streda, 17. decembra 2008

NIČ ĽUDSKÉ NÁM NEMÔŽE BYŤ CUDZIE

Viem, že v slušnej spoločnosti nie je téma verejných toaliet práve najvítanejšia, ale na druhej strane je neodškriepiteľnou pravdou, že ani veľmi slušný človek sa ich použitiu pri cestách nevyhne. To ako sa s touto potrebou vyrovnávame na verejnosti je navyše znakom stupňa civilizácie tej-ktorej krajiny. A práve tu, v tej najnedôstojnejšej chvíli, na nás čakajú na cestách mnohé zákerné prekvapenia. Napríklad to, že v Indii zásadne nepoužívajú papier. Naozaj, papier tam proste nie je. Namiesto neho má poslúžiť voda z pristaveného vedierka. Ako, to sa ma nepýtajte, neskúšal som, neviem. Na druhej strane táto indická tradícia nielen chráni lesy, ale ešte je vraj zdravá pre každého kto sa vo svojej chamtivosti dopracoval až k zlatej žile. Za vyššieuvedené informácie neručím, ale toaletný papier si so sebou zoberte nielen do Indie.

Na druhej strane sa v Japonsku zaobídete aj bez papiera, ak narazíte na ultra-moderný model misy, ktorá skôr pripomína záchrannú sedačku pre pilotov nadzvukových stíhačiek. Toľko gombíkov a ukazovateľov tam máte na výber ako v pilotnej kabíne. Až na to, že ak si nesprávne navolíte teplotu a stlačíte istý gombík, gejzír horúcej vody vás vystrelí až po plafón. Ale len čo dopadnete, v mise zabudovaná automatika vám citlivé miesta s účasťou "pofúka". Takže Japonci vlastne vďaka technike doviedli indickú zdravotnú užitočnosť z vlastnoručnej trápnosti do elegantnej pohodlnosti. Ďalším prekvapením na cestách sú takzvané turecké záchody, ktoré vedia človeka tiež pekne potrápiť. Najmä ak sa s nimi kedysi stretla dáma v žiarivej večernej toalete na nevečernej toalete v slávnom Boľšom Teatri v Moskve. Hoci som na dámskej toalete v Boľšom Teatri nebol, mám svoju skúsenosť s ruským prístupom k tejto veci. V Petrohrade na jednej diskotéke boli nielen turecké záchody, ale kabínky mali dokonca len polovičné dvere ako do amerického saloonu. To našinca nutne musí uviesť do rozpakov. V určitých polohách sa skrátka nerád zoznamujem s neznámymi. Na druhej strane chápem, že ruským vojakom, ktorí boli na výmenu na mesiac v našich kasárňach nutne muselo robiť problémy prispôsobiť ich turecké spôsoby na náš európsky záchod. Udržať balans na okrajoch porcelánovej misy po celý potrebný čas, musí byť nutne veľmi obtiažne. Veď aj výsledok takéhoto mesačného bombardovania z výšky bol skutočne hrozný.

Na druhej strane okolnosti nás niekedy donútia vytvoriť si dokonca určitý vzťah k týmto miestam - tak napríklad prehnane mastná klobása, zjedená počas dovolenky našej rodiny v poľskom prímorskom mestečku, ma donútila zotrvať na takomto zariadení v kempe niekoľko dní. Po celé hodiny uprený pohľad na vnútornú stranu dverí kabínky s ručne vyrobenou tabuľkou a insitným nápisom "Udržujte čistotu!" ma priviedol k myšlienke, že práve tá tabuľka je najvhodnejším suvenírom z môjho pobytu pri poľskom mori. Veď práve len tá tabuľka bola pre mňa tou najčastejšie videnou a obdivovanou (viď. amatérska ručná práca!) zo všetkých krás toho kraja sveta.

Ospravedlňujem sa každej útlocitnej duši za tieto životne dôležité informácie o činnosti, ktorá nás všetkých spája kdekoľvek sa ocitneme. Veď napríklad absurdný zlozvyk českých a slovenských staviteľov ponechať vždy otvor vo vrchnej časti steny oddeľujúcej mužské a ženské toalety, a dať tak voľný priechod zvukom i komentárom z oboch strán (nezabúdajme, že ženy chodia na tieto miesta zásadne v dobre organizovaných skupinách dvoch a viacerých klebetníčok!), vás rovnako dobre zaskočí aj v Malajzii. Ešte viac pre zblíženie pohlaví robia krčmári a barmani v Bruseli, hlavnom meste Európskej Únie. Stretnete sa tu s niečím, čo som nevidel nikde na svete a nepoznám pre to žiadne vysvetlenie. K toaletám vedie obvyklá chodbička, ibaže vylepšená pisoárom zabudovaným v stene - takže každá dáma, ktorá hľadá úľavu, musí prejsť okolo neznámeho muža, ktorý plní pisoár a zároveň sa tvári, že tam vôbec nie je. Naozaj pikantná bruselská pomôcka na netradičné zoznámenie! Ale skutočne najväčší šok som v tomto smere zažil v nemeckom meste Aachen.

Nemci sú vraj národ mimoriadne čistotný. Je to krajina, ktorá bezpochyby súperí o zlatú medailu v hygiene s Japonskom a Spojenými štátmi. Práve preto som vo svojom živote urobil jediný výnimočný pokus a navštívil toaletu na železničnej stanici. Teda mieste, ktoré by som vzhľadom ku skúsenostiam z našich železničných staníc v živote veľkým oblúkom obišiel. Ale na toalete železničnej stanice v Aachene ma upokojilo, že kabínky mali dvere z pevného plechu a boli vybavené mincovým automatom. Bolo mi jasné, že keď si za takúto úľavu človek zaplatí v Nemecku, nemôže urobiť chybu. A predsa! Po vhodení mince a priateľskom zabzučaní dvier, som otvoril dvere. Naskytol sa mi vďaka tomu šokujúci pohľad na tak obrovskú kopu zanechanú zrejme desiatkami veľmi vynaliezavých predchodcov, že som so zhrozeným výkrikom plechové dvere okamžite zabuchol. V zarazenom tichu, zoči-voči pribuchnutým dverám mi pomaly začínalo dochádzať. Tak ako v sovietskom Rusku čašníci zámerne neupratali zo stola po prvých návštevníkoch reštaurácie, aby nemuseli obsluhovať ďalších, aj tu v kapitalistickom Nemecku prišiel ktosi na geniálny zlepšovák. Bez upratovania a starostí s čistotou sa automat tejto toalety plnil spoľahlivo mincami obetí poznania, že určité veci sú nám všetkým na celej Zemeguli spoločné...

Žiadne komentáre: