streda, 24. februára 2010

Cestovné príbehy

LET Z MADRIDU


Moji španielski priatelia, manželský pár Pepé a Mercedes, sa rozhodli zobrať ma na ich chalupu v dedinke Navaluengo pri Slamanke. Tu sme, spolu s Mercedesinou sestrou Clarou a bratom Ivánom, mali stráviť víkend do môjho nedeľného odletu domov. Boli to dva nádherné, slnečné dni. Zabávali sme sa, debatovali, prechádzali. Tiež som sa názorne poučil, že nočný život tu začína až vtedy, keď sa u nás chodí už spať. Zákonite sme teda doobeda dlho dospávali. Aj v deň nášho odchodu, v nedeľu, sa všetci zobudili až okolo jedenástej. Raňajky sme si dopriali na slnečnej terase a potom sa šli prejsť. A vtedy sa ma Mercedes len tak pre istotu opýtala, kedy mi to vlastne letí.
„O siedmej večer, na letisku by som mal byť o šiestej.“
V tej chvíli som na svojich hostiteľoch videl, že je zle. Pepé sa pre istotu opýtal:
„Vieš, že sa menil čas zo zimného na letný? Teraz je vlastne o hodinu viac, než máme na hodinkách!“
Vedel som samozrejme, že sa mení čas. Z akéhosi dôvodu som si však myslel, že zlomová noc bude až z nedele na pondelok, keď už budem spokojne sedieť v lietadle domov.
Bola jedna hodina poobede, vlastne už dve, a tak moji hostitelia pripravili pohotovo improvizovaný časový plán. Smola bola len v tom, že v ňom bol zahrnutý aj nedeľný obed. A dobrý nedeľný obed sa v Španielsku nedá odbiť. Takže sme sa vrátili do domu, ženy navarili, my sme zbalili, najedli sa, umyli riad, upratali, zamkli dom a - boli štyri hodiny poobede. Pepé, ktorý šoféroval, však vyhlásil, že to zvládne.
Všetko by asi dobre dopadlo, keby sme nenarazili na kolónu víkendových motoristov na prístupových cestách k hlavnému mestu. Trčali sme v kolóne, ktorá sa hýbala len krokom. Nebolo kam odbočiť, koho predbehnúť, len sa ťahať zarovno s ostatnými. Vedel som, že je zle. Ale aby to bolo ešte zaujímavejšie, strašne som si potreboval odskočiť, len nebolo kam. Na kilometre okolo nás bolo vidieť len holú, vyprahnutú pláň. Nedalo sa ani zájsť kamsi za kopček. Kolóna by sa mohla akurát vtedy nečakane pohnúť a hnať sa s nohavicami v hrsti k nášmu autu za potupného trúbenia ostatných - to radšej vydržať. Scéna bola pripravená na dokonalú tragi-frašku.
Mercedes aj Clara ma utešovali. Dokonca boli s Pepém aj na Slovensku a páčilo sa im. Všetka ich dobrá vôľa však bola nič proti faktom, ktoré sa mi neustále pripomínali. Ak by som zmeškal lietadlo, najbližšie mi letelo až o štyri dni. Nehovoriac o tom, že som mal pevnú letenku, ktorá sa nedá normálne vymeniť, a už na stredu zasa konferenciu v Maďarsku.
„Pokojne, Gustáv, ak by sme to nestihli, nezastavíme, až kým ťa nedovezieme do Bratislavy...“
Kolóna áut sa konečne pohla. V miernych kopčekoch pred Madridom sme vždy vystúpali na nejaký horizont, aby sme zistili, že za ním je ešte ďalší. V tej pustatine sme sa posúvali po jedinej možnej spojnici krokom, ale nakoniec sme predsa len dokráčali k miestu, kde celá dopravná kalamita vznikla. Konečne sme vyrazili na okružnú diaľnicu. Domy a celé štvrte sa okolo nás mihali v rýchlom slede podľa toho, ako Pepé prekračoval všetky možné rýchlosti. Ale letisko nikde. Navyše moja potreba navštíviť toaletu sa stupňovala do neuveriteľných stavov akútnej nutnosti. Ale zastavte uprostred okružnej diaľnice, keď do odletu vášho lietadla chýba len pätnásť minút! A tak boli náhodní cestujúci na medzinárodnom letisku v Madride v tú nedeľu podvečer svedkami neobyčajného úkazu.
Vo veľkej rýchlosti a so škrípaním bŕzd sa tam prihnalo auto, z ktorého vyskočil neznámy mladý muž a bez obzretia sa utekal do letiskovej haly. Šofér toho auta sa tíško zosunul za volantom s vedomím, že on to zvládol. Teraz prišlo veľké číslo dvoch diev zo zadných sedadiel. Tie vyskočili, zobrali kufre neznámeho a hnali sa s nimi k odbaveniu. Mercedes a Clara sa pokúsili vybaviť za mňa príletové formality, kým som bol na toalete. Lenže chýbali doklady.
Môžem potvrdiť, že španielske ženy netrpia v kritických chvíľach žiadnymi rozpakmi. Vtrhli na pánsky záchod, rýchlo mi vysvetlili situáciu, ja som im popod plechové dvere kabínky podal pas i letenku, a zasa zmizli. Medzitým som sa konečne zbavil všetkých naliehavostí a dopínajúc sa som vyrazil cez letiskovú halu. Mercedes a Clara mi akurát stihli podať doklady a palubný lístok, zamával som im, s veľkým prižmúrením očí colníkov i pasovákov prebehol všetkými kontrolami a elektronickými detektormi, v behu našiel správny východ k lietadlu, vybehol na letiskovú plochu k pristavenému autobusu a skočil doň tesne predtým, než sa dvere zavreli. Potreboval som zopár koňakov, kým som sa, bezpečne už sediac na sedadle v lietadle, z toho všetkého spamätal.

streda, 17. februára 2010

Cestovné príbehy

OSLAVA PO SOVIETSKY…



V sovietskom Rusku sa darilo záhadným spôsobom obracať tie najlepšie predsavzatia na tie nejkatastrofálnejšie ruiny. Slávne boli v tomto smere moskovské reštaurácie. Hoci ich bolo málo a záujemcov doslova milióny, obvykle boli poloprázdne. To vďaka chvályhodnému nariadeniu, že socialistická kultúra stolovania vyžaduje, aby hosť prichádzal vždy k upratanému, čistému stolu. Sovietske riešenie sa našlo. Čašníci obslúžili vždy prvú várku hostí a potom nechali stoly neupratané. A pretože tie stoly boli neupratané, nemohol byť pri nich obslúžený žiadny ďalší hosť. Čašníci sa tak od roboty nepretrhli a plat im bežal.
Keď som sa o týchto dadaistických príhodách rozprával so spriateleným slovenským novinárom, premeral si ma zhovievavo a vysvetlil mi, že pre takzvaného „sovietskeho človeka“ bol takýto dadaizmus denným chlebom. A hneď uviedol príklad:
Moskvu navštívil za socializmu v skupine zahraničných novinárov, ktorým sa venoval pridelený kolega z TASR. Všade ich povodil, všetky múzeá V. I. Lenina im poukazoval a keď už konečne prišiel večer a všetci toho mali tak akurát dosť, prejavili cudzinci chuť sa navečerať. Čelo dovtedy entuziastického ruského kolegu sa zachmúrilo.
„To bude problém,“ povedal skormútene, „nemáme objednaný stôl.“
„Aký problém,“ čudovali sa naivní cudzinci, „zájdeme do najbližšej reštaurácie a uvidíme.“
Napriek varovaniam sprievodcu zašli teda do najbližšej reštaurácie a pri vchode uvideli dedka s veľkou knihou. Zdvorilo si vypočul ich prianie navečerať sa a pohotovo im podstrčil knihu, do ktorej sa zapisovali rezervácie. Nič netušiaci novinári sa všetci ochotne pozapisovali a chystali sa pokročiť ďalej. Vtedy ich deduško zdvorilo zastavil a oznámil im:
„Ďakujem za vašu rezerváciu, súdruhovia. Čakáme vás teda o dva mesiace o tomto čase...“
To, že chcú jesť hneď, ho nezaujímalo. Deduško zaklapol knihu a myslel si, že tým je to vybavené. Lenže zahraniční novinári vedeli, že ako cudzinci zo spriatelenej krajiny si niečo môžu dovoliť. A tak spustili náramný krik (hlad im pomáhal, reštaurácií bolo vtedy v Moskve po jednej na päť kilometrov ulíc). Nakoniec kolegu z TASR-u dostrkali k tomu, že vyhľadal vedúcu reštaurácie, všetko vysvetlil a po veľkom dohadovaní sa im predsa len podarilo do reštaurácie preniknúť. Bola poloprázdna.
Novinári zasadli za najbližší stôl, naobjednávali si a po neskutočne dlhom čase sa dočkali aj čohosi, čo sa podobalo jedlu. Po celý čas čakania však mali vodky koľko len chceli a tak ako-tak najedení a príjemne rozjarení z vodky i pocitu víťazstva nad socialistickými pravidlami správneho stolovania, konečne sa rozhliadli po okolitých stoloch. Z nemnohých hostí ich najviac zaujal blízko sediaci muž. Sedel sám, pred sebou vázu s ružami, vedľa načatá fľaša šampanského a nenáhlivo, ticho popíjal. Novinári sú zvedaví. A tak sa jeden odhodlal, podišiel k tomu mužovi a opýtal sa ho:
„Prepáčte, súdruh. Mohli by ste nám povedať, čo oslavujete?“
„Oslavujem narodeniny mojej ženy,“ odpovedal pokojne ten muž.
„A kde je vaša žena?“
„Neušla sa jej rezervácia,“ odpovedal pokojne ten muž a pil mlčky ďalej.

streda, 10. februára 2010

Cestovné príbehy

VYNÁLEZ LIETAJÚCEHO KOBERCA



Po návšteve egyptskej Káhiry už tuším, ako asi mohla vzniknúť legenda o lietajúcom koberci. Nad týmto mestom sa rozprestiera pahorok El-Mokhatam až do výšky 1200 metrov. Keď sa zotmie, prichádzajú autami miestne rodiny na vyhliadku s podvečernou siestou. Pestrý koberec rozložia priam na hrane útesu hory, usadia sa, obložia sa vankúšmi, ženami a deťmi (niekedy sú práve tu plánované), zapália si vodnú fajku šíšu a kochajú sa pohľadom na megapolis a jeho svetlá. A verte, že keby ste sa aj vy takto pohodlne rozložili a náhle zafúkal poriadny vietor, tak sa s vami a všetkými okolo ten koberec vznesie až ku hviezdam. Miestni tej predstave musia veľmi silno veriť, pretože pokusy s lietajúcimi kobercami robia prakticky neustále. Najmä keď vietor naozaj silne fúka…



JEDINÝ MÚDRY V CELOM ZÁJAZDE


Turistické zájazdy sú lotériou kolektívneho pohodlia. Akýmsi diabolským mechanizmom sa do každého väčšieho zájazdu zamotajú aspoň dvaja exoti. Ten jeden je všade prvý a na tú druhú treba vždy pol hodinu čakať. Okrem toho tu máme zakaždým manželský pár, ktorý zásadne s ničím nesúhlasí, alebo aspoň protestuje a vôbec najviac vzrušenia nám dopraje pani, ktorá síce cestuje k moru letecky, ale neznáša lietadlá, more a aj cestovanie. Verte, že tým sme spektrum zájazdových osobitostí (k osobnostiam majú ďaleko) zďaleka nevyčerpali.
Toto všetko sa dá zvládnuť pokiaľ zájazdu vládne neviditeľná a nekompromisná ruka pevného časového plánu cestovnej kancelárie. Nikde inde sa neprejavuje diktatúra tak blahodarne, ako v tomto dočasnom spojení inak nespojiteľných indivíduí. Len čo tento drsný, ale nevyhnutný prístup povolí a sprievodca (nedajbože!) dá možnosť rozhodnúť sa pre dve alternatívy, je blaho v prachu a s ním aj zdravý rozum. Takmer zákonite dôjde ku konfliktu zástancov PRE a zástancov PROTI a ak ich do desiatich minút nerozoženie rýchly policajný zásah s nasadením vodných diel, spôsobí to nedozerné následky s trvalými škodami na duši porazených a preto urazených. A vždy sú pri tom nejakí porazení. Sprievodca v našom autobusovom zájazde z Káhiry do Hurghady presne takúto chybu urobil. Opýtal sa, či by sme sa v strede únavnej cesty rozpálenou púštnou krajinou, v autobuse ktorému skolabovala klimatizácia, nechceli na chvíľu zastaviť a okúpať. Polovica autobusu bola okamžite PRE a druhá samozrejme PROTI.
Už som zažil takých exotov, čo odmietli ponuku bulharského sprievodcu na večer s koštovkou bulharských vín spolu s večerou, ktorú sme aj tak mali už v cene, len za tie vína bolo treba mierne priplatiť. Okamžite sa postavil hrdina, ktorý vyhlásil, že zabávať sa dokáže aj bez sprostého chľastu. Okolo neho sa vytvorila skupina pravoverných, bezalkoholových samozabávačov. Našťastie nezmarili ten večer, len boli v reštaurácii na samom vrchu morského útesu usadení k zvláštnemu stolu. Ten stôl sa vyznačoval zarazeným tichom, keď nám ostatným za veľkým stolom začali k jednotlivým chodom večere nosiť zdanlivo nekonečné zástupy najrozličnejších (a skvelých!) vín. Po dvoch hodinách, keď našinci už bujaro vyspevovali a tancovali na stole, si skupinka mlčanlivých samozabávačov objednala zlomeným hláskom jednu fľašu vína. Tá ich ale stála!
V autobuse do Hurghady nastala regulárna hádka. Skupina PRE sa rozhodla prekričať skupinu PROTI, ale tí sa nedali. Do toho sa občas z autokarového ampliónu ozval nezreteľný hlas „česky mluvícího průvodce“, mladého Egypťana, ktorý len nešťastne opakoval „proším, proším…“. Bolo to márne a len prírodný úkaz, v tomto prípade skorý západ slnka, ukončil slovnú delostreľbu. Ale to bol iba odklad, nič sa nevyriešilo. A obe skupiny sa spoľahlivo znenávideli až do konca zájazdu…
Len jediný múdry sa hádky nezúčastnil. Za tie kilometre, čo mlčal, si dokonale vštepil do pamäti jednotvárnosť púšte, s otvoreným srdcom bez štipky zloby privítal západ Slnka vzápätí dokonalo vyvážený východom Mesiaca, ktorý je tu zvlášť veľký a žiarivý. A vydržalo mu to nad morom piesku a aj morom vody, ktoré sa objavilo čoskoro. Navyše si všimol, že Mesiac tu akoby necúval, ani nepribúdal, ale stúpal a klesal. Jediný múdry si tak dokonalo vykúpal dušu v tej kvapke, čo zostala po plánoch a sľuboch cestovnej kancelárie. Zaspával v tlmenom monotónnom hukote motora vyrovnaný s ľuďmi aj Prírodou.
Veľmi by som chcel byť tým múdrym. Ale nepodarilo sa. Viedol som tú skupinu, čo bojovala za prestávku s kúpaním…



streda, 3. februára 2010

Cestovné príbehy

POTKANI V LIKANI

Už cesta do gruzínskeho kúpeľného mestečka Likani nás mala varovať. Všetko na dohľad naznačovalo, že krajina po sérii občianskych nepokojov nezažíva práve najlepšie chvíle. V kúpeľoch sme boli jedinými zahraničnými hosťami. Jediný naozaj moderný hotel bol rozstrieľaný a vypálený. V obrovskej jedálni z čias socializmu s dávno nefungujúcou fontánou v strede sme sa krčili osamelo v jednom rohu. Pred jedálňou, ako v dadaistickom filme, postával fotograf, ktorý v lepších časoch fotil za peniaze detičky sediace v autíčku s podobizňami Zajaca a Vlka z nekonečného kresleného seriálu „Počkaj, zajac!“. To autíčko a fotograf pri ňom boli absurdnou pripomienkou lepších čias. Ale my sme sa mali ubytovať v týchto, horších časoch.
Organizátori pre nás vybrali akési drevené pavilóny roztratené v parku neďaleko vily Romanovcov, terajšieho sídla gruzínskeho prezidenta.
Nie som nijako vyberavý a nikdy dovtedy som neodmietol pridelené ubytovanie, ale len čo sme vstúpili s kolegom do izby, vedel som, že je zle.
„Tu nemôžeme ostať.“
Kolega mávol rukou.
„Zachovaj rozvahu, je už pomaly noc, kam by sme išli?“
„Kamkoľvek inam, tu niečo strašne smrdí!“
Ten smrad sa nedal prehliadnuť, ale tiež sa mi nepodarilo nájsť jeho zdroj. Zdalo sa, že je to niečo v jedinej rozheganej skrini, ale tá bola prázdna. Dokonalá smradľavá záhada.
Napriek odhováraniu kolegu, ktorý neveril v úspech reklamácie, som šiel hľadať „dežurnuju“. Bolo ich hneď niekoľko, v bielych plášťoch klebetili na recepcii. Na moju sťažnosť sa najskôr zatvárili neprístupne. Potom jednu osvietil nápad a povedala:
„Že by potkany?“
To ma teda nenadchlo a o to viac som žiadal, aby sa na ten smrad išli pozrieť. Neochotne vytvorili „dežurnuju delegaciu“ a na obéznych nohách sa s hekaním vyštverali po schodoch na poschodie do našej izby. Vstúpili tam ako inšpekcia ministra národnej záchrany a začali sa rozhliadať, vetriť a neochotne prikyvovať.
„Naozaj, niečo tu smrdí.“
Ukázal som na skriňu.
„Smrdí to tam, ale je prázdna.“
Pokrútili neveriaco hlavami, ale náhle jednu osvietil nápad. Pristúpila k skrini, odtiahla ju od steny a záhada bola odhalená — za skriňou boli nahádzané jablká a tie hnili.
„Reklamácia sa uznáva,“ rozhodla najautoritatívnejšia „dežurnaja“ a mávla na nás, „dostanete inú izbu.“
Keď sme odchádzali, spoločnými silami vrátili tú skriňu k stene. Jablká, pochopiteľne, nechali na mieste...