streda, 13. mája 2009

AMERIKA 19

AUTO V AMERIKE

Auto v Amerike nie je ako auto u nás. U nás je to plechové približovadlo, ktoré sa ocitlo na nepriateľskom území. Máločo funguje vo váš prospech ako majiteľa vozu, a drvivá väčšina, vrátane policajtov, vás má za ľahkú obeť. V Amerike je auto kolíska, milenecké lôžko, sedadlo v kine, lavica v kostole, okienko v banke, jedálenský stôl, obývačka, spálňa, nákupný vozík a keď na to príde, aj rakva. Američania zvládnu celý svoj svet spoza volantu a celý ich svet slúži tomu, kto za volantom sedí. Je to automobilový raj. Ktosi mi opisoval príhodu ako nejaký Američan dostal defekt a než stihol vystúpiť z auta, už pribehol pomocník z blízkej garáže a prikotúľal koleso, ďalší dobehol s heverom, automechanik po nich už len skontroloval dotiahnutie skrutiek, vyinkasoval malý poplatok a šlo sa ďalej. Znie to ako rozprávka, ale ja tomu verím. Ono to ide tak ďaleko, že bez auta si tu vlastne úplne nemožní. No len sa na to pozrite:
Vo vidieckom mestečku majú veľkoparkovisko lemované obvyklým výberom prízemných obchodov. Uprostred toho parkoviska tróni osamelá budova bez ľudskej obsluhy. Je to bankomat pre autá. Príjazd, obvyklý monitor s tlačidlami a výdajom bankoviek, výjazd. Autá prichádzali a odchádzali. Chcel som si vybrať peniaze, ale nemal som auto! Ten pohľad by som vám teda doprial - rad áut, ktoré sa v letnom sparne lenivo posúvajú k bankovému automatu. A uprostred tej rady prešľapuje exot zo stredu Európy a tvári sa, že je auto. Po vybraní peňazí som mal tú najvyššiu akceleráciu zo všetkých miestnych automobilov - zahol som za roh a tváril sa, že som tam nikdy nebol.

Blue Toyota Corrola

Vlastniť v Amerike auto je ako vyfasovať občiansky preukaz. Veď vodičské preukazy aj tak fungujú, pretože Američania žiadne občianske preukazy nemajú. Cudzinec a cestovateľ si ten pocit americkej dospelosti môže požičať. Keď som vošiel do požičovne v mestečku Iowa City, zamilovali sme sa do seba na prvý pohľad. Ja a nebovo-modrá Toyota Corrola. A to nie som automobilový nadšenec a autá mi dovtedy nič moc nehovorili. Táto slečna ale vyzývala na cestu za hranice všedných dní a navyše za celkom prijateľnú cenu. Mali sme spolu stráviť dva týždne a prejsť kus kontinentu. A ja som už od dverí vedel - s touto a žiadnou inou! Odvtedy sa vždy obzriem, keď okolo mňa frčí Toyota Corrola, alebo ju vidím na reklamnom plagáte. Ale, hoci mi to asi neuveríte, ja mám dojem, že pod tým názvom predávajú dnes niečo celkom iné. Tá MOJA Toyota Corrola bola totiž tá jediná pravá a vyvolená. Nesklamala.

Na muške diaľničného šerifa

Nezažil som pubertálne sny o rýchlej jazde v skvelom fáre s naplno pustenou muzikou a teraz, po rokoch, som taký sen zažil s naplno otvorenými očami. Moja Toyota bola samozrejme primerane pribrzdená z požičovne a do kopcov sa jej na automatickej prevodovke veľmi nechcelo, ale aj tak to bolo veľmi slušné žihadlo. No a keď som pustil repráky na plné pecky...
Na takýchto výtečníkov, čo im puberta prerazila do vyššieho veku, číhajú na amerických diaľniciach špeciálni šerifovia. To je vec nevídaná a nevídane dobre zorganizovaná. V prvom rade tie ich stíhačky! Tuším sa volajú Crown Victoria a nie sú normálne v predaji. Ak niekto niekedy použil výraz "krížnik ciest", tak to bolo o tomto aute. Dostihnú vás v okamihu a zostrelia ako chromého holuba. Diaľniční šerifovia číhajú na vyvýšených plošinách pri diaľnici, akýchsi nájazdových rampách. Zapnutý radar a číhajú. Vôbec mi nešlo do hlavy ako v môže taký šerif vymáknuť vyhliadnutého previnilca v troch až štyroch súbežne sa valiacich prúdoch áut a hlavne dostať sa k nemu?! Čoskoro som sa mal presvedčiť, že to pre nich nie je vôbec žiadny problém...

"Zločin" a trest

Vyznával som opatrnú zásadu - keď sa zavesím za nejakého miestneho šampióna, tak nemôžem urobiť chybu. Oni musia vedieť tú správnu rýchlosť. Švihal som si to takto šesťprúdovou diaľnicou a všetko by bolo v pohode, keby ten bulo predo mnou nezačal z ničoho nič spomaľovať. Tak som sa k krajného pravého pruhu presunul do stredného. Lenže tam som mal pred sebou kamión a ten šiel tiež odrazu čudne pomaly. Ešteže z ľavého krajného pruhu dofrčal nejaký šporťák, hneď som sa za neho zavesil. Pridám plyn, aby som ho nestratil, predbehnem ten nekonečný osemnásťkolesový kamión a skoro ma šľak trafil. To kamiónové monštrum mi totiž zakrývalo výhľad na vyvýšenú plošinku pri diaľnici. Lenže nebola prázdna ako obvykle. Stálo tam mohutné auto diaľničného šerifa a ako som vyletel v závese za tým šporťákom spoza kamióna, ožilo ako neónová reklama do šoférskeho pekla. Všetky majáky začali blikať, siréna jačať a ja som myslel, že tam rovno pustím aj to, čo vo mne nie je. Už mi došlo prečo všetci pribrzďovali a veľmi rýchlo som tiež pochopil, prečo šerifi dokážu dobehnúť previnilcov aj v štyroch prúdoch áut. Všetci tí zbabelci totiž nielen pribrzdili, ale sa aj rozostúpili a blikajúca šerifská stíhačka nás za pár sekúnd mala. Pribrzdil totiž aj ten šporťák predo mnou a ja pochopiteľne tiež. Šerifské auto sa zaradilo predo mňa a hrozivo blikalo. Lenže ja som úplne stuhol. Začiatok cesty a takýto prúser! Pokuta, záznam a čo keď mi zoberie aj vodičák?! Títo policajti sa vraj nekašlú s nikým. Kým som to všetko domyslel, nebol som v stave pohnúť volantom. Držal som sa za šerifským autom, hľadal výhovorku a ešte skôr než som sa konečne odhodlal vyhodiť blinker a zastať na okraji diaľnice, presne to isté o sekundu skôr urobil ten šporťák. Spolu so šerifom sa odsunuli do pravého pruhu, zastali a čoskoro som ich mal z dohľadu. Všetci totiž zasa pridali. Môžete si byť istí, že ja ešte dlho nie...


Žiadne komentáre: