za cestu domov.
Britský konzul mi zdvorilo odpovedal, že veď predsa odo mňa nechcú celé víza, ale len zľavnené „Direct Airside Transit Visa“ a pridal k tomu príslušný formulár.
To ma, samozrejme, nijako neuspokojilo a napísal som na British Airways. British Airways sú predsa štátne aerolínie a to mám trpieť za to, že som si u nich kúpil lístok a oni majú ten magorský zvyk, že cestou z amerického brehu Atlantického oceánu na európsky majú vždy medzipristátie v Londýne? Veľkoryso som im ponúkol päť možností:


1. Keďže cieľom mojej cesty je Viedeň a nie Londýn, nech nepristanú v Londýne.
2. Ak to inak nevedia a musia pristáť v Londýne, nech vybavia, aby som neplatil žiadne poplatky navyše.
3. Ak ani to nedokážu vybaviť, nech za mňa tie víza zaplatia.
4. Ak sa ani na to nezmôžu, nech moju letenku vymenia s inou spoločnosťou, ktorá letí na tej istej trase bez medzipristátia v Londýne.
5. A keď ani to nie sú schopní, nech mi vrátia peniaze za letenku, vybavím si to sám.


Ak sa toto všetko zdajú byť komusi príliš náročné požiadavky, potom musím predbehnúť udalosti a dodať, že som sa až dodatočne doma dozvedel, že som samozrejme mal pravdu. British Airways preplácali celé britské víza tým, kto leteli týmito aerolinkami prvý rok po zavedení vízovej povinnosti. Lenže na môj list neodpovedali vôbec.
Ani som sa tomu vlastne nečudoval. Keď sa naša priprdená slovenská diplomacia nevie ozvať v tak jasnom prípade diskriminácie našich občanov, čo by si nás mali Britiši, čo vôbec všímať? Rezignoval som a šiel do New Yorku zaplatiť „mýtne“ za cestu domov.
Na britskom konzuláte v New Yorku som sa dozvedel, že hoci mám žiadať „len“ o Direct Airside Transit Visa, potrebujem k tomu fotografiu ako na normálne víza. A akože som mal byť ešte rád, lebo čo keď mi to vízum ani nedajú?! Bol som furiózny a bolo to na mne vidieť. Bol som v čakárni britského konzulátu jediný do vývrtky vytočený žiadateľ. Všetci príslušníci ostatných národov tam sedeli spôsobne a chystali sa radovať, že dostanú britské víza, ja som ticho penil. Keď som sa dostal na rad, mal som príležitosť prehovoriť, ale otázka britského úradníka bola formálne zdvorilá:
„Ako sa dnes máte, pane?“
„Na hovno,“ odpovedal som po pravde.
Pri vedľajších okienkach náhle ustala práca. V miestnosti zavládlo studené ticho. Úradník prekvapene vzhliadol, ale pozeral som mu rovno a tvrdo do očí – odpovedal som po pravde a to je predsa podmienka každého vízového pohovoru. Sklopil oči k môjmu pasu a ticho sa spýtal:
„Je to kvôli tomu, že si musíte kúpiť tranzitné víza?“
„Presne tak.“
„Neznepokojujte sa, pane, niečo s tým urobíme.“
To jediné, čo s tým urobili bolo, že mi vydali víza a ja som zaplatil. Mávol som nad tým rukou, nech si, veľko-britskí chudáci, zarobia. No, pravdupovediac, mal som aj iný nápad. Nešla mi totiž do hlavy jedna vec – Američania veľmi prísne kontrolujú každého, kto do Štátov prilieta, ale nikdy nekontrolujú tých, čo odlietajú. V Londýne nepôjdeme cez pasovú kontrolu, pretože budeme v tranzite, tak načo preboha celá táto šaškáreň?!
Moja nebeská patrónka mi na to odpovedala tým, že do čakárne konzulátu posadila slovenského študenta, ktorý mal tú istú logickú úvahu a víza si nekúpil. Nielenže ho vymákli už pri odovzdávaní batožiny, ale Britiši špeciálne kvôli tomuto folklóru postavili akési civilné hliadky ešte aj pred vstupom do lietadla! Chudák chalan, aj tak si tie magorské víza musel kúpiť a ešte mal problémy z novým termínom odletu. Znechutene som to vzdal, však už to nejako prežijeme.
Kým nastal deň môjho odletu, na celú aféru som samozrejme zabudol. Ak sa vraciate po dvoch mesiacoch z Ameriky domov, máte kopu iných starostí, než myslieť na úradnícke buzerácie. Na newyorské letisko J.F. Kennedyho som prišiel taxíkom a hnal sa rovno k batožinovému oddeleniu British Airways. Sedela tam staršia pani v BA uniforme a vypýtala si letenku a pas. Skôr, než pozrela do pasu, opýtala sa:
„Máte víza?“
To ma dopálilo.
„Vaše poondené aeronautické tranzitové a ešte čojaviemaké víza samozrejme mám. Cestujem totiž domov, viete!"
Nepovedala ani slovo a siahla po telefóne. Hrklo vo mne. Na americkej pôde môže človek dôjsť do trablov celkom nevinne. Ak sa tá stará pani rozhodne žalovať, že som na ňu nebol náležite zdvorilý a čo-ja-viem-čo-ešte, tak sa mi tá cesta domov môže pekne predĺžiť. Už som toho mal tak akurát dosť.
Tá pani ticho nadiktovala do telefónu moje meno a hodnú chvíľu počúvala. Dosť hodnú na to, aby som sa pripravil na boj. Tak a teraz si to konečne s niekým povieme pekne do očí. Len nastúpte, som pripravený!
Tá pani dohovorila, zložila telefón a milo sa usmiala:
„Pán Murín, britské aerolínie sa vám ospravedlňujú za nepohodlie, ktoré vám spôsobilo to, že ste si kúpili našu letenku a teda museli prejsť aj novým vízovým konaním. Radi by sme to napravili tým, že pocestujete v prvej triede.“
Ja to skrátim. Keď sme pristávali na druhý deň ráno v Londýne, na raňajky som sa už nedokázal ani pozrieť. Šampanské mi liezlo z uší a kaviár z nosa. Prežral som sa cestou zo Spojených štátov presne tak úspešne ako keď som letel do Ameriky po prvý krát. To viete, chcieť prejesť na protest celý vízový poplatok na jednohubkách nie je ani v prvej triede British Airways až také ľahké…

streda 21. októbra 2009

AMERIKA 39

BOJ O PREŽITIE


Kto sa ešte neposťažoval (veď my sa vlastne sťažujeme stále) ako ťažko sa človek narobí, aby zarobil? To snáď len tí, čo nepracujú, majú čas zarábať vo veľkom. Ale v Amerike sa sťažnosti nenosia, nepatrí sa to. O to viac sa pokúšajú prežiť v konkurencii, ktorú si ani nevieme predstaviť. Takisto si však nevieme predstaviť riešenia, ktoré ich pri tom napadajú.
Takmer každý Američan má vymyslený nejaký bohovský kšeft, alebo sa ho aspoň pokúša vymyslieť. Triliónkrát som v Amerike už videl v bežnej konverzácii ako si niekto plesol po čele a povedal – to by bol bohovský kšeft! Alebo mi ho aspoň veľkoryso ponúkol.
V San Francisku som stretol emigrantku z Moravy, maliarku obrazov. Náročne sa prepracovala sem, cez oceán s predstavou, že je tu nekonečne veľa ľudí a v tom nekonečne by si zopár mohlo kúpiť jej obrázky. Nebola náročná, neplánovala svetovú slávu. Stačilo by tých pár predaných obrázkov. Nepredala ani jeden. Prežiť ale akosi musela. Zvlášť, keď do svojho bytíku (kde bol na dverách do záchodu záves namiesto dverí, pretože do prenajatého bytu sa predsa neinvestuje a nové dvere sú celý majetok) priviedla aj Pedra, emigranta z Portorika. Pedro sa celý deň usmieval a celý deň chcel len to jedno, ako sa mimochodom sťažovala každému známemu. Aby teda uživila seba a tohto neúnavného milenca, maľovala. Ale nie obrazy. Maľovala drevené kolotočiarske kone!
Áno, tie, čo na nich sedia naše ratolesti a spolu s nimi sa točia dokola. Ak si myslíte, že je v Amerike tak veľa kolotočov, že sa niečím takým ako maľovaním drevených koní dá uživiť, tak sa samozrejme mýlite. V skutočnosti ktosi prišiel na bohovský kšeft, že vyradené drevené kone z detských kolotočov sú vlastne umelecký artefakt a začal ich predávať ako sochy do domácností! V roku 1995 to bola v Amerike celkom slušná móda, nehovoriac o tom, že jedného takéhoto koňa-sochu som našiel po rokoch vo vestibule bruselského hotela a druhého vo švajčiarskom zámočku pre spisovateľov. Zjavne ten kšeft fungoval. A milej maliarke sa tak dostalo, hoci anonymne, aj svetovej slávy...

streda 14. októbra 2009

AMERIKA 38


KEĎ ČOSI NEFUNGUJE

Stroje nás pozorujú. Verím, že to ticho, keď nepracujú, je klamlivé. V skutočnosti sledujú, čo robíme a chystajú sa vyskúšať náš postreh. Každú chvíľu hrozí malá technická, strojová podnožka. Mám na to dôkaz.
Vo Washingtone sa chystalo slávnostné otvorenie novej budovy našej ambasády a spolu s americkým priateľom Ronom Wrayom sme boli medzi pozvanými hosťami. Nahodení do oblekov, len tak-tak sme stíhali. Bolo treba ísť metrom a ja som si potreboval kúpiť lístok. Pristúpil som k automatu a strčil doň VISA kartu. Znechutene ju vypľul. A to som už VISA kartou vo washingtonskom metre samozrejme platil. Tentoraz nezabrala ani na druhý pokus a tretí bol príliš riskantný. Mohol tú kartu aj z trucu zožrať. Siahol som do vrecka, ale mal som len dvadsaťdolárovku. Žiadne drobné. Ron to chcel zatiahnuť, ale to som sa zasa nedal. Veď dnes už automaty vedia vydávať. Tento sa ani nepokúsil. Nedal mi dokonca ani lístok. Tak to už bolo moc. Stlačil som opravné tlačidlo. Nič. Pre zmenu to skúsil Ron. Zase nič. Už sa pri nás začal tvoriť zástup iných záujemcov o služby tohto automatu. Vysvetlili sme im, že nefunguje. Disciplinovane sa presunuli k inému. Začali sme čítať návod a tam to bolo! Ten plechový zázrak nebol nastavený na dvadsaťdolárovky. No, veď ani naše automaty neberú tisíckorunáčky. Ale nechať tam takú sumu len tak?!
Museli sme konať a to rýchlo. Ron Wray ostal vlastným telom brániť automat, aby nám naň nikto nesiahol, a ja som utekal hľadať dozorcu nástupišťa. Bol to veľký, mohutný, pohodový černoch. Priam stelesňoval autoritu a istotu úradnej moci. Všetko som mu, v poradí piate cez deviate, vyrozprával. Pozrel sa na mňa akoby som padol z čerešne. Neveriacky krútil hlavou. Tak som chvíľu nevedel, či nad mojou technickou hlúposťou alebo automatickou neschopnosťou. Ale pohol sa ochotne so mnou.
Svojím spôsobom to bol pozoruhodný pohľad. Predstavte si decentného chlapíka v obleku ako bráni vo washingtonskom metre vlastným telom automat na lístky. A je mu to tak trochu aj trápne. To bol Ron. Ja s dozorcom nástupišťa sme boli ako trestná výprava. A vtedy sa to stalo.
Keď sme boli na päť krokov od automatu, ten akoby zazrel dozorcu a zľakol sa. Mal som intenzívny pocit akoby sa previnilo prikrčil, čosi v ňom zahrkalo a rýchlo vyplazil dvadsaťdolárovku späť. Asi tak ako keď lev v manéži neochotne vydá krotiteľovi s veľkým bičom klobúk návštevníka, keď mu tam nedopatrením spadol. Z automatu vychádzalo presne to neochotné, ale odrazu krotké mrmlanie. A keď som si tú bankovku bral, mal som dojem, že z tej plechovej kisne počujem dokonca aj veľmi neochotné slovíčko:
„Sorry.“
Dozorca nástupišťa švihol neviditeľným bičom a všetci sme sa mierumilovne rozišli.

streda 7. októbra 2009

AMERIKA 37

NEW YORK VIE BYŤ KRUTÝ


Verím, že najmä na cestách je dôležité, aby mal každý svoju patrónku, strážkyňu pocestných. Odkedy som bol na dlhšom pobyte v Španielsku verím, že tá moja bohyňa sa volá Virgen. A čas od času sa v tom utvrdzujem vďaka pozoruhodným javom. Napríklad, keď som zase raz po dlhšej dobe prišiel do New Yorku, už v prvý deň som mal problém. Pritom sa mi nič tak strašné nedialo. Len som sa šiel predstaviť do nadácie, kde mi poskytli literárne štipendium. Vyfintil som sa veľmi, sadol na metro a šiel. Vyšiel som z metra na 5-tej Avenue rovno do furiózneho dažďa. A môj dáždnik odložený pekne v kufri u známych na druhom konci mesta. Hovorím si, pokojne, ono to prejde. Lenže ja som šiel do tej nadácie po prvý krát a splietol som si strany. Ulice sú totiž členené na východnú a západnú stranu, takže vy síce nájdete číslo domu 225, ale to môže byť práve tá opačná strana sveta a od toho správneho čísla 225 tej istej ulice vás v tej chvíli môžu deliť aj kilometre. No a presne to sa mi stalo.
Ten dážď bol ako besný. Už som konečne bol na tej správnej strane ulice a ani nie tak ďaleko od cieľa, ale tá vodná sprcha bola priveľká. Každú chvíľu som skočil niekam do podjazdu, alebo vchodu domu a úpenlivo prosil spriatelenú bytosť tam hore:
„Keď už teda nejde to kropenie mesta vypnúť, či odložiť na neskôr až už budem v suchu, prihraj mi aspoň náznak dáždnika! Veď ľudia odhadzujú pokazené dáždniky. Nemôžem sa predsa prísť predstaviť tým dobrým ľuďom ako Mickey Mouseov utopený bratranec!“
Nič sa nedialo, žiadna pomoc z neba. Naopak, ktosi pustil kohútik naozaj naplno. Skúsil som prebehnúť ešte pár krokov, ale nešlo to. Rýchlo som sa schoval do otvoreného vchodu nejakého obchodu. Bolo to papiernictvo. Bezradne som sa rozhliadal a v tom – tak predsa, zázrak! Hneď pri vchode do obchodu, v plechovom odpadkovom koši odhodený dáždnik. Vďaka Ti, Virgen!
Schytil som dáždnik, rozprestrel a kráčam proti daždivým prúdom vody. Záchrana v pravej chvíli! A ten dáždnik, čuduj sa svete, vôbec nebol pokazený. Pravda, veľmi som ho nemal čas skúmať, hlavne, že mi nekapalo za golier.
Konečne som došiel na správne číslo, do správneho vchodu, na správne poschodie. V recepcii nadácie CEC ArtsLink sedel mladý muž menom Jason a vedel o mne:
„Nech sa páči ďalej, už vás čakajú!“
Na chvíľu som zaváhal:
„A kam mám odložiť dáždnik?“
„Tu do plechového koša, tak ako každý…“
Ten obchod som cestou z nadácie našiel a dáždnik som vrátil. Ale to už nepršalo. New York vie byť krutý najmä k tým, čo nemajú svoju Patrónku.