streda, 31. decembra 2008

LETENKA DO NEBA

Dobre už bolo. To je známa a obľúbená hláška zakaždým, keď sa u nás niekto chce posťažovať. A sťažujeme sa skoro stále. Preto to nemám rád. Je to poznačené pesimizmom a ja som sa vždy považoval za reálneho optimistu. Ale musím pripustiť, že v cestovaní tou obrovskou celosvetovou pavučinou leteckých liniek dobre už naozaj bolo.

Keď sa lámalo 19-te a 20-te storočie, ľudia to nazvali "La Belle Epoque", krásna doba. Krásnu dobu brutálne zrušila prvé svetová vojna. Krásnu dobu cestovania na prelome 20-teho a 21-storočia brutálne zrušila vojna proti terorizmu.

Vzlietnuť do oblakov bol dávny ľudský sen. A kúpiť si lístok na ten sen, nechať sa zviezť a zase bezpečne pristáť bolo veľkou civilizačnou úlohou leteckých spoločností. A aby masy ľudí presvedčili o tom, že ten sen sa dá uskutočniť, organizovali na začiatku 20-teho storočia na palubách vtedajších veľmi nedokonalých lietadiel tanečné zábavy a dokonca čapovali pivo rovno so sudov (čo by sa dnes chápalo ako vynášanie potenciálnej bomby na palubu). Mimochodom tým čapovaním piva sa hrdili Československé aerolínie. Napriek tomu, ešte v 60-tych rokoch bolo cestovanie lietadlom malým dobrodružstvom a vrecká pre prípad nevoľnosti neboli pri každom sedadle náhodou. Ale cestovať lietadlom koncom 20-storočia bol pôžitok. Lietadlá už boli veľké, pohodlné, bezpečné a lietali takmer za každého počasia. Tie lepšie spoločnosti dokázali veľmi dlhý let naprogramovať dokonca tak, že vás zobrali na palubu poobede, nakŕmili, stlmili svetlá, urobili vám noc a vy ste sa z nej zobudili v skutočné ráno v deväťtisíc kilometrov vzdialenej exotickej krajine. Všetky spoločnosti usporadúvali na svojich palubách priam hostiny. V jednej z najlepších leteckých spoločností sveta, Malaysian Airways, podávali v turistickej triede počas letu na vaše želanie namiešané koktaily bez obmedzenia. Pri lete s nimi som tiež po prvý (a jediný) krát zažil, že si cestujúci od veľkej radosti zaspievali. Boli to moravskí podnikatelia, ktorí sa napriek záplavám v rodnej krajine tešili so zdanlivo bezodnej a hlavne bezplatnej zásoby palubného baru. Úlohou leteckých spoločností bolo presvedčiť vás, že vstupom na palubu vstupujete do cestovateľského neba, kde sa o vaše blaho starajú krásne anjelské bytosti ochotné splniť každé vaše anjelsky nevinné želanie. Ako dôkaz pri mne malajská letuška Elyana prebdela noc, keď som sa po zrážke s malajským odvodňovacím kanálom vracal domov skrvavený akoby som stretol malajského tigra.

Do tohto cestovateľského neba sa vchádza letiskom a všetko je ešte aj dnes tomu prispôsobené. Všimnite si aká bizarná je ponuka miestnych obchodíkov. V drvivej väčšine ponúkajú niečo, čo vám späť na zemi môže byť len ťažko užitočné. Ale tu to má svoje miesto, vstupujeme predsa na cestu splnených želaní, akokoľvek bláznivých a neužitočných. Ale časy sa menia. A ako obvykle začali s tým Američania dávno pred vojnou proti terorizmu. V rámci znižovania cien leteniek zaviedli "arašidové lety". Na nich ste dostali naozaj len arašidy a kolu (ale v skutočnosti viac ľadu, než koly). Potom ktosi zistil, že každý trojmiliónty pasažier môže dostať z malého vrecúška arašidov vyrážky, či dokonca záchvat a od tej doby kŕmia nielen toho trojmiliónteho, ale aj ostatné dva milióny deväťstodeväťdesiatdeväť tisíc deväťstodeväťdesiatdeväť spolucestujúcich náhradkou - praclíkmi. Na rozdiel od praclíkov, arašidy boli aspoň jedlé. Môžem vám to potvrdiť. Počas celodenného letu z Oklahoma City do St. Louis, zo St. Louis do Washingtonu a z Washingtonu do New Yorku som zakaždým dostal kolu (ale skôr len ľad poliaty kolou) a nový balíček nejedlých praclíkov. Verte mi, že pri tejto diéte na vás (na každého okrem toho trojmiliónteho pasažiera, čo už odpadol pri arašidoch) môžu prísť vyrážky, či dokonca záchvat. Určite záchvat hladu.

Tento zlozvyk sa po krachu niekoľkých veľkých leteckých spoločností rýchlo preniesol aj do Európy. A ako obvykle, k slovu sa dostali tí, čo túžia byť pápežskejší od pápeža. Pamätám si ešte časy, keď na amerických vnútroštátnych linkách bolo treba za pivo (vlastne za akýkoľvek alkohol, ale mali len pivo) platiť. Dnes na trase Bratislava - Mníchov, alebo Oslo - Tromso namiesto letušky v úlohe pohostinného anjela príde palubná predavačka a čokoľvek by ste chceli, musíte si zaplatiť. Časy sa menia, už aj v nebi treba platiť. To že sa na palubách nefajčí, viem pochopiť (hoci neviem pochopiť ako to niektorí fajčiari vydržia celé hodiny). Ale najnovšie sa zoskupuje hŕstka šialencov, ktorí by veľmi radi zakázali na palubách aj alkohol, pretože každý tristomiliónty pasažier by sa mohol opiť. A tak kvôli tomu jednému treba dvestodeväťdesiatdeväť miliónom deväťstodeväťdesiatdeväť tisícom deväťstodeväťdesiatdeviatim pasažierom zakázať pozrieť čo i len na zubnú pastu, lebo veď aj v tej je alkohol.

Naplnili sa žiaľ aj prorocké slová odpornej colníčky, ruskej babizne slúžiacej na letisku v Tbilisi. Keď som sa ohradil proti tomu ako arogantne nás pri vstupe do lietadla prehliadali (roky pred vojnou proti terorizmu) a upozornil ju na to, že predsa nie sme nejaké stádo ale klienti leteckej spoločnosti, zarazila sa len na chvíľu a potom odsekla: "Vy ne klienti, vy pasažiri." Ruský uniformovaný byrokrat je asi to najhoršie stvorenie na tejto planéte - svojou aroganciou, lenivosťou a neschopnosťou. Bojme sa neschopných, lebo tí sú schopní všetkého. A je šokujúce pozorovať ako sa ruský uniformovaný byrokrat stal v tichosti celosvetovým vzorom.

Pod zámienkou boja proti teroristom (ktorých pri veľkom preháňaní môže byť niekoľko stoviek) terorizujú dnes desaťtisíce vyžratých a arogantných uniformovaných byrokratov milióny cestujúcich. Pôvodne nezamestnaní zobratí rovno z ulice, či slabo platení pomocní robotníci sa prevlekom do uniforiem bezpečnostných služieb stali veľkými pánmi nad každým kto urobil tú chybu, že si kúpil letenku. Tí kto nikdy necestovali ďalej ako za hranice ich mesta (a sú na to snáď dokonca aj hrdí?), dnes majú v takmer neobmedzenej moci všetkých tých opovážlivých zazobancov, ktorí si trúfnu cestovať. Liezť im do ponožiek a spodnej bielizne, vyzúvať ich, svietiť im do očí (a čoskoro iste aj do hrdla a do ucha), hnať ich z jednej uličky do druhej, presvecovať ich a aj ich batožinu, vylamovať zámky na tej batožine a liezť do nej - to je rozkoš uniformovaných domasedov. Raz som bol svedkom scény, ktorá mi doslova vyrazila dych. Keby bol pán Franz Kafka, autor absurdných próz, poblízku, určite by sa zaradoval. Na opustenom a zabudnutom mini-letisku kdesi v americkom štáte Iowa prechádzal príslušník strážnej služby z jednej budovy do druhej. A pri tom prechádzaní ho jeho kolegovia, zamestnanci tej istej bezpečnostnej služby, dôkladne skontrolovali! Tomu sa hovorí boj proti nezamestnanosti. Títo chlapci a dievčatá si robotu vždy nájdu. Keď som nie tak dávno odlietal z Mexico City, zastavila ma pred vstupom do lietadla príslušníčka bezpečnostnej služby a ukázala na moje topánky. Tie topánky som mal už dvadsať rokov. Sú to moje cestovateľské topánky. Boli so mnou už v Indii aj Malajzii, ale aj v Egypte, pobehali celú Európu a kus Ameriky. Som na ne hrdý, sú súčasťou mojich ciest. Musel som ich vyzuť. To by ešte nebolo také zlé. Vydržím byť chvíľu bosý, ak oni vydržia odór mojich ponožiek. Ale potom to prišlo. Tá uniformovaná byrokratka zobrala moje milované topánky do svojich úradných rúk v bielych rukavičkách a pomaly, dôkladne, s chuťou na nich prelomila podrážky. Potom mi ich vrátila. Svetobežnícke topánky odsúdené na invaliditu. Symboly doby, kedy cestovať lietadlom znamenalo vystúpiť do nebies. Doby, ktorá skončila s tými topánkami.

Keď lietadlo vzlietne, opúšťa na zemi svoj tieň. Dnes ten tieň cestuje s vami aj desaťkilometrov nad zemou. Je to tieň globalizujúcej sa hlúposti.

streda, 24. decembra 2008

SKÚSENOSŤ VEDECKÉHO BEZDOMOVCA

Môj jedálny lístok počas vedeckej stáže v španielskej Seville pripomínal diétu sklerotika - každý deň to isté. Po relatívne najväčšom luxuse jogurtových raňajok a amatérsky zmajstrovanom sendviči na obed ma na privát večer čakalo vždy to isté. Prášková polievka. Vysvetlenie je prosté. Neviem variť a jediné, čo ako tak zvládnem sú práškové polievky. Tie som rutinne vylepšoval, bez ohľadu na druh práškovej polievky, varenými zemiakmi a na drobno nakrájanými párkami. Na reštauráciu som nemal. Jednak pre malé štipendium, ale tiež kvôli mizernej zdravotnej poistke, ktorá s mojimi notorickými problémami so zubami nepočítala. A tiež som si odkladal bokom peniaze na plánovanú cestu po Andalúzii. Z takejto diéty som nielen poriadne schudol, ale časom sa mi o jedle začalo snívať. Najmä o mäse. Tie tri mesiace som prežil na nie menej než tridsiatich troch práškových polievkach.

Ku koncu pobytu sa našiel voľný týždeň aj na vytúžený výlet po slávnych turistických atrakciách Andalúzie. Chcel som vidieť všetko a keďže som mal málo peňazí býval som v najlacnejších hoteloch, cestoval po krajine miestnymi autobusovými spojmi a po mestách zásadne chodil peši. Tak som prekráčal Cádizom, Algecíras, odskočil si do Ceuty na africkom pobreží, navštívil britský Gibraltár, v Malage vyliezol na miestny hradný alcázar a rovnako nadšene zdolával aj jednotlivé pamiatky Granady. S mapkou mesta v ruke som šiel neúnavne po všetkých vyznačených turistických atrakciách, až som s údivom zastal pred jedným z kostolov. Mätúce bolo to, že môj stručný turistický bedeker túto pamiatku ignoroval. Zaváhal som na okamih. Zlákal ma totiž podivuhodný mlčanlivý zástup, ktorý sa pred budovou zhromaždil a práve sa pohol dnu.

Nasledoval som zo zvedavosti tie mlčanlivé postavy. Navzájom sa nezdravili, ani nerozprávali. Ocitli som sa spolu s nimi v akejsi veľkej predsieni, religióznej čakárni, kde opäť všetci tí neznámi automaticky zaujali trpezlivý, vyčkávací postoj. Skôr, než som si stihol uvedomiť, že do tejto uzavretej spoločnosti zjavne ako cudzinec neopatrím, otvorili sa dvere, vošiel mních a pozval všetkých dnu. Dal si záležať, aby ma ubezpečil, že pozvanie platí aj pre mňa a tak som vstúpil. Vo veľkej miestnosti, kde som sa spolu s ostatnými ocitol, mi bolo hneď jasné o čo ide. Boli sme druhou smenou vo veľkej čistej jedálni, kde podávali obed pre bezdomovcov. Mal som hlad a bol som aj zvedavý. A tak som ostal.

Keďže neviem po španielsky, rozhodol som sa radšej na nič nepýtať, len nasledovať všetko, čo robia moji spoločníci. Nebolo to ťažké, v tomto spoločenstve mlčanlivých si nikto nevšímal druhých. Sústredili sa plne na jedlo. Už hustá rybacia polievka na úvod zajedaná bielym pečivom dala môjmu pustovníckemu žalúdku poriadne zabrať. Bolo jej takmer kopcom a na požiadanie vám pridali koľko ste len chceli. Moji spoločníci pri stole si automaticky pýtali repete. Po očku som ich pozoroval. Nevyzerali ani zle, ani odpudivo. Dvaja pri našom stole mali na sebe dokonca aj čosi ako oblek, hoci starý a ošúchaný. Všetci mali aj bandasky na jedlo a keď priniesli druhý chod, bez rozpakov, skúseným pohybom ho šupli pod stolom do bandasky a pýtali si ešte. Bola to tiež ryba, tentoraz so šalátom a zemiakmi. Porcia bola opäť kopcovitá, ale mojim mlčanlivým spoločníkom to zjavne nerobilo žiadne problémy. Niektorí si pýtali aj do tretice. Tak ako sme sa zišli, tak sme sa aj rozišli. Mlčky.

Pri odchode sme ešte dostali každý veľkú igelitovú tašku s takou porciou krájaného chleba, ktorá mi pri mojom laboratórnom živorení vystačila obvykle na týždeň. Ak som dobre pochopil, pre miestnych to mala byť denná dávka. K tomu sme fasovali ešte aj nejaké čokolády a pomaranč. Odišiel som v mlčanlivom zamyslení. Už o dve ulice ďalej som zistil, že je zle. Nevládal som chodiť. Ledva som došiel do najbližšieho kostola, tam sa celkom svetsky zložil na lavicu a sedel bez pohybu najmenej hodinu. Nevládal som sa hýbať, ledva som dýchal. Po dva a pol mesačnej diéte bol obed pre bezdomovcov nad moje sily. Bol som plný na prasknutie. A kým som ako tak nabral silu opäť vstať a ísť, spomenul som si na výrok istého známeho vedca, ktorý začiatkom tohto storočia vyhlásil: "Veda to je chlieb a maslo, ale bez džemu." Ten pán zjavne nezažil obed so španielskymi bezdomovcami. A nikdy nepočul o práškových polievkach...

streda, 17. decembra 2008

NIČ ĽUDSKÉ NÁM NEMÔŽE BYŤ CUDZIE

Viem, že v slušnej spoločnosti nie je téma verejných toaliet práve najvítanejšia, ale na druhej strane je neodškriepiteľnou pravdou, že ani veľmi slušný človek sa ich použitiu pri cestách nevyhne. To ako sa s touto potrebou vyrovnávame na verejnosti je navyše znakom stupňa civilizácie tej-ktorej krajiny. A práve tu, v tej najnedôstojnejšej chvíli, na nás čakajú na cestách mnohé zákerné prekvapenia. Napríklad to, že v Indii zásadne nepoužívajú papier. Naozaj, papier tam proste nie je. Namiesto neho má poslúžiť voda z pristaveného vedierka. Ako, to sa ma nepýtajte, neskúšal som, neviem. Na druhej strane táto indická tradícia nielen chráni lesy, ale ešte je vraj zdravá pre každého kto sa vo svojej chamtivosti dopracoval až k zlatej žile. Za vyššieuvedené informácie neručím, ale toaletný papier si so sebou zoberte nielen do Indie.

Na druhej strane sa v Japonsku zaobídete aj bez papiera, ak narazíte na ultra-moderný model misy, ktorá skôr pripomína záchrannú sedačku pre pilotov nadzvukových stíhačiek. Toľko gombíkov a ukazovateľov tam máte na výber ako v pilotnej kabíne. Až na to, že ak si nesprávne navolíte teplotu a stlačíte istý gombík, gejzír horúcej vody vás vystrelí až po plafón. Ale len čo dopadnete, v mise zabudovaná automatika vám citlivé miesta s účasťou "pofúka". Takže Japonci vlastne vďaka technike doviedli indickú zdravotnú užitočnosť z vlastnoručnej trápnosti do elegantnej pohodlnosti. Ďalším prekvapením na cestách sú takzvané turecké záchody, ktoré vedia človeka tiež pekne potrápiť. Najmä ak sa s nimi kedysi stretla dáma v žiarivej večernej toalete na nevečernej toalete v slávnom Boľšom Teatri v Moskve. Hoci som na dámskej toalete v Boľšom Teatri nebol, mám svoju skúsenosť s ruským prístupom k tejto veci. V Petrohrade na jednej diskotéke boli nielen turecké záchody, ale kabínky mali dokonca len polovičné dvere ako do amerického saloonu. To našinca nutne musí uviesť do rozpakov. V určitých polohách sa skrátka nerád zoznamujem s neznámymi. Na druhej strane chápem, že ruským vojakom, ktorí boli na výmenu na mesiac v našich kasárňach nutne muselo robiť problémy prispôsobiť ich turecké spôsoby na náš európsky záchod. Udržať balans na okrajoch porcelánovej misy po celý potrebný čas, musí byť nutne veľmi obtiažne. Veď aj výsledok takéhoto mesačného bombardovania z výšky bol skutočne hrozný.

Na druhej strane okolnosti nás niekedy donútia vytvoriť si dokonca určitý vzťah k týmto miestam - tak napríklad prehnane mastná klobása, zjedená počas dovolenky našej rodiny v poľskom prímorskom mestečku, ma donútila zotrvať na takomto zariadení v kempe niekoľko dní. Po celé hodiny uprený pohľad na vnútornú stranu dverí kabínky s ručne vyrobenou tabuľkou a insitným nápisom "Udržujte čistotu!" ma priviedol k myšlienke, že práve tá tabuľka je najvhodnejším suvenírom z môjho pobytu pri poľskom mori. Veď práve len tá tabuľka bola pre mňa tou najčastejšie videnou a obdivovanou (viď. amatérska ručná práca!) zo všetkých krás toho kraja sveta.

Ospravedlňujem sa každej útlocitnej duši za tieto životne dôležité informácie o činnosti, ktorá nás všetkých spája kdekoľvek sa ocitneme. Veď napríklad absurdný zlozvyk českých a slovenských staviteľov ponechať vždy otvor vo vrchnej časti steny oddeľujúcej mužské a ženské toalety, a dať tak voľný priechod zvukom i komentárom z oboch strán (nezabúdajme, že ženy chodia na tieto miesta zásadne v dobre organizovaných skupinách dvoch a viacerých klebetníčok!), vás rovnako dobre zaskočí aj v Malajzii. Ešte viac pre zblíženie pohlaví robia krčmári a barmani v Bruseli, hlavnom meste Európskej Únie. Stretnete sa tu s niečím, čo som nevidel nikde na svete a nepoznám pre to žiadne vysvetlenie. K toaletám vedie obvyklá chodbička, ibaže vylepšená pisoárom zabudovaným v stene - takže každá dáma, ktorá hľadá úľavu, musí prejsť okolo neznámeho muža, ktorý plní pisoár a zároveň sa tvári, že tam vôbec nie je. Naozaj pikantná bruselská pomôcka na netradičné zoznámenie! Ale skutočne najväčší šok som v tomto smere zažil v nemeckom meste Aachen.

Nemci sú vraj národ mimoriadne čistotný. Je to krajina, ktorá bezpochyby súperí o zlatú medailu v hygiene s Japonskom a Spojenými štátmi. Práve preto som vo svojom živote urobil jediný výnimočný pokus a navštívil toaletu na železničnej stanici. Teda mieste, ktoré by som vzhľadom ku skúsenostiam z našich železničných staníc v živote veľkým oblúkom obišiel. Ale na toalete železničnej stanice v Aachene ma upokojilo, že kabínky mali dvere z pevného plechu a boli vybavené mincovým automatom. Bolo mi jasné, že keď si za takúto úľavu človek zaplatí v Nemecku, nemôže urobiť chybu. A predsa! Po vhodení mince a priateľskom zabzučaní dvier, som otvoril dvere. Naskytol sa mi vďaka tomu šokujúci pohľad na tak obrovskú kopu zanechanú zrejme desiatkami veľmi vynaliezavých predchodcov, že som so zhrozeným výkrikom plechové dvere okamžite zabuchol. V zarazenom tichu, zoči-voči pribuchnutým dverám mi pomaly začínalo dochádzať. Tak ako v sovietskom Rusku čašníci zámerne neupratali zo stola po prvých návštevníkoch reštaurácie, aby nemuseli obsluhovať ďalších, aj tu v kapitalistickom Nemecku prišiel ktosi na geniálny zlepšovák. Bez upratovania a starostí s čistotou sa automat tejto toalety plnil spoľahlivo mincami obetí poznania, že určité veci sú nám všetkým na celej Zemeguli spoločné...

streda, 10. decembra 2008

ČO JE AMERIKA

Na Slovensku hovoríme "To je Amerika" ako veľmi stručný opis niečoho obdivuhodného a mimoriadneho. Ale len malá časť tých, čo tento výraz používajú, môže preveriť to, čo je Amerika aj v skutočnosti. V univerzitnom mestečku Iowa City špeciálne Centrum medzinárodných štúdií deva menom Shu-I Chan, pôvodom z Tchajwanu, registruje všetkých oficiálnych návštevníkov Univerzity z cudziny a miestnemu obyvateľstvu dáva na vedomie z koho prítomnosti sa môžu tešiť. Shu-I Chan mi jedného dňa zavolala a opýtala sa ma, či by sa so mnou mohol stretnúť pán menom Bruce Lafferty. Strávil polroka na Slovensku a rád by opäť stretol niekoho od nás. Prekvapilo ma, prečo sa ma na to pýta a prečo sa dotyčný Bruce Lafferty so mnou už dávno nestretol. Vysvetlila mi, že vzhľadom na rešpektovanie môjho súkromia potrebuje môj súhlas, aby mi Bruce mohol zavolať. Súhlasil som, Bruce zavolal a o dva dni sme už sedeli spolu na pive. Bolo to srdečné stretnutie. Bruce na Slovensko rád spomínal. Jedinú výhradu mal k našim policajtom, pretože okrádajú cudzincov na pokutách ako len môžu. To bol len ďalší dôkaz, že na Slovensku naozaj bol.

Keď sme sa konečne dostali k tomu, čo vlastne každý z nás robí, objavil som v ňom profesionálneho vojenského pilota. Síce len za Národnú Gardu a na dopravných Herkulesoch, ale aj tak tu predo mnou sedel môj životný sen. Ako chlapec som chcel byť pilotom. Ale neurobil som pre to asi dosť a tak som sa Bruceho podrobne vypytoval, o čo všetko som vlastne prišiel. Pozrel sa na mňa s úsmevom a ubezpečil ma: "Nič nie je stratené. Toto je predsa Amerika". A dal si so mnou stretnutie zasa o týždeň.

O týždeň sme sa stretli na miestnom letisku. Slúžilo najmä športovému a súkromnému lietaniu. Bruce prenajal malé dvojmotorové lietadlo s dvojitým riadením. Podrobne so mnou prebral predletovú prípravu, nasadli sme, Bruce nahodil motory a pomaly sme rolovali na štartovaciu dráhu. Bolo to fajn, bola to Amerika. Úplne neznámy známy obetoval čas aj peniaze na to, aby ma povozil v malom športovom lietadle. Mal som pocit, že viem, o čom to je a čo od toho môžem očakávať. Ale bol to omyl.

"Chyť sa kormidiel," povedal autoritatívne Bruce, keď sme sa ocitli na prahu štartovacej dráhy. "Ja budem pridávať plyn a ty zdvihneš lietadlo a vzlietneš."

"Ale ja som ešte v živote lietadlo neriadil!" ohradil som sa.

"To je v poriadku. Som inštruktorom lietania a toto je prvá lekcia. Poďme!"

Bruce pridal plyn, ja som podľa v detstve načítaných vedomostí a hlavne jeho inštrukcií pritiahol riadenie a - vzlietli sme. Nebolo to najelegantnejšie, ale boli sme vo vzduchu. Potom sme obleteli polovicu Iowy. Krajina pod nami bola plná farieb a každú minútu ponúkala nové pohľady a scenérie, ktoré si pri riadení auta nemôžete všimnúť. Bruce mi dal možnosť naozaj vlastnoručne pilotovať, ale keď ma začal upozorňovať na polia, vhodné pre núdzové pristátie, radšej som nechal kontrolu riadenia lietadla až do konca jemu. Keď som sa mu snažil v hluku motorov prejaviť vďačnosť, len mávol rukou.

"To nič nie je," zakričal späť Bruce. "Lietanie je v podstate veľká nuda."

Celkom s ním nesúhlasím, ale oceňujem, že sa ma o tom aspoň pokúsil názorne presvedčiť. Pre zachovanie "nudy" rutinného letu - a aj pre istotu - pristávací manéver urobil s bravúrou sám. Aj toto je Amerika.

streda, 3. decembra 2008

SPOLOČNOSŤ SPACÍCH VAGÓNOV

Sú rôzne druhy cestovania. Ale len spacie vagóny vám dajú skúsenosť dočasného súžitia s celkom neznámymi osobami až po intímnosť spoločne strávenej noci. Nikde inde a za žiadnych iných okolností by ste svojej povesti dbalú dámu nedonútili spať na spoločnej poschodovej posteli s neznámym mužom, či dokonca mužmi. Ruské železnice vám túto životnú skúsenosť doprajú kedykoľvek. Pikantné na tom je, že do poslednej chvíle neviete, čo vás čaká. A tak tiež nemôžete protestovať. Pri všetkej biede ruských železníc, toto majú vyšpekulované dobre. Našťastie nie som dáma, ale musím priznať, že cesta z Minska do Varšavy s dvoma Bielorusmi v spoločnom kupé mi dala poriadne zabrať. Mal som byť pred týmto druhom dobrodružstva včas varovaný už cestou do Minska. To som pre zmenu cestoval s ruským manželským párom, typickou vzorkou dnešných dní. On vysokoškolsky vzdelaný matematik, ona strojný inžinier. V novom demokratickom zriadení opustili prácu, ktorá je hanebne smiešne platená, a začali predávať na ulici. Šaty a textil, ktoré by našinec nedal nielen na seba, ale ani do skrine, aby sa na ten textilný odpad nechytili mole. Ale v Rusku aj to ide na dračku. A tak bývalý matematik s bývalou strojnou inžinierkou cestujú každý mesiac spoza Moskvy do Varšavy. Tu na Jarmarku Europa (čo je pôvodný športový štadión prerobený na bazár a zároveň najväčší európsky monument tohto druhu obchodu) nakúpia plné vrecia handier, dovlečú sa s tým do vlaku, napracú to do všetkých kútov kupé (ja som si ubránil naozaj len tú pričňu na spanie) a potom len tŕpnu, či im uplácanie a rôzne triky dovolia z tých handier žiť aj s rodinou ďalší mesiac.

O tom, že svet Ruska (a do jeho sféry už opäť patrí aj takzvane nezávislé Bielorusko) oproti ostatnej časti Európy nikdy nestratí charakter neprekročiteľných hraníc, vás presvedčí pozoruhodná technická zastávka na hraniciach Poľska s Bieloruskom. Vlak tam rozdelia na jednotlivé vagóny, ktoré po jednom zatiahnu do veľkých dielní. Vyzdvihnú ich aj s vami do dvojmetrovej výšky a vymenia podvozky z európskych za ruské - širokorozchodné. Aby ste počas tejto procedúry mali o čom rozmýšľať, na začiatku vám už z princípu arogantní pasováci zoberú pas a odídu s ním preč. Procedúra výmeny kolies, na ktorých sa poveziete ďalej, a výmeny vášho pocitu sebavedomého občana na vždy podozrievaného cudzinca bez zjavných práv, trvá hodinu aj viac. Počas nej sa pri vagónoch začínajú objavovať čudné postavy, ktoré potom uvidíte znovu v celej zóne ruského vplyvu. Sú to ženy s veľkými nákupnými taškami, z ktorých vyťahujú fľaše vodky, cigarety ale aj sáčky s jabĺčkami a ponúkajú ich na predaj. Tovar, ktorý je v pásme s normálnym rozchodom vagónových kolies samozrejmosťou, je tu na hranici šírej Rusi zdrojom existencie tisícov ľudí. Tí by mohli za normálnych okolností robiť niečo užitočnejšie. Napríklad učiť matematiku, alebo vykonávať profesiu strojného inžiniera.

Na spiatočnú cestu spacím vlakom z Minska do Varšavy mi osud pridelil opäť zaujímavú vzorku spolucestujúcich. Staršieho pána som si všimol už na nástupišti. Vyprevádzala ho dcéra s manželom a ich dcérkou. Zvláštne súsošie, v ktorom najpohyblivejšia bola malá štebetalka-vnučka a najmenej života bolo v našom cestujúcom. Vyzeral sympaticky, ale tiež socialisticky opotrebovane. Aj to lúčenie patrilo k rituálom, ktoré sa u nás už dávno nepestuje. Ľuďom v krajinách s normálnych rozchodom koľajníc cestovanie zovšednelo. Môžu sa pohnúť kam chcú a kedy chcú. Pri toľkom cestovaní, niet už času na lúčenie. Skupinka na peróne v Minsku však poctivo svätila rituál rozpačitého mlčania a môj spolucestujúci nastupoval do vlaku so zjavnou úľavou, že už nemusí vymýšľať, čo múdreho by na poslednú chvíľu povedal svojim blízkym. Nevyzeral totiž na typ, ktorého by v takej chvíli aj čosi múdre napadlo.

Druhým spolucestujúcim bol mladý kolega toho prvého. Pribehol upotene v poslednej chvíli a od samej radosti, že všetko stihol, hneď sa dal do hovoru so mnou. Bol nadšený tým, čo ho čaká. Šiel na Západ! A pritom v skutočnosti obaja šli zastupovať na pol roka svoju firmu len kamsi do Čiech. Ťažko môže našinec zdieľať nadšené pocity z takého výletu, ktorý si my môžeme dopriať kedykoľvek. Ale snažil som sa mladého spolucestujúceho aspoň povzbudiť niekoľkými informáciami o tom ako ten český Západ vyzerá, aby sa mal na čo tešiť. Akonáhle sa vlak pohol, obaja Bielorusi automaticky začali ďalší cestovateľský rituál. Keďže v týchto vlakoch reštauračné vozne buď nie sú, alebo tam nič nemajú, či sú a majú, ale je to nekvalitné a predražené, každý skúsený cestovateľ sa v týchto končinách zásobí proviantom z domu. Ale to, čo vytiahli tí dvaja, mi vyrazilo dych. Mladý začal samozrejme vodkou a pečeným kuriatkom. To ale tromfol starší fľašou akýchsi kyslých uhoriek a najväčším sendvičom na svete, ktorý som kedy videl. Kto-vie, či je to ich rodinný vynález, ale ten sendvič pozostával asi z viac ako desiatich chlebových krajcov prekladaných všetkým možným, ale hlavne salámou. Na výšku to malo takmer pol metra. Pre ľudí, čo málo cestujú, alebo vôbec nemôžu cestovať, je jedlo náhražkou sveta. Tým, že hodujú, zaháňajú hlad po skutočných cestách, cestujú na mieste. A keď už im osud dožičí, aby sa naozaj pohli, berú si na cesty tento zvyk so sebou. Ponúkli aj mňa. Ja som sa revanšoval naším pivom a čokoládou, z čoho som mienil vyžiť celú cestu späť. Tak sme takmer dva dni jedli, pili a debatovali. Hody všeoblápajúcej družby zavládli v našom kupé! S mladším bola pohoda, pýtal sa vytrvalo len na to, čo ho čaká v Čechách, zaujímalo ho všetko. A všetky tie samozrejmosti života v krajinách s užším rozchodom koľajníc ho privádzali do nefalšovaného úžasu a nadšenia. So starším to bolo ťažšie. Cítil, že by sa ako starší mal blysnúť nejakou životnou skúsenosťou, ale vo veci cestovania na "Západ" zjavne žiadnu nemal. Tak to skúšal sugestívnymi otázkami, odpozorovanými zo starých ruských filmov. Sú to tie vágne nahrávky na hlbokomyseľnú úvahu typu "kto je najväčší filozof na svete", pričom mal vopred pripravenú odpoveď (Ghándí samozrejme!) a o filozofii nevedel zhola nič. Tomu pánovi tiež liezol pekne na nervy otvorený, prostoreký obdiv mladšieho kolegu ku všetkému tomu, čo oni v širokorozchodných krajinách nemajú. Ten starší si myslel, že toľká odovzdanosť je nevhodná, takpovediac neštátnická a že ja by som mal z tohto stretnutia získať aj lepší dojem o Bielorusku. Mal by som sa skrátka dozvedieť niečo, čo by ma ubezpečilo, že opúšťam krajinu, ktorá nie je len tak hocičím. Pili sme, zakusovali, mladý sa neúnavne pýtal, starší sa mlčky mračil, pozeral nespokojne z okna a číhal na svoju chvíľu. A dočkal sa.

Už takmer na konci našej cesty, pred Varšavou, na poslednú chvíľu svitlo v očiach môjho staršieho spolucestujúceho. Pravdupovediac prial som mu, aby na niečo prišiel. Patril ku generácii, ktorá posledná si ešte naplno vytrpela komunistický experiment a dnes nemá nárok ani len na úctu mladších, lebo tí majú už celkom iné starosti. Trpieť je zlé, ale trpieť pre nič je ubíjajúce. Potom je pochopiteľná snaha hľadania aspoň náznaku ľudskej dôstojnosti aj v celkom nedôstojných podmienkach. Nie sme v tom o nič lepší, či horší ako Bielorusi. Aj vodka už urobila svoje, mali sme všetci také tie až do plaču družné pocity nerozborného bratstva a to bol ten pravý okamih na otázku všetkých otázok:

"A viete vy vlastne, Gustáv Augustínovič, kde leží srdce Európy?!"

Sklamane som pokýval hlavou, opäť netrafil! Či skôr na jeho vlastnú smolu natrafil na asi jediného experta - kardiológa pre otázku kde všade leží srdce Európy. Predovšethým, za roky existencie Československa sme stále počúvali, že srdcom Európy je vraj Praha. Lenže plagát pred medzinárodným letiskom v Budapešti, vítal návštevníkov z cudziny oznamom, že vstupujú do krajiny, ktorá celá je údajne srdcom Európy. Aj Slovinsko na pobreží Jadranu ašpiruje v prospektoch leteckej spoločnosti Adria na tento hrdý titul. Letecká spoločnosť Air France vás naopak pozýva na cesty do celého sveta priamo zo srdca Európy, ktorým je pochopiteľne Francúzsko. To isté sa tvrdí o susediacom Luxemburgu a Holandsku. Počul som tiež politický komentár BBC, kde sa tvrdilo, že politické turbulencie v Taliansku netreba brať na ľahko, lebo Taliansko predsa leží v strede Európy! Naopak londýnske Timesy nadpísali svoj článok o Bosne titulkom "Európske srdce v amerických rukách". Vo výklade Megastore vo Varšave som zasa našiel knihu N. Daviesa "Srdce Európy - Krátka história Poľska. Niet čudo, že Európy, ktoré musí byť na toľkých miestach súčasne, hrozí každú chvíľu infarkt... Okrem mnohých ďalších miest a krajín s titulom srdce Európy, existuje aj presne zameraný stred tohto kontinentu. Vlastne sú tri. Na Ukrajine majú pri meste Rahov stĺp označujúci presný stred stredu Európy. Podobný majú aj v Litve. No a na Slovensku máme tiež jeden, na vrchu akejsi hory pri obci Krahule ležiacej (kde inde než) na strednom Slovensku. V maďarskej dedinke Tállya ale asi o týchto úradných stredoch starého svetadielu nič nevedia, lebo každému návštevníkovi miestnych vínnych pivníc vydajú diplom o návšteve geodetického stredu Európy.

Stručne som sa pokúsil vysvetliť staršiemu Bielorusovi obtiažnosť lokalizácie srdca Európy, ale rezolútne to zamietol. Moja západniarska prešpekulovaná nejednoznačosť ho len popudila.

"Nič neviete, Gustáv Augustínovič! Ničomu nerozumiete."

Celé dva dni som tušil, že to so mnou takto dopadne, ale aj tak som bol zvedavý na pointu. "Srdce Európy leží," významná pomlčka, "v našom ťažko skúšanom Bielorusku. My sme srdce Európy!"

Ale to nebolo všetko. Kým sme dorazili do Varšavy, dozvedel som sa akú dôležitú úlohu zohrá národ tak podceňovaného Bieloruska v budúcnosti Európy a sveta. Podľa môjho spolucestujúceho je totiž Európa stredom sveta, takže ak je Bielorusko stredom Európy, potom je automaticky aj stredom stredu sveta. Na tak dôležitom mieste, v samom strede Všehomíra, Bielorusko nesklame - ubezpečoval ma môj starší spolucestujúci. Už som vystupoval aj s kuframi z vagóna, keď mi ešte na záver dôverne (a od vodky aj trochu šušlavo) pošepkal do ucha: "My spasíme svet. Zapamätajte si to!"

Zapamätal som si to, lebo viem, že to myslel úprimne. Tá vodka a dva dni družnej cesty len uvoľnili zábrany tomu, aby povedal, čo si v hĺbke duše skutočne myslí. A možno nielen on. Priznám sa tiež, že by som Bielorusku prial, aby spasilo svet. Svet totiž potrebuje byť každú chvíľu niekým spasený a je principiálne jedno, kto tú nevďačnú prácu vykoná. Ak vám teda kedykoľvek bude ťažko na duši, nezúfajte. Priam v srdci Európy, sú takí, ktorí sú na tom ďaleko horšie ako my a predsa je ich najväčšou starosťou ako nás všetkých spasiť...