streda, 25. novembra 2009

AMERIKA 44

RUKOPIS ZA VŠETKY PRACHY

Myslím, že to nie je až také veľké prekvapenie, keď poviem, že každý kto prichádza do Ameriky ako spisovateľ, túži urobiť veľkú literárnu dieru do sveta práve tu. Sú tu najväčšie vydavateľstvá sveta a je tu obrovský čitateľský trh. Nehľadiac na to, že ak vám niečo vyjde v Spojených štátoch, iste to preberú aj iní. Všetky tie preklady vašich prác do iných, malých jazykov sú príjemným povzbudením, ale ďaleko vďaka nim nezájdete. Anglický preklad vydaný v Spojených štátoch, to je diaľnica do literárneho sveta. Kto viac by o tom mohol vedieť, než majiteľ jednej z najväčších a najprestížnejších literárnych agentúr? Mecenáš kultúry Francis Greenburger raz prišiel do Ledig Housu na večeru s nami a okrem mnohého iného nám povedal aj tento príbeh z vlastnej kancelárie:
Prišla za mnou žena v najlepších rokoch. Skvelo upravená, sebavedomá. Že chce byť našou literárnou agentkou. Hovorím jej:
„A čo ste robili predtým?“
„Bola som právničkou.“
„Tak sa k tej profesii vráťte, milá pani. Tu nikdy nezarobíte toľko, čo tam.“
„Ale ja chcem robiť tu.“
„Milá pani…“
„Volám sa Susane.“
„Dobre, Susane, vedzte, že my hradíme svojim agentom len nájom kancelárie, elektriku, kúrenie a telefóny. Ich zárobky idú z percent úspešne predaných kníh.“
„Ja to beriem.“
No, môžete si domyslieť, čo ju čakalo. Všetci starí agenti sa pozreli pod stôl a do kútov svojich kancelárií a naváľali jej na stôl kopu rukopisov, ktoré nestihli a ani nemali chuť prečítať. Mysleli sme si všetci, že ju to konečne odradí. Ale neodradilo.
Asi po mesiaci som počul ako mi steny mojej kancelárie „šepkajú“ neuveriteľnú vec – tá nová agentka objavila v halde nezmyslov rukopis akéhosi bezdomovca. Ten chlap naozaj nemal ani adresu, kam by sa mu dal poslať list. A na ten rukopis dostala ponuku – jedného milióna dolárov.“
Aj sme zabudli prehltnúť. Jeden milión dolárov? Tak znova, myslíte tým 1 000 000 dolárov?!
Sure, jeden milión. Lenže to samozrejme nie je za knihu samotnú, ale hlavne za filmovacie práva. Tam bol základ tých peňazí a ona mala akýsi zázračný kontakt, ktorý tie peniaze bol ochotný ponúknuť.
Viete, robím v tejto branži od svojich štrnástich rokov. Som zvyknutý na kadečo. Napríklad na to, že sa nadmieru preplácajú knihy celebrít ako Hillary Clinton a to ešte skôr, než sú napísané. Ale ponúknuť za rukopis neznámeho autora reprezentovaného novou, neskúsenou agentkou milión?! To bolo aj na mňa moc. Nedalo mi to a akoby mimochodom som sa v kancelárii tej novej agentky zastavil. Akože len tak.
„Ako sa máte, Susane?“
„Fajn, ide to.“
„Vraj ste dostali ponuku na ten rukopis…“
„Áno, dostala.“
„Viete, nie je v mojom zvyku radiť našim agentom, ale… ja v tomto biznise robím od svojich štrnástich a úprimne vám radím, zoberte to. Zoberte to, kým si to nerozmyslia!“
„Ďakujem za radu, ale, ešte nie. Počkáme.“
A tá ženská predala ten rukopis o týždeň za dva milióny dolárov!
Vyrazilo nám to dych. Kto bol ten autor? Určite ho poznáme, alebo sme o ňom aspoň počuli… A čo to bolo za knihu?
„No, medzi nami, tá kniha bola taká sračka, že vôbec nemám chuť pamätať si jej názov. A ten chlap nikdy nič iné nenapísal. Takže na jeho meno môžete pokojne zabudnúť aj vy.“
Lenže ja som na tento príbeh neuveriteľného autorského šťastia nedokázal zabudnúť ani po rokoch. A zdanlivá záhada sa mi nakoniec ukázala v celkom inom svetle, keď som o štyri roky neskôr stretol americkú poetku Susan Kinsolvingovú a tá mi na príklade jej manžela scenáristu ozrejmila záhady hollywoodskych kontraktov. Drvivá väčšina diel, na ktoré štúdiá kúpia filmové práva (a ktoré si dokonca nechajú napísať na mieru už v podobe scenára), zapadne v trezoroch a nikdy neuvidí trblietavé svetlá kinosál. Vďaka Nežnej revolúcii sme sa teda dozvedeli, že aj na kapitalistickej strane barikády existovali trezorové filmy a ja som sa takto dozvedel, že niektorí z ich tvorby aj celkom dobre žijú. Osoba záhadnej právničky zbláznenej do práce literárnej agentky by sa tak odrazu ukázala celkom prízemne praktickým kšeftom. Najmä, ak mala veľmi dobré vzťahy s kýmsi, kto bol práve v Hollywoode pri kase. A môžeme si byť takmer istí, že po tom jedinom veľkom „úspechu“ sa zelenáčka zase vrátila k svojmu (chcel som napísať – poctivému) právnickému remeslu...

streda, 18. novembra 2009

AMERIKA 43

ĽUDIA PERFEKTNEJ KRAJINY

V Amerike je možné takmer všetko a hlavne, čokoľvek robia, robia s cieľom perfektného výsledku. Ak majú prísť na schôdzku, tak prídu na minútu presne...
Blížil sa záver nášho spisovateľského pobytu a na návštevu sa ohlásil Francis Greenburger. Stretol som ho z nás ako prvý. Jedného dňa to totiž muselo prísť. Pred hlavnou budovou Ledig Housu zastalo luxusné auto a vyšiel z neho energický krátkovlasý chlapík s laserovým pohľadom. Akurát som šiel do knižnice v hlavnej budove a nemohol som sa mu vyhnúť. Ešte šťastie, že som si večer predtým náhodou listoval v propagačnom materiály tejto spisovateľskej kolónie a tak spoznal majiteľa veľmi váženej literárnej agentúry i úspešného podnikateľa s nehnuteľnosťami. Predovšetkým však hlavného mecenáša Ledig Housu. No čo už, široko-ďaleko nikoho, tak som k nemu pristúpil, predstavil sa a povedal:
„Vitajte doma, Francis.“
Ocenil to slabým úsmevom. Správal sa nenútene, ústretovo, hoci v tom nebola žiadna srdečnosť. To nebol chlapík, s ktorým by ste si mohli plieskať po pleci, ale ani nafúkaný snob.A teraz sa ponúkol, že s nami strávi ešte posledný večer. Musím povedať, že to na mňa hlboko zapôsobilo. Takýto chlapík si môže dopriať večeru v hoteli Waldorf-Astoria alebo Ritz a vybaviť pri tom kšeft za pár miliónov. Ale on je naopak ochotný prísť na večeru s bandou nie až tak známych literátov z Európy a venovať im svoj čas. Dokonca kvôli tomu letel svojím súkromným lietadlom, aby tú našu (a ním financovanú!) večeru stihol.
V ten večer my sme mali ešte aj iný program a tak sme večeru posunuli o hodinu skôr. Greenburgerova sekretárka to samozrejme vedela, ale zabudla mu to povedať. Keď sa zjavil medzi dverami, už sme boli aj po dezerte a kávičke. Za pár minút sme mali ísť na akúsi veselicu.
Nedalo sa to zachrániť ani pri veľkom chcení. Silene sme ešte posedeli pri stole, ale Francis bol zjavne dopálený na svoju sekretárku a nechcel nám kaziť večer. Radšej sa hneď zase zdvihol, že si pôjde urobiť večeru sám do Ružového domu, ktorý poblízku vlastnil. Všetci sa tešili na veselicu a akosi si jeho odchod takmer nikto nevšimol. Ale mne to nedalo. Vyšiel som za ním ešte k autu. Mal som dojem, že ide o život tej sekretárky, čo bola vraj nejaká staršia pani.
„Francis,“ hovorím mu, „ľudia robia chyby. Pomýlila sa, poplietla to. To sa stáva.“
Pozrel sa na mňa a smutne pokýval hlavou: „Keby si ty len vedel aké hriešne veľké peniaze ja tej osobe platím za to, aby sa nemýlila.“
Nasadol do auta a odfrčal do tmy. Aj v Amerike sú ľudia omylní, hoci tomu odmietajú uveriť.

streda, 11. novembra 2009

AMERIKA 42

TAJOMSTVO V SKRINI


Určite ste už počuli o „baby-sitting“, teda „sedení pri deťoch“. V Amerike ale teraz letí „house-sitting“. To znamená, že sa nasáčkujete k niekomu na týždne, či dokonca mesiace do domu a majitelia sú ešte radi, pretože sú práve na cestách. Vďaka takejto pozoruhodnej konštelácii – dobrí známi môjho profesora Davisa na ceste po Európe – som mohol spolu s ním stráviť desať dní v Novom Mexiku. Konkrétne v čarovnom kaňone s mini-kúpeľmi zvanými Jemez Springs. Dostanete sa tam od Albuqerque cestou strmým kaňonom smerom na Los Alamos. Tá „výletná chata“, ktorú sme mali strážiť, bol noblesne postavený drevený dvojposchodový dom. Vysoká presklenná stena tvorila celú jeho dve poschodia vysokú fasádu obrátenú do údolia. Tou ste sa večer mohli pozerať rovno z obývačky ako zapadajúce slnko maľuje skusmo raz tou, raz inou farbou abstraktné výjavy na obrovskú plochu kamenného brala oproti. Táto víkendová chata sa okrem toho vyznačovala všetkým možným aj nemožným komfortom a navyše – tajomstvom.
To tajomstvo sa ukrývalo v skrini v spálni na prízemí. Skriňa bola starožitná, zdobená klasickou drevorezbou. Nič na nej, či okolo nej neprezrádzalo, že ukrýva supermoderný televízor s ešte supermodernejším satelitným systémom. Ten systém pracoval tak dokonalo, že vám ponúkol prehľad toho, čo sa práve v tej chvíli hrá na šiesťdesiatich troch kanáloch. Najskôr ste si však mali možnosť vybrať, či chcete pozerať správy, seriály, šport alebo filmy. Ak filmy, tak vám v chronologickom poradí ukázal, čo sa hrá napríklad dnes od šiestej do ôsmej večer. Okrem titulku aj dĺžku filmu, meno režiséra a hercov. Ak vás to zaujalo, stačí ďalšie kliknutie a objaví sa stručný popis deja. Bol to priam neskutočný, nikdy nekončiaci prúd televíznych zážitkov. V jednej minúte začínalo totiž súčasne päť filmov na piatich rôznych kanáloch, ale o pár minút sa pridali tri na ďalších televíznych staniciach, o ďalšie minúty začínali ďalšie filmy a takto až do úplného vyčerpania diváka. Program bol nevyčerpateľný.
A tak je to v Amerike asi vždy. Vďaka unikátnej presklennej stene máte výhľad na nádhernú prírodnú scenériu. Ale keby náhodou pani Príroda nevysielala ten najlepší obraz, v skrini je nachystaná pohotová náhrada.

streda, 4. novembra 2009

AMERIKA 41

NOC S ČARODEJNICOU


Volala sa Uda a bola to nemecká prekladateľka. Nosila vždy čierne, alebo tmavé šaty a málo rozprávala. Ale keď rozprávala, bola milá a vecná, takže sa v nej čarodejníctvo ťažko dalo rozpoznať. Až jeden večer.
Práve sme spolu večerali. Na tom je totiž založený celý psychologický trik spisovateľských kolónií, ktorý platí aj v Ledig House, spisovateľskej "kolónii" v malebnom údolí rieky Hudson. Ráno vstanete kedy chcete a dáte si čo chcete z obrovskej chladničky. Na obed prídete do kuchyne kedy chcete a buď si navaríte z bohatých zásob, alebo si zohrejete to, čo zostalo z večere. A práve tá večera je spoločenským vrcholom dňa. Všetci sa zídu za veľkým stolom, servírujú sa špeciality navarené kuchárom takých kvalít akým bol Tony Ceccino alebo polovičnou Indiánkou menom Donna. Servíruje sa na veľkých misách, takže si musíte pri nakladaní vzájomne pomáhať a podávať aj rôzne prílohy a prísady. Pri tom všetkom nemôžete nespolupracovať a komunikácia medzi vami začne sama od seba. Akurát sme teda boli uprostred skvelej debaty, keď sa hrozivo blyslo a po chvíli zahrmelo.
Hlavná budova Ledig Housu stojí na strmom kopci a poskytuje výhľad až po niekoľko desiatok kilometrov vzdialené údolie rieky Hudson a pohorie Catskills za ním. Výborná poloha, ale v prípade búrky aj skvelá šanca dostať poriadnu blýskavú ranu v najnevhodnejšej chvíli. Znovu sa zablyslo a vzápätí zahrmelo. Všetci sme vyskočili na nohy. Spustil sa vodopádový lejak a do toho neskutočný vietor. Otvorené okná začali trieskať. Utekali sme ich zavrieť. Okien a dverí bolo toľko, že dokonalo zamestnali našu spisovateľskú skupinku. Keď sme sa opäť zišli v jedálni, búrka už bola rovno nad našimi hlavami. V Amerike poznajú aj tornáda a uragány. Nikto z nás si nevedel spomenúť, či sme v ohrozenej oblasti, alebo mimo. Neisto sme na seba pozreli. A do toho prehovorila Uda tichým hlasom:
„Ešte tak aby svetlo vypadlo.“
A boli sme v tme. V tej chvíli sa začali diať veci ako z hororového filmu. Predstavte si, že idete hľadať sviečku, prechádzate okolo vonkajších dverí a – bum – dvere sa rozletia a víchor vás pritlačí k stene. Idete okolo okna a – bum – s rachotom sa rozletí dokorán. Keď sme konečne na druhý pokus pozatvárali naozaj VŠETKY dvere a okná (a je ich na takej koloniálnej budove požehnane - vrátane schodov do rozsiahleho podzemného podlažia odkiaľ, ako je americkým zvykom, vedie ešte zvlášť východ mimo domu), zohnali sviečky a zapálili, bolo jasné, že sme na pár hodín v tejto budove uväznení. Bolo nemožné dostať sa prúdmi vody do vzdialených budov a našich izieb v nich. Ktosi, určite nie Uda, navrhol, že strávime tú búrkovú noc jediným správnym spôsobom – budeme sa vznášať.
Neviem, či ten trik poznáte, ale v takej noci je dosť pôsobivý. Niekto si sadne na stoličku a štyria ostatní sa pokúsia ho zdvihnúť tak, že podložia dva PRSTY (vždy ukazováčik jednej ruky) pod stoličku a pokúsia sa stoličku s dotyčným zdvihnúť. Nemáte logicky šancu, to je jasné. Lenže potom všetci položia ruky tomu budúcemu levitantovi (lebo ten efekt sa volá levitácia) na hlavu a ktosi povie akési nepodstatné formulky. Pritom mierne tlačíte rukami dolu na hlavu toho sediaceho. Potom ktosi povie – teraz – všetci sa zohnete a tými istými prstami (čo predtým nemohli tú váhu zvládnuť) doslova nadhodíte stoličku aj so sediacim vysoko nad vaše hlavy. Ako to funguje, to sa ma nepýtajte. Možno je to nejaký trik, ale funguje to veľmi spoľahlivo a hlavne – uprostred bleskov a hromov, v tmavej miestnosti so sviečkami a čarodejnicou menom Uda medzi nami, toto malé mystérium na vás nemôže nezapôsobiť.
Tiež som chcel prispieť k programu tajomného večera a – potom, čo už všetci, vrátane mňa, „lietali“ – ponúkol som malú špiritistickú seansu. Ja na takéto veci neverím, ale u nás doma na Silvestra to ktosi v našej pripitej spoločnosti skúšal a tak som si myslel, že by sa nám taký výlet do záhrobia hodil. To sa zoberie dlhá stužka, kniha a kľúč. Stužka sa previnie okom kľúča, spustí dolu, na druhý koniec sa zavesí tá kniha a – polnočná chvíľa otázok a odpovedí môže začať. Celá komunikácia s duchmi stojí na tom, že odpoveď môže byť len áno alebo nie. Áno je vtedy , keď sa kniha sama od seba pohne náhle doprava, no a nie je, keď sa pohne doľava. Všetko som to zmontoval dokopy a získal aj prvú zákazníčku. Staršia nemecká prekladateľka Monika chcela vedieť, či sa jej otec má tam na tom druhom svete dobre.
Skúšal som to s knihou tak i onak, ale miesto, aby odpovedala, stále mi zo stuhy padala a… akosi to všetko vyprchalo. Búrka dohrmela, sviečky takmer dohoreli, víno bolo vypité, odrazu sme boli všetci ospalí a predovšetkým Uda sa kamsi vytratila. Tajomná noc skončila, bolo treba ísť do postelí.
Ja neviem ako vy, ale ja na magično a mysteriózno v amatérskej a bezplatnej podobe verím. Ráno bolo krásne a slnečné. Zobudil som sa s hlavou ako melón (toho vína bolo predsa len trochu moc a na záver ešte Gertova dánska vodka), zdvihol som sa na posteli a chvíľu zaostroval okolo seba. To, čo som videl, ma skoro zložilo späť. Celý môj pracovný stôl (so všetkými papiermi, perami, vreckovým magnetofónom, kazetami, nožnicami a miliónom drobností, ktoré ležali i stáli v dokonalom poriadku) bol pootočený o riadny kus doprava. Odpoveď Monikinho mŕtveho otca teda znela – áno, mám sa dobre.