streda, 24. decembra 2008

SKÚSENOSŤ VEDECKÉHO BEZDOMOVCA

Môj jedálny lístok počas vedeckej stáže v španielskej Seville pripomínal diétu sklerotika - každý deň to isté. Po relatívne najväčšom luxuse jogurtových raňajok a amatérsky zmajstrovanom sendviči na obed ma na privát večer čakalo vždy to isté. Prášková polievka. Vysvetlenie je prosté. Neviem variť a jediné, čo ako tak zvládnem sú práškové polievky. Tie som rutinne vylepšoval, bez ohľadu na druh práškovej polievky, varenými zemiakmi a na drobno nakrájanými párkami. Na reštauráciu som nemal. Jednak pre malé štipendium, ale tiež kvôli mizernej zdravotnej poistke, ktorá s mojimi notorickými problémami so zubami nepočítala. A tiež som si odkladal bokom peniaze na plánovanú cestu po Andalúzii. Z takejto diéty som nielen poriadne schudol, ale časom sa mi o jedle začalo snívať. Najmä o mäse. Tie tri mesiace som prežil na nie menej než tridsiatich troch práškových polievkach.

Ku koncu pobytu sa našiel voľný týždeň aj na vytúžený výlet po slávnych turistických atrakciách Andalúzie. Chcel som vidieť všetko a keďže som mal málo peňazí býval som v najlacnejších hoteloch, cestoval po krajine miestnymi autobusovými spojmi a po mestách zásadne chodil peši. Tak som prekráčal Cádizom, Algecíras, odskočil si do Ceuty na africkom pobreží, navštívil britský Gibraltár, v Malage vyliezol na miestny hradný alcázar a rovnako nadšene zdolával aj jednotlivé pamiatky Granady. S mapkou mesta v ruke som šiel neúnavne po všetkých vyznačených turistických atrakciách, až som s údivom zastal pred jedným z kostolov. Mätúce bolo to, že môj stručný turistický bedeker túto pamiatku ignoroval. Zaváhal som na okamih. Zlákal ma totiž podivuhodný mlčanlivý zástup, ktorý sa pred budovou zhromaždil a práve sa pohol dnu.

Nasledoval som zo zvedavosti tie mlčanlivé postavy. Navzájom sa nezdravili, ani nerozprávali. Ocitli som sa spolu s nimi v akejsi veľkej predsieni, religióznej čakárni, kde opäť všetci tí neznámi automaticky zaujali trpezlivý, vyčkávací postoj. Skôr, než som si stihol uvedomiť, že do tejto uzavretej spoločnosti zjavne ako cudzinec neopatrím, otvorili sa dvere, vošiel mních a pozval všetkých dnu. Dal si záležať, aby ma ubezpečil, že pozvanie platí aj pre mňa a tak som vstúpil. Vo veľkej miestnosti, kde som sa spolu s ostatnými ocitol, mi bolo hneď jasné o čo ide. Boli sme druhou smenou vo veľkej čistej jedálni, kde podávali obed pre bezdomovcov. Mal som hlad a bol som aj zvedavý. A tak som ostal.

Keďže neviem po španielsky, rozhodol som sa radšej na nič nepýtať, len nasledovať všetko, čo robia moji spoločníci. Nebolo to ťažké, v tomto spoločenstve mlčanlivých si nikto nevšímal druhých. Sústredili sa plne na jedlo. Už hustá rybacia polievka na úvod zajedaná bielym pečivom dala môjmu pustovníckemu žalúdku poriadne zabrať. Bolo jej takmer kopcom a na požiadanie vám pridali koľko ste len chceli. Moji spoločníci pri stole si automaticky pýtali repete. Po očku som ich pozoroval. Nevyzerali ani zle, ani odpudivo. Dvaja pri našom stole mali na sebe dokonca aj čosi ako oblek, hoci starý a ošúchaný. Všetci mali aj bandasky na jedlo a keď priniesli druhý chod, bez rozpakov, skúseným pohybom ho šupli pod stolom do bandasky a pýtali si ešte. Bola to tiež ryba, tentoraz so šalátom a zemiakmi. Porcia bola opäť kopcovitá, ale mojim mlčanlivým spoločníkom to zjavne nerobilo žiadne problémy. Niektorí si pýtali aj do tretice. Tak ako sme sa zišli, tak sme sa aj rozišli. Mlčky.

Pri odchode sme ešte dostali každý veľkú igelitovú tašku s takou porciou krájaného chleba, ktorá mi pri mojom laboratórnom živorení vystačila obvykle na týždeň. Ak som dobre pochopil, pre miestnych to mala byť denná dávka. K tomu sme fasovali ešte aj nejaké čokolády a pomaranč. Odišiel som v mlčanlivom zamyslení. Už o dve ulice ďalej som zistil, že je zle. Nevládal som chodiť. Ledva som došiel do najbližšieho kostola, tam sa celkom svetsky zložil na lavicu a sedel bez pohybu najmenej hodinu. Nevládal som sa hýbať, ledva som dýchal. Po dva a pol mesačnej diéte bol obed pre bezdomovcov nad moje sily. Bol som plný na prasknutie. A kým som ako tak nabral silu opäť vstať a ísť, spomenul som si na výrok istého známeho vedca, ktorý začiatkom tohto storočia vyhlásil: "Veda to je chlieb a maslo, ale bez džemu." Ten pán zjavne nezažil obed so španielskymi bezdomovcami. A nikdy nepočul o práškových polievkach...

Žiadne komentáre: