streda, 28. apríla 2010

Cestovné príbehy

SAŠA VŠETKO VYBAVÍ


Chystal sa celosvetový kongres PEN v Moskve a my sme riešili už notorický problém - nebolo dosť peňazí. Ešte ako tak na cestu, ale kongresový poplatok bol naozaj nad naše sily. Organizátori sa totiž rozhodli, že celý kongres aj ubytovanie delegátov bude v najdrahšom moskovskom hoteli Radisson - Slavjanskaja. Našťastie, hlavného organizátora Sašu Tkačenka som poznal z predošlých konferencií, lebo ako Slovania sme v medzinárodnej spoločnosti nutne prischli jeden k druhému. Navyše som bol obvykle jediný z kolegov kto vedel ako-tak po rusky, kým Sašova angličtina bola tiež na úrovni ako-tak. Tak som mu teda anglicko-rusky napísal, či by sa nado mnou nezľutoval. V rozpočte takýchto podujatí bývajú obvykle slušné rezervy, tak čo keby mi odpustil aspoň polovicu kongresového poplatku? Saša promptne súhlasil a ja som vyrazil na cestu.
Na letisku Šeremetevo ma naložili spolu s ostatnými delegátmi kongresu a doviezli do kongresového hotela. Všetkých ubytovali, len mňa nie. Aha, už mi svitlo, nezaplatil som plný poplatok, budem bývať v náhradnom hoteli Beograd. Ten bol len kúsok ďalej za riekou Moskva, žiadna tragédia. Ale ani v náhradnom hoteli o mne nič nevedeli. Tu ma už povestná ruská pohostinnosť v kombinácii s ich zmyslom pre organizáciu začala dopaľovať. Kam ma to ten Saša zašil?! Snáď neskončím pod mostom? On sám bol nedostižný a ostatní organizátori bezradní. Až sa náhle zjavil jeden naozaj osvietený chlapík, ukázal na mňa a povedal: „Davaj, pošli!“ Po takmer hodine čakania, handrkovania a neistoty to bola spásna veta. Tak sme teda pošli.
Nastúpili sme do taxíku a vyrazili. Neznámy organizátor udržiaval zdvorilú konverzáciu a vo mne narastal nepokoj. Taxikár vyrazil na okružnú diaľnicu. Vyzeralo to, že skončím v nejakej ubytovni za mestom. Navyše tak ďaleko od kongresového centra, že pol dňa zabijem cestou k nemu a zvyšný poldeň cestou späť. Išli sme už dlho a stále viac sa vzďaľovali kongresovému hotelu a kolegom. Pekný vtip od Sašenku!
Taxikár náhle zabočil a spustil sa priamo stredom Moskvy na samotné Červené námestie! Bývať v Kremli? Aká to zmena oproti predošlej perspektíve nejakej prímestskej dače.
Ani jedno, ani druhé nakoniec neplatilo. Zastali sme hneď pri Červenom námestí a neznámy organizátor ma uviedol k recepcii hotela Inturist. Usmial sa, rozlúčil a zanechal rozpačitým dumám. Tak strechu nad hlavou mám, ale pekne ďaleko od kongresového diania - pomyslel som si. Vyšiel som výťahom, našiel príslušné dvere, otvoril - úúúúžas! Hoci delegáti kongresu sú ubytovaní povinne po dvojiciach, ja som tu mal sám celý apartmán! A len čo som sa rozpozeral, zistil som, že som nielen v samom centre Moskvy, ale do kongresového hotela existuje skratka rovno cez malebný Arbat. Zlatý Saša, všetko dokáže zariadiť!
Už na druhý deň som mal možnosť porovnať svoje nové sídlo a tým, ako bývajú samotní Moskovčania. Bol som pozvaný na večeru do rodiny Galliny Monastyrevovej, ktorú som stretol pred rokmi na stretnutí mladých spisovateľov v Gruzínsku. Vydala sa, má dvojmesačné dieťa a za muža kardiochirurga Vitalija. Žila vraj v Paríži, mohla sa vydať do Ameriky. Ale vraj by nikdy nemenila. „Život je tu!“ zvolala nadšene, keď ma vyzdvihla na stanici metra, ktoré sa od svojho postavenia nezmenilo. Všade okolo samé paneláky, ale kočík, čo Gallina tlačila, bol taliansky…
Jednoizbový byt s kuchyňou je typická „komunálna kvartira“, vynález socializmu. Drevený záchod je na chodbe v rade ostatných. V kuchyni sprchovací kút vedľa drezu. Ešte pred rokom sa na vypratanie susedov z takejto „kvartiri“ najímali profesionálni vrahovia. Mladá rodina je ale zjavne spokojná, hoci obývajú plochu menšiu, než je môj hotelový apartmán. Byt je však vybavený najnovšou elektronikou, vrátane internetu. Pri večeri stiahneme v trojke štyri fľaše pravého Bordeaux. Až na odchode sa stihnem opýtať, koľko Vitalij zarába v špičkovom moskovskom Inštitúte transplantácie a umelých orgánov, keď Gallina je teraz na materskej. Odpoveď znie 320 rubľov mesačne. A mizerné raňajky v mojom hoteli stoja 280 rubľov…
Cestou metrom do hotela sa s údivom prizerám skupinke rozjarených výletníkov, ktorí na garmošku hrajú pieseň Žltá ponorka a celý vagón cestujúcich spieva s nimi. Mám pocit, že celá táto krajina prestúpila nie tak dávno z červenej ponorky do žltej. A ešte sa tomu aj tešia. Veď na farbe tu naozaj nezáleží. Tu sa žije za každého režimu, počasia, podmienok – toto je krajina šampiónov prežitia.

streda, 21. apríla 2010

Cestovné príbehy

ZAMILOVANÍ SI ROZUMEJÚ



Ak by vám ktokoľvek chcel nahovoriť, že základnou podmienkou cestovania je znalosť jazykov - nevie o čom hovorí. Tento príbeh je o porozumení si vďaka láske.
Boli dvaja a ony boli dve. Stretli sme ich na morskej pláži pri rumunskej Constanci. Vybrali sme sa tam ako vandrujúca partia stredoškolákov. Tí dvaja boli tiež zo Slovenska, zo stredného, ktoré je vraj čistým prameňom tej pravej slovenčiny. Slovenčinu teda ovládali, ale okrem toho nič. My sme naopak ovládali angličtinu, nemčinu aj ruštinu, ale zasa sme nemali také krásne spoločníčky, ako tí dvaja bulovia. Boli to pekne urastené Rumunky (jedna bola zdravotnou sestrou) a trávili každý boží deň s tými dvoma v čarovnom a spokojnom rituáli. Aby sme totiž nepreháňali, jeden z nich (volal sa Jano) vedel až tri francúzske slová.
Keď sa ráno stretli na pláži a rozložili si deky vedľa seba, Jano povedal rumunským devám hrdo po francúzsky: „Dobré ráno.“
Rumunky vedeli po francúzsky perfektne a boli by ochotné preštebotať v tejto reči celé dopoludnie. Ale Jana s jeho kamarátom to nezaujímalo, hrali karty.
Na obed zložil Jano karty, objal jednu z diev a povedal nahlas a s dôrazom: „Láska.“
Obe sa zasmiali, pritúlili sa k tým dvom trúdom a ďalej si štebotali svoje každodenné starosti vo svojej rodnej materčine. Jano s priateľom ich zatiaľ veľmi vynaliezavo natierali opaľovacími olejmi, pravda ak nestáli v rade pred blízkym stánkom na pivo.
Podvečer, keď zbalili deky, chytil Jano tú svoju za ruku a povedal po francúzsky rozhodným hlasom: „Posteľ.“
Jeho priateľka pohotovo prikývla. Lenže tu bol práve problém. Spôsobil ho vodca rumunského ľudu a Gigant Karpát, vrah ľudí i lásky medzi nimi, Nicolae Ceaucescu. Ten rozhodol, že hrdý rumunský ľud sa nemá čo paktovať s cudzincami. A tak keď konečne Jano vyrazil so svojou rumunskou priateľkou do mesta (kde mala na ten večer vybavenú voľnú izbu), do hodiny sme ho mali späť v kempe. Priviedla ho policajná hliadka. Jano, zvyknutý na slovenské miery lásky, to totiž nevydržal a už na zastávke autobusu začal svoju rumunskú priateľku stískať tak náruživo, že to vyvolalo podozrenie okoloidúcich policajtov. V tej dobe sa v Rumunsku už nikto nechoval tak slobodne, aby bozkávanie na verejnosti neprezradilo, že ide o cudzinca. Jano z toho bol úprimne nešťastný. Utešovali sme ho ako sme mohli, padla na to nakoniec celá naša zásoba rumunského vína značky Mulfatlar. Jano pil ako by pretekal s ťavami po týždňovej naháňačke púšťou a na rozdiel od nás mu nevadila ani trpká chuť tohto ťažkého červeného vína. Na záver si od nás ešte vymohol kolegiálnu pomoc. Mali sme mu na druhý deň prenechať jeden z našich dvoch stanov, aby akt medzinárodnej družby národov Rumunska a Slovenska bol spečatený naozaj dôstojne. To sme prisľúbili.
Na druhý deň použil Jano počas dňa všetky tri francúzske výrazy v nezmenenom poradí. Jedinou zmenou programu bolo to, že namiesto piva si obaja mládenci dávali celé poobedie víno Mulfatlar, lebo Janovi zachutilo. Na prudkom slnku to nebol najlepší nápad, navyše toto víno sa odporúča riediť vodou. Ale Jano len pil a tešil sa na večer. Keď odchádzali s rumunskou priateľkou do kempu a nášho stanu, rozjarene nám (smutným a osamelým vzdelancom, opekajúcim sa bez vnadnej spoločnosti ďalej na pláži) zamával. Pravdupovediac, bolo to tiež znamenie, aby sme na tej pláži vydržali, čo najdlhšie. To sme splnili a až chladný vietor od mora nás už celkom za tmy vyhnal z pláže. Zohriať sme sa išli na fľašu Mulfatlaru do blízkeho bufetu s terasou. Na naše prekvapenie tam už sedel zronený Jano. Pil pivo a dôrazne nás vystríhal pred nežiaducimi vedľajšími účinkami vína značky Mulfatlar.
„Chalani,“ oznamoval nešťastne zlomeným hlasom Jano, „v tom svinskom víne musí byť bróm. To je asi pomsta ich vodcu ľudu, aby sa nepremnožili...“
Bolo nám ho úprimne ľúto. Na druhý deň prišla Janova priateľka za ním na terasu bufetu, kde sa zdalo, že prečkal celú noc. Zobrala ho láskyplne za ruku, dovliekla na pláž a skôr než stihol vykoktať svoj ranný francúzsky pozdrav, prehovorila naňho čistou slovenčinou s jemným rumunským prízvukom:
„Jano, nepi!“
Potom ho s náhlym odhodlaním objala a bez meškania zatiahla za duny na okraji pláže. Tak začína to pravé porozumenie medzi národmi. Porozumenie bez slov.

streda, 14. apríla 2010

Cestovné príbehy

KRAJINA POZNAČENÁ ĽUĎMI


Hluk, špina a smrad dosahujú v Indii ohromujúce rozmery. Je celkom možné, že táto krajina je veľmocou hluku, špiny a smradu. Táto kombinácia presahuje predstavivosť tých, čo sem prichádzajú po prvý krát a verím, že mnohé črevné ťažkosti týchto neskúsených cestovateľov plynú z tohto ohromenia, ktoré celkom ohromuje a ochromuje ich schopnosť sa tomu všetkému brániť.
Už prvá prechádzka ulicami vás vystaví nečakanému náporu. Stačí keď si všimnete ako si muži uľavujú pri pisoároch na najnemožnejších miestach pred očami všetkých ostatných. Keď stojíte na peróne nádražia po členky v odpadkoch, nemôže vás neohromiť rozpor medzi tvrdením na tabuľke na každom stĺpe „Indické železnice hrdosť celého národa“ a faktom, že každú chvíľu niekto skočí do koľajiska, aby tam zanechal svoj smradľavý názor na takú hrdosť.
Nikde som nevidel, že by sa niekto staral o odvoz odpadkov z ulíc, ale videl som viac krát absurdný pokus o umytie podlahy v hoteli. Väčšinou to končí tým, že akýsi podivný muž tú špinu rozotrie mokrou handrou, ktorá sama o sebe je len zdrojom ďalšej špiny.
Celkom nám vyrazilo dych, keď sme vo Varanasí stáli na brehu posvätnej rieky Gangha a pozerali sa, ako sa v jej mútnych vodách ľudia kúpu a umývajú si zuby. Neďaleko plávali nafúknuté mŕtve telá posvätných kráv. O kus ďalej hádzali do tých istých vôd mŕtve telá detí, bráhmanov a tých, čo zomreli na lepru. Nikto si to nevšímal.
V Naj Dillí som po prvý krát v živote videl smog. To som ešte netušil, čo ma čaká vo Varanasí. Keď sme šli taxíkom z Varanasí na miesto, kde prvý krát kázal Budha (a kde sme konečne na chvíľu nevideli len samú špinu a necítili smrad), bolo nás päť. Sedel som na zadnom sedadle v strede medzi indickými kolegami a po prvý krát v živote (a dúfam, že aj naposledy) som zažil nápor neovládateľnej paniky. Otvorenými oknami taxíka sa na nás tlačili také kúdole smogu, smradu a prachu, že som mal okamžité nutkanie vyskočiť a ujsť. Ovládol som sa len tým, že som sa ubezpečil, že vyskočiť z taxíka, je ako skočiť doprostred toho všetkého a navždy zahynúť zahltený tou masou špiny. Radšej som uprednostnil pariť sa v taxíku za zavretými okienkami.
Napriek tomu všetkému ma optimizmus neprechádzal. Cestou z Varanasí do Naj Dillí sme mali ísť vlakom od rána celý deň. Veril som, že to bude odmenou za všetko dovtedajšie utrpenie.
„Krajina nemôže byť škaredá. Žiadna krajina nie je škaredá, ani špinavá a nesmrdí.“
Takto som ubezpečoval seba aj kolegu. Potom sa vlak pohol a ja som onemel na dlhých tristo kilometrov.
Naozaj, žiadna krajina nie je škaredá, ani špinavá a nesmrdí, keď sa na ňu pozeráte spoza okna rýchlo idúceho vlaku. Ale v žiadnej inej krajine nemajú miestni ten šokujúci zvyk rannej toalety. V Indii sa dedinčania tešia z každého vlaku, čo prejde okolo. Nechcú si to nechať ujsť ani ráno, keď ich telo tlačí uľaviť si od bežných potrieb. Riešia to fatálne pre veci neznalých cestujúcich vo vlaku. Vylezú si na najbližší kopček a dívajú sa na prechádzajúci vlak bez toho, aby prerušili svoje ranné uľavovanie. A vidieť tristo kilometrov serúcich domorodcov odrovná každého obdivovateľa exotických krajín. Neviem ako vyzerá indický vidiek z vlaku. A ani to nikomu neodporúčam vedieť…

streda, 7. apríla 2010

Cestovné príbehy

KOMÁRE V RAJI



Je skutočne pozoruhodné, že náš svet nemôže byť kompletný bez rovnováhy tých povznášajúcich, ale aj tých otravných súčastí cestovania. Sú ako zrastené dvojičky. Len čo vyleziete na kopec, aby ste sa pokochali úžasným výhľadom, zistíte, že tam tak fučí, že ste radi, keď zase zídete. Úžasné hry snehu a ľadu za polárnym kruhom sa prakticky nedajú vychutnať bez toho, aby ste neakceptovali jeden cencúľ aj pod vlastným nosom. A keď už konečne nájdete miesto ako stvorené pre raj, tie beštie sú tam tiež - komáre!
Toto prekvapujúce, ale logické, poznanie som musel zobrať na vedomie už v americkom Ledig House, čo je spisovateľský raj, ale pre zmenu – s muchami. Jedna obývacia budova totiž bola prerobená zo stajne a tie muchy tam už zostali. Boli ich stovky, tisíce. A boli všade. Ale koniec-koncov dalo sa na ne zvyknúť.
V Chateau de Lavigny na brehu Ženevského jazera je ďalší spisovateľský raj. Kúpil ho slávny povojnový nemecký vydavateľ menom Ledig Maria Rowohlt a dal zreštaurovať pre seba a jeho šarmantnú ženu Jane. Tá sa po jeho smrti rozhodla venovať celú rezidenciu zahraničným spisovateľom, ktorí sem vďaka nadácii môžu prísť v malých vybraných skupinách na šesť týždňov s ubytovaním i stravou. Vybavenie je tu luxusné, veď ostalo presne také ako ho zanechali mecenášski majitelia. Veľký presklenný salón zdobí okrem vzácnych obrazov aj súbor keramiky od Picassa. Keby ma na to zvlášť neupozornili, myslel by som si, že to je výtvor miestneho umelca. Ale naozaj pôsobivá bola jedna stena pokrytá zrkadlovými tabuľami. Za ňou sa skrýval kumbál s aparatúrou ozvučujúcou celý dom. Neďaleko bývajúci britský spevák Phil Collins tu vraj rád nahráva svoje hity práve pre zvláštnu akustiku tej zrkadlovej steny.
Večere boli ochutnávkou toho najlepšieho zo švajčiarskej kuchyne aj s dobrým výberom miestnych vín. Pohľad z terasy zámočku na jazero bol nádherný, rovnako ako prechádzka vzorne udržiavanou záhradou. Všetko tu bolo dokonalé - až na tie komáre. Teda vlastne komárice. Ale nie také ako u nás. Toto boli špeciálne beštie pestované na spisovateľskej krvi. Mali fantáziu a boli zákernejšie, než literárni kritici. Darwinisticky je to ich bzučanie nezmysel, lebo ich prezrádza. Jediné vysvetlenie je to lamarckistické, spoliehajúce sa vždy na zásah všemocnej Božej ruky. Komárice totiž asi určite vymyslel Lucifer. Pán Boh sa však nad ľudstvom zľutoval a v poslednej chvíli stvorenia im namontoval malú varovnú sirénku. Žiaľ, s diabolsky ostrým zvukom. A tento zvuk sa ozýval vždy, keď ste po dlhom dni tvorenia zhasli. Celý deň sa tie beštie obratne schovávali a ešte aj večer, keď som si v posteli čítal, prilietali tichúčko a len po špičkách bližšie. Ale stačilo zhasnúť…
Každý z nás to riešil po svojom. Ja som zvolil taktiku otvorených dverí so svetlom na chodbe, ktoré ich malo vylákať von, ale pri tom som zasa nedokázal zaspať. Egypťanka Hallal sa ku komáriciam modlila. Francúz Marc im púšťal šialenú kakofonickú ultramodernú hudbu, na ktorú cez deň skladal obdobne kakofonické libretá. Češka Jana sa rozhodla, že bude dobrovoľným darcom krvi, ale vzápätí opuchla od trilióna štípancov. V týchto nočných dueloch sa poetka Susan ako správna Američanka rozhodla pre korektnú dohodu, dala si štuple do uší a celá sa zakryla až po hlavu, len jednu nohu vystrčila, aby úbohé komárice neskapali bez humanitárnej pomoci…
Žiadne zbrane, triky ani dohody však nezaberali. Komárice ignorovali zapálené tyčinky, aj ultrafialové svetlo nad hlavným vchodom. Výsledkom bol každonočný surový, necivilizovaný a krvavý zápas s týmto odporným hmyzom, čo dokazovali ráno pribúdajúce stopy na vznešených stenách spisovateľskej rezidencie.
Nič nepomohlo. A tak všetko, čo sme tam napísali, muselo byť – a aj bolo - vykúpené krvou.