streda, 26. novembra 2008

ZOČI-VOČI MALAJSKÉMU TIGROVI

Určite aj vy poznáte ten pocit, keď napriek porekadlu "všade dobre, doma najlepšie" je pre vás práve v danej chvíli všade lepšie, než doma. Domáce škriepky a hádky nielen politické, ale aj medzi priateľmi a kolegami, či v rodine, dosahujú takú intenzitu, že sa stávate zajatcom jedinej neodbytnej myšlienky - ak je všade dobre, tak načo sedieť doma? V takomto rozpoložení vás nutne musí napadnúť, že len pohľad zoči-voči napríklad takému malajskému tigrovi vám môže navrátiť vieru, že doma to predsa len nie je ešte to najhoršie, čo vás v živote a vo svete môže stretnúť. A tak som teda ušiel - do Malajzie.

Ako to už býva, očakávanie exotiky nebýva vždy napĺňané do takej miery a takým spôsobom, ako si predstavujeme. Namiesto koloritu zaostalej ľudožrútskej krajiny som našiel civilizáciu vo viacerých oblastiach vyspelejšiu, bohatšiu a veľkorysejšiu, než akú som zanechal doma. Jediného malajského tigra som videl vypchatého v Národnom múzeu a nezanechal na mňa ktovieaký dojem. Na uliciach hlavného mesta Kuala Lumpur ho tiež nestretnete, a tak mojou nádejou na liečbu šokom ostával sľubovaný výlet do malajskej džungle. Ten sme absolvovali na záver medzinárodnej konferencie v chránenej študijnej ploche Pasoh, v džungli s najvyššou hustotou stromov na svete. Bežný návštevník sem zavíta len výnimočne a ako sme sa na mieste dozvedeli, malajský tiger už vôbec nie. Táto ukážková džungľa je totiž obklopená kilometrami obrábanej pôdy a dedinského osídlenia. Organizátori výletu však považovali za dostatočne nebezpečný náš dobrovoľný výstup na vrchol tridsaťmetrovej duralovej konštrukcie s tromi vežami, ktoré slúžia pre štúdium všetkých poschodí džungľovej vegetácie. Nakoniec sme teda nepodpisovali reverz, že by nám nevadilo prípadné potykanie si s tigrom, ale omnoho vecnejšie prehlásenie, že v prípade nášho pádu z niektorej študijnej veže si následky ponesieme sami. Podpísal som s ľahkým srdcom a prvý sa hnal hore strmým kovovým rebríkom. To som samozrejme netušil, že na vrchu, v prieleze na samotnú plošinu veže, na mňa bude čakať malý, zelený, prudko jedovatý malajský had. Hneď mi bolo jasné, že padnúť z tejto veže je možné, hoci sa cítite (ako ja v tej chvíli) fyzicky zdatný i zručný. Cúvnuť sa už nedalo, lebo za mnou sa tlačili ďalší z tých, čo ľahkovážne podpísali reverz, že určite nespadnú a ak, tak na vlastné náklady. Zaujímavé, že prvé, čo ma napadlo v tejto ťažkej chvíli rozhodovania, bolo - urobiť si snímku nebezpečného hada. Ako stopu pre policajné vyšetrovanie príčiny postupného pádu celého zástupu cudzincov s odhaľujúcim dôkazom vo fotoaparáte jedného z nich. O snímku som sa naozaj pokúsil, ale výsledok bol nulový. Had mal skutočne dokonalé mimikry na pozadí zelených korún okolitých stromov. Kamera s bleskom mi mala naivne poslúžiť aj ako štít, a tak som nabral odvahu akosi sa okolo hada prešmyknúť na plošinu nad ním. Toto stretnutie dopadlo nakoniec bez následkov a na môj vzrušený opis toľkého dobrodružstva reagovali miestni znalci len pobaveným úsmevom. A aby nás zbavili pocitu, že sme priďaleko od civilizácie, na obedňajšiu prestávku v džungli nám rozdali balíčky zaručene pravých Kentucky Fried Chicken. Takto, vlastne nedobrodružne, ubehol môj pobyt v Malajzii až po posledný deň, keď som mal za úlohu už len príjemné okúpanie v bazéne univerzitného campusu, zbalenie kufrov a transport na letisko. A práve vtedy, medzi prvým a druhým bodom môjho denného plánu, sa to stalo! Z dodnes pre mňa záhadných príčin som sa pri preskakovaní tropického odvodňovacieho kanála (treba priznať, že neporovnateľne väčšieho oproti tým našim, netropickým) pošmykol a padol tak nešťastne, že následné jazvy môžem pokojne vydávať za stretnutie z naozajstným malajským tigrom. Jediným, nepodareným skokom som sa tak z absolútnej pohody krásneho dňa stal nešikovným aktérom krvavej príhody. Ubezpečujem vás, že ani veľmi milá starostlivosť malajskej letušky Elyany počas celého spiatočného letu ma celkom nevyviedla z trápneho pocitu, že som sa zachoval ako nemehlo. Môj profesor sa ma doma pokúsil utešiť tým, že mi prezradil, ako on pre zmenu padol v Sao Paolo do kanalizačnej šachty. Slovinský kolega a vydavateľský redaktor ma zasa listom ubezpečil, že má na stole rukopis cestopisu autorky, ktorej sa v rozpätí piatich rokov podarilo dvakrát padnúť do tej istej kanalizačnej šachty kdesi v Afrike. Ale korunu tomu nasadil až 72-ročný správca univerzitnej budovy, kde pracujem.

"Nič si z toho nerob," prihovoril sa mi súcitne, "u nás v dedine sme mali tiež takého jedného..."

Ten taký jeden u nich v dedine si v prvej polovici minulého storočia vyslúžil prezývku "vedec", lebo vychodil až päť tried základnej školy a bol teda najvzdelanejším široko - ďaleko. Tiež si ale vyslúžil povesť neskutočného nemehla, pretože sa mu podarilo pri naberaní vody z obecnej studne padnúť dolu hlavou do šesťmetrovej hĺbky. Nič sa mu nestalo, ale jeho matka vraj do konca života pri spomienke na toľkú hanbu krútila neveriaco hlavou a hovorievala: "Vzdelaný človek, a tak životu nepotrebný..."

Takže pozor, priatelia - malajský tiger môže byť nebezpečným spoločníkom, ale ani malajské tropické kanále netreba podceňovať!

streda, 19. novembra 2008

CUDZINEC, KTORÝ NERUŠÍ

Môj dávny priateľ žije v San Francisku a volá sa Larry. Hoci ide o jasne americké meno (dala mu ho matka podľa hrdinu populárneho románu z päťdesiatych rokov, ktorý čítala v tehotenstve a nedomyslela drobný zádrhel - ten románový hrdina bol na nešťastie americký špión), pochádza zo Slovenska. Emigroval ešte za hlbokého socializmu, okrem mnohých iných dôvodov aj preto, že nejaký komunistický snaživec tú knihu o americkom špiónovi tiež čítal. Larry mal preto ako autor brisknej satiry zákaz publikovať zdanlivo nie kvôli satire, ale kvôli príbuzenstvu s menovcom špiónom. Srandy celý kopec - ako sme hovorievali za komunizmu. Ale vo chvíli nášho stretnutia už bolo po vláde komunizmu a my s Larrym sme sa mohli po rokoch konečne opäť zvítať. Bolo to srdečné, milé, dojemné. Po dobrej večeri a dlhej debate o našich dovtedajších osudoch prišiel čas ísť spať. Larry zariadil naše ubytovanie v hoteli Hilton (to meno má u nás zvuk a urobilo náležitý dojem) v spoločnej izbe (môj priateľ počas americkej emigrácie predsa len až tak veľmi nezbohatol, aby nemyslel aj ekonomicky). Zaľahli sme teda do postelí a ešte pred prianím dobrej noci si Larry náhle spomenul:
"Ozaj, máš so sebou vatu do uší?"
Mal som solídne letecké štuple do uší ešte od prvej lekcie lietania v Iowe, ktoré som používal pri svojich častých cestách ako prevenciu proti hluku v lietadlách. Než som si ich nasadil, položil som logickú otázku:
"Prečo?"
"Len si ich nasaď. Strašne totiž chrápem."
Emigrácia a roky poznačia človeka všelijako. Preto som sa nečudoval, nasadil si štuple do uší a spokojne zaspal.
Ráno som sa zobudil čerstvý, vyspatý a spokojný. Naopak Larry vyzeral zničene, unavene a nespokojne. Čo sa tiež dá čakať od človeka, ktorý strašne chrápe. Pre istotu som sa ale s účasťou opýtal:
"Tak ako si sa vyspal, drahý priateľ?"
Larry sa na mňa pozrel podivuhodne rezignujúcim pohľadom a naštvane povedal:
"Vôbec som sa nevyspal! Nemohol som. Veď TY strašne chrápeš! A najhoršie na tom bolo to, že kvôli tým tvojím štupľom do uší som ten tvoj chrápací koncert nemal ako prerušiť..."

streda, 12. novembra 2008

KTO V TALIANSKU KRADNE?

Keď sme sa s mojou drahou ženou Janinou o pár rokov konečne vybrali na zájazd po Taliansku aj my, navrhol som jednoduchý zlepšovák - nech si Janina láskavo svoje drahé prstene a retiazky nechá doma. Vopred som ju varoval, že nemienim zvádzať márny boj s celou talianskou mafiou v úlohe manžela ošklbanej turistky. Moja žena poslúchla. Osud však chcel, že aktérom najväčšieho šoku našej cesty som sa mal stať ja.

Pestrý jedálny lístok kultúrnych pamiatok na trase Florencia - Rím sme tak ako iní konzumovali v behu. Dosť chuti nám však ostalo aj na Rím, kde nás srdečne privítala naša sprievodkyňa, Slovenka vydaná za pravého Rimana. Tá nám navyše dobrosrdečne poradila, aby sme pohľadnice rozhodne nekupovali nikde inde, než pred istým rímskym kostolom, kde sú zaručene najlacnejšie. Ostatne, o tom istom nás inštruovali aj šoféri nášho zájazdového autobusu už na prvom hraničnom priechode, takže zmienené pohľadnice a kostol boli očakávané v rozpoložení v akom naši starí otcovia očakávali svadobnú noc. Teda, presnejšie, s výnimkou mňa. Ja som totiž už pri prvej zmienke o pohľadniciach včas inštruoval svoju ženu, že na tento trik sa teda nachytať určite nedáme. Je síce pekné, že sa nám všetci oficiálni zástupcovia cestovnej kancelárie pokúšajú odporučiť najlacnejšie pohľadnice Ríma (a to údajne hneď v dvoch sadách!), ale každému skúsenému cestovateľovi musí byť jasné, že práve také sú aj tak neupotrebiteľné. Okrem toho som svojej drahej manželke pripomenul známy fakt, že som voči davovej nákupnej psychóze imúnny. Tým som považoval celú vec za vybavenú. Na pohľadnice som úplne zabudol, veď sme počas celodennej prehliadky Ríma mali dosť iných podnetov na zamyslenie.

Práve nadmiera zážitkov a únava z toľkého chodenia sú snáď ospravedlnením, že moja ostražitosť poľavila. Pri vychádzaní z ďalšieho z celej šnúry kostolov sprievodkyňa náhle prerušila svoj poučný výklad a konečne vyslovila to magické zaklínadlo - tam sú tie najlacnejšie pohľadnice! Bol som absolútne nepripravený. Nielenže ma tým pádom zaskočilo, že naša turistická skupina sa z ospalých a unudených tvorov stala hordou útočníkov na označený stánok, ale najväčším šokom pre mňa bolo, že práve ja som tú hordu viedol! Vlna dychtivých záujemcov o dokonale neupotrebiteľné pohľadnice ma niesla takou silou, že nebolo obrany. Ale veď ako sa tiež vzpierať zoči voči staručkému predavačovi pohľadníc, ktorý pri pohľade na vlnu nákupuchytivých turistov až tak podskakoval za svojím pultíkom. Bol som pri ňom prvý! Rýchlo mi strčil do rúk dve sady pohľadníc ("Nezabudnite si skontrolovať - sú označené rímskou I. a rímskou II.!"), dal som mu peniaze a už sa valili ďalší. V tom som zistil, že mám v ruke dve sady číslo I., tak som sa vrátil, vybojoval si starčekovu pozornosť, on mi jednu sadu pohľadníc rýchlo vymenil, ale v tej chvíli už sa dohrnula hlavná masa našich sfanatizovaných turistických krajanov a odtrhla nás od seba. Odhodený bokom zástupom z reťaze spustených spotrebiteľov, mal som šancu sa rozhliadnuť.

Účinok davovej hystérie bol fascinujúci. Len o kúsok ďalej stepovali za svojimi pultíkmi iní predavači a vykrikovali, že aj oni majú tie isté pohľadnice za tú istú cenu. Ale nikto ich nepočúval, kým starý predavač nepredal úplne všetky. Až potom extáza opadla, zájazdoví turisti na chvíľu spočinuli v krátkom okamihu nasýtenia a už nás sprievodkyňa hnala ďalej za inými kostolmi a pamiatkami. Bol som z toho všetkého (a najmä sám zo seba) náležite vyvalený. V nasledujúcej bazilike som sa pri pohľade na stropné maľby utešoval nie síce bohvieako invenčnou ale aspoň utešujúcou myšlienkou - skúsenosť s pohľadnicami bola síce dosť zahanbujúca, ale aspoň nie drahá... A v tej chvíli ma oblial pot. Veď ja som práve v ten deň menil peniaze a žiadne malé bankovky som pri sebe nemal! To, čo som v náhlivosti strčil do ruky predavačovi pohľadníc boli všetky naše peniaze na najbližšie dni! Kúpiť dve sady pohľadníc, ktoré nechcete, je unikát. Ale kúpiť ich za stonásobnú cenu...

Keď som to povedal mojej drahej žene Janine, pokúsili sa o ňu mdloby. O tom, že som obchodný samovrah, vedela už z domoviny. Ale, že môj talent prekračuje hravo aj hranice, to nemohla tušiť ani v najčiernejších snoch. A tak zatiaľ, čo ju ženský zvyšok zájazdu utešoval na tému "s chlapmi zažijete mladá pani aj horšie", zašiel som za sprievodkyňou. Keď už samovrah, tak dokonalý. A tak som ju požiadal, aby sme sa tam vrátili...

Celý zájazd pohotovo odhlasoval náš návrat k (teraz už naozaj) pamätnému kostolu v očakávaní ďalšieho zážitku, ktorý nebol v cene zájazdu. Keď som vystupoval z autobusu, ktorý sa našťastie až k námestíčku pred kostolom dostať nemohol, sprevádzali ma schizofrenické pohľady našich spoluzájazdníkov. Jedným okom ma ľutovali a v druhom to iskrilo očakávaním s akým dlhým nosom (pri tejto mojej beztak nadpriemernej okrase) sa vrátim. Nekonečne dlhé schody ku kostolu sme so sprievodkyňou vyšliapali ako dvaja trúchliaci pozostalí...

Stánok sme videli už zdiaľky, ale starčeka nikde. Zdalo sa akoby s "úlovkom" zmizol. Kto by sa mu tiež mohol čudovať. Porazenecky sme dokráčali k stánku a rozhliadli sa ešte naposledy. V tej chvíli sa starček objavil! Čítal si na stoličke za pultíkom noviny a ako bol malý a prikrčený, vôbec ho nebolo vidieť. A že čo si želáme... Netuším, čo mu rozprávala sprievodkyňa, ale rapotala ako guľomet... Vidieť Talianov gestikulovať, to je ako účastniť sa festivalu ručnej akrobatiky, ale naša sprievodkyňa k tomu ešte pridala nefalšovaný slovanský temperament a výraz Panny Márie Sedembolestnej, patrónky Slovenska. Starček ju počúval pozorne, dôkladne si ma zatiaľ prezrel a nechal ju rapotať až do úplného vyčerpania dychu. Potom rozvážne a veľmi pomaly pokýval hlavou, chápavo ma poklepal po pleci a vysolil mi na ruku celý preplatok... Ešte nám zamával na rozlúčku a vrátil sa pokojne k svojim novinám.

Takže, ak by ste boli zvedaví kto všetko v Taliansku kradne, môžem vás z vlastnej skúsenosti ubezpečiť, že jeden staručký predavač s najlacnejšími pohľadnicami Ríma určite nie...