streda, 31. decembra 2008

LETENKA DO NEBA

Dobre už bolo. To je známa a obľúbená hláška zakaždým, keď sa u nás niekto chce posťažovať. A sťažujeme sa skoro stále. Preto to nemám rád. Je to poznačené pesimizmom a ja som sa vždy považoval za reálneho optimistu. Ale musím pripustiť, že v cestovaní tou obrovskou celosvetovou pavučinou leteckých liniek dobre už naozaj bolo.

Keď sa lámalo 19-te a 20-te storočie, ľudia to nazvali "La Belle Epoque", krásna doba. Krásnu dobu brutálne zrušila prvé svetová vojna. Krásnu dobu cestovania na prelome 20-teho a 21-storočia brutálne zrušila vojna proti terorizmu.

Vzlietnuť do oblakov bol dávny ľudský sen. A kúpiť si lístok na ten sen, nechať sa zviezť a zase bezpečne pristáť bolo veľkou civilizačnou úlohou leteckých spoločností. A aby masy ľudí presvedčili o tom, že ten sen sa dá uskutočniť, organizovali na začiatku 20-teho storočia na palubách vtedajších veľmi nedokonalých lietadiel tanečné zábavy a dokonca čapovali pivo rovno so sudov (čo by sa dnes chápalo ako vynášanie potenciálnej bomby na palubu). Mimochodom tým čapovaním piva sa hrdili Československé aerolínie. Napriek tomu, ešte v 60-tych rokoch bolo cestovanie lietadlom malým dobrodružstvom a vrecká pre prípad nevoľnosti neboli pri každom sedadle náhodou. Ale cestovať lietadlom koncom 20-storočia bol pôžitok. Lietadlá už boli veľké, pohodlné, bezpečné a lietali takmer za každého počasia. Tie lepšie spoločnosti dokázali veľmi dlhý let naprogramovať dokonca tak, že vás zobrali na palubu poobede, nakŕmili, stlmili svetlá, urobili vám noc a vy ste sa z nej zobudili v skutočné ráno v deväťtisíc kilometrov vzdialenej exotickej krajine. Všetky spoločnosti usporadúvali na svojich palubách priam hostiny. V jednej z najlepších leteckých spoločností sveta, Malaysian Airways, podávali v turistickej triede počas letu na vaše želanie namiešané koktaily bez obmedzenia. Pri lete s nimi som tiež po prvý (a jediný) krát zažil, že si cestujúci od veľkej radosti zaspievali. Boli to moravskí podnikatelia, ktorí sa napriek záplavám v rodnej krajine tešili so zdanlivo bezodnej a hlavne bezplatnej zásoby palubného baru. Úlohou leteckých spoločností bolo presvedčiť vás, že vstupom na palubu vstupujete do cestovateľského neba, kde sa o vaše blaho starajú krásne anjelské bytosti ochotné splniť každé vaše anjelsky nevinné želanie. Ako dôkaz pri mne malajská letuška Elyana prebdela noc, keď som sa po zrážke s malajským odvodňovacím kanálom vracal domov skrvavený akoby som stretol malajského tigra.

Do tohto cestovateľského neba sa vchádza letiskom a všetko je ešte aj dnes tomu prispôsobené. Všimnite si aká bizarná je ponuka miestnych obchodíkov. V drvivej väčšine ponúkajú niečo, čo vám späť na zemi môže byť len ťažko užitočné. Ale tu to má svoje miesto, vstupujeme predsa na cestu splnených želaní, akokoľvek bláznivých a neužitočných. Ale časy sa menia. A ako obvykle začali s tým Američania dávno pred vojnou proti terorizmu. V rámci znižovania cien leteniek zaviedli "arašidové lety". Na nich ste dostali naozaj len arašidy a kolu (ale v skutočnosti viac ľadu, než koly). Potom ktosi zistil, že každý trojmiliónty pasažier môže dostať z malého vrecúška arašidov vyrážky, či dokonca záchvat a od tej doby kŕmia nielen toho trojmiliónteho, ale aj ostatné dva milióny deväťstodeväťdesiatdeväť tisíc deväťstodeväťdesiatdeväť spolucestujúcich náhradkou - praclíkmi. Na rozdiel od praclíkov, arašidy boli aspoň jedlé. Môžem vám to potvrdiť. Počas celodenného letu z Oklahoma City do St. Louis, zo St. Louis do Washingtonu a z Washingtonu do New Yorku som zakaždým dostal kolu (ale skôr len ľad poliaty kolou) a nový balíček nejedlých praclíkov. Verte mi, že pri tejto diéte na vás (na každého okrem toho trojmiliónteho pasažiera, čo už odpadol pri arašidoch) môžu prísť vyrážky, či dokonca záchvat. Určite záchvat hladu.

Tento zlozvyk sa po krachu niekoľkých veľkých leteckých spoločností rýchlo preniesol aj do Európy. A ako obvykle, k slovu sa dostali tí, čo túžia byť pápežskejší od pápeža. Pamätám si ešte časy, keď na amerických vnútroštátnych linkách bolo treba za pivo (vlastne za akýkoľvek alkohol, ale mali len pivo) platiť. Dnes na trase Bratislava - Mníchov, alebo Oslo - Tromso namiesto letušky v úlohe pohostinného anjela príde palubná predavačka a čokoľvek by ste chceli, musíte si zaplatiť. Časy sa menia, už aj v nebi treba platiť. To že sa na palubách nefajčí, viem pochopiť (hoci neviem pochopiť ako to niektorí fajčiari vydržia celé hodiny). Ale najnovšie sa zoskupuje hŕstka šialencov, ktorí by veľmi radi zakázali na palubách aj alkohol, pretože každý tristomiliónty pasažier by sa mohol opiť. A tak kvôli tomu jednému treba dvestodeväťdesiatdeväť miliónom deväťstodeväťdesiatdeväť tisícom deväťstodeväťdesiatdeviatim pasažierom zakázať pozrieť čo i len na zubnú pastu, lebo veď aj v tej je alkohol.

Naplnili sa žiaľ aj prorocké slová odpornej colníčky, ruskej babizne slúžiacej na letisku v Tbilisi. Keď som sa ohradil proti tomu ako arogantne nás pri vstupe do lietadla prehliadali (roky pred vojnou proti terorizmu) a upozornil ju na to, že predsa nie sme nejaké stádo ale klienti leteckej spoločnosti, zarazila sa len na chvíľu a potom odsekla: "Vy ne klienti, vy pasažiri." Ruský uniformovaný byrokrat je asi to najhoršie stvorenie na tejto planéte - svojou aroganciou, lenivosťou a neschopnosťou. Bojme sa neschopných, lebo tí sú schopní všetkého. A je šokujúce pozorovať ako sa ruský uniformovaný byrokrat stal v tichosti celosvetovým vzorom.

Pod zámienkou boja proti teroristom (ktorých pri veľkom preháňaní môže byť niekoľko stoviek) terorizujú dnes desaťtisíce vyžratých a arogantných uniformovaných byrokratov milióny cestujúcich. Pôvodne nezamestnaní zobratí rovno z ulice, či slabo platení pomocní robotníci sa prevlekom do uniforiem bezpečnostných služieb stali veľkými pánmi nad každým kto urobil tú chybu, že si kúpil letenku. Tí kto nikdy necestovali ďalej ako za hranice ich mesta (a sú na to snáď dokonca aj hrdí?), dnes majú v takmer neobmedzenej moci všetkých tých opovážlivých zazobancov, ktorí si trúfnu cestovať. Liezť im do ponožiek a spodnej bielizne, vyzúvať ich, svietiť im do očí (a čoskoro iste aj do hrdla a do ucha), hnať ich z jednej uličky do druhej, presvecovať ich a aj ich batožinu, vylamovať zámky na tej batožine a liezť do nej - to je rozkoš uniformovaných domasedov. Raz som bol svedkom scény, ktorá mi doslova vyrazila dych. Keby bol pán Franz Kafka, autor absurdných próz, poblízku, určite by sa zaradoval. Na opustenom a zabudnutom mini-letisku kdesi v americkom štáte Iowa prechádzal príslušník strážnej služby z jednej budovy do druhej. A pri tom prechádzaní ho jeho kolegovia, zamestnanci tej istej bezpečnostnej služby, dôkladne skontrolovali! Tomu sa hovorí boj proti nezamestnanosti. Títo chlapci a dievčatá si robotu vždy nájdu. Keď som nie tak dávno odlietal z Mexico City, zastavila ma pred vstupom do lietadla príslušníčka bezpečnostnej služby a ukázala na moje topánky. Tie topánky som mal už dvadsať rokov. Sú to moje cestovateľské topánky. Boli so mnou už v Indii aj Malajzii, ale aj v Egypte, pobehali celú Európu a kus Ameriky. Som na ne hrdý, sú súčasťou mojich ciest. Musel som ich vyzuť. To by ešte nebolo také zlé. Vydržím byť chvíľu bosý, ak oni vydržia odór mojich ponožiek. Ale potom to prišlo. Tá uniformovaná byrokratka zobrala moje milované topánky do svojich úradných rúk v bielych rukavičkách a pomaly, dôkladne, s chuťou na nich prelomila podrážky. Potom mi ich vrátila. Svetobežnícke topánky odsúdené na invaliditu. Symboly doby, kedy cestovať lietadlom znamenalo vystúpiť do nebies. Doby, ktorá skončila s tými topánkami.

Keď lietadlo vzlietne, opúšťa na zemi svoj tieň. Dnes ten tieň cestuje s vami aj desaťkilometrov nad zemou. Je to tieň globalizujúcej sa hlúposti.

Žiadne komentáre: