streda, 27. augusta 2008

India

Nájsť správnu cestu


Mám dobrého priateľa. Keď mu občas hovorím, kam ma vo svete povinnosti práve vedú, nielenže hneď vie, kde to-ktoré mesto je. On obvykle aj pridá tip na nejakú miestnu atrakciu. Z piatich mierových možností pravidelného spoznávania sveta (veda, literatúra, diplomacia, publicistika a šport) jemu pomáha šport, mne tá veda a literatúra. Keď som sa chystal na medzinárodnú konferenciu do Lucknowa (o ktorom mnohí vrátane mňa ani nevedeli, že existuje a to konkrétne v Indii), priateľ Pavol ma upozornil na zvláštny labyrint, ktorý by som si tam nemal nechať ujsť. Našťastie aj organizátori medzinárodnej vedeckej konferencie boli toho názoru. K lucknowskému labyrintu nás priviedol profesionálny turistický sprievodca. Bol to čistý idiot. Hneď na úvod našej prehliadky mesta vyhlásil, že nám dokáže, že Lucknow je Parížom Východu. Dokazoval to tým, že nás v autobuse, ktorý ešte asi zažil mobilizáciu počas prvej svetovej vojny, vláčil v únavnom sparne po zdevastovanom, špinavom meste a ukazoval nám pamiatky, ktoré sa len v jeho fantázii mohli merať s čímkoľvek v Paríži, vrátane odpadných kanálov. Tento energický štyridsiatnik trpel tou zaujímavou slepotou, s ktorou sa stretnete napríklad aj v Rusku. Je to sebazáchovný pud ľudí, ktorí celý život stoja po krk v stoke a aby si uchovali elementárnu ľudskú dôstojnosť (pri vedomí, že z tej stoky pre nich niet úniku) sebe i druhým nahovárajú, že keď už nič iné, tak tá stoka aspoň vonia. Náš sprievodca mal mimochodom na klope ruský odznačik a je celkom možné, že jeho bombastický štýl sprevádzania sa práve ruským turistom páčil. Sú naň z domu zvyknutí. Mne však liezol dokonalo na nervy. Využil som preto prvú príležitosť, aby som unikol jeho neželanej opatere. Tá príležitosť sa naskytla až vnútri lucknowského labyrintu.

Lucknowský labyrint je skutočne pozoruhodná stavba. Už len tým, že proti očakávaniu nie je v podzemí, ale tvorí prvé poschodie hlavného paláca. Pritom je prekvapujúco jednoduchý, priehľadný, priamočiary. Jeho chodby vedú po obvode hlavnej sály paláca a majú priehľady dovnútra sály ako aj von z budovy. Jediným mätúcim prvkom je horizontálne lomenie chodieb, takže čas od času musíte vykráčať pár schodíkmi nad úroveň chodby a hneď zasa späť. Mal som pocit, že sprievodcove trápne vtipy o tom ako sa tu raz stratil jeho predchodca, už prekročili tolerovateľné medze nášho podceňovania. Nechal som celú našu skupinu na čele so sprievodcom poodísť a rýchlo zabočil do najbližšej priečnej uličky.

Konečne sám! Na chvíľu som pocítil víťazoslávnu úľavu. Jačavý, ampliónový hlas turistického sprievodcu zanikol kdesi za rohom. Konečne som sa mohol prechádzať voľne, nakukovať do občasných okienok, skúšať rôzne odbočky, myslieť si na svoje a - zablúdiť. Keď som zistil, že som sa stratil, nijako ma to neznepokojilo. Predpokladal som, že labyrint je tak malý, že stačí jednoducho kráčať a k nejakému východu sa dostanem. Ale čím ďalej som kráčal, tým viac som sa uisťoval, že žiadne iné východy, než ten ktorým sme prišli (a ktorý som v mape svojej hlavy úplne stratil), neexistujú. Existujú len schody kamsi nahor. Vydal som sa po nich a nečakane sa ocitol na prázdnej, plochej streche paláca. Naskytol sa mi zaujímavý pohľad na západ slnka nad nevábnym Parížom Východu. Mňa však omnoho viac zaujala všedná scéna tam dolu v špinavom dvore za palácom.

Na mieste, ktoré už nebolo určené na ohurovanie turistov, stála chatrč a haldy odpadkov. Pred chatrčou som uvidel ženu v čiernom a okolo, po smetisku pobehujúce deti. Žena stála mlčky a dívala sa na detskú hru s tým fatalistickým odhodlaním aké nájdete okrem Indie aj v spomínanom Rusku. A asi tiež všade, kde sa chudoba ocitá príliš blízko, na dosah k nedosiahnuteľnej vízii dôstojného života. Deti boli hlučné, veselé, bezstarostné ako deti na celom svete. Ale ich hra mala akúsi podivuhodnú zákonitosť. Akokoľvek na prvý pohľad až nezodpovedne, šantivo bujaré, pohybovali sa v tých svojich bezstarostných naháňačkách vždy len v rámci neviditeľného, ale tiež neprekročiteľného kruhu. Ich detská neposlušnosť mala v sebe hrozivo neprekročiteľnú disciplínu podvedome tušenej hranice možností. Plné energie, nádejí, nevyskúšaného sebavedomia, zaplietali sa v spleti koridorov bez východov, tak ako ja v tom labyrinte nad nimi. Cítil som to prekvapujúco blízko, priam fyzicky dôverne, akoby som bolo jedným z tých detí. Pomohol mi aj fakt, že som nad nimi na terase stál bosý, tak ako oni. Do labyrintu sa v topánkach nesmie. Nechal som vonku teda topánky aj ponožky a teraz, stojac po členky v prachu, cítil som sa neisto a nepríjemne nahý. Navyše mi napadlo, že s blížiacim sa večerom a chladnou nocou sem už určite ďalšie výpravy turistov nezablúdia. A ten náš idiotský sprievodca ma tu pokojne môže zabudnúť prinajmenšom do rána. Boli sme taká veľká skupina navzájom sa nepoznajúcich vedcov rôznych národností, že som nechtiac musel priznať, že prinajlepšom najbližších dvanásť hodín nikomu chýbať nebudem. Na okamih sa okolo mňa obtrela dokonca aj mrazivá predstava, že by som z akéhosi absurdného dôvodu nikdy z tohto lucknowského labyrintu už nemal vyjsť inam, než dolu k tej žene a deťom. A ostať už naveky v tom ich labyrinte biedy bez východísk. Mal som k tomu o to bližšie, že som len začínal ochutnávať pocit príslušníka iného sveta, sveta dostatku. Veď len pred pár rokmi sme boli aj my Stredoeurópania zavretí za drôtmi hraníc a sami seba považovali za väzňov beznádeje. Bezvýchodiskovej situácie, odvodenej z tej fatalistickej ruskej. Motali sme sa v našom socialistickom labyrinte a mali pocit, že my sme tí chudáci tohto sveta. Teraz som mal možnosť vidieť skutočných chudákov. Tam dolu podo mnou sa odohrávala krutá životná banalita, kým ja na streche lucknowského labyrintu som mal ešte stále šancu odžiť si dočasný a len hypoteticky hrozivý zážitok, ktorý po čase, späť u nás doma, zapadne spoľahlivo do bezbrehého vreca tých nakoniec vždy veselých a šťastne končiacich príbehov z ciest.

Nedokázal som sa dívať dlho dolu na to smetisko s ľudskými bytosťami, ktoré si dobrodružstvo bezvýchodiskového labyrintu na rozdiel odo mňa nevybrali. Rýchlo som sa vrátil schodmi späť do labyrintu, s novým odhodlaním tentoraz už naozaj nájsť cestu von. Po chvíli mi pomohli bezstarostné hlasy, v ktorých som spoľahlivo rozoznal aj jačavý amplión nášho sprievodcu. Hneď na to som na konci jednej z dlhých pozdĺžnych chodieb zahliadol našu skupinu schádzajúcu hlavným schodišťom von pred palác. Veľmi rád som sa k nim pridal...

streda, 20. augusta 2008

Taliansko

Zázrak vo Svätom Meste
(Taliansky príbeh)

Každý vie, že Sväté Mesto Rím je obdivuhodnou, impozantnou galériou historických pamiatok, kostolov a chrámov. Ale v nedeľu, okolo obeda, je tiché a ospalé ako malá dedinka v zabudnutom údolí. A práve v taký čas zastal náš turistický autobus pred bránami Vatikánu.
„Máte hodinu na prehliadku okolia alebo nákupy,“ vyhlásil optimisticky náš sprievodca. Zjavne si nevšimol, že široko-ďaleko nebol obchod a ani na pozeranie toho veľa nebolo. Väčšia časť našej turistickej výpravy to vzdala hneď a sústredili sa na praktické ciele akým bolo nájdenie toaliet a zdolanie poslednej konzervy paštéty, ktorá ešte ostala z domácich zásob. Ale my so ženou sme mali dôležitú úlohu – a síce kúpiť niečo, v najhoršom prípade čokoľvek, čo by presvedčilo našich príbuzných doma, že sme v Taliansku naozaj boli. A ako by sme im mohli vysvetliť, že sme nekúpili nič „typicky talianske“, keď už sme na to mali v Ríme čas? Takže čas by bol, ale s tým nákupom to vyzeralo beznádejne.
„Nemáme šancu,“ povedala moja žena, „snáď sa nám niečo podarí kúpiť ešte po ceste domov.“
„Tak na to môžeme zabudnúť. Naši šoféri pôjdu tak rýchlo, že ledva zastavia na hraniciach.“ Bolo mi jasné, že riešenie je len jedno – zázrak. A kde inde by sa mal udiať, ak nie vo Svätom Meste?
„Poďme,“ povedal som odhodlane.
„Kam?“ opýtala sa moja žena.
„Poďme a uvidíme,“ povedal som a vykročil. Moja žena ma nasledovala ako generácie iných žien pred ňou nasledovali svojich bláznivých manželov – s neochotou a rezignovane. Ale aspoň sme sa hýbali.
Smer som vybral inštinktívne. Od námestia Chrámu svätého Petra doľava dlho, opustenou ulicou. Bolo to beznádejné. Nielenže na celej ulici nebolo otvorený obchod, on tam vlastne ani žiadny obchod nebol. Ale trval som na tom, že sa nejaký objaví, a moju žena už aj prestali baviť protesty. Vlastne sme sa ani spolu veľmi nebavili, nebolo o čom. Jediné zvuky, ktoré sme počuli v tom horúcom obedňajšom čase, boli ozveny našich krokov a z okien hlasy obedujúcich ľudí spolu so zvukmi lyžíc, nožov a vidličiek v rámci obvyklého koncertu na počesť nedeľnej hostiny. Ťažko si predstaviť beznádejnejšiu výpravu, na ktorej sme boli práve tu a práve v takom čase. Ale netrvalo to dlho – po niekoľkých sto metroch sme sa objavili na okraji mesta! Nebolo ľahké uveriť, že také obrovské mesto končí už po krátkej prechádzke od centra, ale všetko vyzeralo tak, že už nie je kam ísť. Ulica končila a menila sa na cestu, ktorá viedla zákrutou k akémusi píniovému háju. Skutočne ťažko nájsť menej nádejné miesto na nákupy.
Moja žena sa začala usmievať presne tak ako generácie iných žien pred ňou, keď chceli so zadosťučinením ukázať svojim bláznivým mužom, že práve tento nápad nebol z najlepších. Chcel som jej aj niečo povedať, ale nebolo čo. Naša púť za zázrakom skončila, tento nápad nevyšiel. Najvyšší čas obrátiť sa späť.
Tak sme sa otočili – a tam to bolo. Nielenže sme zbadali obchod a dokonca otvorený, ale navyše celé nákupné stredisko! Stálo na druhej strane ulice a zo smeru, ktorým sme prichádzali, bolo zakryté domami. Nebolo veľké, ale na naše nákupy stačilo. Tie netrvali dlho. Boli sme jedinými nakupujúcimi a v celom obchode bola jediná pokladníčka. Keď sme sa k nej blížili s nákupným vozíkom plným „dôležitých typicky talianskych darčekov“, uvidel som regál s holiacimi strojčekmi. Určite poznáte ten paradox – klasický holiaci strojček si môžete kúpiť lacno (alebo ho dokonca dostať zadarmo), ale žiletky doňho sú pekelne drahé. A tu ich mali široký výber a za celkom rozumné ceny. Zišli by sa mi nejaké domov. To by bol skutočne zmysluplný nákup! Ale bol tu problém. Už nám neostali žiadne peniaze. Na chvíľu sme nerozhodne postávali pred regálom a prepočítavali, čo by sa dalo z nákupu odložiť, aby som si mohol kúpiť žiletky. Ale náš zoznam darčekov sme už beztak skrátili a nebola šanca zbaviť sa čo i len jediného. Koniec-koncov, aj zázraky majú asi svoje hranice. Musel som sa vzdať tohto nápadu. Pohli sme sa k pokladníčke a začali vykladať nákup na pult.
Kým som platil, moja žena Janina naložila darčeky späť do nákupného vozíka a pohla sa s ním k východu. Šiel som hneď za ňou, keď z vozíka náhle čosi vypadlo. Automaticky som sa po to zohol, ale ostal zarazene stáť. Z toho vozíka totiž vypadla krabička žiletiek, nad ktorými sme tak váhali. Pozrel som na Janinu, ale tú zamestnávalo prekladanie darčekov do igelitových tašiek. Pozrel som na pokladníčku, ale tá nám nevenovala žiadnu pozornosť. Tak som siahol po tom dare z nebies a šiel ho ukázať mojej žene. Bolo to neuveriteľné. Neexistovalo vysvetlenie ako mohli tie žiletky preskočiť do vozíka. Vôbec sme sa k tomu regálu nepriblížili, len sme pred ním chvíľu postávali. Nič viac. A teraz boli tu v mojich rukách a Janina ich bez zaváhania pridala k ostatným veciam v igelitovej taške.
„To máš darček navyše od Pánaboha, ty nákupný génius,“ povedala a hnala ma späť k autobusu.
Treba priznať, toto bol malý zázrak. Len k tomu musím niečo dodať – nie som odborník na žiletky a zdá sa, že ani Pánboh nie. V tom nákupnom centre som sa pozeral v regále na žiletky, ktoré sa mi zdali vhodné do môjho holiaceho strojčeka. Ale mýlil som sa. Keď som prišiel domov, zistil som, že žiletky zo zázračného nákupu v Ríme sú mi celkom nanič. Veď koniec-koncov, zázraky naozaj majú svoje hranice.

streda, 13. augusta 2008

Indonézia

Stretnutie v Medane


Medan na Sumatre je asi jedno z najškaredších miest na svete. Možno k tomuto dojmu prispela nutnosť čakať tu na náš let do Európy nekonečných šestnásť hodín. Navnadení turistickou príručkou podnikli sme pohotovo výlet do miestneho sultánskeho paláca a na blízku krokodíliu farmu. Z nedostatku iných atrakcií sme sa nechali zaviesť aj k akejsi modernej mešite. Tým sa však krásy Medan (beztak sporné, veď aj ten sultánsky palác bol v stave rozkladu a krokodília farma vyzerala akoby ju práve združstevnili) vyčerpali.


Jedinú príležitosť na rozptýlenie nám ponúkala prechádzka v okolí letiska. Vybrali sme sa teda po hlavnej ceste, lemovanej po oboch stranách úbohými obchodíkmi. Obchodíky mali hlinenú dlážku a keď sme si kúpili v jednom z bufetov malinovku, museli sme ju piť teplú, lebo nemali chladničku. Zato už po prvých našich krokoch začali sa diať neuveriteľné veci. Autá divoko trúbili. Obchodníci i zákazníci vybiehali z obchodíkov, aby nás videli. Školáci nás obklopili, smiali sa a nadšene pokrikovali. Miestny mladý učiteľ angličtiny k nám v očarení pristúpil a kvetnato nám vyrozprával ako veľmi je rád, že stretáva práve nás a práve tu. On nám tiež poskytol vysvetlenie neobvyklého rozruchu okolo nás. Miestni totiž už Európanov pochopiteľne videli, ale celkom určite ešte nevideli hneď dvoch Európanov kráčať pešo. Pochopil sme to ako výzvu k misii dobrej vôle. Ako sme kráčali tou nekonečne dlhou ulicou, išlo nám to stále lepšie. Niektorí nám vychádzali sami v ústrety a nadšene, s úklonou nás zdravili. Slová tu ani neboli potrebné. Zdravili sme teda našich nových známych po slovensky a oni nám odpovedali v medanskom dialekte. Vedeli sme s istotou, že si nehovoríme nič zlé. A to dobré si každý domyslí.


Vydržalo to len do chvíle, keď sa na konci ulice a nášho festivalu medzinárodnej družby, objavil bicykel obložený batohmi. Bicyklista sa rýchlo blížil a neomylne zastal pri nás. Bol to náš rovesník na obdivuhodnej ceste bicyklom z Indie až kamsi na Borneo. Oslovil nás najskôr svojou rodnou nemčinou. Rýchlo však pochopil, že sa s nami dorozumie len celosvetovým jazykom cestovateľov - po anglicky. Chcel vedieť, kde je tu najbližší hotel, ale s tým sme mu pomôcť naozaj nevedeli. Nemec nad tým mávol rukou, nasadol späť na bicykel a už na odchode len tak prehodil cez rameno. „Mimochodom, že ste zo Slovenska?“

Prikývli sme. „Ako si to poznal?“
„Jednoducho,“ zakričal ešte. „Podľa toho vášho otrasného prízvuku. Zbohom!“


Ako vidno, pre niektoré poučenia si musíte zájsť tisíce kilometrov ďaleko.

streda, 6. augusta 2008

Rumunsko

Zamilovaní si rozumejú


Ak by vám ktokoľvek chcel nahovoriť, že základnou podmienkou cestovania je znalosť jazykov - nevie o čom hovorí. Tento príbeh je o porozumení si vďaka láske.


Boli dvaja a ony boli dve. Stretli sme ich na morskej pláži pri rumunskej Constanci. Vybrali sme sa tam ako vandrujúca partia stredoškolákov. Tí dvaja boli tiež zo Slovenska, zo stredného, ktoré je vraj čistým prameňom tej pravej slovenčiny. Slovenčinu teda ovládali, ale okrem toho nič. My sme naopak ovládali angličtinu, nemčinu aj ruštinu, ale zasa sme nemali také krásne spoločníčky, ako tí dvaja bulovia. Boli to pekne odrastené Rumunky (jedna bola zdravotnou sestrou) a trávili každý boží deň s tými dvoma v čarovnom a spokojnom rituáli. Aby sme totiž nepreháňali, jeden z nich (volal sa Jano) vedel až tri francúzske slová.


Keď sa ráno stretli na pláži a rozložili si deky vedľa seba, Jano povedal rumunským devám hrdo po francúzsky: „Dobré ráno.“


Rumunky vedeli po francúzsky perfektne a boli by ochotné preštebotať v tejto reči celé dopoludnie. Ale Jana s jeho kamarátom to nezaujímalo, hrali karty.


Na obed zložil Jano karty, objal jednu z diev a povedal nahlas a s dôrazom: „Láska.“


Obe sa zasmiali, pritúlili sa k tým dvom trúdom a ďalej si štebotali svoje každodenné starosti vo svojej rodnej materčine. Jano s priateľom ich zatiaľ veľmi vynaliezavo natierali opaľovacími olejmi, pravda ak nestáli v rade pred blízkym stánkom na pivo.


Podvečer, keď zbalili deky, chytil Jano tú svoju za ruku a povedal po francúzsky rozhodným hlasom: „Posteľ.“


Jeho priateľka pohotovo prikývla. Lenže tu bol práve problém. Spôsobil ho Gigant Karpát, vodca rumunského ľudu, vrah ľudí i lásky medzi nimi, Nicolae Ceaucescu. Ten rozhodol, že hrdý rumunský ľud sa nemá čo paktovať s cudzincami. A tak keď konečne Jano vyrazil so svojou rumunskou priateľkou do mesta (kde mala na ten večer vybavenú voľnú izbu), do hodiny sme ho mali späť v kempe. Priviedla ho policajná hliadka. Jano, zvyknutý na slovenské miery lásky, to totiž nevydržal a už na zastávke autobusu začal svoju rumunskú priateľku stískať tak náruživo, že to vyvolalo podozrenie okoloidúcich policajtov. V tej dobe sa v Rumunsku už nikto nechoval tak slobodne, aby bozkávanie na verejnosti neprezradilo, že ide o cudzinca. Jano z toho bol úprimne nešťastný. Utešovali sme ho ako sme mohli, padla na to nakoniec celá naša zásoba rumunského vína značky Mulfatlar. Jano pil ako by pretekal s ťavami po týždňovej naháňačke púšťou a na rozdiel od nás mu nevadila ani trpká chuť tohto ťažkého červeného vína. Na záver si od nás ešte vymohol kolegiálnu pomoc. Mali sme mu na druhý deň prenechať jeden z našich dvoch stanov, aby akt medzinárodnej družby národov Rumunska a Slovenska bol spečatený naozaj dôstojne. To sme prisľúbili.


Na druhý deň použil Jano počas dňa všetky tri francúzske výrazy v nezmenenom poradí. Jedinou zmenou programu bolo to, že namiesto piva si obaja mládenci dávali celé poobedie víno Mulfatlar, lebo Janovi zachutilo. Na prudkom slnku to nebol najlepší nápad, navyše toto víno sa odporúča riediť vodou. Ale Jano len pil a tešil sa na večer. Keď odchádzali s rumunskou priateľkou do kempu a nášho stanu, rozjarene nám (smutným a osamelým vzdelancom, opekajúcim sa bez vnadnej spoločnosti ďalej na pláži) zamával. Pravdupovediac, bolo to tiež znamenie, aby sme na tej pláži vydržali, čo najdlhšie. To sme splnili a až chladný vietor od mora nás už celkom za tmy vyhnal z pláže. Zohriať sme sa išli na fľašu Mulfatlaru do blízkeho bufetu s terasou. Na naše prekvapenie tam už sedel zronený Jano. Pil pivo a dôrazne nás vystríhal pred nežiaducimi vedľajšími účinkami vína značky Mulfatlar.


„Chalani,“ oznamoval nešťastne zlomeným hlasom Jano, „v tom svinskom víne musí byť bróm. To je asi pomsta ich vodcu ľudu, aby sa nepremnožili...“


Bolo nám ho úprimne ľúto. Na druhý deň prišla Janova priateľka za ním na terasu bufetu, kde sa zdalo, že prečkal celú noc. Zobrala ho láskyplne za ruku, dovliekla na pláž a skôr než stihol vykoktať svoj ranný francúzsky pozdrav, prehovorila naňho čistou slovenčinou s jemným rumunským prízvukom:
„Jano, nepi!“


Potom ho s náhlym odhodlaním objala a bez meškania zatiahla za duny na okraji pláže. Tak začína to pravé porozumenie medzi národmi. Porozumenie bez slov.