Pohľadnica z New Yorku - Tanec U zkurvysynov
Kdesi uprostred Greenwich Village je brazílsky bar „U zkurvysynov“. Tento večer, ako každý večer, tu jačí, vyje, mraučí, škrieka, výska a raduje sa zo života – samba! Samba je ako búrlivý jarný príval, ktorý rytmicky naráža na kamene, a kto chce v tom veľkom prúde prežiť, musí poriadne švihať telom. A tu, uprostred parketu, tancuje deva ako o život. Nie je príliš pekná, ale je neuveriteľne hbitá, temperamentná a vzápätí vláčna a poddajná. Vzdor a odovzdanie, chladný odstup a náhla odmena pritúlenia – tá baba to vie! A vedia to o nej všetci chlapi v sále. Len zopár sa ich však odváži vyzvať ju do tanca, pretože to musia naozaj vedieť. Keď už nevládzu, tancuje sama, pripravená prijať novú výzvu. A tanečník za tanečníkom si trúfa predstúpiť, ona sklopí zrak a naznačí postojom – čo so mnou urobíš? Nasledujú úžasné vývrtky a figúry, všetky akoby už dávno vedela a ak nie, nevieme to posúdiť, veď je tak poddajná a vláčna – keď chce.
Táto pohľadnica sa po hodine mení. Do jej stredu rovno k dievčaťu vstupuje akýsi chlapík. Ale tancovať sa mu zjavne nechce a možno ani nevie! Ale drapne tanečníčku a ťahá ju z pódia. Žiarlivostná milenecká scéna – Madonna mia! V rohu parketu to medzi nimi niekoľkokrát prskne a chlapík vyfučí. Nemá už čo povedať a nevie ani čo urobiť. Len tam tak stojí ako pajác pripútaný k stĺpu hanby pre všetkých žiarlivcov. A ona sa pomaly, pomaličky rozvlní a začne ho tým svojím tancom ovíjať. Ako horúci kov obopína chladnú kamennú sochu toho zadubenca a celým tým tancom mu hovorí:
„No čo, moje telo je mladé, zatancovalo si! Ale duša, duša a srdce, milučký, sú tvoje.“
A akoby sme ho počuli mrmlať verše slovenského básnika:
„Duša a cnosť? Ó, daj mi svoje telo, duše mám vlastnej dosť!“
Ale ona sa nedá a znova pokúša:
„Čo ťa po iných, že sa na mňa pozerajú. Poď si vziať, čo je tvoje!“
Pre tých, čo videli slávnu Nezvalovu dramatizáciu mileneckej drámy „Manon Lescaut“ oznamujeme, že tento kus sa hrá naživo už aj „U zkurvysynov“ v New Yorku.
Poetka v metre
„Čo to čítate?“
Vždy mi tvrdili, že v newyorskom metre sa nemá iným ľuďom ani len pozerať do očí, nie to ich ešte aj oslovovať. A teraz som oslovený sám. A navyše ženou. A neodbytnou:
„Nejaká kniha?“
Pozerám s úžasom – vedľa mňa sedí staršia moletná žena, asi španielskeho pôvodu. Je to ešte k tom aj nakrátko ostrihaná peroxidová blondína. Ale usmieva sa sympaticky.
„Áno, kniha. A vy, vy čítate tiež?“
„Ani nie, ale píšem. Píšem poéziu.“
„Poéziu?“
„Poéziu. A vy tiež píšete?“
Tak sme si zopár zastávok pokecali ako kolegyňa s kolegom. Potom som už musel vystúpiť. Mimochodom, volá sa Nadia Nazario. Je to nezamestnaná matka štyroch detí, dvoch chlapcov a dvoch dievčat. A popri tom všetkom má ešte chuť písať poéziu…
