sobota, 3. marca 2012

Amerika 47


Tenisový partner
V tenise je vždy dôležité s kým hráte. Sú totiž exoti, čo z rekreačného športu spravia peklo. Kvôli pochybnému víťazstvu totiž skúšajú všetky možné nefér triky, až sa viac hádate, než hráte. Skrátka, je lepšie keď si môžete vybrať s kým hráte. To najhoršie je, keď si vybrať nemôžete.
Jedného dňa to muselo prísť. Pred hlavnou budovou Ledig Housu zastalo auto a vyšiel z nej energický krátkovlasý chlapík s laserovým pohľadom. Akurát som šiel do knižnice v hlavnej budove a nemohol som sa mu vyhnúť. Ešte šťastie, že som si večer predtým náhodou listoval v propagačnom materiáli tejto spisovateľskej kolónie. Ten chlapík bol Francis Greenburger, majiteľ veľmi váženej literárnej agentúry a úspešný podnikateľ s nehnuteľnosťami. Predovšetkým to však bol a je finančný mecenáš Ledig Housu. No čo už, široko-ďaleko nikoho, tak som k nemu pristúpil, predstavil sa a povedal:
„Vitajte doma, Francis.“
Ocenil to slabým úsmevom. Správal sa nenútene, ústretovo, hoci v tom nebola žiadna srdečnosť. To nebol chlapík, s ktorým by ste si mohli plieskať po pleci, ale ani nafúkaný snob. Vošli sme do hlavnej budovy a po chvíli sa objavili aj ostatní. Po krátkej, milej a nezáväznej debate sa postavil na odchod a hovorí:
„Počul som, že všetci hráte tenis, čo keby sme si zahrali? Tak napríklad na budúci víkend, súhlasíte?“
Všetci sme boli nadšení a on odišiel. Keď sa to dozvedeli domáci Kathleen a Peter, nadšení neboli. Dokonca aj odmietli na ten veľký zápas s nami ísť. Dôvod bol prostý – náš mecenáš vraj veľmi rád hrá, pritom veľmi nerád prehráva a navrch, ten tenis mu naozaj nejde. Nech sa to zoberie z akejkoľvek strany, schyľovalo sa na kapitálny prúser.
Nerád prehrávam, Gustav!
Týždeň ubehol v úvahách – ako na to. Dilema hodná Šalamúna. Iste, mnohí z nás boli už iste hosťami u kohosi a teda zažili pocit vďačnosti. To ale bola dvojhodinová, možno maximálne dvojdňová udalosť. Skúste ale byť kohosi hosťom dva mesiace! A navyše, nadácia je takmer anonymná vec, ale tu máte svojho mecenáša na dosah ruky. A nielenže sa s ním zdvorilo porozprávate, ale navrch s ním máte aj hrať v športe tak individuálnom a neistom akým je tenis. A zásadná otázka znie, a na ktorú stranu štvorhry sa postavíte? Proti nemu, nabijete ho a ukážete sa ako nevďačník? Alebo ten zápas vypustíte a ukážete sa ako kompletný idiot, veď kvôli takým úľubám sme nemuseli ani hrať. Treťou možnosťou je postaviť na jeho stranu s rizikom, že to prehráte a všetka jeho (veľmi kultivovaná, ale nezakrývaná) zloba padne na vašu úbohú hlavu?
Francis napriek ideálnemu letnému počasiu, objednal halu, aby nás nemohol ani nečakaný dážď od toho dejinného zápasu odradiť. Keď sme sa zišli v hale, Francis bol v pohode a z nás ani jeden. Bol tam Daniel ako najlepší z nás, Otto a Monika, notorický básnik Mathias a ja. Tých ostatných som vždy vnímal ako suverénnych a sebestačných literátov, ktorí sa nemusia nikomu príliš klaňať. A predsa som v živote nevidel toľko roztrasených kolien a rozpakov. Sám som na tom nebol lepšie.
Na jednu stranu dvorca sa postavili Daniel s Ottom, na druhú Francis – a ja. Kto nás dal dokopy, ani neviem, ale do smrti nezabudnem ako nám to nešlo. Prehrávali sme úplne fatálne. V najhoršom sa na mňa Francis obrátil a celkom vážne mi povedal:
„Gustav, vieš, čo nemám rád…“
A už je to tu! To ma dožralo, čo som na tejto strane siete jediný?! A tak som mu rovnako vážne odpovedal:
„Počul som, že nerád prehrávaš, Francis, ale medzi nami – ak na mňa budeš takto hovoriť, tak sa ti tu na fleku poseriem a s kým to potom dohráš?!“
Jeho pohľad sa náhle zmenil, prestal sa mračiť a začal mi hovoriť – partner. A začalo sa nám dariť. Povzbudzovali sme sa navzájom a vyhrali!
Bola to tak zázračná premena, že mecenáš Francis hneď všetkých pozval do povestnej krčmy kdesi uprostred lesov na veľkú oslavu. Dorazili sme tam osprchovaní a v dobrej nálade. Ja som mal šichtu za sebou a tak som si zasadol k baru a s kýmsi pri pive bezstarostne klábosil. Ani vo sne mi nenapadlo, že sa môj „partner“ Francis pustí s Ottom a Danielom do ďalšieho súboja. Tentoraz v biliarde. Ľavým okom som ich síce videl, ale ostal pokojný – mňa k tomu nevolali a keby aj, po pravde poviem, že to hrať neviem. Tak som pil pokoje ďalej. Prvý štuch bol na Danielovi a vyznamenal sa. Druhý mal Francis, tretí išiel Danielov parťák Otto. No a štvrtý, štvrtý som mal byť opäť ja! Vôbec sa ma na nič nepýtali, len ma zavolali, nech si odohrám svoju časť v dvojici s Francisom. A ten mi hneď predostrel geniálny plán – ak štuchnem do tejto gule, tá narazí do tamtej, tá sa odrazí od mantinelu a vrazí do inej, tá sa pohne správnym smerom a zrazí tú rozhodujúcu do jamky. Aké jednoduché, stačí jeden štuchanec a sme víťazi – partner!
Pozeral som na nich ako na zjavenie. Dajú tágo do ruky amatérovi po troch pivách a chcú, aby tu, uprostred údolia rieky Hudson, robil exhibíciu?! Ale oni to mysleli VÁŽNE. Jeden cez druhého mi ten geniálny plán znovu vysvetľovali, lebo som tam stál ako pripečený a uvažoval ako z toho. Úniku ale nebolo, k biliardovému stolu sa začali trúsiť už aj miestni kibici a môj pivný post pri bare už opustili aj poslední kolegovia. Pozrel som na Francisa. Hypnotizoval ma pohľadom akoby sme hrali na newyorskej burze a mali ju celú položiť na lopatky. A Francis sa tváril akoby tu výhru už dopredu vybral. Veď mi veril!
Tak som sa naklonil nad biliardový stôl, nasadil tágo, zavrel oči a naverímboha štuchol. A tá šialená guľatá vec narazila do tej pravej, tá sa odrazila od mantinelu a vrazila do inej, ktorá sa váhavo, ale predsa pohla správnym smerom a zrazila tú rozhodujúcu guľu do jamky. Vyhrali sme! A čo sa čudujete, veď ak môže viera uzdravovať, môže viesť aj k výhre, nie?

nedeľa, 6. novembra 2011

Amerika 46


Pohľadnica z New Yorku - Tanec U zkurvysynov


Kdesi uprostred Greenwich Village je brazílsky bar „U zkurvysynov“. Tento večer, ako každý večer, tu jačí, vyje, mraučí, škrieka, výska a raduje sa zo života – samba! Samba je ako búrlivý jarný príval, ktorý rytmicky naráža na kamene, a kto chce v tom veľkom prúde prežiť, musí poriadne švihať telom. A tu, uprostred parketu, tancuje deva ako o život. Nie je príliš pekná, ale je neuveriteľne hbitá, temperamentná a vzápätí vláčna a poddajná. Vzdor a odovzdanie, chladný odstup a náhla odmena pritúlenia – tá baba to vie! A vedia to o nej všetci chlapi v sále. Len zopár sa ich však odváži vyzvať ju do tanca, pretože to musia naozaj vedieť. Keď už nevládzu, tancuje sama, pripravená prijať novú výzvu. A tanečník za tanečníkom si trúfa predstúpiť, ona sklopí zrak a naznačí postojom – čo so mnou urobíš? Nasledujú úžasné vývrtky a figúry, všetky akoby už dávno vedela a ak nie, nevieme to posúdiť, veď je tak poddajná a vláčna – keď chce.
Táto pohľadnica sa po hodine mení. Do jej stredu rovno k dievčaťu vstupuje akýsi chlapík. Ale tancovať sa mu zjavne nechce a možno ani nevie! Ale drapne tanečníčku a ťahá ju z pódia. Žiarlivostná milenecká scéna – Madonna mia! V rohu parketu to medzi nimi niekoľkokrát prskne a chlapík vyfučí. Nemá už čo povedať a nevie ani čo urobiť. Len tam tak stojí ako pajác pripútaný k stĺpu hanby pre všetkých žiarlivcov. A ona sa pomaly, pomaličky rozvlní a začne ho tým svojím tancom ovíjať. Ako horúci kov obopína chladnú kamennú sochu toho zadubenca a celým tým tancom mu hovorí:
„No čo, moje telo je mladé, zatancovalo si! Ale duša, duša a srdce, milučký, sú tvoje.“
A akoby sme ho počuli mrmlať verše slovenského básnika:
„Duša a cnosť? Ó, daj mi svoje telo, duše mám vlastnej dosť!“
Ale ona sa nedá a znova pokúša:
„Čo ťa po iných, že sa na mňa pozerajú. Poď si vziať, čo je tvoje!“
Pre tých, čo videli slávnu Nezvalovu dramatizáciu mileneckej drámy „Manon Lescaut“ oznamujeme, že tento kus sa hrá naživo už aj „U zkurvysynov“ v New Yorku.

Poetka v metre
„Čo to čítate?“
Vždy mi tvrdili, že v newyorskom metre sa nemá iným ľuďom ani len pozerať do očí, nie to ich ešte aj oslovovať. A teraz som oslovený sám. A navyše ženou. A neodbytnou:
„Nejaká kniha?“
Pozerám s úžasom – vedľa mňa sedí staršia moletná žena, asi španielskeho pôvodu. Je to ešte k tom aj nakrátko ostrihaná peroxidová blondína. Ale usmieva sa sympaticky.
„Áno, kniha. A vy, vy čítate tiež?“
„Ani nie, ale píšem. Píšem poéziu.“
„Poéziu?“
„Poéziu. A vy tiež píšete?“
Tak sme si zopár zastávok pokecali ako kolegyňa s kolegom. Potom som už musel vystúpiť. Mimochodom, volá sa Nadia Nazario. Je to nezamestnaná matka štyroch detí, dvoch chlapcov a dvoch dievčat. A popri tom všetkom má ešte chuť písať poéziu…

sobota, 22. októbra 2011

Amerika 45


U nás v New Yorku
Opäť na skok v New Yorku nemohol som obísť svojho dávneho priateľa z gymnázia v rodných Krasňanoch Laca a jeho budúcu ženu Lucku. No a keď už sme boli spolu, nemohli sme obísť tému – tenis. Zohrali sme spolu nejeden bojovný zápas, ale tentoraz Laco vymyslel, že sa na tenis najvyššej kvality pôjdeme pozrieť. Práve bežal veľký tenisový turnaj zvaný US-Open. Ja na to:
„Samozrejme, a čo lístky?“
„Pokojne, starec, tu nie si v snobskom Wimbledone, kde sa bivakuje dve noci, aby si si mohol kúpiť jeden lístok. Tu si v New Yorku, v slobodnej krajine! Zajtra ráno pôjdeme a kúpime si ich rovno pri vchode.“
No, bolo to inak. Do areálu Flashing Meadow sme dorazili až okolo desiatej a pred pokladňami stála rada na niekoľko hodín. Pred niekoľkými pokladňami však bolo takmer pusto. Šli sme sa na to pozrieť. Vydávali tam lístky tým, čo si ich rezervovali. No ale keď už sme tam tak postávali a tá „naša“ rada bola tak blízko, tak sme sa „akože nenápadko“ šuchli dopredu. A samozrejme, že sme to urobili vo veľkom zaujatí debatou o čomsi veľmi dôležitom. Mysleli sme si, že máme vyhraté. Ale Američania sú veľké žalobaby. Nepôjdu sa s vami hádať, že sa prebiehate, pošlú policajta. Ten prišiel a začal pozoruhodný dialóg.
„Čo tu robíte?“
„Stojíme na lístky.“
„Ale ľudia za vami tvrdia, že ste ich predbehli.“
Pozrel som sa na ľudí za nami a pochopil, že títo by to odprisahali aj pred súdom. Vyzeralo to zle a vtedy je každý nápad dobrý. A mňa ten nápad napadol!
Siahol som do vrecka a našťastie tam bol – môj novinársky preukaz. Hovorím:
„Ale ja by som predsa ako novinár nemal stáť žiadnu radu.“
Policajt to uznal a odkázal ma na akreditačné stredisko, kdesi za rohom. Laco s Luckou ale predsa len museli ísť na koniec radu. Ja som s novinárskym preukazom prešiel jednou zo zadných brán a mal vstup na ten deň zadarmo. Američania sú poriadkumilovní. Ale dá sa zjednávať.

nedeľa, 23. januára 2011

Amerika 44

Gabov príbeh

Tuším, že tej Ameriky na ružovo máte už plné zuby. Ale ja si naozaj neviem pomôcť, píšem len, čo som naozaj zažil! Vlastne pomôcť si môžem – ukážkou z Gabovho životného príbehu.

Gabo žil dlhé roky v San Franciscu tak ako môže žiť básnik, ktorý sa občas živí prekladaním z nie veľmi frekventovanej slovenčiny, či češtiny do angličtiny. Najväčší kšeft chytil, keď ho usporiadatelia celosvetového finále Miss Universe na Trinidade a Tobago pozvali tlmočiť našej Misske, ktorá to vlastne vôbec nepotrebovala! Gabo žil v starom dome v podnájme moravskej emigrantky, bývalej peknej a ešte stále sexi, ktorá si navrch zobrala k sebe akéhosi portorikánskeho fešáka. Ten na nej chcel vraj až priveľa sexu a volali ho všetci Pavel. Stretol som ho u nich, vyzeral ako Chaplinov príbuzný, furt sa veselo šklebil. Keby som túto pitoresknú, a veľmi priateľskú, domácnosť nenavštívil, neobjavil som ich malé tajomstvo. Záchod mal záves! Nie dvere, ale záves. Navyše bol na chodbe do kuchyne a ostatných dvoch izieb (jedna Marováčky s portorikáncom Pavlom a druhá Gabova) a prakticky neprehliadnuteľne trónil celej domácnosti.

„Prečo si tam nedáte dvere?“ pýtal som sa úplne naivne.

„To je dlhá história.“

Ja tú dlhú históriu pre vás skrátim. Aj moravská emigrantka bola v tom byte vlastne v podnájme a pán domáci odmietol vymeniť dvere, keď sa pokazili. Videl som to aj v New Yorku. Domáci kašlú na opravu a nájomníci tiež, lebo nechcú investovať do niečoho, čo nie je ich. No ale záves na záchode som videl len v tejto podarenej domácnosti.

Asi rok potom, čo som už opustil San Francisco aj Ameriku, sa Gabovi naskytla možnosť návratu do vlasti. Po takmer dvadsiatich rokoch. Vybral z banky všetky peniaze, kúpil si letenku a zbalil neveľký kufor. Zvolal kamarátov a kamarátky a že ich za tie roky v San Franciscu bolo dosť! Byt mal samostatné schodište a večer pred Gabovým odletom ním dupali hore a dolu zástupy rôzne spriatelených bytostí. Skrátka, dvere boli dokorán a v malom byte tlačenica. Každý doniesol fľašu a tak bolo veselo. Okolo polnoci si šiel Gabo po čosi do izbičky, ktorú obýval hneď pri vchodových dverách. Kufor bol na mieste, v skrini našiel aj sako, ale keď podvedome siahol do vrecka, kde si odložil hrubý zväzok bankoviek – neboli tam! Zábava skončila trápnym prehliadavaním VŠETKÝCH prítomných. Gabo vybehol ešte aj na ulicu v iluzórnej predstave, že tam zlodeja chytí. Stokrát si mohol tĺcť hlavu, prečo si tie peniaze lepšie nezašil. Nenašli sa. A tak, takmer po dvadsiatich rokoch, sa náš básnik vracal domov tak ako z domu odišiel – z holou riťou.

S peknými prsiami ďalej zájdeš

Túto moju príhodu som vlastne naplno prežil až po rokoch. Až po rokoch mi moji losangelskí kolegovia z PEN prezradili, čo som vlastne všetko napáchal. A pritom to bol celkom nevinný nápad. Len si to predstavte – sekretárka miestneho PEN Klubu preberá poštu a nájde tam podozrivý balíček. Vyberie z neho kazetu, vloží do magnetofónu, chvíľu počúva a – poplach! Nezabúdajme, že PEN Klub je vážená spisovateľská organizácia, jediná celosvetová a navyše kolektívny člen UNESCO. Ale pretože PEN Klub pochopiteľne zasahuje do otázok slobody prejavu a to na hrane citlivých politických tém, môže sa nájsť aj v Amerike niekto, komu sa to nepáči.

Zasadne Rada a ktosi spustí podozrivú kazetu. Lenže ten hlas je ženský a nehovorí o slobode prejavu, ale o svojich veľkých prsiach. Vypnú to a zamyslia sa – to by mohlo byť sexuálne harašenie. V roku 1995 ešte stále paprikovo ostrá téma. No ale prečo by niekto sexuálne strašil počestných spisovateľov svojimi veľkými prsiami? Že by podivuhodná reklama, alebo čin šialenej nymfomanky? Také čosi ani sexuológia nepozná!

Našťastie to počúvali ďalej, až kým dotyčná nevyslovila to kľúčové slovo – Gustav. Meno na severoamerickom kontinente tak vzácne, že mohlo patriť jedinému a to nedávnemu návštevníkovi zo Slovenska!

Pamätáte si ešte na Candy Apples? No predsa – najkrajšie prsia Západu! Nechcel som si nechať ujsť príležitosť urobiť s ňou rozhovor. Lenže naživo už nebol čas, pretože v Iowa City bola len kvôli predstaveniu. Tak sme sa dohodli, že jej spíšem otázky a ona mi ich pošle. Lenže sme sa dohadovali pridlho a jej potom tak dlho trvala odpoveď, že odpovede mohla poslať už len na poslednú adresu, kde som ešte v posledné dni bol – do PEN Klubu v Los Angeles. A ako to už býva, s kolegami sme mali kopu iných zaujímavejších vecí na debatu a na odpovede Candy Apples som úplne zabudol. Aby to bolo ešte veselšie, jej sa tie odpovede nechcelo písať a tak ich nahrala na kazetu. A tá dorazila pár dní potom, čo som odcestoval. No vidíte, taká drobnosť a mohol som vstúpiť do dejín americkej sexuálnej kriminality. Ešteže kolegovia v PEN uznávajú slobodu slova aj na tému veľké prsia…

streda, 1. decembra 2010

Amerika II - seriál

Vyhliadka na Tichý oceán

Mal som v pláne „odskočiť“ si do Los Angeles, ale môj dobrý priateľ Larry nemal čas. Navrhol však, že so mnou ako skúsený šofér pôjde iný Slovák a Bratislavčan – Gabo. Dovtedy som tohto svetobežníka nepoznal, ale spomienky na Bratislavu nás okamžite zblížili. Gabo vybral z požičovne nádherné červené Ferarri a vyrazili sme. Po slávnej diaľnici č.101 popri tichooceánskom pobreží. Bolo slnečno, boli sme „mladí a krásni“ (teraz sme už len krásni), mali sme „bohovské fáro“ a pred sebou skvelý výlet. Takto vznikajú knihy a filmy s jedinou euforickou témou – na ceste!

Samozrejme, že ma už o pár kilometrov od dobroty nenapadlo nič lepšie, než požiadať Gaba, aby zastavil, že sa prejdeme plážou k moru. A tak Gabo uprostred kalifornskej polopúšte zastavil a my sme svorne prekráčali tých sto metrov pieskom až k brehu omývanom vlnami Tichého oceánu. Namiesto romantiky, sme si nabrali do topánok plno piesku a už menej nadšene sa vrátili k autu. A tam nás čakalo prekvapenie – kľúčiky zabuchnuté v aute! Nás „šikovných“ na svete nie je veľa a robíme, čo môžeme, aby o nás bolo vedieť. Stáli sme tam vďaka tomu už nie ako filmoví „Easy Rideri“, ale ako dvaja Blaváci, čo majú namiesto slamy plné topánky piesku a nevedia, čo s tým. Okolo nás frčali autá a hrozilo, že budeme musieť niektoré zastaviť, zviesť sa do najbližšieho mesta (päťdesiat kilometrov?!), zohnať automechanika, lenže takého, čo vie otvárať Ferarri a navyše nie násilím… Nemožný začiatok výletu s neistým koncom. Ale akosi zázračne (pootvorené okno a Gabova „hadia“ ruka) sme sa z toho dostali bez asistencie iných a pokračovali už po pár minútach v ceste. Keby ste však niekedy videli film o dvoch svetobežníkoch G + G, ktorí uháňajú slnečnou Kaliforniou za obzory všedných dní, túto scénu tam nenájdete. Je to naše tajomstvo…