streda, 7. januára 2009

P.S.: POCIT

Je to len pocit, zväčša nestojí na jednom fakte, ale na množine (či skôr hmlovine) skutočností často vnímaných len periférne. Uvedomovaných dodatočne, nevyslovených. Preto je to práve "len" ten pocit. Je vlastný každej mysliacej a cítiacej bytosti. Je to pocit nenaplneného sna o ideálnom živote v ideálnom svete. Eldoráde, spravodlivej zemi, prosperujúcom kraji, slobodnej zemskej kryhe, stručne - raji. Každý si ho možno v duchu maľujeme ináč (aj keď aj tu by som veril na sériovú produkciu a konzumný vkus), ale pocit máme všetci rovnaký. Zobrať sa a ísť, lebo nie je nič ľahšie než opustiť ťaživé každodenné detaily a vybrať sa na neznámu cestu za tušeným ideálom. Ten pocit očakávania je mnohým známy a iste neopakovateľný. Tešíme sa. Sme zvedaví. Tak teda poďme!

Na lásky, či zamilovania na prvý pohľad, je najlepším liekom druhý pohľad. A tak, ako turisti, či cestujúci služobníci, po druhý a ďalší krát už toľko nevyvaľujeme oči. Už zaostrujeme. A objavujeme toľkokrát objavené. Že aj oni, tí v raji, majú ľudské problémy. Že aj oni sa majú na čo sťažovať. A čo je najprekvapujúcejšie, aj oni majú svoj vysnívaný raj - kdesi inde. A tak nás pri pive v londýnskom jazzovom klube, či pred všadeprítomným McDonaldom v Paríži, nečakane a bez prípravy prepadne myšlienka, ktorej otrepanosť až bráni vysloviť ju nahlas. Že totiž doma je doma. A basta. Bez vysvetľovania. Tu som na výlete, ale tam som doma. Tu som hosť, ale tam môžem byť hosťom aj hostiteľom. Skrátka, začíname sa tešiť domov. Začíname mať pocit ako pri prvej školopovinnej pitve v rámci prednášok o anatómii. Už sme toho videli akurát dosť - a teraz konečne domov! Pri ceste naspäť sa tešíme, pocit môže narásť až do sentimentu, ktorého príznaky sú učebnicové a v učebniciach asi iste aj dôkladne popísané.

Prichádzame teda domov a celí natešení rozprávame. Pravdupovediac v prúde slov nám môže uniknúť, že oni (teda naši rodní) nás-cestovateľov veľmi nepočúvajú a ak, tak len na pol ucha. Majú svoje (teraz už vlastne zase naše) každodenné problémy. Kým dorozprávame, každodenné problémy prepadnú aj nás. A tak s odhodlaným vzdychom vstúpime prvý najbližší všedný deň na bežiaci, nekonečný pás toho všetkého normálneho a domáckeho. Už zase sa tlačíme sa v električkách, či metre, rozčuľujeme nad novinovými správami, hádame o samozrejmosti...

Ak nám pamäť slúži, ozve sa čoskoro. A začne pripomínať, začne ponúkať príklady pre porovnanie. Začne zarábať na nový čerstvo nakysnutý a stále narastajúci pocit. Ak pozorne načúvame, neudržíme sa a opäť vykročíme na cesty. A zase sa vrátime späť. Hnaní kyvadlom pocitu rovnakej sily, len meniacich sa znamienok. Skutočne šťastní potom bývame spravidla vo výške desaťtisíc metrov nad zemou, v lietadle, ktoré nás vezie za novým vysnívaným rajom, či späť za znovuobjavovaným domovom. Ten raj a ideál je potom vlastne už len v hľadaní. A v tej perspektíve z výšky desiatich kilometrov. Smola ja len v tom, že aj sebedlhší let raz končí pristátím na tvrdej zemi. A tak sa na palubách lietadiel prevážajú nielen pasažieri a ich batožina, ale aj tony neregistrovaných a nepreclených pocitov a túžob. Môžete sa potom čudovať, že raz za čas niektoré z tých lietadiel padne?

Žiadne komentáre: