AMERIKA 44

RUKOPIS ZA VŠETKY PRACHY

Myslím, že to nie je až také veľké prekvapenie, keď poviem, že každý kto prichádza do Ameriky ako spisovateľ, túži urobiť veľkú literárnu dieru do sveta práve tu. Sú tu najväčšie vydavateľstvá sveta a je tu obrovský čitateľský trh. Nehľadiac na to, že ak vám niečo vyjde v Spojených štátoch, iste to preberú aj iní. Všetky tie preklady vašich prác do iných, malých jazykov sú príjemným povzbudením, ale ďaleko vďaka nim nezájdete. Anglický preklad vydaný v Spojených štátoch, to je diaľnica do literárneho sveta. Kto viac by o tom mohol vedieť, než majiteľ jednej z najväčších a najprestížnejších literárnych agentúr? Mecenáš kultúry Francis Greenburger raz prišiel do Ledig Housu na večeru s nami a okrem mnohého iného nám povedal aj tento príbeh z vlastnej kancelárie:
Prišla za mnou žena v najlepších rokoch. Skvelo upravená, sebavedomá. Že chce byť našou literárnou agentkou. Hovorím jej:
„A čo ste robili predtým?“
„Bola som právničkou.“
„Tak sa k tej profesii vráťte, milá pani. Tu nikdy nezarobíte toľko, čo tam.“
„Ale ja chcem robiť tu.“
„Milá pani…“
„Volám sa Susane.“
„Dobre, Susane, vedzte, že my hradíme svojim agentom len nájom kancelárie, elektriku, kúrenie a telefóny. Ich zárobky idú z percent úspešne predaných kníh.“
„Ja to beriem.“
No, môžete si domyslieť, čo ju čakalo. Všetci starí agenti sa pozreli pod stôl a do kútov svojich kancelárií a naváľali jej na stôl kopu rukopisov, ktoré nestihli a ani nemali chuť prečítať. Mysleli sme si všetci, že ju to konečne odradí. Ale neodradilo.
Asi po mesiaci som počul ako mi steny mojej kancelárie „šepkajú“ neuveriteľnú vec – tá nová agentka objavila v halde nezmyslov rukopis akéhosi bezdomovca. Ten chlap naozaj nemal ani adresu, kam by sa mu dal poslať list. A na ten rukopis dostala ponuku – jedného milióna dolárov.“
Aj sme zabudli prehltnúť. Jeden milión dolárov? Tak znova, myslíte tým 1 000 000 dolárov?!
Sure, jeden milión. Lenže to samozrejme nie je za knihu samotnú, ale hlavne za filmovacie práva. Tam bol základ tých peňazí a ona mala akýsi zázračný kontakt, ktorý tie peniaze bol ochotný ponúknuť.
Viete, robím v tejto branži od svojich štrnástich rokov. Som zvyknutý na kadečo. Napríklad na to, že sa nadmieru preplácajú knihy celebrít ako Hillary Clinton a to ešte skôr, než sú napísané. Ale ponúknuť za rukopis neznámeho autora reprezentovaného novou, neskúsenou agentkou milión?! To bolo aj na mňa moc. Nedalo mi to a akoby mimochodom som sa v kancelárii tej novej agentky zastavil. Akože len tak.
„Ako sa máte, Susane?“
„Fajn, ide to.“
„Vraj ste dostali ponuku na ten rukopis…“
„Áno, dostala.“
„Viete, nie je v mojom zvyku radiť našim agentom, ale… ja v tomto biznise robím od svojich štrnástich a úprimne vám radím, zoberte to. Zoberte to, kým si to nerozmyslia!“
„Ďakujem za radu, ale, ešte nie. Počkáme.“
A tá ženská predala ten rukopis o týždeň za dva milióny dolárov!
Vyrazilo nám to dych. Kto bol ten autor? Určite ho poznáme, alebo sme o ňom aspoň počuli… A čo to bolo za knihu?
„No, medzi nami, tá kniha bola taká sračka, že vôbec nemám chuť pamätať si jej názov. A ten chlap nikdy nič iné nenapísal. Takže na jeho meno môžete pokojne zabudnúť aj vy.“
Lenže ja som na tento príbeh neuveriteľného autorského šťastia nedokázal zabudnúť ani po rokoch. A zdanlivá záhada sa mi nakoniec ukázala v celkom inom svetle, keď som o štyri roky neskôr stretol americkú poetku Susan Kinsolvingovú a tá mi na príklade jej manžela scenáristu ozrejmila záhady hollywoodskych kontraktov. Drvivá väčšina diel, na ktoré štúdiá kúpia filmové práva (a ktoré si dokonca nechajú napísať na mieru už v podobe scenára), zapadne v trezoroch a nikdy neuvidí trblietavé svetlá kinosál. Vďaka Nežnej revolúcii sme sa teda dozvedeli, že aj na kapitalistickej strane barikády existovali trezorové filmy a ja som sa takto dozvedel, že niektorí z ich tvorby aj celkom dobre žijú. Osoba záhadnej právničky zbláznenej do práce literárnej agentky by sa tak odrazu ukázala celkom prízemne praktickým kšeftom. Najmä, ak mala veľmi dobré vzťahy s kýmsi, kto bol práve v Hollywoode pri kase. A môžeme si byť takmer istí, že po tom jedinom veľkom „úspechu“ sa zelenáčka zase vrátila k svojmu (chcel som napísať – poctivému) právnickému remeslu...

AMERIKA 43

ĽUDIA PERFEKTNEJ KRAJINY

V Amerike je možné takmer všetko a hlavne, čokoľvek robia, robia s cieľom perfektného výsledku. Ak majú prísť na schôdzku, tak prídu na minútu presne...
Blížil sa záver nášho spisovateľského pobytu a na návštevu sa ohlásil Francis Greenburger. Stretol som ho z nás ako prvý. Jedného dňa to totiž muselo prísť. Pred hlavnou budovou Ledig Housu zastalo luxusné auto a vyšiel z neho energický krátkovlasý chlapík s laserovým pohľadom. Akurát som šiel do knižnice v hlavnej budove a nemohol som sa mu vyhnúť. Ešte šťastie, že som si večer predtým náhodou listoval v propagačnom materiály tejto spisovateľskej kolónie a tak spoznal majiteľa veľmi váženej literárnej agentúry i úspešného podnikateľa s nehnuteľnosťami. Predovšetkým však hlavného mecenáša Ledig Housu. No čo už, široko-ďaleko nikoho, tak som k nemu pristúpil, predstavil sa a povedal:
„Vitajte doma, Francis.“
Ocenil to slabým úsmevom. Správal sa nenútene, ústretovo, hoci v tom nebola žiadna srdečnosť. To nebol chlapík, s ktorým by ste si mohli plieskať po pleci, ale ani nafúkaný snob.A teraz sa ponúkol, že s nami strávi ešte posledný večer. Musím povedať, že to na mňa hlboko zapôsobilo. Takýto chlapík si môže dopriať večeru v hoteli Waldorf-Astoria alebo Ritz a vybaviť pri tom kšeft za pár miliónov. Ale on je naopak ochotný prísť na večeru s bandou nie až tak známych literátov z Európy a venovať im svoj čas. Dokonca kvôli tomu letel svojím súkromným lietadlom, aby tú našu (a ním financovanú!) večeru stihol.
V ten večer my sme mali ešte aj iný program a tak sme večeru posunuli o hodinu skôr. Greenburgerova sekretárka to samozrejme vedela, ale zabudla mu to povedať. Keď sa zjavil medzi dverami, už sme boli aj po dezerte a kávičke. Za pár minút sme mali ísť na akúsi veselicu.
Nedalo sa to zachrániť ani pri veľkom chcení. Silene sme ešte posedeli pri stole, ale Francis bol zjavne dopálený na svoju sekretárku a nechcel nám kaziť večer. Radšej sa hneď zase zdvihol, že si pôjde urobiť večeru sám do Ružového domu, ktorý poblízku vlastnil. Všetci sa tešili na veselicu a akosi si jeho odchod takmer nikto nevšimol. Ale mne to nedalo. Vyšiel som za ním ešte k autu. Mal som dojem, že ide o život tej sekretárky, čo bola vraj nejaká staršia pani.
„Francis,“ hovorím mu, „ľudia robia chyby. Pomýlila sa, poplietla to. To sa stáva.“
Pozrel sa na mňa a smutne pokýval hlavou: „Keby si ty len vedel aké hriešne veľké peniaze ja tej osobe platím za to, aby sa nemýlila.“
Nasadol do auta a odfrčal do tmy. Aj v Amerike sú ľudia omylní, hoci tomu odmietajú uveriť.

AMERIKA 42

TAJOMSTVO V SKRINI

Určite ste už počuli o „baby-sitting“, teda „sedení pri deťoch“. V Amerike ale teraz letí „house-sitting“. To znamená, že sa nasáčkujete k niekomu na týždne, či dokonca mesiace do domu a majitelia sú ešte radi, pretože sú práve na cestách. Vďaka takejto pozoruhodnej konštelácii – dobrí známi môjho profesora Davisa na ceste po Európe – som mohol spolu s ním stráviť desať dní v Novom Mexiku. Konkrétne v čarovnom kaňone s mini-kúpeľmi zvanými Jemez Springs. Dostanete sa tam od Albuqerque cestou strmým kaňonom smerom na Los Alamos. Tá „výletná chata“, ktorú sme mali strážiť, bol noblesne postavený drevený dvojposchodový dom. Vysoká presklenná stena tvorila celú jeho dve poschodia vysokú fasádu obrátenú do údolia. Tou ste sa večer mohli pozerať rovno z obývačky ako zapadajúce slnko maľuje skusmo raz tou, raz inou farbou abstraktné výjavy na obrovskú plochu kamenného brala oproti. Táto víkendová chata sa okrem toho vyznačovala všetkým možným aj nemožným komfortom a navyše – tajomstvom.
To tajomstvo sa ukrývalo v skrini v spálni na prízemí. Skriňa bola starožitná, zdobená klasickou drevorezbou. Nič na nej, či okolo nej neprezrádzalo, že ukrýva supermoderný televízor s ešte supermodernejším satelitným systémom. Ten systém pracoval tak dokonalo, že vám ponúkol prehľad toho, čo sa práve v tej chvíli hrá na šiesťdesiatich troch kanáloch. Najskôr ste si však mali možnosť vybrať, či chcete pozerať správy, seriály, šport alebo filmy. Ak filmy, tak vám v chronologickom poradí ukázal, čo sa hrá napríklad dnes od šiestej do ôsmej večer. Okrem titulku aj dĺžku filmu, meno režiséra a hercov. Ak vás to zaujalo, stačí ďalšie kliknutie a objaví sa stručný popis deja. Bol to priam neskutočný, nikdy nekončiaci prúd televíznych zážitkov. V jednej minúte začínalo totiž súčasne päť filmov na piatich rôznych kanáloch, ale o pár minút sa pridali tri na ďalších televíznych staniciach, o ďalšie minúty začínali ďalšie filmy a takto až do úplného vyčerpania diváka. Program bol nevyčerpateľný.
A tak je to v Amerike asi vždy. Vďaka unikátnej presklennej stene máte výhľad na nádhernú prírodnú scenériu. Ale keby náhodou pani Príroda nevysielala ten najlepší obraz, v skrini je nachystaná pohotová náhrada.

AMERIKA 41

NOC S ČARODEJNICOU

Volala sa Uda a bola to nemecká prekladateľka. Nosila vždy čierne, alebo tmavé šaty a málo rozprávala. Ale keď rozprávala, bola milá a vecná, takže sa v nej čarodejníctvo ťažko dalo rozpoznať. Až jeden večer.
Práve sme spolu večerali. Na tom je totiž založený celý psychologický trik spisovateľských kolónií, ktorý platí aj v Ledig House, spisovateľskej "kolónii" v malebnom údolí rieky Hudson. Ráno vstanete kedy chcete a dáte si čo chcete z obrovskej chladničky. Na obed prídete do kuchyne kedy chcete a buď si navaríte z bohatých zásob, alebo si zohrejete to, čo zostalo z večere. A práve tá večera je spoločenským vrcholom dňa. Všetci sa zídu za veľkým stolom, servírujú sa špeciality navarené kuchárom takých kvalít akým bol Tony Ceccino alebo polovičnou Indiánkou menom Donna. Servíruje sa na veľkých misách, takže si musíte pri nakladaní vzájomne pomáhať a podávať aj rôzne prílohy a prísady. Pri tom všetkom nemôžete nespolupracovať a komunikácia medzi vami začne sama od seba. Akurát sme teda boli uprostred skvelej debaty, keď sa hrozivo blyslo a po chvíli zahrmelo.
Hlavná budova Ledig Housu stojí na strmom kopci a poskytuje výhľad až po niekoľko desiatok kilometrov vzdialené údolie rieky Hudson a pohorie Catskills za ním. Výborná poloha, ale v prípade búrky aj skvelá šanca dostať poriadnu blýskavú ranu v najnevhodnejšej chvíli. Znovu sa zablyslo a vzápätí zahrmelo. Všetci sme vyskočili na nohy. Spustil sa vodopádový lejak a do toho neskutočný vietor. Otvorené okná začali trieskať. Utekali sme ich zavrieť. Okien a dverí bolo toľko, že dokonalo zamestnali našu spisovateľskú skupinku. Keď sme sa opäť zišli v jedálni, búrka už bola rovno nad našimi hlavami. V Amerike poznajú aj tornáda a uragány. Nikto z nás si nevedel spomenúť, či sme v ohrozenej oblasti, alebo mimo. Neisto sme na seba pozreli. A do toho prehovorila Uda tichým hlasom:
„Ešte tak aby svetlo vypadlo.“
A boli sme v tme. V tej chvíli sa začali diať veci ako z hororového filmu. Predstavte si, že idete hľadať sviečku, prechádzate okolo vonkajších dverí a – bum – dvere sa rozletia a víchor vás pritlačí k stene. Idete okolo okna a – bum – s rachotom sa rozletí dokorán. Keď sme konečne na druhý pokus pozatvárali naozaj VŠETKY dvere a okná (a je ich na takej koloniálnej budove požehnane - vrátane schodov do rozsiahleho podzemného podlažia odkiaľ, ako je americkým zvykom, vedie ešte zvlášť východ mimo domu), zohnali sviečky a zapálili, bolo jasné, že sme na pár hodín v tejto budove uväznení. Bolo nemožné dostať sa prúdmi vody do vzdialených budov a našich izieb v nich. Ktosi, určite nie Uda, navrhol, že strávime tú búrkovú noc jediným správnym spôsobom – budeme sa vznášať.
Neviem, či ten trik poznáte, ale v takej noci je dosť pôsobivý. Niekto si sadne na stoličku a štyria ostatní sa pokúsia ho zdvihnúť tak, že podložia dva PRSTY (vždy ukazováčik jednej ruky) pod stoličku a pokúsia sa stoličku s dotyčným zdvihnúť. Nemáte logicky šancu, to je jasné. Lenže potom všetci položia ruky tomu budúcemu levitantovi (lebo ten efekt sa volá levitácia) na hlavu a ktosi povie akési nepodstatné formulky. Pritom mierne tlačíte rukami dolu na hlavu toho sediaceho. Potom ktosi povie – teraz – všetci sa zohnete a tými istými prstami (čo predtým nemohli tú váhu zvládnuť) doslova nadhodíte stoličku aj so sediacim vysoko nad vaše hlavy. Ako to funguje, to sa ma nepýtajte. Možno je to nejaký trik, ale funguje to veľmi spoľahlivo a hlavne – uprostred bleskov a hromov, v tmavej miestnosti so sviečkami a čarodejnicou menom Uda medzi nami, toto malé mystérium na vás nemôže nezapôsobiť.
Tiež som chcel prispieť k programu tajomného večera a – potom, čo už všetci, vrátane mňa, „lietali“ – ponúkol som malú špiritistickú seansu. Ja na takéto veci neverím, ale u nás doma na Silvestra to ktosi v našej pripitej spoločnosti skúšal a tak som si myslel, že by sa nám taký výlet do záhrobia hodil. To sa zoberie dlhá stužka, kniha a kľúč. Stužka sa previnie okom kľúča, spustí dolu, na druhý koniec sa zavesí tá kniha a – polnočná chvíľa otázok a odpovedí môže začať. Celá komunikácia s duchmi stojí na tom, že odpoveď môže byť len áno alebo nie. Áno je vtedy , keď sa kniha sama od seba pohne náhle doprava, no a nie je, keď sa pohne doľava. Všetko som to zmontoval dokopy a získal aj prvú zákazníčku. Staršia nemecká prekladateľka Monika chcela vedieť, či sa jej otec má tam na tom druhom svete dobre.
Skúšal som to s knihou tak i onak, ale miesto, aby odpovedala, stále mi zo stuhy padala a… akosi to všetko vyprchalo. Búrka dohrmela, sviečky takmer dohoreli, víno bolo vypité, odrazu sme boli všetci ospalí a predovšetkým Uda sa kamsi vytratila. Tajomná noc skončila, bolo treba ísť do postelí.
Ja neviem ako vy, ale ja na magično a mysteriózno v amatérskej a bezplatnej podobe verím. Ráno bolo krásne a slnečné. Zobudil som sa s hlavou ako melón (toho vína bolo predsa len trochu moc a na záver ešte Gertova dánska vodka), zdvihol som sa na posteli a chvíľu zaostroval okolo seba. To, čo som videl, ma skoro zložilo späť. Celý môj pracovný stôl (so všetkými papiermi, perami, vreckovým magnetofónom, kazetami, nožnicami a miliónom drobností, ktoré ležali i stáli v dokonalom poriadku) bol pootočený o riadny kus doprava. Odpoveď Monikinho mŕtveho otca teda znela – áno, mám sa dobre.

AMERIKA 40

NÁVRAT DOMOV – ZÁKLADNÉ ĽUDSKÉ PRÁVO

Keď som sa na jeseň roku 1998 vracal na Slovensko, čakala ma nepríjemná prekážka. Mal som letenky British Airways a britská vláda práve počas môjho pobytu so známych dôvodov uvalila na našich občanov vízovú povinnosť. Strašne ma tým naštvali. Predovšetkým preto, že iným (napríklad Českej republike) prepáčili ešte väčšie imigrantské excesy ekonomických príživníkov a na nás sa brutálne odbavili, hoci sa medzitým radikálne zmenila vláda na Slovensku. Ale, škoda reči. Tí úradnícki migrifiči ale nepočítali so mnou.
Vychádzal som z predpokladu, že vrátiť sa domov má právo každý na svete a NIKTO mu v tom nesmie brániť, či klásť prekážky. Veľká Británia je neskutočná aj v tom, že ako jediná žiada tranzitné vízum ešte aj v prípade, že len prestúpite na londýnskom letisku z lietadla do lietadla! Briti tvrdia, že už tým ako sa lietadlo dotkne britskej pôdy, vzniká nárok na azyl. No magorizmus na dvadsiatuštvrtú! Podstatnejšie ale asi bude to, že z týchto poplatkov vraj žije celá britská colná správa. A to ma naštvalo ešte viac – čo mi čo má kto vyberať mýtne zato, že chcem ísť domov? Rozhodol som sa bojovať.
Zavolal som do Washingtonu a požiadal našu ambasádu, aby proti tomu nezmyslu protestovali. Nebol som predsa jediný, kto Britániou prešiel bez víz do Spojených štátov a naraz má skákať cez britský ostnatý drôt späť!
Naši ambasádnici boli veľmi milí. Trpezlivo si ma vypočuli a dali mi jasne najavo, že majú dôležitejšie starosti. Žeby výber toho správneho smokingu pre najbližší koktail tak zamestnal našich diplomatov? Zložil som to znechutene, ale nevzdal som sa.
Napísal som rozhorčený fax britskému konzulovi v New Yorku. Vysvetlil som mu, že chcem ísť domov, nie do Británie a že v Británii nielenže nemám chuť požiadať o azyl, ale ani ju vidieť. Nemienim platiť ich „mýtne“ za cestu domov.
Britský konzul mi zdvorilo odpovedal, že veď predsa odo mňa nechcú celé víza, ale len zľavnené „Direct Airside Transit Visa“ a pridal k tomu príslušný formulár.
To ma, samozrejme, nijako neuspokojilo a napísal som na British Airways. British Airways sú predsa štátne aerolínie a to mám trpieť za to, že som si u nich kúpil lístok a oni majú ten magorský zvyk, že cestou z amerického brehu Atlantického oceánu na európsky majú vždy medzipristátie v Londýne? Veľkoryso som im ponúkol päť možností:

1. Keďže cieľom mojej cesty je Viedeň a nie Londýn, nech nepristanú v Londýne.
2. Ak to inak nevedia a musia pristáť v Londýne, nech vybavia, aby som neplatil žiadne poplatky navyše.
3. Ak ani to nedokážu vybaviť, nech za mňa tie víza zaplatia.
4. Ak sa ani na to nezmôžu, nech moju letenku vymenia s inou spoločnosťou, ktorá letí na tej istej trase bez medzipristátia v Londýne.
5. A keď ani to nie sú schopní, nech mi vrátia peniaze za letenku, vybavím si to sám.

Ak sa toto všetko zdajú byť komusi príliš náročné požiadavky, potom musím predbehnúť udalosti a dodať, že som sa až dodatočne doma dozvedel, že som samozrejme mal pravdu. British Airways preplácali celé britské víza tým, kto leteli týmito aerolinkami prvý rok po zavedení vízovej povinnosti. Lenže na môj list neodpovedali vôbec.
Ani som sa tomu vlastne nečudoval. Keď sa naša priprdená slovenská diplomacia nevie ozvať v tak jasnom prípade diskriminácie našich občanov, čo by si nás mali Britiši, čo vôbec všímať? Rezignoval som a šiel do New Yorku zaplatiť „mýtne“ za cestu domov.
Na britskom konzuláte v New Yorku som sa dozvedel, že hoci mám žiadať „len“ o Direct Airside Transit Visa, potrebujem k tomu fotografiu ako na normálne víza. A akože som mal byť ešte rád, lebo čo keď mi to vízum ani nedajú?! Bol som furiózny a bolo to na mne vidieť. Bol som v čakárni britského konzulátu jediný do vývrtky vytočený žiadateľ. Všetci príslušníci ostatných národov tam sedeli spôsobne a chystali sa radovať, že dostanú britské víza, ja som ticho penil. Keď som sa dostal na rad, mal som príležitosť prehovoriť, ale otázka britského úradníka bola formálne zdvorilá:
„Ako sa dnes máte, pane?“
„Na hovno,“ odpovedal som po pravde.
Pri vedľajších okienkach náhle ustala práca. V miestnosti zavládlo studené ticho. Úradník prekvapene vzhliadol, ale pozeral som mu rovno a tvrdo do očí – odpovedal som po pravde a to je predsa podmienka každého vízového pohovoru. Sklopil oči k môjmu pasu a ticho sa spýtal:
„Je to kvôli tomu, že si musíte kúpiť tranzitné víza?“
„Presne tak.“
„Neznepokojujte sa, pane, niečo s tým urobíme.“
To jediné, čo s tým urobili bolo, že mi vydali víza a ja som zaplatil. Mávol som nad tým rukou, nech si, veľko-britskí chudáci, zarobia. No, pravdupovediac, mal som aj iný nápad. Nešla mi totiž do hlavy jedna vec – Američania veľmi prísne kontrolujú každého, kto do Štátov prilieta, ale nikdy nekontrolujú tých, čo odlietajú. V Londýne nepôjdeme cez pasovú kontrolu, pretože budeme v tranzite, tak načo preboha celá táto šaškáreň?!
Moja nebeská patrónka mi na to odpovedala tým, že do čakárne konzulátu posadila slovenského študenta, ktorý mal tú istú logickú úvahu a víza si nekúpil. Nielenže ho vymákli už pri odovzdávaní batožiny, ale Britiši špeciálne kvôli tomuto folklóru postavili akési civilné hliadky ešte aj pred vstupom do lietadla! Chudák chalan, aj tak si tie magorské víza musel kúpiť a ešte mal problémy z novým termínom odletu. Znechutene som to vzdal, však už to nejako prežijeme.
Kým nastal deň môjho odletu, na celú aféru som samozrejme zabudol. Ak sa vraciate po dvoch mesiacoch z Ameriky domov, máte kopu iných starostí, než myslieť na úradnícke buzerácie. Na newyorské letisko J.F. Kennedyho som prišiel taxíkom a hnal sa rovno k batožinovému oddeleniu British Airways. Sedela tam staršia pani v BA uniforme a vypýtala si letenku a pas. Skôr, než pozrela do pasu, opýtala sa:
„Máte víza?“
To ma dopálilo.
„Vaše poondené aeronautické tranzitové a ešte čojaviemaké víza samozrejme mám. Cestujem totiž domov, viete!"
Nepovedala ani slovo a siahla po telefóne. Hrklo vo mne. Na americkej pôde môže človek dôjsť do trablov celkom nevinne. Ak sa tá stará pani rozhodne žalovať, že som na ňu nebol náležite zdvorilý a čo-ja-viem-čo-ešte, tak sa mi tá cesta domov môže pekne predĺžiť. Už som toho mal tak akurát dosť.
Tá pani ticho nadiktovala do telefónu moje meno a hodnú chvíľu počúvala. Dosť hodnú na to, aby som sa pripravil na boj. Tak a teraz si to konečne s niekým povieme pekne do očí. Len nastúpte, som pripravený!
Tá pani dohovorila, zložila telefón a milo sa usmiala:
„Pán Murín, britské aerolínie sa vám ospravedlňujú za nepohodlie, ktoré vám spôsobilo to, že ste si kúpili našu letenku a teda museli prejsť aj novým vízovým konaním. Radi by sme to napravili tým, že pocestujete v prvej triede.“
Ja to skrátim. Keď sme pristávali na druhý deň ráno v Londýne, na raňajky som sa už nedokázal ani pozrieť. Šampanské mi liezlo z uší a kaviár z nosa. Prežral som sa cestou zo Spojených štátov presne tak úspešne ako keď som letel do Ameriky po prvý krát. To viete, chcieť prejesť na protest celý vízový poplatok na jednohubkách nie je ani v prvej triede British Airways až také ľahké…

AMERIKA 39

BOJ O PREŽITIE

Kto sa ešte neposťažoval (veď my sa vlastne sťažujeme stále) ako ťažko sa človek narobí, aby zarobil? To snáď len tí, čo nepracujú, majú čas zarábať vo veľkom. Ale v Amerike sa sťažnosti nenosia, nepatrí sa to. O to viac sa pokúšajú prežiť v konkurencii, ktorú si ani nevieme predstaviť. Takisto si však nevieme predstaviť riešenia, ktoré ich pri tom napadajú.
Takmer každý Američan má vymyslený nejaký bohovský kšeft, alebo sa ho aspoň pokúša vymyslieť. Triliónkrát som v Amerike už videl v bežnej konverzácii ako si niekto plesol po čele a povedal – to by bol bohovský kšeft! Alebo mi ho aspoň veľkoryso ponúkol.

V San Francisku som stretol emigrantku z Moravy, maliarku obrazov. Náročne sa prepracovala sem, cez oceán s predstavou, že je tu nekonečne veľa ľudí a v tom nekonečne by si zopár mohlo kúpiť jej obrázky. Nebola náročná, neplánovala svetovú slávu. Stačilo by tých pár predaných obrázkov. Nepredala ani jeden. Prežiť ale akosi musela. Zvlášť, keď do svojho bytíku (kde bol na dverách do záchodu záves namiesto dverí, pretože do prenajatého bytu sa predsa neinvestuje a nové dvere sú celý majetok) priviedla aj Pedra, emigranta z Portorika. Pedro sa celý deň usmieval a celý deň chcel len to jedno, ako sa mimochodom sťažovala každému známemu. Aby teda uživila seba a tohto neúnavného milenca, maľovala. Ale nie obrazy. Maľovala drevené kolotočiarske kone!

Áno, tie, čo na nich sedia naše ratolesti a spolu s nimi sa točia dokola. Ak si myslíte, že je v Amerike tak veľa kolotočov, že sa niečím takým ako maľovaním drevených koní dá uživiť, tak sa samozrejme mýlite. V skutočnosti ktosi prišiel na bohovský kšeft, že vyradené drevené kone z detských kolotočov sú vlastne umelecký artefakt a začal ich predávať ako sochy do domácností! V roku 1995 to bola v Amerike celkom slušná móda, nehovoriac o tom, že jedného takéhoto koňa-sochu som našiel po rokoch vo vestibule bruselského hotela a druhého vo švajčiarskom zámočku pre spisovateľov. Zjavne ten kšeft fungoval. A milej maliarke sa tak dostalo, hoci anonymne, aj svetovej slávy...

AMERIKA 38

KEĎ ČOSI NEFUNGUJE

Stroje nás pozorujú. Verím, že to ticho, keď nepracujú, je klamlivé. V skutočnosti sledujú, čo robíme a chystajú sa vyskúšať náš postreh. Každú chvíľu hrozí malá technická, strojová podnožka. Mám na to dôkaz.
Vo Washingtone sa chystalo slávnostné otvorenie novej budovy našej ambasády a spolu s americkým priateľom Ronom Wrayom sme boli medzi pozvanými hosťami. Nahodení do oblekov, len tak-tak sme stíhali. Bolo treba ísť metrom a ja som si potreboval kúpiť lístok. Pristúpil som k automatu a strčil doň VISA kartu. Znechutene ju vypľul. A to som už VISA kartou vo washingtonskom metre samozrejme platil. Tentoraz nezabrala ani na druhý pokus a tretí bol príliš riskantný. Mohol tú kartu aj z trucu zožrať. Siahol som do vrecka, ale mal som len dvadsaťdolárovku. Žiadne drobné. Ron to chcel zatiahnuť, ale to som sa zasa nedal. Veď dnes už automaty vedia vydávať. Tento sa ani nepokúsil. Nedal mi dokonca ani lístok. Tak to už bolo moc. Stlačil som opravné tlačidlo. Nič. Pre zmenu to skúsil Ron. Zase nič. Už sa pri nás začal tvoriť zástup iných záujemcov o služby tohto automatu. Vysvetlili sme im, že nefunguje. Disciplinovane sa presunuli k inému. Začali sme čítať návod a tam to bolo! Ten plechový zázrak nebol nastavený na dvadsaťdolárovky. No, veď ani naše automaty neberú tisíckorunáčky. Ale nechať tam takú sumu len tak?!
Museli sme konať a to rýchlo. Ron Wray ostal vlastným telom brániť automat, aby nám naň nikto nesiahol, a ja som utekal hľadať dozorcu nástupišťa. Bol to veľký, mohutný, pohodový černoch. Priam stelesňoval autoritu a istotu úradnej moci. Všetko som mu, v poradí piate cez deviate, vyrozprával. Pozrel sa na mňa akoby som padol z čerešne. Neveriacky krútil hlavou. Tak som chvíľu nevedel, či nad mojou technickou hlúposťou alebo automatickou neschopnosťou. Ale pohol sa ochotne so mnou.
Svojím spôsobom to bol pozoruhodný pohľad. Predstavte si decentného chlapíka v obleku ako bráni vo washingtonskom metre vlastným telom automat na lístky. A je mu to tak trochu aj trápne. To bol Ron. Ja s dozorcom nástupišťa sme boli ako trestná výprava. A vtedy sa to stalo.
Keď sme boli na päť krokov od automatu, ten akoby zazrel dozorcu a zľakol sa. Mal som intenzívny pocit akoby sa previnilo prikrčil, čosi v ňom zahrkalo a rýchlo vyplazil dvadsaťdolárovku späť. Asi tak ako keď lev v manéži neochotne vydá krotiteľovi s veľkým bičom klobúk návštevníka, keď mu tam nedopatrením spadol. Z automatu vychádzalo presne to neochotné, ale odrazu krotké mrmlanie. A keď som si tú bankovku bral, mal som dojem, že z tej plechovej kisne počujem dokonca aj veľmi neochotné slovíčko:
„Sorry.“
Dozorca nástupišťa švihol neviditeľným bičom a všetci sme sa mierumilovne rozišli.