streda, 3. decembra 2008

SPOLOČNOSŤ SPACÍCH VAGÓNOV

Sú rôzne druhy cestovania. Ale len spacie vagóny vám dajú skúsenosť dočasného súžitia s celkom neznámymi osobami až po intímnosť spoločne strávenej noci. Nikde inde a za žiadnych iných okolností by ste svojej povesti dbalú dámu nedonútili spať na spoločnej poschodovej posteli s neznámym mužom, či dokonca mužmi. Ruské železnice vám túto životnú skúsenosť doprajú kedykoľvek. Pikantné na tom je, že do poslednej chvíle neviete, čo vás čaká. A tak tiež nemôžete protestovať. Pri všetkej biede ruských železníc, toto majú vyšpekulované dobre. Našťastie nie som dáma, ale musím priznať, že cesta z Minska do Varšavy s dvoma Bielorusmi v spoločnom kupé mi dala poriadne zabrať. Mal som byť pred týmto druhom dobrodružstva včas varovaný už cestou do Minska. To som pre zmenu cestoval s ruským manželským párom, typickou vzorkou dnešných dní. On vysokoškolsky vzdelaný matematik, ona strojný inžinier. V novom demokratickom zriadení opustili prácu, ktorá je hanebne smiešne platená, a začali predávať na ulici. Šaty a textil, ktoré by našinec nedal nielen na seba, ale ani do skrine, aby sa na ten textilný odpad nechytili mole. Ale v Rusku aj to ide na dračku. A tak bývalý matematik s bývalou strojnou inžinierkou cestujú každý mesiac spoza Moskvy do Varšavy. Tu na Jarmarku Europa (čo je pôvodný športový štadión prerobený na bazár a zároveň najväčší európsky monument tohto druhu obchodu) nakúpia plné vrecia handier, dovlečú sa s tým do vlaku, napracú to do všetkých kútov kupé (ja som si ubránil naozaj len tú pričňu na spanie) a potom len tŕpnu, či im uplácanie a rôzne triky dovolia z tých handier žiť aj s rodinou ďalší mesiac.

O tom, že svet Ruska (a do jeho sféry už opäť patrí aj takzvane nezávislé Bielorusko) oproti ostatnej časti Európy nikdy nestratí charakter neprekročiteľných hraníc, vás presvedčí pozoruhodná technická zastávka na hraniciach Poľska s Bieloruskom. Vlak tam rozdelia na jednotlivé vagóny, ktoré po jednom zatiahnu do veľkých dielní. Vyzdvihnú ich aj s vami do dvojmetrovej výšky a vymenia podvozky z európskych za ruské - širokorozchodné. Aby ste počas tejto procedúry mali o čom rozmýšľať, na začiatku vám už z princípu arogantní pasováci zoberú pas a odídu s ním preč. Procedúra výmeny kolies, na ktorých sa poveziete ďalej, a výmeny vášho pocitu sebavedomého občana na vždy podozrievaného cudzinca bez zjavných práv, trvá hodinu aj viac. Počas nej sa pri vagónoch začínajú objavovať čudné postavy, ktoré potom uvidíte znovu v celej zóne ruského vplyvu. Sú to ženy s veľkými nákupnými taškami, z ktorých vyťahujú fľaše vodky, cigarety ale aj sáčky s jabĺčkami a ponúkajú ich na predaj. Tovar, ktorý je v pásme s normálnym rozchodom vagónových kolies samozrejmosťou, je tu na hranici šírej Rusi zdrojom existencie tisícov ľudí. Tí by mohli za normálnych okolností robiť niečo užitočnejšie. Napríklad učiť matematiku, alebo vykonávať profesiu strojného inžiniera.

Na spiatočnú cestu spacím vlakom z Minska do Varšavy mi osud pridelil opäť zaujímavú vzorku spolucestujúcich. Staršieho pána som si všimol už na nástupišti. Vyprevádzala ho dcéra s manželom a ich dcérkou. Zvláštne súsošie, v ktorom najpohyblivejšia bola malá štebetalka-vnučka a najmenej života bolo v našom cestujúcom. Vyzeral sympaticky, ale tiež socialisticky opotrebovane. Aj to lúčenie patrilo k rituálom, ktoré sa u nás už dávno nepestuje. Ľuďom v krajinách s normálnych rozchodom koľajníc cestovanie zovšednelo. Môžu sa pohnúť kam chcú a kedy chcú. Pri toľkom cestovaní, niet už času na lúčenie. Skupinka na peróne v Minsku však poctivo svätila rituál rozpačitého mlčania a môj spolucestujúci nastupoval do vlaku so zjavnou úľavou, že už nemusí vymýšľať, čo múdreho by na poslednú chvíľu povedal svojim blízkym. Nevyzeral totiž na typ, ktorého by v takej chvíli aj čosi múdre napadlo.

Druhým spolucestujúcim bol mladý kolega toho prvého. Pribehol upotene v poslednej chvíli a od samej radosti, že všetko stihol, hneď sa dal do hovoru so mnou. Bol nadšený tým, čo ho čaká. Šiel na Západ! A pritom v skutočnosti obaja šli zastupovať na pol roka svoju firmu len kamsi do Čiech. Ťažko môže našinec zdieľať nadšené pocity z takého výletu, ktorý si my môžeme dopriať kedykoľvek. Ale snažil som sa mladého spolucestujúceho aspoň povzbudiť niekoľkými informáciami o tom ako ten český Západ vyzerá, aby sa mal na čo tešiť. Akonáhle sa vlak pohol, obaja Bielorusi automaticky začali ďalší cestovateľský rituál. Keďže v týchto vlakoch reštauračné vozne buď nie sú, alebo tam nič nemajú, či sú a majú, ale je to nekvalitné a predražené, každý skúsený cestovateľ sa v týchto končinách zásobí proviantom z domu. Ale to, čo vytiahli tí dvaja, mi vyrazilo dych. Mladý začal samozrejme vodkou a pečeným kuriatkom. To ale tromfol starší fľašou akýchsi kyslých uhoriek a najväčším sendvičom na svete, ktorý som kedy videl. Kto-vie, či je to ich rodinný vynález, ale ten sendvič pozostával asi z viac ako desiatich chlebových krajcov prekladaných všetkým možným, ale hlavne salámou. Na výšku to malo takmer pol metra. Pre ľudí, čo málo cestujú, alebo vôbec nemôžu cestovať, je jedlo náhražkou sveta. Tým, že hodujú, zaháňajú hlad po skutočných cestách, cestujú na mieste. A keď už im osud dožičí, aby sa naozaj pohli, berú si na cesty tento zvyk so sebou. Ponúkli aj mňa. Ja som sa revanšoval naším pivom a čokoládou, z čoho som mienil vyžiť celú cestu späť. Tak sme takmer dva dni jedli, pili a debatovali. Hody všeoblápajúcej družby zavládli v našom kupé! S mladším bola pohoda, pýtal sa vytrvalo len na to, čo ho čaká v Čechách, zaujímalo ho všetko. A všetky tie samozrejmosti života v krajinách s užším rozchodom koľajníc ho privádzali do nefalšovaného úžasu a nadšenia. So starším to bolo ťažšie. Cítil, že by sa ako starší mal blysnúť nejakou životnou skúsenosťou, ale vo veci cestovania na "Západ" zjavne žiadnu nemal. Tak to skúšal sugestívnymi otázkami, odpozorovanými zo starých ruských filmov. Sú to tie vágne nahrávky na hlbokomyseľnú úvahu typu "kto je najväčší filozof na svete", pričom mal vopred pripravenú odpoveď (Ghándí samozrejme!) a o filozofii nevedel zhola nič. Tomu pánovi tiež liezol pekne na nervy otvorený, prostoreký obdiv mladšieho kolegu ku všetkému tomu, čo oni v širokorozchodných krajinách nemajú. Ten starší si myslel, že toľká odovzdanosť je nevhodná, takpovediac neštátnická a že ja by som mal z tohto stretnutia získať aj lepší dojem o Bielorusku. Mal by som sa skrátka dozvedieť niečo, čo by ma ubezpečilo, že opúšťam krajinu, ktorá nie je len tak hocičím. Pili sme, zakusovali, mladý sa neúnavne pýtal, starší sa mlčky mračil, pozeral nespokojne z okna a číhal na svoju chvíľu. A dočkal sa.

Už takmer na konci našej cesty, pred Varšavou, na poslednú chvíľu svitlo v očiach môjho staršieho spolucestujúceho. Pravdupovediac prial som mu, aby na niečo prišiel. Patril ku generácii, ktorá posledná si ešte naplno vytrpela komunistický experiment a dnes nemá nárok ani len na úctu mladších, lebo tí majú už celkom iné starosti. Trpieť je zlé, ale trpieť pre nič je ubíjajúce. Potom je pochopiteľná snaha hľadania aspoň náznaku ľudskej dôstojnosti aj v celkom nedôstojných podmienkach. Nie sme v tom o nič lepší, či horší ako Bielorusi. Aj vodka už urobila svoje, mali sme všetci také tie až do plaču družné pocity nerozborného bratstva a to bol ten pravý okamih na otázku všetkých otázok:

"A viete vy vlastne, Gustáv Augustínovič, kde leží srdce Európy?!"

Sklamane som pokýval hlavou, opäť netrafil! Či skôr na jeho vlastnú smolu natrafil na asi jediného experta - kardiológa pre otázku kde všade leží srdce Európy. Predovšethým, za roky existencie Československa sme stále počúvali, že srdcom Európy je vraj Praha. Lenže plagát pred medzinárodným letiskom v Budapešti, vítal návštevníkov z cudziny oznamom, že vstupujú do krajiny, ktorá celá je údajne srdcom Európy. Aj Slovinsko na pobreží Jadranu ašpiruje v prospektoch leteckej spoločnosti Adria na tento hrdý titul. Letecká spoločnosť Air France vás naopak pozýva na cesty do celého sveta priamo zo srdca Európy, ktorým je pochopiteľne Francúzsko. To isté sa tvrdí o susediacom Luxemburgu a Holandsku. Počul som tiež politický komentár BBC, kde sa tvrdilo, že politické turbulencie v Taliansku netreba brať na ľahko, lebo Taliansko predsa leží v strede Európy! Naopak londýnske Timesy nadpísali svoj článok o Bosne titulkom "Európske srdce v amerických rukách". Vo výklade Megastore vo Varšave som zasa našiel knihu N. Daviesa "Srdce Európy - Krátka história Poľska. Niet čudo, že Európy, ktoré musí byť na toľkých miestach súčasne, hrozí každú chvíľu infarkt... Okrem mnohých ďalších miest a krajín s titulom srdce Európy, existuje aj presne zameraný stred tohto kontinentu. Vlastne sú tri. Na Ukrajine majú pri meste Rahov stĺp označujúci presný stred stredu Európy. Podobný majú aj v Litve. No a na Slovensku máme tiež jeden, na vrchu akejsi hory pri obci Krahule ležiacej (kde inde než) na strednom Slovensku. V maďarskej dedinke Tállya ale asi o týchto úradných stredoch starého svetadielu nič nevedia, lebo každému návštevníkovi miestnych vínnych pivníc vydajú diplom o návšteve geodetického stredu Európy.

Stručne som sa pokúsil vysvetliť staršiemu Bielorusovi obtiažnosť lokalizácie srdca Európy, ale rezolútne to zamietol. Moja západniarska prešpekulovaná nejednoznačosť ho len popudila.

"Nič neviete, Gustáv Augustínovič! Ničomu nerozumiete."

Celé dva dni som tušil, že to so mnou takto dopadne, ale aj tak som bol zvedavý na pointu. "Srdce Európy leží," významná pomlčka, "v našom ťažko skúšanom Bielorusku. My sme srdce Európy!"

Ale to nebolo všetko. Kým sme dorazili do Varšavy, dozvedel som sa akú dôležitú úlohu zohrá národ tak podceňovaného Bieloruska v budúcnosti Európy a sveta. Podľa môjho spolucestujúceho je totiž Európa stredom sveta, takže ak je Bielorusko stredom Európy, potom je automaticky aj stredom stredu sveta. Na tak dôležitom mieste, v samom strede Všehomíra, Bielorusko nesklame - ubezpečoval ma môj starší spolucestujúci. Už som vystupoval aj s kuframi z vagóna, keď mi ešte na záver dôverne (a od vodky aj trochu šušlavo) pošepkal do ucha: "My spasíme svet. Zapamätajte si to!"

Zapamätal som si to, lebo viem, že to myslel úprimne. Tá vodka a dva dni družnej cesty len uvoľnili zábrany tomu, aby povedal, čo si v hĺbke duše skutočne myslí. A možno nielen on. Priznám sa tiež, že by som Bielorusku prial, aby spasilo svet. Svet totiž potrebuje byť každú chvíľu niekým spasený a je principiálne jedno, kto tú nevďačnú prácu vykoná. Ak vám teda kedykoľvek bude ťažko na duši, nezúfajte. Priam v srdci Európy, sú takí, ktorí sú na tom ďaleko horšie ako my a predsa je ich najväčšou starosťou ako nás všetkých spasiť...

Žiadne komentáre: