streda, 30. decembra 2009

AMERIKA 49

PREKVAPENIE

(Iowa City, spisovateľský pobyt)


Internát sa už vyľudňoval pred očakávanými vianočnými veľkosviatkami. Viacerí naši kolegovia už odcestovali. Študenti odišli a s nimi zanikla aj každodenná služba pri vchode do budovy, takže sa k nám prakticky nedalo dostať. Chodby boli prázdne a opustené. Pokúšal som sa baliť, keď niekto zaklopal na dvere. Za nimi stála moja prekladateľka Jerry Weir. Už týždne sme sa nevideli, neboli sme ani dohodnutí na žiadnej schôdzke. Priznám sa, v tej hektike záveru IWP som na Jerry zabudol. Ale ona nezabudla, našla si čas, akýmsi spôsobom sa prebojovala do opustenej budovy a teraz predviedla, čo je to – krátko a stručne. V plnej náruči mala dva veľko-darčeky pre naše dcéry Lucku a Veroniku – obrovskú Barbie a ešte väčšiu „hovoriacu“ žabu. Strčila mi to do rúk, zamávala, zaželala šťastnú cestu a zmizla. A ja som tam len stál z hubou dokonale vyvetranou a v hlave mi odporne bzučala jediná nevďačná myšlienka – kam, do kelu, ešte aj TOTO napchám do svojej už beztak preplnenej batožiny. Sorry, Jerry…


POSLEDNÁ PARTY



Poslednú party našej skvelej spisovateľskej bandy a miestnych priateľov zorganizovala Joan, tá, ktorá ma nenechala zlynčovať na vystúpení feministky Glorie Steinem. Táto Joan sa medzičasom zoznámila s väčšinou nášho spisovateľského osadenstva a keďže jej dom bol dostatočne veľký, chcela sa s nami všetkými takto rozlúčiť. To, že sme prišli my, je pochopiteľné. S údivom som ale sledoval kto z hostí pozvaných Joan vstupuje do dverí. Vo väčšine to boli ľudia, ktorých som tak alebo onak v Iowa City už stretol. Bola to pozoruhodná prehliadka, akýsi sumár priateľských kontaktov za tie tri mesiace pobytu. Ako napríklad práve prichádzajúci očný lekár, s ktorým nás raz viezlo to isté „limo“ na letisko, keď som letel na Východné pobrežie. Prehodili sme zopár slov nad kávičkou, ktorú pohotovo ponúkol z termosky šofér, ktorý nás viezol. Ten lekár ma pozval k nim na večeru a ja som ju po návrate z cesty naozaj absolvoval v príjemnej debate z celou jeho rodinou. A tým ho zhaslo. Jiří Janoušek, kdesi napísal: „Američania sú ľudia, ktorí vás vždy radi uvidia, ale ak vás nevidia, nechýbate im.“ Je možné, že všetci títo krásni ľudia, ktorí nás prišli pozdraviť, na nás čoskoro zabudnú a nebudeme im chýbať. Ale oni všetci, celkom určite, budú chýbať mne.


DVE AMERIKY

Existujú dve Ameriky. Tú prvú poznáme všetci z amerických filmov a nekonečných seriálov. V nej sú Američania ako z umelej hmoty, rozprávajú sa zásadne s namierenou pištoľou a ak prehovoria je to vždy niečo burácavo vtipné až smiechotlačné. Nemajú problémy a nemajú priateľov. Zato majú v zásobe celú encyklopédiu múdrosloví, ktoré platia len na silne postriebrenom plátne. Časť tejto Ameriky existuje aj v amerických časopisoch a novinách, ale z tých väčšina z nás rozpozná len reklamy na Malborky. A viac ani netreba. Kto videl jeden americký film, videl všetky. Kto videl jednu americkú reklamu na šťastný život, môže urobiť desať ďalších. V novinách a časopisoch sa zásadne nesnažia niečím vás prekvapiť. Táto mediálna Amerika je priehľadná ako biznis-plán v akváriu so zlatými rybkami a automatickým ohrievačom.
Ale existuje aj druhá Amerika. Tá každodenná, normálne americká, a vždy prekvapujúca.
Keď som takto po prvý krát odchádzal z Ameriky, bolo to vážne na city. Za tie mesiace som žil v priateľskom prostredí ľudí celého sveta, ktorých dala dokopy práve Amerika. Pohostila, ale nevnucovala sa. A aj ten odchod mal byť americky perfektný. Na cestu z vysokoškolskej ubytovne na letisko mi objednali „limo“.
„Limo“ je skratka pre limuzínu, ale v tomto prípade ide o letiskovú službu, kedy dodávka (ktorej jediným komfortom je ohrievač na termosku s kávou a malá miska cukríkov) zváža cestujúcich na letisko, aby ich nemuseli voziť príbuzní, alebo známi. Tentoraz som bol v „limo“ sám. Vianočné sviatky už boli na spadnutie, navyše nedeľa. Sedel som sám na zadnom sedadle a padla na mňa rovno bez prípravy tá sladkotrpká cestovateľská melanchólia – opúšťal som niečo pekné a tešil som sa na domáce krajšie. Ale chcel som si užiť ešte každú chvíľu na tomto kontinente a tak sme sa so šoférom dali do debaty. Bol to požiarnik, čo si takto vo voľných chvíľach privyrábal. Mal akýsi pôvod (každý v Amerike má akýsi mimoamerický pôvod) a prišli sme na to tak, že sa ma opýtal odkiaľ som (každý v Amerike sa vás to opýta). Žeby vzdialené poľské korene? Alebo to bola poľská školáčka, ktorú k sebe zobrali do rodiny na výmenný program? Nie je to podstatné. Nie je ani podstatné o čom sme sa celú tú cestu bavili. Pretože až tesne pred letiskom som pochopil, že tento chlap, ktorý si privyrába tým, že vozí cestujúcich k lietadlu, šofér-amatér a ešte aj požiarnik, akosi vycítil, že sa potrebujem vyrozprávať, kým toto nádherné miesto uprostred Iowy opustím. Bol som vážne na mäkko, tu som sa zaľúbil aj do prírody a že sa mi takéto avantúry často nestávajú. Všetko, čo preto mohol urobiť, bolo, že sa celkom nebadane vžil do úlohy priateľa, ktorý vyprevádza dobrého známeho na ďalekú cestu.
Verte, že si z toho, čo sme si predebatovali s tým neznámym, ktorého som nestretol predtým a už nestretnem, nepamätám takmer nič. Ale nezabudnem na to, že keď sme vystúpili a on mi pomohol vyložiť kufre, vôbec nám neprišlo čudné, že sme sa na rozlúčku objali. Lúčili sme sa už ako naozajstní starí dobrí známi. Ten chlap to zahral za všetkých tých starých dobrých známych, s ktorými som sa v tom zhone balenia nestihol naozajstne rozlúčiť. A vôbec, vôbec nám to nepripadlo neprirodzené. Naopak. Tak toto je tá druhá Amerika…


KONIEC I. ČASTI KNIHY O AMERIKE

streda, 23. decembra 2009

AMERIKA 48

Nech žije náhoda!


Nebyť náhody, náš život by bol obdobou plánovaných päťročníc a veštkyne z ruky by riadili hospodárstvo. Ale našťastie je tu náhoda a to je čarokrásny tvorca nepredvídateľných životných príbehov.
Tak si predstavte túto náhodu. Celý čas, čo som bol v Ledig House som samozrejme chcel stretnúť aj nejakého starousadlíka od nás. Kraj je totiž obývaný hlavne Nemcami, čo sa prisťahovali ešte pred tromi storočiami. No to by v tom bol čert aj s anjelom, aby sa medzi nich nezamiešal aj nejaký Slovák. A skutočne, na jednom z bicyklových výjazdov som narazil na vývesnú tabuľu miestneho opravára malých farmárskych strojov menom Slovak. Aj som ho navštívil. Netváril sa nadšene, netváril sa nijako. Že „čo je ho do teho“, kto bol jeho pradedo. Tak som mu poďakoval a bral sa preč.
A teraz si predstavte, že náhle dostaneme nového riaditeľa v Ledig House. Ten si všimne, že sú voľné izby a povolá zopár mladých literátov z blízkeho New Yorku. Medzi nimi aj černošského básnika, ktorý sa vyznačuje tromi vlastnosťami – každé ráno behá; búši do počítača tak, že to počujem aj cez dve steny a hovorí trochu poľsky, lebo tam bol. A ešte je aj nábožný, takže sa hneď prvú nedeľu vybral do jediného kostola široko ďaleko. Kňaz v tom kostole si samozrejme všimne, že tam má nejakú novú a navyše čiernu ovečku. Prihovorí sa nášmu kolegovi a tí spolu akosi dôjdu k tomu, že veď v Ledig House teraz sídli slovenský spisovateľ a kňaz má dojem, že jeho pôvod je tiež slovenský. Volá sa Eric Blahut.
Veľmi som vďačný tomu černošskému básnikovi a náhode, že som mohol stretnúť tohto kňaza, čo sa rád smeje. A zároveň by som už z celkom iných dôvodov, ktoré sa dostavili neskôr, nerád stretol toho istého černošského básnika a to ani náhodou. Ale veď taký je už život.

streda, 16. decembra 2009

AMERIKA 47

Ako sa vám páči!


Môj prvý pobyt v Amerike bol plný zázrakov. Možno aj preto, že to bol môj prvý spisovateľský pobyt a tie zázraky by sa diali aj inde, neviem. Ale veď uvážte:
Štandardnou procedúrou IWP bol rozhovor pre miestnu, univerzitnú televíziu. Technicky to robil Lem Torrevillas, manžel zástupkyne riaditeľa IWP Roweny. Rozhovor viedol zase manžel Mary menom Peter Nazareth. Skrátka, taký malý rodinný podnik.
Konečne prišiel rad aj na mňa a v určený deň a hodinu som sa dostavil do malej knižnice IWP. Len, čo som vstúpil, bolo mi to jasné – bol tam gauč a tak by ten rozhovor mohol byť logicky robený ako rozhovor u psychoanalytika, kde pacient leží na gauči. Hneď som to povedal Petrovi a Lemovi. Peter Nazareth bol nadšený (veď mal za sebou už aspoň dvadsať rovnakých rozhovorov), Lem nie.
„Mám už nastavené svetlá, nejde to!“
Márne sme ho prehovárali, nedal si povedať. Rozhovor sme urobili, ale bolo to ako keď sa spáli dobrý koláč a ako náhradu sa dobíjate narýchlo uvareným pudingom. Ale čo už, človek nemôže mať všetko na svete.
O tri dni za mnou prišiel ustaraný Lem:
„Gustav, ty vždy dosiahneš, čo chceš, však?“
Nemal som potuchy o čom hovorí, ale nechal som ho v tom.
„Vieš, ten rozhovor, čo sme robili… No predstav si, tá kazeta vôbec nevyšla. Musíme to robiť znovu!“
„S gaučom?“
„Samozrejme, ako sa ti páči!“
A tak, keby ste sa vesmírnou náhodou dostali na vnútorný televízny kanál University of Iowa, môžete tam občas zahliadnuť (a počul som, že to púšťajú celkom radi), blázna, ktorý leží na gauči, tvári sa, že je u psychoanalytika a lámanou angličtinou skúša na otázky vystreľovať pohotové, „veselé“ odpovede. Dobre sa baví a na záver si ešte vypýta aj účet za seansu.
Ešte, že aj oni majú zmysel pre humor a ten účet mi neposlali.

streda, 9. decembra 2009

AMERIKA 46

ČO JE AMERIKA


Uprostred amerického Stredozápadu v univerzitnom mestečku Iowa City existuje Výbor pre vítanie cudzincov. Je zložený zo samých zaslúžilých a entuziastických dôchodcov. U nás sú dôchodcovia radi, že žijú, a cudzinci im lezú akurát tak na nervy. Ale v tomto americkom mestečku je ešte aj špeciálne Centrum medzinárodných štúdií, kde deva menom Shu-I Chan, pôvodom z Tchajwanu, registruje všetkých oficiálnych návštevníkov Univerzity z cudziny a miestnemu obyvateľstvu dáva na vedomie z koho prítomnosti sa môžu tešiť. Shu-I Chan mi jedného dňa zavolala a opýtala sa ma, či by sa so mnou mohol stretnúť pán menom Bruce Lafferty. Bol vraj pol roka na Slovensku a rád by opäť stretol niekoho od nás. Prekvapilo ma, prečo sa ma na to pýta a prečo sa dotyčný Bruce Lafferty so mnou už dávno nestretol. Vysvetlila mi, že vzhľadom na rešpektovanie môjho súkromia potrebuje môj súhlas, aby mi Bruce mohol zavolať. Súhlasil som, Bruce zavolal a o dva dni sme už sedeli spolu na pive. Bolo to srdečné stretnutie. Bruce na Slovensko rád spomínal. Jedinú výhradu mal k našim policajtom, pretože okrádajú cudzincov na pokutách ako len môžu. To bol len ďalší dôkaz, že na Slovensku naozaj bol.
Keď sme sa konečne dostali k tomu, čo vlastne každý z nás robí, objavil som v Bruceovi profesionálneho vojenského pilota. Síce len za Národnú Gardu a na dopravných Herkulesoch, ale aj tak tu predo mnou sedel môj životný sen. Ako chlapec som chcel byť pilotom. Ale neurobil som preto asi dosť, a tak som sa Brucea podrobne vypytoval, o čo všetko som vlastne prišiel. Pozrel sa na mňa s úsmevom a ubezpečil ma, že ešte stále nie je nič stratené – „toto je predsa Amerika“. A dal si so mnou stretnutie znovu o týždeň. O týždeň sme sa stretli na miestnom letisku. Slúžilo najmä športovému a súkromnému lietaniu. Bruce prenajal malé dvojmotorové lietadlo s dvojitým riadením. Podrobne so mnou prebral predletovú prípravu, nasadli sme, Bruce nahodil motory a pomaly sme rolovali na štartovaciu dráhu. Bolo to fajn, bola to Amerika. Úplne neznámy známy obetoval čas aj peniaze na to, aby ma povozil v malom športovom lietadle. Mal som pocit, že viem, o čom to je a čo od toho môžem očakávať. Ale to bol omyl.
„Chyť sa svojich kormidiel,“ povedal autoritatívne Bruce, keď sme sa ocitli na prahu štartovacej dráhy, a dodal: „Ja budem pridávať plyn a ty zdvihneš lietadlo a vzlietneš.“
„Ale ja som ešte v živote lietadlo neriadil!“ ohradil som sa.
„To je v poriadku. Som inštruktorom lietania a toto je prvá lekcia. Poďme!“
Bruce pridal plyn, ja som podľa z detstva načítaných vedomostí a hlavne jeho inštrukcií pritiahol riadenie a - vzlietli sme. Nebolo to najelegantnejšie, ale boli sme vo vzduchu. Potom sme obleteli polovicu Iowy a Bruce mi dal možnosť naozaj vlastnoručne pilotovať. Keď som sa mu snažil v hluku motorov prejaviť vďačnosť, len mávol rukou.
„To nič nie je,“ zakričal späť Bruce. „Lietanie je v podstate veľká nuda.“
Celkom s Bruceom nesúhlasím, ale oceňujem, že sa ma o tom aspoň pokúsil názorne presvedčiť. Pre zachovanie „nudy“ rutinného letu a aj pre istotu pristávací manéver urobil s bravúrou sám.
Aj toto je Amerika.

streda, 2. decembra 2009

AMERIKA 45

FLAMENCO V AMERIKE



Tak ako pizzu dostanete pomaly už aj na Novej Guinei a špagety sa servírujú aj za polárnym kruhom, flamenco ladným tanečným krokom preskočilo aj Atlantický oceán. Vďaka tomu som ako hosť amerického básnika Kerry Shawna Keysa zažil uprostred pennsylvánskych Modrých hôr skutočný flamencový šok. V mestečku Harrisburg ma totiž zaviedol do domu vyslúžilého černošského tanečníka Johna Scotta. Bol štvrtok a teda deň kedy sa už roky schádza u Johna pozoruhodná skupinka ľudí. John do pivnice prerobenej na malý tanečný sál s barom pozýva každý štvrtok jednu dámu, priateľa básnika a mladého japonského vedátora. Tá dáma si priniesla tanečný úbor a cvičky. Básnik a Japonec priniesli gitary. Prehodili zopár slov, John s dámou zaujali úvodnú figúru, gitaristi privreli oči a spustili. Nemôžem tvrdiť, že by to bolo to najlepšie flamenco aké som kedy počul a videl, ale rozhodne to bolo úprimné a nadšené. Táto nesúrodá štvorica – černošský tanečník, biela tanečnica, biely americký básnik a mladý japonský vedec – nemali so Španielskom vôbec nič spoločné. Vlastne, pardón, básnik mal umelecké meno – Paco. Ale to bolo naozaj všetko. Takáto globalizácia poteší...

streda, 25. novembra 2009

AMERIKA 44

RUKOPIS ZA VŠETKY PRACHY

Myslím, že to nie je až také veľké prekvapenie, keď poviem, že každý kto prichádza do Ameriky ako spisovateľ, túži urobiť veľkú literárnu dieru do sveta práve tu. Sú tu najväčšie vydavateľstvá sveta a je tu obrovský čitateľský trh. Nehľadiac na to, že ak vám niečo vyjde v Spojených štátoch, iste to preberú aj iní. Všetky tie preklady vašich prác do iných, malých jazykov sú príjemným povzbudením, ale ďaleko vďaka nim nezájdete. Anglický preklad vydaný v Spojených štátoch, to je diaľnica do literárneho sveta. Kto viac by o tom mohol vedieť, než majiteľ jednej z najväčších a najprestížnejších literárnych agentúr? Mecenáš kultúry Francis Greenburger raz prišiel do Ledig Housu na večeru s nami a okrem mnohého iného nám povedal aj tento príbeh z vlastnej kancelárie:
Prišla za mnou žena v najlepších rokoch. Skvelo upravená, sebavedomá. Že chce byť našou literárnou agentkou. Hovorím jej:
„A čo ste robili predtým?“
„Bola som právničkou.“
„Tak sa k tej profesii vráťte, milá pani. Tu nikdy nezarobíte toľko, čo tam.“
„Ale ja chcem robiť tu.“
„Milá pani…“
„Volám sa Susane.“
„Dobre, Susane, vedzte, že my hradíme svojim agentom len nájom kancelárie, elektriku, kúrenie a telefóny. Ich zárobky idú z percent úspešne predaných kníh.“
„Ja to beriem.“
No, môžete si domyslieť, čo ju čakalo. Všetci starí agenti sa pozreli pod stôl a do kútov svojich kancelárií a naváľali jej na stôl kopu rukopisov, ktoré nestihli a ani nemali chuť prečítať. Mysleli sme si všetci, že ju to konečne odradí. Ale neodradilo.
Asi po mesiaci som počul ako mi steny mojej kancelárie „šepkajú“ neuveriteľnú vec – tá nová agentka objavila v halde nezmyslov rukopis akéhosi bezdomovca. Ten chlap naozaj nemal ani adresu, kam by sa mu dal poslať list. A na ten rukopis dostala ponuku – jedného milióna dolárov.“
Aj sme zabudli prehltnúť. Jeden milión dolárov? Tak znova, myslíte tým 1 000 000 dolárov?!
Sure, jeden milión. Lenže to samozrejme nie je za knihu samotnú, ale hlavne za filmovacie práva. Tam bol základ tých peňazí a ona mala akýsi zázračný kontakt, ktorý tie peniaze bol ochotný ponúknuť.
Viete, robím v tejto branži od svojich štrnástich rokov. Som zvyknutý na kadečo. Napríklad na to, že sa nadmieru preplácajú knihy celebrít ako Hillary Clinton a to ešte skôr, než sú napísané. Ale ponúknuť za rukopis neznámeho autora reprezentovaného novou, neskúsenou agentkou milión?! To bolo aj na mňa moc. Nedalo mi to a akoby mimochodom som sa v kancelárii tej novej agentky zastavil. Akože len tak.
„Ako sa máte, Susane?“
„Fajn, ide to.“
„Vraj ste dostali ponuku na ten rukopis…“
„Áno, dostala.“
„Viete, nie je v mojom zvyku radiť našim agentom, ale… ja v tomto biznise robím od svojich štrnástich a úprimne vám radím, zoberte to. Zoberte to, kým si to nerozmyslia!“
„Ďakujem za radu, ale, ešte nie. Počkáme.“
A tá ženská predala ten rukopis o týždeň za dva milióny dolárov!
Vyrazilo nám to dych. Kto bol ten autor? Určite ho poznáme, alebo sme o ňom aspoň počuli… A čo to bolo za knihu?
„No, medzi nami, tá kniha bola taká sračka, že vôbec nemám chuť pamätať si jej názov. A ten chlap nikdy nič iné nenapísal. Takže na jeho meno môžete pokojne zabudnúť aj vy.“
Lenže ja som na tento príbeh neuveriteľného autorského šťastia nedokázal zabudnúť ani po rokoch. A zdanlivá záhada sa mi nakoniec ukázala v celkom inom svetle, keď som o štyri roky neskôr stretol americkú poetku Susan Kinsolvingovú a tá mi na príklade jej manžela scenáristu ozrejmila záhady hollywoodskych kontraktov. Drvivá väčšina diel, na ktoré štúdiá kúpia filmové práva (a ktoré si dokonca nechajú napísať na mieru už v podobe scenára), zapadne v trezoroch a nikdy neuvidí trblietavé svetlá kinosál. Vďaka Nežnej revolúcii sme sa teda dozvedeli, že aj na kapitalistickej strane barikády existovali trezorové filmy a ja som sa takto dozvedel, že niektorí z ich tvorby aj celkom dobre žijú. Osoba záhadnej právničky zbláznenej do práce literárnej agentky by sa tak odrazu ukázala celkom prízemne praktickým kšeftom. Najmä, ak mala veľmi dobré vzťahy s kýmsi, kto bol práve v Hollywoode pri kase. A môžeme si byť takmer istí, že po tom jedinom veľkom „úspechu“ sa zelenáčka zase vrátila k svojmu (chcel som napísať – poctivému) právnickému remeslu...

streda, 18. novembra 2009

AMERIKA 43

ĽUDIA PERFEKTNEJ KRAJINY

V Amerike je možné takmer všetko a hlavne, čokoľvek robia, robia s cieľom perfektného výsledku. Ak majú prísť na schôdzku, tak prídu na minútu presne...
Blížil sa záver nášho spisovateľského pobytu a na návštevu sa ohlásil Francis Greenburger. Stretol som ho z nás ako prvý. Jedného dňa to totiž muselo prísť. Pred hlavnou budovou Ledig Housu zastalo luxusné auto a vyšiel z neho energický krátkovlasý chlapík s laserovým pohľadom. Akurát som šiel do knižnice v hlavnej budove a nemohol som sa mu vyhnúť. Ešte šťastie, že som si večer predtým náhodou listoval v propagačnom materiály tejto spisovateľskej kolónie a tak spoznal majiteľa veľmi váženej literárnej agentúry i úspešného podnikateľa s nehnuteľnosťami. Predovšetkým však hlavného mecenáša Ledig Housu. No čo už, široko-ďaleko nikoho, tak som k nemu pristúpil, predstavil sa a povedal:
„Vitajte doma, Francis.“
Ocenil to slabým úsmevom. Správal sa nenútene, ústretovo, hoci v tom nebola žiadna srdečnosť. To nebol chlapík, s ktorým by ste si mohli plieskať po pleci, ale ani nafúkaný snob.A teraz sa ponúkol, že s nami strávi ešte posledný večer. Musím povedať, že to na mňa hlboko zapôsobilo. Takýto chlapík si môže dopriať večeru v hoteli Waldorf-Astoria alebo Ritz a vybaviť pri tom kšeft za pár miliónov. Ale on je naopak ochotný prísť na večeru s bandou nie až tak známych literátov z Európy a venovať im svoj čas. Dokonca kvôli tomu letel svojím súkromným lietadlom, aby tú našu (a ním financovanú!) večeru stihol.
V ten večer my sme mali ešte aj iný program a tak sme večeru posunuli o hodinu skôr. Greenburgerova sekretárka to samozrejme vedela, ale zabudla mu to povedať. Keď sa zjavil medzi dverami, už sme boli aj po dezerte a kávičke. Za pár minút sme mali ísť na akúsi veselicu.
Nedalo sa to zachrániť ani pri veľkom chcení. Silene sme ešte posedeli pri stole, ale Francis bol zjavne dopálený na svoju sekretárku a nechcel nám kaziť večer. Radšej sa hneď zase zdvihol, že si pôjde urobiť večeru sám do Ružového domu, ktorý poblízku vlastnil. Všetci sa tešili na veselicu a akosi si jeho odchod takmer nikto nevšimol. Ale mne to nedalo. Vyšiel som za ním ešte k autu. Mal som dojem, že ide o život tej sekretárky, čo bola vraj nejaká staršia pani.
„Francis,“ hovorím mu, „ľudia robia chyby. Pomýlila sa, poplietla to. To sa stáva.“
Pozrel sa na mňa a smutne pokýval hlavou: „Keby si ty len vedel aké hriešne veľké peniaze ja tej osobe platím za to, aby sa nemýlila.“
Nasadol do auta a odfrčal do tmy. Aj v Amerike sú ľudia omylní, hoci tomu odmietajú uveriť.

streda, 11. novembra 2009

AMERIKA 42

TAJOMSTVO V SKRINI


Určite ste už počuli o „baby-sitting“, teda „sedení pri deťoch“. V Amerike ale teraz letí „house-sitting“. To znamená, že sa nasáčkujete k niekomu na týždne, či dokonca mesiace do domu a majitelia sú ešte radi, pretože sú práve na cestách. Vďaka takejto pozoruhodnej konštelácii – dobrí známi môjho profesora Davisa na ceste po Európe – som mohol spolu s ním stráviť desať dní v Novom Mexiku. Konkrétne v čarovnom kaňone s mini-kúpeľmi zvanými Jemez Springs. Dostanete sa tam od Albuqerque cestou strmým kaňonom smerom na Los Alamos. Tá „výletná chata“, ktorú sme mali strážiť, bol noblesne postavený drevený dvojposchodový dom. Vysoká presklenná stena tvorila celú jeho dve poschodia vysokú fasádu obrátenú do údolia. Tou ste sa večer mohli pozerať rovno z obývačky ako zapadajúce slnko maľuje skusmo raz tou, raz inou farbou abstraktné výjavy na obrovskú plochu kamenného brala oproti. Táto víkendová chata sa okrem toho vyznačovala všetkým možným aj nemožným komfortom a navyše – tajomstvom.
To tajomstvo sa ukrývalo v skrini v spálni na prízemí. Skriňa bola starožitná, zdobená klasickou drevorezbou. Nič na nej, či okolo nej neprezrádzalo, že ukrýva supermoderný televízor s ešte supermodernejším satelitným systémom. Ten systém pracoval tak dokonalo, že vám ponúkol prehľad toho, čo sa práve v tej chvíli hrá na šiesťdesiatich troch kanáloch. Najskôr ste si však mali možnosť vybrať, či chcete pozerať správy, seriály, šport alebo filmy. Ak filmy, tak vám v chronologickom poradí ukázal, čo sa hrá napríklad dnes od šiestej do ôsmej večer. Okrem titulku aj dĺžku filmu, meno režiséra a hercov. Ak vás to zaujalo, stačí ďalšie kliknutie a objaví sa stručný popis deja. Bol to priam neskutočný, nikdy nekončiaci prúd televíznych zážitkov. V jednej minúte začínalo totiž súčasne päť filmov na piatich rôznych kanáloch, ale o pár minút sa pridali tri na ďalších televíznych staniciach, o ďalšie minúty začínali ďalšie filmy a takto až do úplného vyčerpania diváka. Program bol nevyčerpateľný.
A tak je to v Amerike asi vždy. Vďaka unikátnej presklennej stene máte výhľad na nádhernú prírodnú scenériu. Ale keby náhodou pani Príroda nevysielala ten najlepší obraz, v skrini je nachystaná pohotová náhrada.

streda, 4. novembra 2009

AMERIKA 41

NOC S ČARODEJNICOU


Volala sa Uda a bola to nemecká prekladateľka. Nosila vždy čierne, alebo tmavé šaty a málo rozprávala. Ale keď rozprávala, bola milá a vecná, takže sa v nej čarodejníctvo ťažko dalo rozpoznať. Až jeden večer.
Práve sme spolu večerali. Na tom je totiž založený celý psychologický trik spisovateľských kolónií, ktorý platí aj v Ledig House, spisovateľskej "kolónii" v malebnom údolí rieky Hudson. Ráno vstanete kedy chcete a dáte si čo chcete z obrovskej chladničky. Na obed prídete do kuchyne kedy chcete a buď si navaríte z bohatých zásob, alebo si zohrejete to, čo zostalo z večere. A práve tá večera je spoločenským vrcholom dňa. Všetci sa zídu za veľkým stolom, servírujú sa špeciality navarené kuchárom takých kvalít akým bol Tony Ceccino alebo polovičnou Indiánkou menom Donna. Servíruje sa na veľkých misách, takže si musíte pri nakladaní vzájomne pomáhať a podávať aj rôzne prílohy a prísady. Pri tom všetkom nemôžete nespolupracovať a komunikácia medzi vami začne sama od seba. Akurát sme teda boli uprostred skvelej debaty, keď sa hrozivo blyslo a po chvíli zahrmelo.
Hlavná budova Ledig Housu stojí na strmom kopci a poskytuje výhľad až po niekoľko desiatok kilometrov vzdialené údolie rieky Hudson a pohorie Catskills za ním. Výborná poloha, ale v prípade búrky aj skvelá šanca dostať poriadnu blýskavú ranu v najnevhodnejšej chvíli. Znovu sa zablyslo a vzápätí zahrmelo. Všetci sme vyskočili na nohy. Spustil sa vodopádový lejak a do toho neskutočný vietor. Otvorené okná začali trieskať. Utekali sme ich zavrieť. Okien a dverí bolo toľko, že dokonalo zamestnali našu spisovateľskú skupinku. Keď sme sa opäť zišli v jedálni, búrka už bola rovno nad našimi hlavami. V Amerike poznajú aj tornáda a uragány. Nikto z nás si nevedel spomenúť, či sme v ohrozenej oblasti, alebo mimo. Neisto sme na seba pozreli. A do toho prehovorila Uda tichým hlasom:
„Ešte tak aby svetlo vypadlo.“
A boli sme v tme. V tej chvíli sa začali diať veci ako z hororového filmu. Predstavte si, že idete hľadať sviečku, prechádzate okolo vonkajších dverí a – bum – dvere sa rozletia a víchor vás pritlačí k stene. Idete okolo okna a – bum – s rachotom sa rozletí dokorán. Keď sme konečne na druhý pokus pozatvárali naozaj VŠETKY dvere a okná (a je ich na takej koloniálnej budove požehnane - vrátane schodov do rozsiahleho podzemného podlažia odkiaľ, ako je americkým zvykom, vedie ešte zvlášť východ mimo domu), zohnali sviečky a zapálili, bolo jasné, že sme na pár hodín v tejto budove uväznení. Bolo nemožné dostať sa prúdmi vody do vzdialených budov a našich izieb v nich. Ktosi, určite nie Uda, navrhol, že strávime tú búrkovú noc jediným správnym spôsobom – budeme sa vznášať.
Neviem, či ten trik poznáte, ale v takej noci je dosť pôsobivý. Niekto si sadne na stoličku a štyria ostatní sa pokúsia ho zdvihnúť tak, že podložia dva PRSTY (vždy ukazováčik jednej ruky) pod stoličku a pokúsia sa stoličku s dotyčným zdvihnúť. Nemáte logicky šancu, to je jasné. Lenže potom všetci položia ruky tomu budúcemu levitantovi (lebo ten efekt sa volá levitácia) na hlavu a ktosi povie akési nepodstatné formulky. Pritom mierne tlačíte rukami dolu na hlavu toho sediaceho. Potom ktosi povie – teraz – všetci sa zohnete a tými istými prstami (čo predtým nemohli tú váhu zvládnuť) doslova nadhodíte stoličku aj so sediacim vysoko nad vaše hlavy. Ako to funguje, to sa ma nepýtajte. Možno je to nejaký trik, ale funguje to veľmi spoľahlivo a hlavne – uprostred bleskov a hromov, v tmavej miestnosti so sviečkami a čarodejnicou menom Uda medzi nami, toto malé mystérium na vás nemôže nezapôsobiť.
Tiež som chcel prispieť k programu tajomného večera a – potom, čo už všetci, vrátane mňa, „lietali“ – ponúkol som malú špiritistickú seansu. Ja na takéto veci neverím, ale u nás doma na Silvestra to ktosi v našej pripitej spoločnosti skúšal a tak som si myslel, že by sa nám taký výlet do záhrobia hodil. To sa zoberie dlhá stužka, kniha a kľúč. Stužka sa previnie okom kľúča, spustí dolu, na druhý koniec sa zavesí tá kniha a – polnočná chvíľa otázok a odpovedí môže začať. Celá komunikácia s duchmi stojí na tom, že odpoveď môže byť len áno alebo nie. Áno je vtedy , keď sa kniha sama od seba pohne náhle doprava, no a nie je, keď sa pohne doľava. Všetko som to zmontoval dokopy a získal aj prvú zákazníčku. Staršia nemecká prekladateľka Monika chcela vedieť, či sa jej otec má tam na tom druhom svete dobre.
Skúšal som to s knihou tak i onak, ale miesto, aby odpovedala, stále mi zo stuhy padala a… akosi to všetko vyprchalo. Búrka dohrmela, sviečky takmer dohoreli, víno bolo vypité, odrazu sme boli všetci ospalí a predovšetkým Uda sa kamsi vytratila. Tajomná noc skončila, bolo treba ísť do postelí.
Ja neviem ako vy, ale ja na magično a mysteriózno v amatérskej a bezplatnej podobe verím. Ráno bolo krásne a slnečné. Zobudil som sa s hlavou ako melón (toho vína bolo predsa len trochu moc a na záver ešte Gertova dánska vodka), zdvihol som sa na posteli a chvíľu zaostroval okolo seba. To, čo som videl, ma skoro zložilo späť. Celý môj pracovný stôl (so všetkými papiermi, perami, vreckovým magnetofónom, kazetami, nožnicami a miliónom drobností, ktoré ležali i stáli v dokonalom poriadku) bol pootočený o riadny kus doprava. Odpoveď Monikinho mŕtveho otca teda znela – áno, mám sa dobre.


streda, 28. októbra 2009

AMERIKA 40

NÁVRAT DOMOV – ZÁKLADNÉ ĽUDSKÉ PRÁVO



Keď som sa na jeseň roku 1998 vracal na Slovensko, čakala ma nepríjemná prekážka. Mal som letenky British Airways a britská vláda práve počas môjho pobytu so známych dôvodov uvalila na našich občanov vízovú povinnosť. Strašne ma tým naštvali. Predovšetkým preto, že iným (napríklad Českej republike) prepáčili ešte väčšie imigrantské excesy ekonomických príživníkov a na nás sa brutálne odbavili, hoci sa medzitým radikálne zmenila vláda na Slovensku. Ale, škoda reči. Tí úradnícki migrifiči ale nepočítali so mnou.
Vychádzal som z predpokladu, že vrátiť sa domov má právo každý na svete a NIKTO mu v tom nesmie brániť, či klásť prekážky. Veľká Británia je neskutočná aj v tom, že ako jediná žiada tranzitné vízum ešte aj v prípade, že len prestúpite na londýnskom letisku z lietadla do lietadla! Briti tvrdia, že už tým ako sa lietadlo dotkne britskej pôdy, vzniká nárok na azyl. No magorizmus na dvadsiatuštvrtú! Podstatnejšie ale asi bude to, že z týchto poplatkov vraj žije celá britská colná správa. A to ma naštvalo ešte viac – čo mi čo má kto vyberať mýtne zato, že chcem ísť domov? Rozhodol som sa bojovať.
Zavolal som do Washingtonu a požiadal našu ambasádu, aby proti tomu nezmyslu protestovali. Nebol som predsa jediný, kto Britániou prešiel bez víz do Spojených štátov a naraz má skákať cez britský ostnatý drôt späť!
Naši ambasádnici boli veľmi milí. Trpezlivo si ma vypočuli a dali mi jasne najavo, že majú dôležitejšie starosti. Žeby výber toho správneho smokingu pre najbližší koktail tak zamestnal našich diplomatov? Zložil som to znechutene, ale nevzdal som sa.
Napísal som rozhorčený fax britskému konzulovi v New Yorku. Vysvetlil som mu, že chcem ísť domov, nie do Británie a že v Británii nielenže nemám chuť požiadať o azyl, ale ani ju vidieť. Nemienim platiť ich „mýtne“ za cestu domov.
Britský konzul mi zdvorilo odpovedal, že veď predsa odo mňa nechcú celé víza, ale len zľavnené „Direct Airside Transit Visa“ a pridal k tomu príslušný formulár.
To ma, samozrejme, nijako neuspokojilo a napísal som na British Airways. British Airways sú predsa štátne aerolínie a to mám trpieť za to, že som si u nich kúpil lístok a oni majú ten magorský zvyk, že cestou z amerického brehu Atlantického oceánu na európsky majú vždy medzipristátie v Londýne? Veľkoryso som im ponúkol päť možností:


1. Keďže cieľom mojej cesty je Viedeň a nie Londýn, nech nepristanú v Londýne.
2. Ak to inak nevedia a musia pristáť v Londýne, nech vybavia, aby som neplatil žiadne poplatky navyše.
3. Ak ani to nedokážu vybaviť, nech za mňa tie víza zaplatia.
4. Ak sa ani na to nezmôžu, nech moju letenku vymenia s inou spoločnosťou, ktorá letí na tej istej trase bez medzipristátia v Londýne.
5. A keď ani to nie sú schopní, nech mi vrátia peniaze za letenku, vybavím si to sám.


Ak sa toto všetko zdajú byť komusi príliš náročné požiadavky, potom musím predbehnúť udalosti a dodať, že som sa až dodatočne doma dozvedel, že som samozrejme mal pravdu. British Airways preplácali celé britské víza tým, kto leteli týmito aerolinkami prvý rok po zavedení vízovej povinnosti. Lenže na môj list neodpovedali vôbec.
Ani som sa tomu vlastne nečudoval. Keď sa naša priprdená slovenská diplomacia nevie ozvať v tak jasnom prípade diskriminácie našich občanov, čo by si nás mali Britiši, čo vôbec všímať? Rezignoval som a šiel do New Yorku zaplatiť „mýtne“ za cestu domov.
Na britskom konzuláte v New Yorku som sa dozvedel, že hoci mám žiadať „len“ o Direct Airside Transit Visa, potrebujem k tomu fotografiu ako na normálne víza. A akože som mal byť ešte rád, lebo čo keď mi to vízum ani nedajú?! Bol som furiózny a bolo to na mne vidieť. Bol som v čakárni britského konzulátu jediný do vývrtky vytočený žiadateľ. Všetci príslušníci ostatných národov tam sedeli spôsobne a chystali sa radovať, že dostanú britské víza, ja som ticho penil. Keď som sa dostal na rad, mal som príležitosť prehovoriť, ale otázka britského úradníka bola formálne zdvorilá:
„Ako sa dnes máte, pane?“
„Na hovno,“ odpovedal som po pravde.
Pri vedľajších okienkach náhle ustala práca. V miestnosti zavládlo studené ticho. Úradník prekvapene vzhliadol, ale pozeral som mu rovno a tvrdo do očí – odpovedal som po pravde a to je predsa podmienka každého vízového pohovoru. Sklopil oči k môjmu pasu a ticho sa spýtal:
„Je to kvôli tomu, že si musíte kúpiť tranzitné víza?“
„Presne tak.“
„Neznepokojujte sa, pane, niečo s tým urobíme.“
To jediné, čo s tým urobili bolo, že mi vydali víza a ja som zaplatil. Mávol som nad tým rukou, nech si, veľko-britskí chudáci, zarobia. No, pravdupovediac, mal som aj iný nápad. Nešla mi totiž do hlavy jedna vec – Američania veľmi prísne kontrolujú každého, kto do Štátov prilieta, ale nikdy nekontrolujú tých, čo odlietajú. V Londýne nepôjdeme cez pasovú kontrolu, pretože budeme v tranzite, tak načo preboha celá táto šaškáreň?!
Moja nebeská patrónka mi na to odpovedala tým, že do čakárne konzulátu posadila slovenského študenta, ktorý mal tú istú logickú úvahu a víza si nekúpil. Nielenže ho vymákli už pri odovzdávaní batožiny, ale Britiši špeciálne kvôli tomuto folklóru postavili akési civilné hliadky ešte aj pred vstupom do lietadla! Chudák chalan, aj tak si tie magorské víza musel kúpiť a ešte mal problémy z novým termínom odletu. Znechutene som to vzdal, však už to nejako prežijeme.
Kým nastal deň môjho odletu, na celú aféru som samozrejme zabudol. Ak sa vraciate po dvoch mesiacoch z Ameriky domov, máte kopu iných starostí, než myslieť na úradnícke buzerácie. Na newyorské letisko J.F. Kennedyho som prišiel taxíkom a hnal sa rovno k batožinovému oddeleniu British Airways. Sedela tam staršia pani v BA uniforme a vypýtala si letenku a pas. Skôr, než pozrela do pasu, opýtala sa:
„Máte víza?“
To ma dopálilo.
„Vaše poondené aeronautické tranzitové a ešte čojaviemaké víza samozrejme mám. Cestujem totiž domov, viete!"
Nepovedala ani slovo a siahla po telefóne. Hrklo vo mne. Na americkej pôde môže človek dôjsť do trablov celkom nevinne. Ak sa tá stará pani rozhodne žalovať, že som na ňu nebol náležite zdvorilý a čo-ja-viem-čo-ešte, tak sa mi tá cesta domov môže pekne predĺžiť. Už som toho mal tak akurát dosť.
Tá pani ticho nadiktovala do telefónu moje meno a hodnú chvíľu počúvala. Dosť hodnú na to, aby som sa pripravil na boj. Tak a teraz si to konečne s niekým povieme pekne do očí. Len nastúpte, som pripravený!
Tá pani dohovorila, zložila telefón a milo sa usmiala:
„Pán Murín, britské aerolínie sa vám ospravedlňujú za nepohodlie, ktoré vám spôsobilo to, že ste si kúpili našu letenku a teda museli prejsť aj novým vízovým konaním. Radi by sme to napravili tým, že pocestujete v prvej triede.“
Ja to skrátim. Keď sme pristávali na druhý deň ráno v Londýne, na raňajky som sa už nedokázal ani pozrieť. Šampanské mi liezlo z uší a kaviár z nosa. Prežral som sa cestou zo Spojených štátov presne tak úspešne ako keď som letel do Ameriky po prvý krát. To viete, chcieť prejesť na protest celý vízový poplatok na jednohubkách nie je ani v prvej triede British Airways až také ľahké…

streda, 21. októbra 2009

AMERIKA 39

BOJ O PREŽITIE


Kto sa ešte neposťažoval (veď my sa vlastne sťažujeme stále) ako ťažko sa človek narobí, aby zarobil? To snáď len tí, čo nepracujú, majú čas zarábať vo veľkom. Ale v Amerike sa sťažnosti nenosia, nepatrí sa to. O to viac sa pokúšajú prežiť v konkurencii, ktorú si ani nevieme predstaviť. Takisto si však nevieme predstaviť riešenia, ktoré ich pri tom napadajú.
Takmer každý Američan má vymyslený nejaký bohovský kšeft, alebo sa ho aspoň pokúša vymyslieť. Triliónkrát som v Amerike už videl v bežnej konverzácii ako si niekto plesol po čele a povedal – to by bol bohovský kšeft! Alebo mi ho aspoň veľkoryso ponúkol.
V San Francisku som stretol emigrantku z Moravy, maliarku obrazov. Náročne sa prepracovala sem, cez oceán s predstavou, že je tu nekonečne veľa ľudí a v tom nekonečne by si zopár mohlo kúpiť jej obrázky. Nebola náročná, neplánovala svetovú slávu. Stačilo by tých pár predaných obrázkov. Nepredala ani jeden. Prežiť ale akosi musela. Zvlášť, keď do svojho bytíku (kde bol na dverách do záchodu záves namiesto dverí, pretože do prenajatého bytu sa predsa neinvestuje a nové dvere sú celý majetok) priviedla aj Pedra, emigranta z Portorika. Pedro sa celý deň usmieval a celý deň chcel len to jedno, ako sa mimochodom sťažovala každému známemu. Aby teda uživila seba a tohto neúnavného milenca, maľovala. Ale nie obrazy. Maľovala drevené kolotočiarske kone!
Áno, tie, čo na nich sedia naše ratolesti a spolu s nimi sa točia dokola. Ak si myslíte, že je v Amerike tak veľa kolotočov, že sa niečím takým ako maľovaním drevených koní dá uživiť, tak sa samozrejme mýlite. V skutočnosti ktosi prišiel na bohovský kšeft, že vyradené drevené kone z detských kolotočov sú vlastne umelecký artefakt a začal ich predávať ako sochy do domácností! V roku 1995 to bola v Amerike celkom slušná móda, nehovoriac o tom, že jedného takéhoto koňa-sochu som našiel po rokoch vo vestibule bruselského hotela a druhého vo švajčiarskom zámočku pre spisovateľov. Zjavne ten kšeft fungoval. A milej maliarke sa tak dostalo, hoci anonymne, aj svetovej slávy...

streda, 14. októbra 2009

AMERIKA 38


KEĎ ČOSI NEFUNGUJE

Stroje nás pozorujú. Verím, že to ticho, keď nepracujú, je klamlivé. V skutočnosti sledujú, čo robíme a chystajú sa vyskúšať náš postreh. Každú chvíľu hrozí malá technická, strojová podnožka. Mám na to dôkaz.
Vo Washingtone sa chystalo slávnostné otvorenie novej budovy našej ambasády a spolu s americkým priateľom Ronom Wrayom sme boli medzi pozvanými hosťami. Nahodení do oblekov, len tak-tak sme stíhali. Bolo treba ísť metrom a ja som si potreboval kúpiť lístok. Pristúpil som k automatu a strčil doň VISA kartu. Znechutene ju vypľul. A to som už VISA kartou vo washingtonskom metre samozrejme platil. Tentoraz nezabrala ani na druhý pokus a tretí bol príliš riskantný. Mohol tú kartu aj z trucu zožrať. Siahol som do vrecka, ale mal som len dvadsaťdolárovku. Žiadne drobné. Ron to chcel zatiahnuť, ale to som sa zasa nedal. Veď dnes už automaty vedia vydávať. Tento sa ani nepokúsil. Nedal mi dokonca ani lístok. Tak to už bolo moc. Stlačil som opravné tlačidlo. Nič. Pre zmenu to skúsil Ron. Zase nič. Už sa pri nás začal tvoriť zástup iných záujemcov o služby tohto automatu. Vysvetlili sme im, že nefunguje. Disciplinovane sa presunuli k inému. Začali sme čítať návod a tam to bolo! Ten plechový zázrak nebol nastavený na dvadsaťdolárovky. No, veď ani naše automaty neberú tisíckorunáčky. Ale nechať tam takú sumu len tak?!
Museli sme konať a to rýchlo. Ron Wray ostal vlastným telom brániť automat, aby nám naň nikto nesiahol, a ja som utekal hľadať dozorcu nástupišťa. Bol to veľký, mohutný, pohodový černoch. Priam stelesňoval autoritu a istotu úradnej moci. Všetko som mu, v poradí piate cez deviate, vyrozprával. Pozrel sa na mňa akoby som padol z čerešne. Neveriacky krútil hlavou. Tak som chvíľu nevedel, či nad mojou technickou hlúposťou alebo automatickou neschopnosťou. Ale pohol sa ochotne so mnou.
Svojím spôsobom to bol pozoruhodný pohľad. Predstavte si decentného chlapíka v obleku ako bráni vo washingtonskom metre vlastným telom automat na lístky. A je mu to tak trochu aj trápne. To bol Ron. Ja s dozorcom nástupišťa sme boli ako trestná výprava. A vtedy sa to stalo.
Keď sme boli na päť krokov od automatu, ten akoby zazrel dozorcu a zľakol sa. Mal som intenzívny pocit akoby sa previnilo prikrčil, čosi v ňom zahrkalo a rýchlo vyplazil dvadsaťdolárovku späť. Asi tak ako keď lev v manéži neochotne vydá krotiteľovi s veľkým bičom klobúk návštevníka, keď mu tam nedopatrením spadol. Z automatu vychádzalo presne to neochotné, ale odrazu krotké mrmlanie. A keď som si tú bankovku bral, mal som dojem, že z tej plechovej kisne počujem dokonca aj veľmi neochotné slovíčko:
„Sorry.“
Dozorca nástupišťa švihol neviditeľným bičom a všetci sme sa mierumilovne rozišli.

streda, 7. októbra 2009

AMERIKA 37

NEW YORK VIE BYŤ KRUTÝ


Verím, že najmä na cestách je dôležité, aby mal každý svoju patrónku, strážkyňu pocestných. Odkedy som bol na dlhšom pobyte v Španielsku verím, že tá moja bohyňa sa volá Virgen. A čas od času sa v tom utvrdzujem vďaka pozoruhodným javom. Napríklad, keď som zase raz po dlhšej dobe prišiel do New Yorku, už v prvý deň som mal problém. Pritom sa mi nič tak strašné nedialo. Len som sa šiel predstaviť do nadácie, kde mi poskytli literárne štipendium. Vyfintil som sa veľmi, sadol na metro a šiel. Vyšiel som z metra na 5-tej Avenue rovno do furiózneho dažďa. A môj dáždnik odložený pekne v kufri u známych na druhom konci mesta. Hovorím si, pokojne, ono to prejde. Lenže ja som šiel do tej nadácie po prvý krát a splietol som si strany. Ulice sú totiž členené na východnú a západnú stranu, takže vy síce nájdete číslo domu 225, ale to môže byť práve tá opačná strana sveta a od toho správneho čísla 225 tej istej ulice vás v tej chvíli môžu deliť aj kilometre. No a presne to sa mi stalo.
Ten dážď bol ako besný. Už som konečne bol na tej správnej strane ulice a ani nie tak ďaleko od cieľa, ale tá vodná sprcha bola priveľká. Každú chvíľu som skočil niekam do podjazdu, alebo vchodu domu a úpenlivo prosil spriatelenú bytosť tam hore:
„Keď už teda nejde to kropenie mesta vypnúť, či odložiť na neskôr až už budem v suchu, prihraj mi aspoň náznak dáždnika! Veď ľudia odhadzujú pokazené dáždniky. Nemôžem sa predsa prísť predstaviť tým dobrým ľuďom ako Mickey Mouseov utopený bratranec!“
Nič sa nedialo, žiadna pomoc z neba. Naopak, ktosi pustil kohútik naozaj naplno. Skúsil som prebehnúť ešte pár krokov, ale nešlo to. Rýchlo som sa schoval do otvoreného vchodu nejakého obchodu. Bolo to papiernictvo. Bezradne som sa rozhliadal a v tom – tak predsa, zázrak! Hneď pri vchode do obchodu, v plechovom odpadkovom koši odhodený dáždnik. Vďaka Ti, Virgen!
Schytil som dáždnik, rozprestrel a kráčam proti daždivým prúdom vody. Záchrana v pravej chvíli! A ten dáždnik, čuduj sa svete, vôbec nebol pokazený. Pravda, veľmi som ho nemal čas skúmať, hlavne, že mi nekapalo za golier.
Konečne som došiel na správne číslo, do správneho vchodu, na správne poschodie. V recepcii nadácie CEC ArtsLink sedel mladý muž menom Jason a vedel o mne:
„Nech sa páči ďalej, už vás čakajú!“
Na chvíľu som zaváhal:
„A kam mám odložiť dáždnik?“
„Tu do plechového koša, tak ako každý…“
Ten obchod som cestou z nadácie našiel a dáždnik som vrátil. Ale to už nepršalo. New York vie byť krutý najmä k tým, čo nemajú svoju Patrónku.

streda, 30. septembra 2009

AMERIKA 36

KAPITALIZMUS NA ŽIVO

Mám dobrú známu menom Katarína, ktorú by sme smelo mohli nazvať aj „živá pancierová päsť“ – prerazí všetko. Pracovala vo Washingtone vo Svetovej banke a mal som s ňou ísť na obed. Dostavil som sa načas, ale Katarína toho ešte mala ešte niečo rozrobené. Vo vyľudnenej budove sme sa zdržali dosť na to, aby sme ten obed nakoniec absolvovali v behu. Pohľadom na hodinky totiž zistila, že v jej obľúbenom Deli už za päť minút zatvárajú. V závese za ňou sme zleteli výťahom dvestoštyridsaťosem poschodí (možno menej), behom prekrižovali (najmenej) štyri frekventované ulice a vbehli do akéhosi super-bufetu naozaj v poslednej chvíli. Už zatvárali. Katarína prehovorila posledného zamestnanca, aby nás ešte obslúžil. So mnou nebol problém, ale Katarína sa začítala do dlhého zoznamu sendvičov, ktoré vám urobia na mieste (dnes už to dorazilo aj k nám, lenže v malom). Predavač trpezlivo čakal na objednávku. A Katarína začala:
„Dám si toto, ALE hento by sme mohli vynechať a VIETE ČO pridajme tamto, no a ešte by som si K TOMU dala, napríklad…“
Ten človek nakladal, nakladal a nakladal. Keď naložil vrchovatý sendvič v podobe nezameniteľného kulinárskeho originálu, zabalil ho a podal Kataríne. Zobrala, usmiala sa najnevinnejšie na svete a opýtala:
„Koľko platím?“
Predavač sa usmial a odpovedal:
„Neviem, madam, na túto kombináciu nemám kód.“
„Mhm,“ odpovedala účastne Katarína, pretože už ten zázrak žula.
„Opýtam sa manažéra, počkáte chvíľ, madam?“ skúsil to predavač.
„Hmhm, mňam,“ odpovedala spôsobne Katarína.
Predavač odišiel do zadnej kancelárie a o chvíľu sa vrátil s nasledovnou správou:
„Madam, manažér vás pozdravuje a hovorí, že to máte zadarmo. Naozaj to nevieme vykalkulovať.“
„Díky,“ povedala s plnými ústami Katarína, vyšli sme von a on za nami zavrel.
Ostal som tam na chodníku stáť, díval sa ako Kataríne chutí a hlavou mi ako mucha bzučala jediná otravná myšlienka – tak toto je ten škaredý kapitalizmus, ktorým mi ako strašidlom pokazili škaredí komunisti celú mladosť?!

streda, 23. septembra 2009

AMERIKA 35

CIKACÍ ZÁŽITOK


Inak to nazvať neviem. Nášmu dieťatku sa zachcelo, a to uprostred newyorského Central Parku. Verím v americký perfekcionizmus a verím správam, že uprostred utahskej púšte nájdete pri ceste osamelý, ale čistý záchod. Pod lampou, ale vraj býva tma. A tá americká lampa straší v samom srdci New Yorku! No a dať decko ciknúť len tak niekde za bukom – to chcete aby ma zavreli? Švajčiarska rodina si prenajala dom a ich malé deti sa hrali na záhrade. Malej sa nechcelo do domu a tak ju starší brat nechal vycikať niekam do trávičky. Videla to susedka a zavolala políciu – vraj detské porno! Toho chlapca a dievčatko zavreli, rodičia s ďalšími deťmi ušli do Európy, aby odtiaľ až po mesiaci právnických ťahaníc vyslobodili deti a aj to s vážnym varovaním. No a vy si myslíte, že nám by niečo také bez švajčiarskych právnikov prešlo? Nie, cikať sa bude tam, kde treba.


No ale vymyslite niečo HNEĎ, keď vaše dieťatko si samozrejme vždy zmyslí až na poslednú chvíľu. Central Park som prebehol naraz na všetky strany minút a nič poblízku nenašiel. Zdrapol som rodinu a vybehli sme pred vchod do parku. Ale ani tam nič nebolo. Cez ulicu stojí vysokánsky Trumpov hotel. Miliardár a jeho milionárski hostia. Nebolo čo váhať, zavelil som:
„Vpred!“


V hoteloch je vždy niekde za recepciou toaleta. To podstatné, čo musíte urobiť je, že udržíte moment hybnosti a suverénne preplávate okolo tej recepcie. Naša rodina suverénne preplávala okolo recepcie, ešte nám aj otvorili dvere, ale toaleta tam na prvý pohľad NEBOLA. Boli tam ale výťahy a v záujme udržania momentu hybnosti som nadirigoval moje baby tam. Naše dieťatko už bolo popolavé a vydávalo podivné zvuky. Ak teraz zaváhame a vyvedú nás pred hotel, pociká sa nám na hanbu celého sveta. Privolal som výťah, vtiahol dnu moje devuchy a stlačil po pamäti gombík – deviate poschodie, to je moje šťastné číslo.
„Určite tam bude toaleta, v takomto hoteli nemôže nebyť.“
Keď sme vyšli na deviate poschodie, povedala moja žena Janina:
„V takomto hoteli má každá izba toaletu, načo by ju mali na chodbe.“


Moja milovaná žena má vždy skvelé nápady a postrehy, väčšinou však nám nič nepomôžu. Ona je múdra dodatočne. Zúfalo som zahol za prvý roh. Jedny dvere boli otvorené, vošiel som a narazil na hotelového zriadenca, čo tam robil poriadok. Bleskovo som mu vysvetlil situáciu. Chápavo pokýval hlavou a povedal:
„Samozrejme, pane, vo vedľajšom apartmáne budeme maľovať, je tam voľno.“


A ten boží tvor (nepýtajúc sa čo sme, kto sme a prečo sme práve tu a nie na nejakom verejnom odľahčovadle) otvoril ten vedľajší apartmán a VŠETKY TRI moje krásavice vrazili naraz do tej luxusnej, mramorom obloženej miestnosti. Vydýchol som si, ale pre istotu som sa opatrne rozhliadol. Na stole počítač, okolo vzácne obrazy, vázy. Hneď som sa pratal na chodbu, aby sme neboli náhodou v podozrení. Poviem vám, pre mňa to bol adrenalínový zážitok so šťastným koncom. Ale moje baby, tie to zobrali z celkom iného konca. No veď povážte tú slávu – vycikané u miliardára Trumpa!

streda, 16. septembra 2009

AMERIKA 34

SÁM NA SÁM

Výraz „sám na sám“ som počul po prvý krát od priateľov z Broumova, ktorí pri svojom podnikaní prišli na to, že sa nemôžu na nikoho (najmä nie na zamestnancov) spoľahnúť. Ale až v turistickom centre Virginia Beach som stretol pri práci takéhoto osamelého bežca sa šťastím. Yaşar Kilić je Turek z Kapadokie, ktorý vám vo Virginia Beach namaľuje vaše meno na zrnko ryže. Na druhú stranu toho zrnka meno vašej ženy, frajerky, detí, verného psa, no čo len chcete. To všetko zataví do malého skleneného náhrdelníku (alebo náramku), kam nasype trochu jemnučkého piesku a ozdobí ten výtvor korálikmi podľa výberu. Je to originálne a lacné. Ale, ak by ste si mysleli, že to je všetko, čo by ste sa o Yaşarovi mohli dozvedieť, tak sa mýlite. Veď len počúvajte:

„Prišiel som do Ameriky pred desiatimi rokmi. Doma som robil všeličo, dokonca aj v politike som bol. Ale už sa to nedalo vydržať. Najskôr som bol v Bostone. Maľovať na zrnká ryže ma naučil priateľ. No áno, mám veľké ruky a hrubé prsty, ale zato mám dobré oči a trpezlivosť. Dá sa to, keď som prišiel sem, mal som dokonca niekoľko iných, čo pre mňa robili. Ale to viete, keď nad nimi nestojíte, strkajú si doláre do vrecka. A ešte chcú, aby ste im platil. Tak to nie, teraz už robím len sám. Mám dve dcéry, obidve na vysokej, jedna študuje právo, druhá medicínu. Tu, v Spojených štátoch! Chlapec je doma s manželkou, dal sa na ekonómiu. Žena bola za mnou pred pár rokmi na návšteve. Chcel som, aby ostala, že postavím dom. Mám na to, podnikám aj v turistike, dohadzujem turistické výpravy do Kapadokie – príďte, je tam krásne… Nechcela zostať, nepáčilo sa jej tu. Tak som tu sám. Ešte pár rokov vydržím, potom uvidím. Či sa mi tu páči? Robota ako robota.“

Až sa náhodou dostanete do Virginia Beach, zájdite na Atlantic Avenue a zastavte sa u nášho priateľa Yaşara. To nie je len turistická atrakcia s popísanými zrnkami ryže, to je aj jeden nie celkom splnený americký sen.

streda, 9. septembra 2009

AMERIKA 33

ČÍPÁK


Viete, keď vám Univerzita horko-ťažko zaplatí poplatok a letenku na vedeckú konferenciu a ubytovanie si už musíte hradiť z vlastného vrecka, tak veľmi nevyskakujete. Medzi našincami v Amerike sa tomu hovorí „čípák“ - od slova „cheap“ (lacný), ktoré sa vyslovuje „číp“. Takže ako „čípák“ som, hanba-nehanba, s pomocou amerických známych našiel v Denveri najlacnejší hotel blízko miesta konania konferencie, čo bol pre zmenu v najdrahšom miestnom hoteli. A to kam ma viezol mikrobus z letiska ani nebol hotel, volali to hostel. Šofér to dobre vedel a tak najskôr porozvážal po hoteloch všetkých ostatných (vrátane niekoľkých mojich zahraničných kolegov) a potom sa odhodlal zaviesť ma pustou uličkou k nízkej budove s nápisom „Práčovňa“. Tam ma vyložil a poprial všetko príjemný pobyt. No, veľmi to nepomohlo, lebo som nenašiel RECEPCIU toho akože-hotela. Tak som sa šiel opýtať do tej veľkej práčovne a zistil, že na noc sa hostia prihlasujú pri tom istom okienku ako sa odovzdáva špinavé prádlo – skvelý začiatok.
Len čo som sa zapísal a ubytoval, už niekto klope na dvere. Za nimi stál veľmi starý, vráskavý pán – správca hostelu.
„Vitajte, som rád, že tu máme opäť niekoho z Českej republiky!“
„Ale ja nie som z Českej republiky.“
„Ale pána Radka Johna iste poznáte. Býval tu takmer mesiac.“
To ma upokojilo. Na celý pobyt som mal o sebavedomie postarané. Veď keď bývam v hosteli, kde vydržal mesiac aj Radek John; autor niekoľkých úspešných kníh, filmov a publicistická hviezda televízie Nova; nemôžem sa považovať za chudáka.

streda, 2. septembra 2009

AMERIKA 32

AKO VO FILME

Priznám sa, že keď vyrážam na cesty, mením sa na stredovekého bojovníka, čo očakáva draka žerúceho cestovateľov za každým rohom. Tentoraz som už bol na ceste domov, čakal ma let späť do Európy - zo San Francisca, cez Chicago do Viedne. Plný dojmov, spomienok a tiež očakávaní z návratu domov akurát načas pred vianočnými sviatkami. Pred očami som mal skôr svoje dve malé i jednu veľkú princeznú a tak ma tento posledný cestovateľský drak dokonalo zaskočil. Pristáli sme v Chicagu a ja som mal na prestup do lietadla viac ako hodinu. Letisko O´Hare som už trochu poznal a nezdalo sa, že by ma čosi mohlo prekvapiť. To že mi vyložili všetku objemnú batožinu ma neznepokojilo a len pre istotu som si zašiel k informačnému pultu, opýtať sa, na ktorom termináli sú lety do Európy a teda aj môj. Dvaja ochotní takmer-dôchodcovia najskôr na mňa pozerali s nehraným údivom, potom ma poprosili, aby som im ukázal letenku. Vysvitlo, že toto nie je medzinárodné letisko O´Hare, ale nejaké vnútroštátne a na to medzinárodné sa ešte len musím presunúť. Na otázku AKO PREBOHA ma odkázali na nejaký mikrobusový spoj.
Vyrazil som teda spletitými chodbami, proti prúdu cestovaniachtivých davov Američanov hľadať ten správny mikrobus alias shuttle. Po istej námahe a stupňujúcej sa nervozite som našiel východ a pri ňom akúsi černošku. Tá kasírovala za cestu na letisko O´Hare. Zaplatil som a nervózne čakal. NIČ sa nedialo a černoška nejavila záujem informovať ma KEDY sa pôjde. Zaplatené som už mal, ustúpiť nebolo kam. Pomaly sa začínali objavovať rovnako bezprizorné typy ako som bol ja. Tiež hneď zaplatili a takisto nervózne prestupovali z nohy na nohu. Pre dokonalosť scény, černoška občas mizla. Márne som sa snažil nájsť potvrdenku o zaplatení, ale aj keby som ju našiel, prd by mi to bolo platné. Zrazu sa však zjavila a ukázala na mikrobus pred vchodom. Naskákali sme doň aj s kuframi ako skúsené výsadkárske družstvo. Mikrobus bol plný, boli sme tam VŠETCI – len šofér chýbal. Bol neskorý večer a v prítmí mikrobusu sa ozvalo tiché protestné mrmlanie. Ale Američania sú zvyknutí, že u nich služby fungujú a tak trpezlivo čakali. Ja, jediný Európan, som zatiaľ nacvičoval vrcholné cestovateľské číslo – skok z vlastnej kože. Nervy ma brali ako pri finále majstrovstiev sveta v hokeji. Akurát s tým rozdielom, že ak by sme tento zápas s časom nevyhrali, tak som v úplne a kompletne v tej onej – ibaže americkej. Tá letenka bola najlacnejšia možná a preto nemeniteľná na iný let. Buď letíš, alebo zaplať znovu. Oblieval ma pot všetkých teplôt od studenej až po vrelú a NIČ sa nedialo. Začal som ticho protestovať, ale moji spolucestujúci to ignorovali – americké služby nemôžu zlyhať, načo tá európanská panika!
Ko-ne-čne nastúpil šofér. Pozreli sa na mňa víťazoslávne. Teda tí, čo sa vládali hýbať. Ten šofér bol totiž tak obrovský černoch, ale tak obrovský, že keď nastúpil, niekoľko z nás muselo nutne vypadnúť oknom. Šofér naštartoval, pohol sa a ležérne pustil rádio. A to presne v okamihu mimoriadnych správ. Mimoriadna správa znela – Chicago je kvôli vlnám áut víkendových a predvianočných dovolenkárov tak prepchaté, že je prakticky NEPRIECHODNÉ. Mal som sa na ostatných pozrieť víťazoslávne, ale ja som bol zhrozený. Ja som im totiž veril a teraz som aj o tú vieru prišiel! Ako vo hollywoodskom filme sme vybrali zákrutu pred letiskovou halou a pred nami sa rozprestrela neuveriteľná scenéria nekonečných šnúr automobilových svetiel tak ako nám v ceste stáli KILOMETRE stojacich áut. V mikrobuse bolo hrobové ticho. Domáci cestovatelia nemali slov, alebo vedeli, že by boli zbytočné. Mikrobus zastal a ten obrovský černoch sa zahniezdil v sedadle, ktoré úpenlivo zaprotestovalo. Pozeral som sa na obrovský zátylok toho chlapa a mal som pocit, že tu sa čoskoro niečo stane. To čo sa naozaj vzápätí stalo, bolo dokonalé pokračovanie tohto nikdy nenakrúteného hollywoodskeho trháku. Ktosi čosi nesmelo špitol, na čo ten černoch povedal jedno veľké, tlsté „Yeah“. A vyrazil.
Ako sme sa na O´Hare dostali, sa ma nepýtajte. Viem, že sme chvíľami išli aj v protismere. V skutočnosti sme VÄČŠINOU išli v protismere. Do toho KAŽDÚ chvíľu mimoriadna správa vrátane búračiek. Ale obrovský čierny šofér to odrážal ako muchy a náhle, bez varovania, sme vybrali poslednú zákrutu pred vstupom do letiskovej haly chicagského medzinárodného letiska. A v tej najnevhodnejšej chvíli sa ku mne obrátil môj namačkaný sused a opýtal sa tú najstupídnejšiu otázku – A odkiaľ ste? Pokúsil som sa odpovedať a on stihol tých posledných päťdesiat metrov prebrať so mnou obvyklý cestovateľský dialóg. VŠETCI začali do toho brebentiť ako zlet starých mám v materskej škôlke. Boli sme zachránení! A všetko sa vrátilo do starých koľají. Rozpŕchli sme sa v sekunde od mikrobusu, každý s vlastným cestovateľským bremenom. V tomto bode sa tento skutočný cestovateľský zážitok líši od hollywoodskych filmov. Tam sa totiž VŽDY na konci tlieska nadšením nad vlastnou, americkou, dokonalosťou. Ale ten veľký čierny chlap si to tentoraz naozaj zaslúžil…

streda, 26. augusta 2009

AMERIKA 31

V piatok zomrie, chcete sa pozrieť?


Bola to najbizarnejšia návšteva akú som na severoamerickom kontinente zažil. Toho muža okolo sedemdesiatky som nepoznal, ale môj čerstvo objavený krajan Gabo trval na tom, že je to jeho známy a koniec-koncov – Slovák. Kým sme našli obytný dom, kde býval, stihol som sa dozvedieť, že bol kedysi veľmi bohatý, potom ho súdili za akési sprenevery, ale nedosúdili a teraz sa drží tak akurát nad vodou. Vďaka Gabovi sme vtrhli do bytu neohlásení, ale starý pán to zvládol bez protestov. Dokonca sa návšteve potešil a len čo sa dozvedel, že som zo Slovenska, chcel so mnou robiť obchody. Bolo to absurdné, nemal som mu čo ponúknuť a hlavne nemal som o žiadne obchodovanie záujem. Tak to starý pán skúsil s Gabom. Kým sa takto v obývačke bavili, zašiel som na toaletu. Otvoril som dvere na kúpeľni a vošiel do voňavého kráľovstva vyzdobeného do najmenšieho detailu ženou s vkusom a zmyslom pre detail. Bola to nepochybná stopa, že v tomto byte je prítomná veľmi starostlivá žena. Keď som sa vrátil do obývačky, všimol som si na stojane pri balkóne nedokončený portrét pána domu.
„To ste maľovali vy?“ opýtal som sa.
„Nie, to moja žena.“
„Ozaj, čo robí tvoja žena?“ opýtal sa Gabo vzápätí.
„Umiera, v piatok už bude asi po nej.“ Pán domu nemihol ani okom a hneď ponúkol: „Chcete sa ísť pozrieť? Leží v spálni.“
Ja som na to žalúdok nemal, ale Gabo šiel. Určite ju poznal roky, možno sa aspoň takto rozlúčil. Starý pán sa zase chcel baviť o kšefte, ale nemal som síl. V nastalom tichu som sa znovu, už pozornejšie, pozrel na jeho nedokončený portrét. Tá žena ho celkom iste úžasne milovala, ale na to, aby úžasne maľovala jej chýbal ten odstup, ktorý milujúci ľudia ani mať nemôžu. Keby ten odstup mala, na jej portréte milovaného muža by museli byť jasne viditeľné vrásky chamtivosti okolo tých úst, ktoré nadovšetko milovali slovo – biznis.

streda, 19. augusta 2009

AMERIKA 30

SEXISTA V IOWE


V čase nášho pobytu bolo sexuálne harašenie a takzvaný sexizmus témou dňa. Nedalo sa to podceňovať, hon na čarodejníkov bol na svojom vrchole. Aj ako cudzinci a spisovatelia z celého sveta sme dokonca na úvod nášho pobytu povinne absolvovali prednášku „slušného správania“. Ku koncu pobytu bola ohlásená celkom iná prednáška – Americká politika a krajiny strednej Európy. S Estóncom Karlom nás to zaujalo a tak sme sa na tú prednášku vybrali.

Labyrint chodieb v hlavnej budove univerzity spôsobil, že sme prišli do sály o poznanie neskôr. Tá sála bola skutočne enormná, ale vnútri bola len prednášajúca vysokého veku, dvaja chlapíci a jedna slečna. Nešlo tam vstúpiť nenápadne, tak som sa odhodlal k opaku. Prekráčali sme k stolu uprostred sály a ja som prehodil: „Prepáčte, že sme sa oneskorili, ale v tej tlačenici si to iste nikto, okrem vás, nevšimne“. Zdvorilo sa zasmiali, my sme sa usadili a pokračovalo sa.

Boli sme – nebojme sa to povedať – trocha zvláštne zhromaždenie. Keďže išlo o povestný „brown bag lunch lecture“, každý okrem nás s Karlom niečo žul. Tá slečna najmenej, lebo si vytrvalo robila poznámky. Prednášajúca stará pani húžvala v oboch rukách veľké hnedé papierové vrecúško, z ktorého trčal sendvič, a medzi vetami sa pokúšala z neho niečo odhryznúť. Tí dvaja chlapíci stredného veku boli v nesmiernej pohode – nohy na stole, pekne si debužírovali, kašlali na poznámky a grilovali prednášajúcu otázkami. Jedna z nich znela:
„Čo by ste odporučili americkej vláde – ako by sa mala správať k týmto krajinám.“


Prednášajúca sa medzi hltmi sendviča pokúšala niečo odmrmlať. Už som to nevydržal a prihlásil sa:
„Zaujíma vás, čo si MY v strednej Európe myslíme o vhodnej americkej politike voči nám?“
Veľmi neochotne (najmä tí dvaja) pripustili, že by sme o našich vlastných krajinách snáď trošku, trošičku mohli aj niečo vedieť. A tak hovorím:
„Amerika jedná z Európou posledné desaťročia pomocou bombardérov. Raz zhadzujete bomby, inokedy vrecia dolárov a sem-tam nejakého parašutistu ako takzvaného odborníka. Momentálne nám hádžete na hlavy to druhé. Omnoho prospešnejšie a pre vás lacnejšie by ale bolo, keby ste sa postarali len o to, aby nás hladový ruský medveď nezožral. Už raz ste nás, v Postupime, predali Rusom, skúste sa z toho poučiť. Veľmi by sme vám za to boli vďační.“


To ticho bolo na nevydržanie. Aj tá slečna prestala písať, prednášajúca zadumane žula a jeden z tých chlapíkov zhodil bojovne nohy zo stola. Ani sa na mňa nepozrel a opýtal sa prednášajúcej:
„Aké je postavenie žien v týchto SEXISTICKÝCH krajinách?“
To zase nevydržal Karl, vyskočil a pýta sa:
„Odkiaľ ste zobrali, že naše krajiny sú sexistické?!“
A to bolo presne to, na čo iowský univerzitný kovboj čakal. Vytiahol na mňa ukazovák ako šesťranový revolver a predniesol s absolútnou istotou:
„Viem to podľa sebavedomého, sexistického správania tohto pána!“
V nastalom tichu som sa pokúsil jeho strelu odraziť vtipom.
„Ja nie som sexista, ja som grupensexista.“
Ale oni to nepochopili. Zdá sa, že z celej tej prednášky nepochopili vôbec, ale vôbec nič.

streda, 12. augusta 2009

AMERIKA 29

DEŇ VĎAKYVZDANIA…



… je neuveriteľný americký rodinný sviatok. Už len ten dôvod! Prví osadníci na americkom kontinente sa vylodili neskoro na to, aby stihli zasiať a zožať dostačujúcu úrodu. A tak im, uprostred zimy, došli zásoby. Zdalo sa, že celá kolónia vymrie do jara hladom. A vtedy sa objavili vyslanci susedného indiánskeho kmeňa a priniesli bohaté zásoby. Medzi nimi aj morky, ktoré Európania dovtedy nepoznali. Bieli osadníci boli zachránení a to, ako sa odvďačili Indiánom, všetci dobre vieme. Keďže ale vraj všetko zlé je na niečo dobré, ostala tu každoročná veľká jedácka rodinná oslava s obrovskou morkou ako hlavným chodom.

Prvé pozvanie som dostal od profesora výtvarného umenia Hansa Bredera. Zoznámili sme sa klasickou americkou náhodou a veľmi dobre sa nám spolu debatovalo a hlavne pilo. Bol pôvodom Nemec a oboje si z rodnej vlasti veľmi dobre pamätal. Keď som prišiel z kartónom plzenského (iné „naše“ pivo ani víno v obchode nemali), piekol tú gigantickú morku vedeckou metódou už šiestu hodinu. Podľa jeho výpočtov jej chýbala k dokonalosti ešte hodina a pol. Hansova žena išla na nejaký zlet žien na druhý koniec mesta, tak sme boli sami a bolo nám dobre. Hans vytiahol vodku, zapíjali sme to hojne pivom a debatili. Morku sme si dali v pravej chvíli a keďže nám došla vodka, prešli sme na whisky. A po whisky nám už bolo tak dobre, že sa nám chcelo tancovať. Pustili sme si muziku, ale pre nedostatok žien sme museli tancovať spolu. Hans mi bol asi po plecia a jeho pivný sval nás bezpečne oddeľoval. V tej chvíli prišla Hansova predvídavo skôr sa vrátiaca žena. Bleskovo zhodnotila situáciu a urobila to najlepšie, čo sa dalo. Hansa pochválila za skvelo upečenú morku a mňa odviezla pohotovo (a naozaj to bolo ako pohotovosť zasahujúca ešte včas) domov na internát. Do výťahu som ešte trafil, svoju izbu som našiel, na ostatné si nepamätám. Na druhý deň som previnilo volal Hansovi, či všetko dobre dopadlo. Bol v skvelej nálade (pri jeho váhe mal podstatne väčšiu absorpčnú kapacitu liehu všetkých podôb a chutí) a odovzdal mi srdečné pozdravy aj jeho ženy, ktorá dodatočne schválila jeho verziu Dňa vďakyvzdania. A to je teda veľká vec, lebo s touto drobnou žienkou sa zoznámil pred dvadsiatimi rokmi tak, že mu rozbila nos, lebo si na ňu hneď na úvod príliš dovoľoval. Tak som to zložil a povedal si v duchu – tak predsa to bol sviatok rodiny!

DEŇ VĎAKYVZDANIA Č.2…


…som absolvoval ešte v ten istý týždeň ako hosť Barbary Don Thomas. Navyše mi ponúkla, aby som so sebou vzal aj niektorého z kolegov a tak som si vybral Kolumbijčana Mauricia. Veril som, že ako bývalý diplomat mi určite hanbu neurobí. Barbara nás odviezla z internátu Mayflower na ich farmu a predstavila svojmu manželovi. Barbara s dcérou sa venovali kuchyni a Barbarin manžel nás previedol po najbližších hospodárskych budovách. Bol to opäť ten farmársky zázrak aký sme už v Iowe zažili. Do nedozierna lány kukurice, striedané pasienkami s veľkými stádami kráv. Obrovské stodoly, vlastné silo, kombajn a tisíc vecí na farmárčenie. To všetko pod patronátom jedinej rodiny, pričom Barbara učila na vysokej škole, dcéra študovala a syn mal úspešnú advokátsku prax, kdesi vo vzdialenom meste. Kým sme sa vrátili z malej exkurzie, už práve dorazil na veľkom aute a priviezol si krásnu slečnu. Mala byť perspektívnou nastávajúcou a správala sa primerane tomu nervózne a placho. Synátor bol klasický študovaný kovboj veľmi siláckych spôsobov a rečí, ktorý by mohol byť rád, že sa naňho tá deva (povolaním modelka) vôbec pozrela. Ale s akéhosi, len im známeho dôvodu, to bolo naopak. Boli sme teda svedkami nielen národného sviatku rodiny, ale aj uvedenia novej perspektívnej členky do americkej rodiny. Bolo to milé, bezprostredné a plné opatrného okukávania. Po prebohatom obede, sa tí dvaja (ktorí boli po celý obed stredobodom pozornosti domácich) odobrali do izby. Matka Barbara s dcérou sa opäť zavreli do kuchyne (možno popri plnení automatickej umývačky riadu vyhodnocovali čerstvo uskutočnený kvíz na otázky „a čo robia vaši rodičia slečna?“, „má ta vaša práca perspektívu?“, „a čo zdravie?“). Mimochodom práve tam, v zdraví krásnej slečny, bolo niečo na americkom sne o manželskom zväzku Krásky a Úspešného nie práve v poriadku. Ostali sme v obývačke, zaborení do pohodlných kresiel sami s „pánom domu“. Odfukovali sme po dobrom jedle. Pre nedostatok inej činnosti som si listoval v rodinnom albume. Konečne ma napadla zdvorilá otázka a hneď som ju pánovi domácemu položil. Ale neodpovedal. Prekvapene som vzhliadol od albumu. Náš hostiteľ, zasadnutý hlboko do mäkkého gauča, s hlavou na prsiach spokojne spal. Zmätene som pozrel na Mauricia. Spal tiež. Klasický Deň vďakyvzdania s medzinárodnou účasťou.

streda, 15. júla 2009

AMERIKA 28

Čo je Slovensko?


Čím dlhšie sme boli v Iowe, tým viac príležitostí bolo aj verejne prehovoriť. Mňa konkrétne pozvali do základnej školy menom South East Junior High School, aby som porozprával niečo o Slovensku. Už tam mali kolegu z Pobrežia slonoviny, Fínska a teraz mňa. Trieda bola plná detí, učiteľ ma predstavil a posadil sa dozadu. A ja som začal:
„Milé detičky, čo by som vám zložito opisoval svoju krajinu. Je to veľmi jednoduché. Zapamätajte si – Slovensko je v strede Európy. Všetko od nás napravo je Východ a to čo je veľmi napravo je takzvaný Ďaleký Východ. Čo je od nás na ľavo je Západ a veľmi na ľavo je to čomu ste hovorili Divoký Západ. Takže Slovensko je v strede sveta.“
To ich zaujalo, až doteraz si mysleli, že stredom všehomíra je Amerika. Hodil som kontrolné oko na učiteľa, ale ten sa zjavne dobre bavil a tak som pokračoval:
„Hory, doliny, rieky a nížiny ako u nás máte určite niekde tu aj vy. Do tej vašej Ameriky sa Slovensko zmestí presne 194-krát. Ale, čo nemáte, sú piesne, ktoré si u nás ľudia spievajú už stovky rokov. A ja vám teraz na ukážku prespievam celé Slovensko od sever na juh a od východu na západ.“
A spustil som naplno – zbojnícke, trávnice, regrútske, svadobné, odzemky, čardáše, východniarske ťahavé a aj záhoráckeho Macejka. A oni počúvali, takého exota tu ešte nemali!
Na záver som si pripravil veľkú reč. Povedal som im, že samozrejme máme aj modernú muziku. A že v nej bola aj speváčka, ktorú volali Princezná. A tá Princezná spievala nádherné piesne. Lenže sa prihodilo nešťastie, pri autohavárii stratila Princezná citlivosť v nohách a ocitla sa na vozíku. Previezli ju na rehabilitáciu do kúpeľov. Bolo to veľmi zlé, kariéra veľkej speváčky bola v prachu. Vtedy ale ktosi priniesol do jej izby klavír. Na vozíku k nemu podišla a skúsila prvé tóny na klávesoch. Potom nesmelo pridávala hlas až nakoniec odspievala niekoľko svojich slávnych piesní. Keď skončila, vonku, otvoreným oknom sa ozval potlesk. Pacienti počuli Princeznú a prišli ju povzbudiť. Dozvedeli sa o tom zázraku aj jej známi a priatelia. V tej dobe práve prebiehal v Bratislave veľký medzinárodný festival populárnej piesne. Nikomu nič nepovedali, tajne, zadným vchodom, dopravili na poslednú chvíľu Princeznú do zákulisia a ohlásili prekvapenie večera. Sála bola plná, ale nikto nič netušil. Bol som tam, keď zhasli všetky svetlá, potom sa v tme rozhrnula opona, zažalo jediné silné svetlo a uprostred toho ohromného pódia našlo maličkú Princeznú na vozíku. V rukách držala mikrofón a začala spievať. Začala spievať túto pieseň…
Pustil som prinesený magnetofón a na nej pripravenú pieseň Mariky Gombitovej. Jedno oko v tej triede neostalo suché. Vrátane tých mojich.


Trieda plná spisovateľov

Cez prestávku ma učiteľ predstavil riaditeľke (u nich zvanej vlastne principálka) a nadšene jej rozprával o mojej hodine so žiakmi. Potom ma odviedol do ďalšej triedy na ďalšiu hodinu. Na vlne úspechu som nasadil svoj osvedčený spevácky repertoár. Pozerali sa na mňa ako na debila. Hučal som sťaby symfonický orchester a zároveň rýchlo šrotoval v hlave a hľadal odpoveď na jedinú otázku – čo robím zle? Rýchlo mi došlo, že ten fiťfiriť-učiteľ mi niečo zatajil, alebo v tom nadšení zabudol povedať. Vypol som teda svoju pesničkovú estrádu a opýtal sa najbližšieho dievčatka:
„Vidím, že spev ťa moc nebaví, tak, čo ťa baví?“
„Ja som spisovateľka.“
„Aha,“ to mi trochu zobralo dych, až dovtedy som si myslel, že spisovateľom som v tej triede ja. Rýchlo som sa obrátil na tučka v tretej lavici. „A teba, čo baví?“
„Ja som tiež spisovateľ.“
Pánbožkovakravička, nesnívalo sa mi, toto bola naozaj trieda PLNÁ budúcich spisovateľov. A ako sme počuli, niektorí si mysleli, že už nimi sú. Bola to šichta. Oni totiž boli naozaj vybraní z celého ročníka ako spisovateľská trieda! Do konca hodiny som s nimi prebral všetky možné spisovateľské štýly, žánre a formy. Aj som im chcel niečo poradiť, ale veľmi o to nestáli. Chceli vedieť koľko ako spisovateľ zarobím. Veľmi som ich nepotešil. Rýchlo som rozdal nálepky so slovenskou vlajkou, znakom a mapkou, čo mi na požiadanie poslali obratom z nášho veľvyslanectva. A veľmi som si vydýchol, keď zazvonilo. Pánbožko nás ochraňuj až všetci títo iowskí spisovatelia dorastú!

streda, 8. júla 2009

AMERIKA 27

Výlet k jazeru

(Iowa City, spisovateľský pobyt)


V Iowe som prežíval nádherný čas obklopený svojimi rovesníkmi, v programe ktorý plnil spisovateľské sny, navyše s každodennými objavmi čohosi pozoruhodného a nového. To všetko uprostred nádhernej prírody a ľudí, ktorí boli veľmi priateľskí a nápomocní. Skoro vždy som bol obklopený blízkymi a zaujímavými ľuďmi. Len jeden výlet akosi nevyšiel. Bola sobota a všetci boli kdesi rozbehaní. Už to bolo pred koncom nášho pobytu a každý doháňal, čo ešte zameškal, či sľúbil. Len kolumbijský esejista a bývalý diplomat Mauricio sa nechal prehovoriť na bicyklový výlet. Lenže k bicyklu, čo som preň zohnal, sa dostavil div že nie vo fraku. Za druhou zákrutou to pochopiteľne vzdal. Tak som mu zamával a pokračoval ďalej.

Bol krásny, slnečný deň. Mierne zvlnenou, zalesnenou krajinou som sa zakrátko dostal k jazeru – cieľu môjho výletu. Na takých miestach je v Amerike skoro vždy pekne upravené parkovisko, nevyhnutné zariadenia vrátane pitnej vody a piknikový areál. To všetko som ale opustil, dokonca aj bicykel opretý pri akomsi strome a pustil sa chodníčkom k vode. Chcel som byť sám. Oddýchnuť si od ľudí, ostať len so svojimi myšlienkami. A vybral sa naozaj asi najmenej používanú cestičku. Čoskoro som už oboma rukami rozrážal vysokú šachorinu a opatrne prekračoval bačorinu pri brehu. Čím viac a viac som sa dral k jazeru, tým viac som za sebou zanechával aj posledné stopy civilizácie. Nakoniec som sa predieral už naozajstnou divočinou. Aj som zaváhal, ale keď som si už vybral tak nemožný prístup k veľkej vode, pokračoval som ďalej. Konečne som obišiel poslednú malú bažinu a dostal sa na breh jazera. Prehliadol som tú veľkú vodu, čo sa ťahala až k obzoru. Široko-ďaleko nikoho. A za mnou tá takmer nepriechodná džungľa vysokého tŕstia. V duchu som si hovoril – to si teda dobré pako, zájsť až tak ďaleko! A vtedy som sa zarazil – ďaleko? Čo je to ďaleko? Veď ja som prešiel takmer deväť tisíc kilometrov z bratislavského domova až sem! Ak by som to chcel prejsť všetko späť peši, nehovoriac už o veľkej vode Atlantického oceánu, veď by som tam do konca svojho života nedošiel?! Keby som tú cestu späť naozaj mal zvládnuť vlastnými silami, nikdy už svoju rodinu neuvidím! Nedokážem to, neviem sám prejsť tú obrovskú diaľku, čo nás delí. Keby som sa aj hneď zobral a kráčal okolo tohto jazera na východ, trvalo by mi tri mesiace pri dennom desaťhodinovom pochode so štandardnými štyrmi kilometrami za hodinu, kým by som došiel na pobrežie Atlantického oceánu. A to ani netuším, čím by som sa asi celou tou cestou živil. A keby aj, čo potom?

Ešte chvíľu som sa díval na v tej chvíli obrovskú, opustenú plochu jazera bez človiečika-živáčika. A potom som sa rýchlo, a rád, vrátil späť medzi ľudí…

streda, 1. júla 2009

AMERIKA 26

DLHÁ, DLHÁ CESTA


O ôsmej ráno som vyrazil z Landisburgu v Pennsylvánii. Srdečne sme sa pozdravili s básnikom Kerrym Keysom, sľúbili si do-videnia a nakopol som motor svojej milovanej modrej Toyoty Corrola. Plán bol prostý - dôjsť, čo najďalej smerom k Iowa City. Keď sa zotmie, zastavím. Od Harrisburgu vedie presne tým smerom reťaz "zelených diaľnic". To sú také, kde je znížený počet vstupov na diaľnicu a tým sú vhodnejšie na veľmi dlhé trasy. Nepletie sa vám pri tom pod nohy miestna doprava medzi susediacimi mestami. Za to, ale každú chvíľu vyhadzujete peniaze von z okna, samozrejme na príslušných vyberacích miestach, kde šetria ľudským personálom a tak hodíte hrsť mincí do akéhosi sieťkového vaku, automat to spočíta a pustí vás. Ak som začal túto cestu oslavou amerických ciest a automobilizmu vôbec, tuto som si to mal tvrdo odrobiť. Dlhá, dlhá cesta a nič než cesta. Len mierne, diaľničné zákruty; krajina pestrá, ale rovnako pestrá stovky kilometrov. Prešiel som Pennsylvániu a Ohio. Myslel som si, že zastavím na noc v Tolede, ale dve hodiny po obede som tam už bol! Tak som dupol na plyn, reku - potiahnem to po Chicago. A bol som tam už o siedmej večer. A z Chicaga do Iowa City je to už len "na skok" (zle som si pozrel mapu, respektíve, pozrel som si ju slovenskými očami - je to ešte takmer štyristo kilometrov), tak som pokračoval. A to už začal boj. Ak mi dovtedy len dreveneli zadok a chrbtica, teraz som už začal mať dubovú aj hlavu.


Kamarát Peter mi venoval škatuľu so žuvacím tabakom. Vložil som si ten tabak pod hornú peru a držal ho tam až kým na nenapínalo. Nikotín povzbudzuje, zvyšuje pozornosť. Keď to nestačilo, zastavil som na kávu. Neviem koľko som ich vypil, ale začalo to byť povážlivé. Vypočul som si už dvadsať krát všetky kazety, čo som v aute mal. Američania pre tieto prípady múdro vyrobili čítanie rôznych kníh na kazetách, ktoré si dokonca na trase diaľnic križujúcich kontinent môžete na jednej pumpe len požičať a na inej zasa vrátiť. Nebol som už ale v stave vnímať hovorené slovo. Za ten deň som prešiel päť štátov a čo je ešte pozoruhodnejšie, prešiel som zo slnečnej krajiny do prudkého dažďa, cez náhlu a nečakanú snehovú fujavicu, späť do pokojnej podvečernej scenérie a opäť dažďa na záver. Po tej snehovej prehánke, som vletel na most, ktorý opravovali a betónovými blokmi vymedzili len jeden pruh. A ten jeden pruh bolo ľadové koryto! Vôbec ma táto možnosť nenapadla a vletel som do toho ľadového toboganu prirýchlo. Keby som začal brzdiť, tak sa tam rozsekám o tie magorské betónové bloky. Neostávalo, len držať nohu na pedáli a modliť sa. Myslím, že som si spomenul na "Anjeličku, môj strážničku". Sú to tri vety a kým som ich vylovil z detskej pamäti, bol som z toho vonku.


A takto to išlo celú cestu - dlho, dlho nič a naraz "bum", staraj sa, lebo skončíš zle. Raz ma zastihol dážď tak prudký, že to bol vodopád. Náhle na mňa spadlo celé mokré nebo a cez šnúry vody nebolo vidieť po predok kapoty. Lenže ja som šiel po diaľnici stodvadsiatkou a nemohol som zastaviť, lebo by do mňa niekto mohol odzadu naraziť. Avšak tým, že som šiel ďalej, hrozilo, že ja narazím do niekoho predo mnou. Čím ďalej, tým viac sa táto jazda podobala na šialenstvo. A odrazu bolo po šialenstve, náhle som z toho vodopádu vyšiel do žiarivého slnka. Keď už to nešlo ďalej a hovoril som si, že to odstavím a pospím si v aute (zároveň som sa ale bál ako prepadu nejakými zhovadilcami s pištoľami, tak aj nejakého šerifa s pokutou), zjavila sa magická tabuľa s nápisom - Iowa City.


Dorazil som tam po 1200 kilometrovej jazde o pol jednej hodine ráno. Zaparkoval, vyšiel výťahom na naše ôsme poschodie vysokoškolského internátu a narazil na Estónca Karla, Fína Jukku a Austrálčana Alana. Práve sa išli niekam von veseliť. Tak sme skočili späť do "môjho" auta, našli obchod, kúpili whisky a do rána som im o tej veľkej ceste rozprával. Potom som odpadol a deň o mne nebolo počuť. Keď sa na to spätne pozerám, bolo to veľmi bláznivé, a chvíľami smrteľne nebezpečné dobrodružstvo na ceste. Ale asi som to potreboval takto pretitrovať, aby som vedel, že aj americký sen na kolesách má svoje limity.

streda, 24. júna 2009

AMERIKA 25

KLUB PRE MLÁDEŽ

Jánošík Kerry sa rozhodol ukázať mi v Harrisburgu naozaj všetko a tak ma zatiahol do miestneho mládežníckeho klubu. Vstup bol za nejaký malý poplatok, ale čo ma naozaj dojalo, bolo to, že oproti cez veľkú miestnosť klubu boli otvorené veľké požiarne dvere, ktorým sa dalo dnu ľahko prepašovať. Lenže nikto sa nepašoval zadom a sporiadane postávali v rade na lístky pri predných dverách. Kerry čosi zašpital službe do ucha (asi, že tu vedie európskeho exota, čo bola pravda) a boli sme dnu. Vyzeralo to ako garáž a zariadené to bolo tiež ako garáž, kde sa odkladajú vyradené veci z domu. V strede napríklad trónil veľký, starý gauč. Taký, že keď si sadnete, vyletia vám nohy až po uši a zdvíhať vás musia žeriavom. Perá tomu vysedeli už predošlé generácie, ale akosi fungoval. Aj tak väčšina mládežníkov sedela hlavne na zemi pred nízkym pódiom. Na pódiu do toho mlátila nejaká mládežnícka kapela. Strašidelné zvuky, ale z miestnymi to mykalo úspešne. V klube sa nepodával alkohol a nefajčilo a mám pochybnosti, či sa tam vôbec niečo podávalo. Z prítmia sa vynoril Kerry a ťahal za ruku človeka, ktorý sa predstavil ako šéf Klubu. Trochu strhaný sympaťák v našich rokoch.

"Čo je to za kapela, veď sa to nedá počúvať!" zareval som mu v tej kakofónii do ucha. S nadhľadom mávol rukou.
"Neva, môžeme byť radi, že sem vôbec chodia."
V to poobedie sa poblízku pri poľovačke smrteľne zranil 14-ročný chlapec a večer zastrelil dvoma ranami z pušky 18-ročný chalan milenca svojej matky.

Šach v mládežníckom klube

V tom klube nebolo, čo robiť, ale Kerry sa vynašiel. Z kancelárie klubu doniesol šachy a pri veľmi slabom osvetlení jedinej sviečky sme si dali partičku. Bolo to rýchle, Kerry sa vzdal takmer bez boja. Bolo to ale dosť dlho na to, aby sa nad nami zjavil nejaký miestny starší chlap a rozhodol sa zachrániť česť harrisburgských šachistov. Tak sme sa do toho pustili. Chvíľu sa zdalo, že sa vyzná, ale po nejakom pätnástom ťahu bol už jasne na lopatkách. Zúfalo vyrazil so starým trikom. Ja som celý čas útočil a tak sa mi manták kráľ zabudol za hradbou pešiakov, nechránený zboku. Ak by ma tam protihráč napadol, bolo by to hlúpy mat, ale aj taký sa počíta. Samozrejme, že som to videl, ale ovládla ma pyšná myšlienka, že tohto Harrisburgčana zložím na lopatky ešte skôr, než sa zmôže na ten lacný trik. Mohol som počkať jeden ťah a mal by som ho naisto, takto som si to vedome sťažil, špekuloval, dumal, špekuloval, dumal - a celkom zabudol, že na mňa (zákerák) číha. Potiahol som a on ma zložil šachovým kopancom odzadu k zemi. Vyvaľoval som na to oči, ako keby som o tom už včas nevedel - toľká nafúkaná, uponáhľaná hlúposť! Šachisti si po partii podávajú ruky. Podal mi ruku, spokojne sa usmial a ešte mi uštedril dobrú radu do života - dávaj si vždy pozor na zadné vrátka! Odvtedy si vždy dávam pozor na zadné vrátka - len nie vždy viem, kde sú...


streda, 17. júna 2009

AMERIKA 24

BOHOVSKÝ KŠEFT

Takmer každý Američan má vymyslený nejaký bohovský kšeft, alebo sa ho aspoň pokúša vymyslieť. Triliónkrát som už počul v bežnej konverzácii s Američanmi ako si niekto plesol po čele a povedal - to by bol bohovský kšeft! Alebo mi ho aspoň veľkoryso ponúkol. V San Francisku som stretol emigrantku z Moravy, ktorá sa ako maliarka živila tým, že maľovala drevené kolotočiarske kone. Áno, tie, čo na nich zvyknú sedieť naše najmenšie ratolesti a spolu s nimi sa točia dokola. Ak si myslíte, že je v Amerike tak veľa kolotočov, že sa niečím takým ako maľovaním drevených koní dá uživiť, tak sa samozrejme mýlite. V skutočnosti ktosi prišiel na bohovský kšeft, že vyradené drevené kone z detských kolotočov sú vlastne umelecký artefakt a začal ich predávať ako sochy do domácností! V roku 1995 to bola v Amerike celkom slušná móda, nehovoriac o tom, že jedného takéhoto koňa-sochu som našiel po rokoch v bruselskom hoteli a druhého vo švajčiarskom zámočku pre spisovateľov. To, čo som ale vďaka básnikovi Kerrymu Jánošíkovi Keysovi videl v pennsylvánskych Modrých horách bol najbohovskejší bohovský kšeft aký si viete predstaviť.

Stolárov šťastný nápad

Najskôr si predstavte tie hory asi ako naše Nízke Tatry, ale bez turistov a bez akýchkoľvek iných atrakcií - okrem tej, že na jednej z horských chát tu pripravovala fanatická moslimská skupina prvý teroristický útok na newyorské Dvojičky. A práve táto "atrakcia" vlastne dokazuje, že ide o skutočne opustený kút Ameriky. Chovať a pestovať tu takmer nie je čo, miestni za prácou dochádzajú a jediné, čo tu naozaj funguje je lov a lovecká vášeň. A práve na tom postavil stolár David Drain, ktorý sa sem pred tromi rokmi prisťahoval, svoju budúcnosť. Každý miestny osadník tu má aspoň tri pušky (Kerry mal štyri a k tomu ešte smrtonosnú novodobú kušu na tiché zabíjanie). A samozrejme, že väčšina z nich nie je prihlásených (preto sú tiež miestni radikálne proti kontrole zbraní). Takže náš novoprisťahovaný stolár vyrobil úžasný príborník, ktorý mal vzadu skryté priehradky na ukrývanie pušiek s tajným otváracím mechanizmom - a čakal na hojné zákazky. Za pol roka predal tri a zistil, že takto sa neuživí.

"Tak som si povedal, ukrývať nechcú, ale umrieť musia. A tak som začal robiť schránky na urny," vysvetľoval mi stolár Drain, keď ma k nemu Kerry zaviedol. "Hádajte, koľko som ich predal?"

Opýtal som sa ho, koľko je tu obyvateľov. Mávol rukou, že zbytočne hádam. Nepredal ani jednu. "A z čoho teda žijete?" znela logická otázka.

"Našiel som to, ide to na dračku a tak sa mám dobre," usmial sa tajuplne. Chvíľu ma napínal a chvíľu budem napínať aj ja vás. No vážne - čo za stolársky výrobok by ste úspešne predali uprostred lesov, kde ľudia nekúpia ani len skrinku na urnu pre svojich najbližších? Ešte stále neviete, fakt nie? Stolár Drain mi to prezradil a ja ten bohovský kšeft prezradím aj vám - ten chlap tam v tých horách predával po tisíc dolárov malé domáce HARFY! Dobre počujete, harfy, malé a domáce. A objednávky mal na mesiace dopredu. Pýtate sa prečo práve harfy? On sa nad tým nezamýšľal, prosto si to od neho niekto raz objednal a ostatní sa pridali. Jeho žena navrch dáva domáce kurzy hry na harfu. Ja mám svoju teóriu prečo práve v tých pustých, divokých horách, kde je od obydlia k obydliu minimálne pol kilometra a niekedy aj desať, idú na odbyt práve domáce harfy pre miestne domáce panie - ale neprezradím. Pouvažujte sami, možno tej záhade prídete skôr na zub, než ja, Kerry, či stolár David Drain.


streda, 10. júna 2009

AMERIKA 23

POVESTNÁ AMERICKÁ KRIMINALITA

Priznávam, znie to nenormálne, ale za takmer deväť mesiacov amerických zážitkov nazbieraných v priebehu šiestich rokov, kedy som prešiel 22 štátov spojených do U.S.A. ma všetci tí bieli, čierni, tmaví, fialoví a bodkovaní Američania prijali láskavo a priateľsky. Známi i neznámi (a zo začiatku boli všetci neznámi). Neokradli ma, nezbili a len raz sa na mňa škaredo pozreli (a hneď je o tom príbeh, ako sa dočítate neskôr). Ja viem, toto celkom jasne odporuje oficiálnym štatistikám o povestnej americkej kriminalite (hoci tá sa posledné roky predsa len mení). V mojich amerických príbehoch teda zákonite nie je žiadne násilie, zloba, nenávisť a hlavne žiadny zločin. A viete čo, teraz sa to pokúsim napraviť!

Zločin na benzínovej pumpe

Zastal som na malej, zastrčenej, vidieckej benzínovej pumpe. Natankoval som a vošiel dopreskleného obchodíku s niekoľkými regálmi plnými obvyklých potravín a kasou, za ktorou stál sympatický, štíhly černoch a ceril biele zuby sa od ucha k uchu. Predo mnou stálo v rade na platenie zopár domácich motoristov, tak som sa mal čas rozhliadnuť. V rohu za mnou bol obvyklý sendvičový, samoobslužný pult. Ak máte hlad, tu si naložíte na čo máte chuť a pri kase zaplatíte. Akurát si tam nakladali dvaja černošskí puberťáci. Presne tie typy, z ktorých nemôže vyliezť nič dobré (čo je u puberťákov obvyklé, ale títo boli navyše dobre vycvičení černošským getom). Boli od začiatku jasní - nakladali si ako na cestu okolo sveta a celkom evidentne nemali chuť zaplatiť.

Pozrel som na čierneho predavača. Obsluhoval, očkom občas mrkol k sendvičom a len sa smial. Hovorím si, to nemôže zvládnuť. Keď sa tí dvaja rozhodnú zdrhnúť, predsa tu nenechá celú kasu na neznámych ľudí?! Konečne boli spokojní so sendvičmi, ktoré ledva oblapili oboma dlaňami, už ich aj žuli a pomaly, ležérne sa sunuli k východu. Radu ku kase si nevšímali. Hodil som okom po pokladníkovi. Nielen že si ich nevšímal, smial sa ešte viac, žartoval a vtipkoval so zákazníkmi. Už boli na úrovni presklených dverí a bolo jasné, že keby na nich teraz zareval, tak jediné čoho sa dočká je, že vystrelia von a rozbehnú sa každý iným smerom. Nezareval. Že by tie sendviče obetoval kvôli čiernemu bratstvu? Pozrel som naňho, ale on pozrel na mňa s takým pokojom a dobrou náladou, že mi bolo jasné, že tomuto chlapíkovi peniaze v kase chýbať nebudú. No ale ako to urobí? Úplne popletený som pozrel späť na tých dvoch ako siahajú po kľučke od dverí, aby nenávratne zmizli a vtedy - naozaj ako v geniálne načasovanej filmovej scéne - do dverí vstúpil nič netušiaci policajt. Tí dvaja sa okamžite otočili a "nenápadne" sa zaradili za mňa do radu na platenie. Ten policajt nič nezbadal, tí zákazníci ani len nezaregistrovali, čo sa deje. Bolo to skrátka čosi medzi tými dvoma, predavačom a mnou ako svedkom. Tí dvaja práve zhľadávali po vreckách drobné, ja som tam stál ako Jojo a ten predavač sa len smial, smial a smial...

Tak dobrú náladu z povestnej americkej kriminality môže mať len niekto, kto nepozerá hollywoodske choromyseľné strieľačky, ale taký film, ktorý dokáže geniálne natočiť len náhoda. Alebo to bola životná skúsenosť?


streda, 3. júna 2009

AMERIKA 22

VŠETCI SME NEMCI?

Zaparkoval som a vošiel do starého motorestu pri neveľmi frekventovanej ceste. Tým pádom bolo všetko trochu príliš použité a domácky vysedené. Lokál bol poloprázdny. Bolo mi to jedno, už som bol v ten deň dlho na ceste a ešte ma kus cesty autom čakal. Zobral som si kávu a sadol do boxu pri dverách. Vo vedľajšom boxe miestny chlapík akurát doklábosil s nejakým známym a obzeral sa s kým by ešte hodil reč. Padol som mu do oka. Prisadol si. "Môžem?"

"Jasne, vy ste tu doma."

"Vy ste cudzinec, môžem si tipnúť odkiaľ?"

Američania sú vášniví zberatelia cudzích prízvukov, ale tento lovec nebol z najzdatnejších. "Nemec?"

To bol ten najjednoduchší pokus, Ameriku navštevuje kopa Nemcov a ešte väčšia kopa sa sem za tie stáročia prisťahovala.

"Nie som Nemec."

"Všetci sme Nemci," nedal sa. "Len si to zvážte - nemecké kmene Anglovia a Saxovia sú zakladateľmi dnešnej anglickej kultúry, tým pádom aj americkej. A automaticky aj austrálskej, lebo Austráliu osídľovali britskí potomkovia Anglov a Saxov - teda Nemcov! Nordické kmene - Nóri, Švédi a Dáni - to sú predsa tiež Nemci. Nemcov nájdete aj na ruskej Volge. Sú roztrúsení všade v strednej a východnej Európe."

"České Sudety, Slovensko, Rumunsko..." pomáhal som mu.

"No vidíte, že mám pravdu!" Zaplatil som a veľmi priateľsky sa rozlúčil s miestnym vzdelancom. Nepokazil som mu jeho hypotézu upozornením, že čo sa týka bielych Európanov, mal by myslieť aj na slovanské, románske a hispánske národy. Na obyvateľa akéhosi zastrčeného mestečka pri akejsi benzínovej pumpe kdesi uprostred Ameriky toho vedel aj tak až pozoruhodne veľa.

streda, 27. mája 2009

AMERIKA 21

NASHVILLE BY NIGHT

Môj dávny priateľ Petar sa aj s rodinou usadil v samom srdci Amerického sna - Nashville. Nashville je miesto kde Amerika spieva o svojich snoch a nádejach. Je to miesto, kde sa ľudia stávajú hviezdami, či aspoň kométami. Je to chrám americkej country. Keď som prišiel, Petar mi nedal šancu na vydýchnutie. Prvé, čo som musel vidieť bol Wild Horse Saloon - Salón Divých Koní.
"Ak je niečo strašne americké, tak je to tu," hovoril mi Petar cestou autom. Bol november a v noci už chladno. Auto na to reagovalo vysokým protestným piskotom, čo vraj spôsoboval zaseknutý tachometer. K Wild Horse Saloon sme teda dorazili ako požiarnici s naplno spustenou píšťalkou namiesto sirény. V Saloone bolo nabité. Hlavná sála je impozantnou tančiarňou s pódiom, kde tančia skupiny náhodných návštevníkov. Musia sa vyznať, lebo tanečných krokov je veľa a niektoré sú fakt divoké. Petar mi to potvrdzoval z vlastnej skúsenosti. S celou rodinou si kúpili kurz nácviku country-tancov práve v tomto chráme americkej zábavy. Strávili tým päť sobotných dopoludní a to, čo sa naučili už medzičasom stihli zabudnúť. V samotnej tanečnej sále tí menej zdatní krúžia vo veľkom kole a preberajú nôžkami v rytme country-hudby. Aby bolo všetko americky dokonalé, vysoko nad ich hlavami cválajú sochy divokých koní. Petar si vyťukával rytmus hudby rukou o zábradlie na galérii, odkiaľ sme mali skvelý výhľad. Naklonil som sa k nemu v tom veľkom šialenom príboji muziky a zareval mu do ucha: "Nečudujem sa, že sa ti tu páči. Sú tu najkrajšie baby aké som zatiaľ v Amerike videl."

Petar sa na mňa na okamih pátravo zadíval, pozrel dolu na tancujúce páry a potom mi vďačne zareval do ucha späť: "Normálka, sem chodia len tie lepšie kusy. Ale zabudni na nejaké šance. Tieto dievčatká nás nemajú rady."

Dopili sme mexické pivo Corona a Petar ma už ťahal do ďalšieho lokálu. Cestou mi stručne vysvetlil, že ako vysokoškolský vedátor sa v labáku občas dostane aj k takým skvelým devám aké som práve videl. Namiesto tesných riflí, flaneliek zopnutých pod prsiami a stetsonov, majú biele plášte. Sú rovnako krásne a rovnako neprístupné. Emigrant totiž nie je tou vytúženou partiou pre peknú Američanku, ako mi Petar s urážlivo poučným tónom vysvetlil. Pekná Američanka je totiž taká vzácnosť, že si určite môže aj lepšie vybrať. Petar sa hneď poistil pre prípad, že by sa mi počas amerického pobytu predsa len podarilo nejakej peknej Američanke vletieť do náručia (človek nikdy nevie). Takže tie potenciálne podľahnuvšie sú podľa Petara buď feťáčky, alebo inak vadné. Ale, doložil už zmierlivejšie, keď si tu chceš užiť trochu sexu, rád ťa uvediem na to pravé miesto...

Tým pravým miestom mal byť AC-Club, kam sme dorazili krátko po polnoci. Hrozný hluk, tlačenica, nafajčené. Klub tvorí veľká kovová konštrukcia prirovnateľná ku klietke, kde pri vysokých bufetových stolíkoch postávajú chlapíci (sem tam sa mihne aj nejaká na divoko oblečená a pomaľovaná deva) a dívajú sa k veľkej stene, kde nad malým tanečným parketom visia dve skutočné klietky. V nich sa pod príbojom rytmickej hudby zvíjajú dve polonahé devy. Svojím spôsobom symbolický skok z minulých storočí do tohto. Kým country-muziku môže spievať a tancovať každý, tu je naša úloha jasná - pozeraj, počúvaj, mlč. Dobré zvyky spevavých slovenských opilcov sú tu naozaj na nič. Ohlušení, oslepení a opustení ste hoci aj v najväčšej tlačenici tohto klubu. Samota ide s vami kamkoľvek sa pohnete. A tak sme mlčali, popíjali pivo a pozerali sa na klietky, v ktorých sme sa rovnako dobre mohli ocitnúť sami. Vlastne my sme v tých klietkach boli tiež, len to nebolo také nápadné. Veď mreže okolo nás tvorila ohlušujúca stena hudby.