streda, 27. mája 2009

AMERIKA 21

NASHVILLE BY NIGHT

Môj dávny priateľ Petar sa aj s rodinou usadil v samom srdci Amerického sna - Nashville. Nashville je miesto kde Amerika spieva o svojich snoch a nádejach. Je to miesto, kde sa ľudia stávajú hviezdami, či aspoň kométami. Je to chrám americkej country. Keď som prišiel, Petar mi nedal šancu na vydýchnutie. Prvé, čo som musel vidieť bol Wild Horse Saloon - Salón Divých Koní.
"Ak je niečo strašne americké, tak je to tu," hovoril mi Petar cestou autom. Bol november a v noci už chladno. Auto na to reagovalo vysokým protestným piskotom, čo vraj spôsoboval zaseknutý tachometer. K Wild Horse Saloon sme teda dorazili ako požiarnici s naplno spustenou píšťalkou namiesto sirény. V Saloone bolo nabité. Hlavná sála je impozantnou tančiarňou s pódiom, kde tančia skupiny náhodných návštevníkov. Musia sa vyznať, lebo tanečných krokov je veľa a niektoré sú fakt divoké. Petar mi to potvrdzoval z vlastnej skúsenosti. S celou rodinou si kúpili kurz nácviku country-tancov práve v tomto chráme americkej zábavy. Strávili tým päť sobotných dopoludní a to, čo sa naučili už medzičasom stihli zabudnúť. V samotnej tanečnej sále tí menej zdatní krúžia vo veľkom kole a preberajú nôžkami v rytme country-hudby. Aby bolo všetko americky dokonalé, vysoko nad ich hlavami cválajú sochy divokých koní. Petar si vyťukával rytmus hudby rukou o zábradlie na galérii, odkiaľ sme mali skvelý výhľad. Naklonil som sa k nemu v tom veľkom šialenom príboji muziky a zareval mu do ucha: "Nečudujem sa, že sa ti tu páči. Sú tu najkrajšie baby aké som zatiaľ v Amerike videl."

Petar sa na mňa na okamih pátravo zadíval, pozrel dolu na tancujúce páry a potom mi vďačne zareval do ucha späť: "Normálka, sem chodia len tie lepšie kusy. Ale zabudni na nejaké šance. Tieto dievčatká nás nemajú rady."

Dopili sme mexické pivo Corona a Petar ma už ťahal do ďalšieho lokálu. Cestou mi stručne vysvetlil, že ako vysokoškolský vedátor sa v labáku občas dostane aj k takým skvelým devám aké som práve videl. Namiesto tesných riflí, flaneliek zopnutých pod prsiami a stetsonov, majú biele plášte. Sú rovnako krásne a rovnako neprístupné. Emigrant totiž nie je tou vytúženou partiou pre peknú Američanku, ako mi Petar s urážlivo poučným tónom vysvetlil. Pekná Američanka je totiž taká vzácnosť, že si určite môže aj lepšie vybrať. Petar sa hneď poistil pre prípad, že by sa mi počas amerického pobytu predsa len podarilo nejakej peknej Američanke vletieť do náručia (človek nikdy nevie). Takže tie potenciálne podľahnuvšie sú podľa Petara buď feťáčky, alebo inak vadné. Ale, doložil už zmierlivejšie, keď si tu chceš užiť trochu sexu, rád ťa uvediem na to pravé miesto...

Tým pravým miestom mal byť AC-Club, kam sme dorazili krátko po polnoci. Hrozný hluk, tlačenica, nafajčené. Klub tvorí veľká kovová konštrukcia prirovnateľná ku klietke, kde pri vysokých bufetových stolíkoch postávajú chlapíci (sem tam sa mihne aj nejaká na divoko oblečená a pomaľovaná deva) a dívajú sa k veľkej stene, kde nad malým tanečným parketom visia dve skutočné klietky. V nich sa pod príbojom rytmickej hudby zvíjajú dve polonahé devy. Svojím spôsobom symbolický skok z minulých storočí do tohto. Kým country-muziku môže spievať a tancovať každý, tu je naša úloha jasná - pozeraj, počúvaj, mlč. Dobré zvyky spevavých slovenských opilcov sú tu naozaj na nič. Ohlušení, oslepení a opustení ste hoci aj v najväčšej tlačenici tohto klubu. Samota ide s vami kamkoľvek sa pohnete. A tak sme mlčali, popíjali pivo a pozerali sa na klietky, v ktorých sme sa rovnako dobre mohli ocitnúť sami. Vlastne my sme v tých klietkach boli tiež, len to nebolo také nápadné. Veď mreže okolo nás tvorila ohlušujúca stena hudby.

Žiadne komentáre: