AMERIKA 31

V piatok zomrie, chcete sa pozrieť?

Bola to najbizarnejšia návšteva akú som na severoamerickom kontinente zažil. Toho muža okolo sedemdesiatky som nepoznal, ale môj čerstvo objavený krajan Gabo trval na tom, že je to jeho známy a koniec-koncov – Slovák. Kým sme našli obytný dom, kde býval, stihol som sa dozvedieť, že bol kedysi veľmi bohatý, potom ho súdili za akési sprenevery, ale nedosúdili a teraz sa drží tak akurát nad vodou. Vďaka Gabovi sme vtrhli do bytu neohlásení, ale starý pán to zvládol bez protestov. Dokonca sa návšteve potešil a len čo sa dozvedel, že som zo Slovenska, chcel so mnou robiť obchody. Bolo to absurdné, nemal som mu čo ponúknuť a hlavne nemal som o žiadne obchodovanie záujem. Tak to starý pán skúsil s Gabom. Kým sa takto v obývačke bavili, zašiel som na toaletu. Otvoril som dvere na kúpeľni a vošiel do voňavého kráľovstva vyzdobeného do najmenšieho detailu ženou s vkusom a zmyslom pre detail. Bola to nepochybná stopa, že v tomto byte je prítomná veľmi starostlivá žena. Keď som sa vrátil do obývačky, všimol som si na stojane pri balkóne nedokončený portrét pána domu.
„To ste maľovali vy?“ opýtal som sa.
„Nie, to moja žena.“
„Ozaj, čo robí tvoja žena?“ opýtal sa Gabo vzápätí.
„Umiera, v piatok už bude asi po nej.“ Pán domu nemihol ani okom a hneď ponúkol: „Chcete sa ísť pozrieť? Leží v spálni.“
Ja som na to žalúdok nemal, ale Gabo šiel. Určite ju poznal roky, možno sa aspoň takto rozlúčil. Starý pán sa zase chcel baviť o kšefte, ale nemal som síl. V nastalom tichu som sa znovu, už pozornejšie, pozrel na jeho nedokončený portrét. Tá žena ho celkom iste úžasne milovala, ale na to, aby úžasne maľovala jej chýbal ten odstup, ktorý milujúci ľudia ani mať nemôžu. Keby ten odstup mala, na jej portréte milovaného muža by museli byť jasne viditeľné vrásky chamtivosti okolo tých úst, ktoré nadovšetko milovali slovo – biznis.

AMERIKA 30

SEXISTA V IOWE

V čase nášho pobytu bolo sexuálne harašenie a takzvaný sexizmus témou dňa. Nedalo sa to podceňovať, hon na čarodejníkov bol na svojom vrchole. Aj ako cudzinci a spisovatelia z celého sveta sme dokonca na úvod nášho pobytu povinne absolvovali prednášku „slušného správania“. Ku koncu pobytu bola ohlásená celkom iná prednáška – Americká politika a krajiny strednej Európy. S Estóncom Karlom nás to zaujalo a tak sme sa na tú prednášku vybrali.

Labyrint chodieb v hlavnej budove univerzity spôsobil, že sme prišli do sály o poznanie neskôr. Tá sála bola skutočne enormná, ale vnútri bola len prednášajúca vysokého veku, dvaja chlapíci a jedna slečna. Nešlo tam vstúpiť nenápadne, tak som sa odhodlal k opaku. Prekráčali sme k stolu uprostred sály a ja som prehodil: „Prepáčte, že sme sa oneskorili, ale v tej tlačenici si to iste nikto, okrem vás, nevšimne“. Zdvorilo sa zasmiali, my sme sa usadili a pokračovalo sa.

Boli sme – nebojme sa to povedať – trocha zvláštne zhromaždenie. Keďže išlo o povestný „brown bag lunch lecture“, každý okrem nás s Karlom niečo žul. Tá slečna najmenej, lebo si vytrvalo robila poznámky. Prednášajúca stará pani húžvala v oboch rukách veľké hnedé papierové vrecúško, z ktorého trčal sendvič, a medzi vetami sa pokúšala z neho niečo odhryznúť. Tí dvaja chlapíci stredného veku boli v nesmiernej pohode – nohy na stole, pekne si debužírovali, kašlali na poznámky a grilovali prednášajúcu otázkami. Jedna z nich znela:
„Čo by ste odporučili americkej vláde – ako by sa mala správať k týmto krajinám.“

Prednášajúca sa medzi hltmi sendviča pokúšala niečo odmrmlať. Už som to nevydržal a prihlásil sa:
„Zaujíma vás, čo si MY v strednej Európe myslíme o vhodnej americkej politike voči nám?“
Veľmi neochotne (najmä tí dvaja) pripustili, že by sme o našich vlastných krajinách snáď trošku, trošičku mohli aj niečo vedieť. A tak hovorím:
„Amerika jedná z Európou posledné desaťročia pomocou bombardérov. Raz zhadzujete bomby, inokedy vrecia dolárov a sem-tam nejakého parašutistu ako takzvaného odborníka. Momentálne nám hádžete na hlavy to druhé. Omnoho prospešnejšie a pre vás lacnejšie by ale bolo, keby ste sa postarali len o to, aby nás hladový ruský medveď nezožral. Už raz ste nás, v Postupime, predali Rusom, skúste sa z toho poučiť. Veľmi by sme vám za to boli vďační.“

To ticho bolo na nevydržanie. Aj tá slečna prestala písať, prednášajúca zadumane žula a jeden z tých chlapíkov zhodil bojovne nohy zo stola. Ani sa na mňa nepozrel a opýtal sa prednášajúcej:
„Aké je postavenie žien v týchto SEXISTICKÝCH krajinách?“
To zase nevydržal Karl, vyskočil a pýta sa:
„Odkiaľ ste zobrali, že naše krajiny sú sexistické?!“
A to bolo presne to, na čo iowský univerzitný kovboj čakal. Vytiahol na mňa ukazovák ako šesťranový revolver a predniesol s absolútnou istotou:
„Viem to podľa sebavedomého, sexistického správania tohto pána!“
V nastalom tichu som sa pokúsil jeho strelu odraziť vtipom.
„Ja nie som sexista, ja som grupensexista.“
Ale oni to nepochopili. Zdá sa, že z celej tej prednášky nepochopili vôbec, ale vôbec nič.

AMERIKA 29

DEŇ VĎAKYVZDANIA…

… je neuveriteľný americký rodinný sviatok. Už len ten dôvod! Prví osadníci na americkom kontinente sa vylodili neskoro na to, aby stihli zasiať a zožať dostačujúcu úrodu. A tak im, uprostred zimy, došli zásoby. Zdalo sa, že celá kolónia vymrie do jara hladom. A vtedy sa objavili vyslanci susedného indiánskeho kmeňa a priniesli bohaté zásoby. Medzi nimi aj morky, ktoré Európania dovtedy nepoznali. Bieli osadníci boli zachránení a to, ako sa odvďačili Indiánom, všetci dobre vieme. Keďže ale vraj všetko zlé je na niečo dobré, ostala tu každoročná veľká jedácka rodinná oslava s obrovskou morkou ako hlavným chodom.

Prvé pozvanie som dostal od profesora výtvarného umenia Hansa Bredera. Zoznámili sme sa klasickou americkou náhodou a veľmi dobre sa nám spolu debatovalo a hlavne pilo. Bol pôvodom Nemec a oboje si z rodnej vlasti veľmi dobre pamätal. Keď som prišiel z kartónom plzenského (iné „naše“ pivo ani víno v obchode nemali), piekol tú gigantickú morku vedeckou metódou už šiestu hodinu. Podľa jeho výpočtov jej chýbala k dokonalosti ešte hodina a pol. Hansova žena išla na nejaký zlet žien na druhý koniec mesta, tak sme boli sami a bolo nám dobre. Hans vytiahol vodku, zapíjali sme to hojne pivom a debatili. Morku sme si dali v pravej chvíli a keďže nám došla vodka, prešli sme na whisky. A po whisky nám už bolo tak dobre, že sa nám chcelo tancovať. Pustili sme si muziku, ale pre nedostatok žien sme museli tancovať spolu. Hans mi bol asi po plecia a jeho pivný sval nás bezpečne oddeľoval. V tej chvíli prišla Hansova predvídavo skôr sa vrátiaca žena. Bleskovo zhodnotila situáciu a urobila to najlepšie, čo sa dalo. Hansa pochválila za skvelo upečenú morku a mňa odviezla pohotovo (a naozaj to bolo ako pohotovosť zasahujúca ešte včas) domov na internát. Do výťahu som ešte trafil, svoju izbu som našiel, na ostatné si nepamätám. Na druhý deň som previnilo volal Hansovi, či všetko dobre dopadlo. Bol v skvelej nálade (pri jeho váhe mal podstatne väčšiu absorpčnú kapacitu liehu všetkých podôb a chutí) a odovzdal mi srdečné pozdravy aj jeho ženy, ktorá dodatočne schválila jeho verziu Dňa vďakyvzdania. A to je teda veľká vec, lebo s touto drobnou žienkou sa zoznámil pred dvadsiatimi rokmi tak, že mu rozbila nos, lebo si na ňu hneď na úvod príliš dovoľoval. Tak som to zložil a povedal si v duchu – tak predsa to bol sviatok rodiny!

DEŇ VĎAKYVZDANIA Č.2…

…som absolvoval ešte v ten istý týždeň ako hosť Barbary Don Thomas. Navyše mi ponúkla, aby som so sebou vzal aj niektorého z kolegov a tak som si vybral Kolumbijčana Mauricia. Veril som, že ako bývalý diplomat mi určite hanbu neurobí. Barbara nás odviezla z internátu Mayflower na ich farmu a predstavila svojmu manželovi. Barbara s dcérou sa venovali kuchyni a Barbarin manžel nás previedol po najbližších hospodárskych budovách. Bol to opäť ten farmársky zázrak aký sme už v Iowe zažili. Do nedozierna lány kukurice, striedané pasienkami s veľkými stádami kráv. Obrovské stodoly, vlastné silo, kombajn a tisíc vecí na farmárčenie. To všetko pod patronátom jedinej rodiny, pričom Barbara učila na vysokej škole, dcéra študovala a syn mal úspešnú advokátsku prax, kdesi vo vzdialenom meste. Kým sme sa vrátili z malej exkurzie, už práve dorazil na veľkom aute a priviezol si krásnu slečnu. Mala byť perspektívnou nastávajúcou a správala sa primerane tomu nervózne a placho. Synátor bol klasický študovaný kovboj veľmi siláckych spôsobov a rečí, ktorý by mohol byť rád, že sa naňho tá deva (povolaním modelka) vôbec pozrela. Ale s akéhosi, len im známeho dôvodu, to bolo naopak. Boli sme teda svedkami nielen národného sviatku rodiny, ale aj uvedenia novej perspektívnej členky do americkej rodiny. Bolo to milé, bezprostredné a plné opatrného okukávania. Po prebohatom obede, sa tí dvaja (ktorí boli po celý obed stredobodom pozornosti domácich) odobrali do izby. Matka Barbara s dcérou sa opäť zavreli do kuchyne (možno popri plnení automatickej umývačky riadu vyhodnocovali čerstvo uskutočnený kvíz na otázky „a čo robia vaši rodičia slečna?“, „má ta vaša práca perspektívu?“, „a čo zdravie?“). Mimochodom práve tam, v zdraví krásnej slečny, bolo niečo na americkom sne o manželskom zväzku Krásky a Úspešného nie práve v poriadku. Ostali sme v obývačke, zaborení do pohodlných kresiel sami s „pánom domu“. Odfukovali sme po dobrom jedle. Pre nedostatok inej činnosti som si listoval v rodinnom albume. Konečne ma napadla zdvorilá otázka a hneď som ju pánovi domácemu položil. Ale neodpovedal. Prekvapene som vzhliadol od albumu. Náš hostiteľ, zasadnutý hlboko do mäkkého gauča, s hlavou na prsiach spokojne spal. Zmätene som pozrel na Mauricia. Spal tiež. Klasický Deň vďakyvzdania s medzinárodnou účasťou.