streda, 15. júla 2009

AMERIKA 28

Čo je Slovensko?


Čím dlhšie sme boli v Iowe, tým viac príležitostí bolo aj verejne prehovoriť. Mňa konkrétne pozvali do základnej školy menom South East Junior High School, aby som porozprával niečo o Slovensku. Už tam mali kolegu z Pobrežia slonoviny, Fínska a teraz mňa. Trieda bola plná detí, učiteľ ma predstavil a posadil sa dozadu. A ja som začal:
„Milé detičky, čo by som vám zložito opisoval svoju krajinu. Je to veľmi jednoduché. Zapamätajte si – Slovensko je v strede Európy. Všetko od nás napravo je Východ a to čo je veľmi napravo je takzvaný Ďaleký Východ. Čo je od nás na ľavo je Západ a veľmi na ľavo je to čomu ste hovorili Divoký Západ. Takže Slovensko je v strede sveta.“
To ich zaujalo, až doteraz si mysleli, že stredom všehomíra je Amerika. Hodil som kontrolné oko na učiteľa, ale ten sa zjavne dobre bavil a tak som pokračoval:
„Hory, doliny, rieky a nížiny ako u nás máte určite niekde tu aj vy. Do tej vašej Ameriky sa Slovensko zmestí presne 194-krát. Ale, čo nemáte, sú piesne, ktoré si u nás ľudia spievajú už stovky rokov. A ja vám teraz na ukážku prespievam celé Slovensko od sever na juh a od východu na západ.“
A spustil som naplno – zbojnícke, trávnice, regrútske, svadobné, odzemky, čardáše, východniarske ťahavé a aj záhoráckeho Macejka. A oni počúvali, takého exota tu ešte nemali!
Na záver som si pripravil veľkú reč. Povedal som im, že samozrejme máme aj modernú muziku. A že v nej bola aj speváčka, ktorú volali Princezná. A tá Princezná spievala nádherné piesne. Lenže sa prihodilo nešťastie, pri autohavárii stratila Princezná citlivosť v nohách a ocitla sa na vozíku. Previezli ju na rehabilitáciu do kúpeľov. Bolo to veľmi zlé, kariéra veľkej speváčky bola v prachu. Vtedy ale ktosi priniesol do jej izby klavír. Na vozíku k nemu podišla a skúsila prvé tóny na klávesoch. Potom nesmelo pridávala hlas až nakoniec odspievala niekoľko svojich slávnych piesní. Keď skončila, vonku, otvoreným oknom sa ozval potlesk. Pacienti počuli Princeznú a prišli ju povzbudiť. Dozvedeli sa o tom zázraku aj jej známi a priatelia. V tej dobe práve prebiehal v Bratislave veľký medzinárodný festival populárnej piesne. Nikomu nič nepovedali, tajne, zadným vchodom, dopravili na poslednú chvíľu Princeznú do zákulisia a ohlásili prekvapenie večera. Sála bola plná, ale nikto nič netušil. Bol som tam, keď zhasli všetky svetlá, potom sa v tme rozhrnula opona, zažalo jediné silné svetlo a uprostred toho ohromného pódia našlo maličkú Princeznú na vozíku. V rukách držala mikrofón a začala spievať. Začala spievať túto pieseň…
Pustil som prinesený magnetofón a na nej pripravenú pieseň Mariky Gombitovej. Jedno oko v tej triede neostalo suché. Vrátane tých mojich.


Trieda plná spisovateľov

Cez prestávku ma učiteľ predstavil riaditeľke (u nich zvanej vlastne principálka) a nadšene jej rozprával o mojej hodine so žiakmi. Potom ma odviedol do ďalšej triedy na ďalšiu hodinu. Na vlne úspechu som nasadil svoj osvedčený spevácky repertoár. Pozerali sa na mňa ako na debila. Hučal som sťaby symfonický orchester a zároveň rýchlo šrotoval v hlave a hľadal odpoveď na jedinú otázku – čo robím zle? Rýchlo mi došlo, že ten fiťfiriť-učiteľ mi niečo zatajil, alebo v tom nadšení zabudol povedať. Vypol som teda svoju pesničkovú estrádu a opýtal sa najbližšieho dievčatka:
„Vidím, že spev ťa moc nebaví, tak, čo ťa baví?“
„Ja som spisovateľka.“
„Aha,“ to mi trochu zobralo dych, až dovtedy som si myslel, že spisovateľom som v tej triede ja. Rýchlo som sa obrátil na tučka v tretej lavici. „A teba, čo baví?“
„Ja som tiež spisovateľ.“
Pánbožkovakravička, nesnívalo sa mi, toto bola naozaj trieda PLNÁ budúcich spisovateľov. A ako sme počuli, niektorí si mysleli, že už nimi sú. Bola to šichta. Oni totiž boli naozaj vybraní z celého ročníka ako spisovateľská trieda! Do konca hodiny som s nimi prebral všetky možné spisovateľské štýly, žánre a formy. Aj som im chcel niečo poradiť, ale veľmi o to nestáli. Chceli vedieť koľko ako spisovateľ zarobím. Veľmi som ich nepotešil. Rýchlo som rozdal nálepky so slovenskou vlajkou, znakom a mapkou, čo mi na požiadanie poslali obratom z nášho veľvyslanectva. A veľmi som si vydýchol, keď zazvonilo. Pánbožko nás ochraňuj až všetci títo iowskí spisovatelia dorastú!

streda, 8. júla 2009

AMERIKA 27

Výlet k jazeru

(Iowa City, spisovateľský pobyt)


V Iowe som prežíval nádherný čas obklopený svojimi rovesníkmi, v programe ktorý plnil spisovateľské sny, navyše s každodennými objavmi čohosi pozoruhodného a nového. To všetko uprostred nádhernej prírody a ľudí, ktorí boli veľmi priateľskí a nápomocní. Skoro vždy som bol obklopený blízkymi a zaujímavými ľuďmi. Len jeden výlet akosi nevyšiel. Bola sobota a všetci boli kdesi rozbehaní. Už to bolo pred koncom nášho pobytu a každý doháňal, čo ešte zameškal, či sľúbil. Len kolumbijský esejista a bývalý diplomat Mauricio sa nechal prehovoriť na bicyklový výlet. Lenže k bicyklu, čo som preň zohnal, sa dostavil div že nie vo fraku. Za druhou zákrutou to pochopiteľne vzdal. Tak som mu zamával a pokračoval ďalej.

Bol krásny, slnečný deň. Mierne zvlnenou, zalesnenou krajinou som sa zakrátko dostal k jazeru – cieľu môjho výletu. Na takých miestach je v Amerike skoro vždy pekne upravené parkovisko, nevyhnutné zariadenia vrátane pitnej vody a piknikový areál. To všetko som ale opustil, dokonca aj bicykel opretý pri akomsi strome a pustil sa chodníčkom k vode. Chcel som byť sám. Oddýchnuť si od ľudí, ostať len so svojimi myšlienkami. A vybral sa naozaj asi najmenej používanú cestičku. Čoskoro som už oboma rukami rozrážal vysokú šachorinu a opatrne prekračoval bačorinu pri brehu. Čím viac a viac som sa dral k jazeru, tým viac som za sebou zanechával aj posledné stopy civilizácie. Nakoniec som sa predieral už naozajstnou divočinou. Aj som zaváhal, ale keď som si už vybral tak nemožný prístup k veľkej vode, pokračoval som ďalej. Konečne som obišiel poslednú malú bažinu a dostal sa na breh jazera. Prehliadol som tú veľkú vodu, čo sa ťahala až k obzoru. Široko-ďaleko nikoho. A za mnou tá takmer nepriechodná džungľa vysokého tŕstia. V duchu som si hovoril – to si teda dobré pako, zájsť až tak ďaleko! A vtedy som sa zarazil – ďaleko? Čo je to ďaleko? Veď ja som prešiel takmer deväť tisíc kilometrov z bratislavského domova až sem! Ak by som to chcel prejsť všetko späť peši, nehovoriac už o veľkej vode Atlantického oceánu, veď by som tam do konca svojho života nedošiel?! Keby som tú cestu späť naozaj mal zvládnuť vlastnými silami, nikdy už svoju rodinu neuvidím! Nedokážem to, neviem sám prejsť tú obrovskú diaľku, čo nás delí. Keby som sa aj hneď zobral a kráčal okolo tohto jazera na východ, trvalo by mi tri mesiace pri dennom desaťhodinovom pochode so štandardnými štyrmi kilometrami za hodinu, kým by som došiel na pobrežie Atlantického oceánu. A to ani netuším, čím by som sa asi celou tou cestou živil. A keby aj, čo potom?

Ešte chvíľu som sa díval na v tej chvíli obrovskú, opustenú plochu jazera bez človiečika-živáčika. A potom som sa rýchlo, a rád, vrátil späť medzi ľudí…

streda, 1. júla 2009

AMERIKA 26

DLHÁ, DLHÁ CESTA


O ôsmej ráno som vyrazil z Landisburgu v Pennsylvánii. Srdečne sme sa pozdravili s básnikom Kerrym Keysom, sľúbili si do-videnia a nakopol som motor svojej milovanej modrej Toyoty Corrola. Plán bol prostý - dôjsť, čo najďalej smerom k Iowa City. Keď sa zotmie, zastavím. Od Harrisburgu vedie presne tým smerom reťaz "zelených diaľnic". To sú také, kde je znížený počet vstupov na diaľnicu a tým sú vhodnejšie na veľmi dlhé trasy. Nepletie sa vám pri tom pod nohy miestna doprava medzi susediacimi mestami. Za to, ale každú chvíľu vyhadzujete peniaze von z okna, samozrejme na príslušných vyberacích miestach, kde šetria ľudským personálom a tak hodíte hrsť mincí do akéhosi sieťkového vaku, automat to spočíta a pustí vás. Ak som začal túto cestu oslavou amerických ciest a automobilizmu vôbec, tuto som si to mal tvrdo odrobiť. Dlhá, dlhá cesta a nič než cesta. Len mierne, diaľničné zákruty; krajina pestrá, ale rovnako pestrá stovky kilometrov. Prešiel som Pennsylvániu a Ohio. Myslel som si, že zastavím na noc v Tolede, ale dve hodiny po obede som tam už bol! Tak som dupol na plyn, reku - potiahnem to po Chicago. A bol som tam už o siedmej večer. A z Chicaga do Iowa City je to už len "na skok" (zle som si pozrel mapu, respektíve, pozrel som si ju slovenskými očami - je to ešte takmer štyristo kilometrov), tak som pokračoval. A to už začal boj. Ak mi dovtedy len dreveneli zadok a chrbtica, teraz som už začal mať dubovú aj hlavu.


Kamarát Peter mi venoval škatuľu so žuvacím tabakom. Vložil som si ten tabak pod hornú peru a držal ho tam až kým na nenapínalo. Nikotín povzbudzuje, zvyšuje pozornosť. Keď to nestačilo, zastavil som na kávu. Neviem koľko som ich vypil, ale začalo to byť povážlivé. Vypočul som si už dvadsať krát všetky kazety, čo som v aute mal. Američania pre tieto prípady múdro vyrobili čítanie rôznych kníh na kazetách, ktoré si dokonca na trase diaľnic križujúcich kontinent môžete na jednej pumpe len požičať a na inej zasa vrátiť. Nebol som už ale v stave vnímať hovorené slovo. Za ten deň som prešiel päť štátov a čo je ešte pozoruhodnejšie, prešiel som zo slnečnej krajiny do prudkého dažďa, cez náhlu a nečakanú snehovú fujavicu, späť do pokojnej podvečernej scenérie a opäť dažďa na záver. Po tej snehovej prehánke, som vletel na most, ktorý opravovali a betónovými blokmi vymedzili len jeden pruh. A ten jeden pruh bolo ľadové koryto! Vôbec ma táto možnosť nenapadla a vletel som do toho ľadového toboganu prirýchlo. Keby som začal brzdiť, tak sa tam rozsekám o tie magorské betónové bloky. Neostávalo, len držať nohu na pedáli a modliť sa. Myslím, že som si spomenul na "Anjeličku, môj strážničku". Sú to tri vety a kým som ich vylovil z detskej pamäti, bol som z toho vonku.


A takto to išlo celú cestu - dlho, dlho nič a naraz "bum", staraj sa, lebo skončíš zle. Raz ma zastihol dážď tak prudký, že to bol vodopád. Náhle na mňa spadlo celé mokré nebo a cez šnúry vody nebolo vidieť po predok kapoty. Lenže ja som šiel po diaľnici stodvadsiatkou a nemohol som zastaviť, lebo by do mňa niekto mohol odzadu naraziť. Avšak tým, že som šiel ďalej, hrozilo, že ja narazím do niekoho predo mnou. Čím ďalej, tým viac sa táto jazda podobala na šialenstvo. A odrazu bolo po šialenstve, náhle som z toho vodopádu vyšiel do žiarivého slnka. Keď už to nešlo ďalej a hovoril som si, že to odstavím a pospím si v aute (zároveň som sa ale bál ako prepadu nejakými zhovadilcami s pištoľami, tak aj nejakého šerifa s pokutou), zjavila sa magická tabuľa s nápisom - Iowa City.


Dorazil som tam po 1200 kilometrovej jazde o pol jednej hodine ráno. Zaparkoval, vyšiel výťahom na naše ôsme poschodie vysokoškolského internátu a narazil na Estónca Karla, Fína Jukku a Austrálčana Alana. Práve sa išli niekam von veseliť. Tak sme skočili späť do "môjho" auta, našli obchod, kúpili whisky a do rána som im o tej veľkej ceste rozprával. Potom som odpadol a deň o mne nebolo počuť. Keď sa na to spätne pozerám, bolo to veľmi bláznivé, a chvíľami smrteľne nebezpečné dobrodružstvo na ceste. Ale asi som to potreboval takto pretitrovať, aby som vedel, že aj americký sen na kolesách má svoje limity.