streda, 1. júla 2009

AMERIKA 26

DLHÁ, DLHÁ CESTA


O ôsmej ráno som vyrazil z Landisburgu v Pennsylvánii. Srdečne sme sa pozdravili s básnikom Kerrym Keysom, sľúbili si do-videnia a nakopol som motor svojej milovanej modrej Toyoty Corrola. Plán bol prostý - dôjsť, čo najďalej smerom k Iowa City. Keď sa zotmie, zastavím. Od Harrisburgu vedie presne tým smerom reťaz "zelených diaľnic". To sú také, kde je znížený počet vstupov na diaľnicu a tým sú vhodnejšie na veľmi dlhé trasy. Nepletie sa vám pri tom pod nohy miestna doprava medzi susediacimi mestami. Za to, ale každú chvíľu vyhadzujete peniaze von z okna, samozrejme na príslušných vyberacích miestach, kde šetria ľudským personálom a tak hodíte hrsť mincí do akéhosi sieťkového vaku, automat to spočíta a pustí vás. Ak som začal túto cestu oslavou amerických ciest a automobilizmu vôbec, tuto som si to mal tvrdo odrobiť. Dlhá, dlhá cesta a nič než cesta. Len mierne, diaľničné zákruty; krajina pestrá, ale rovnako pestrá stovky kilometrov. Prešiel som Pennsylvániu a Ohio. Myslel som si, že zastavím na noc v Tolede, ale dve hodiny po obede som tam už bol! Tak som dupol na plyn, reku - potiahnem to po Chicago. A bol som tam už o siedmej večer. A z Chicaga do Iowa City je to už len "na skok" (zle som si pozrel mapu, respektíve, pozrel som si ju slovenskými očami - je to ešte takmer štyristo kilometrov), tak som pokračoval. A to už začal boj. Ak mi dovtedy len dreveneli zadok a chrbtica, teraz som už začal mať dubovú aj hlavu.


Kamarát Peter mi venoval škatuľu so žuvacím tabakom. Vložil som si ten tabak pod hornú peru a držal ho tam až kým na nenapínalo. Nikotín povzbudzuje, zvyšuje pozornosť. Keď to nestačilo, zastavil som na kávu. Neviem koľko som ich vypil, ale začalo to byť povážlivé. Vypočul som si už dvadsať krát všetky kazety, čo som v aute mal. Američania pre tieto prípady múdro vyrobili čítanie rôznych kníh na kazetách, ktoré si dokonca na trase diaľnic križujúcich kontinent môžete na jednej pumpe len požičať a na inej zasa vrátiť. Nebol som už ale v stave vnímať hovorené slovo. Za ten deň som prešiel päť štátov a čo je ešte pozoruhodnejšie, prešiel som zo slnečnej krajiny do prudkého dažďa, cez náhlu a nečakanú snehovú fujavicu, späť do pokojnej podvečernej scenérie a opäť dažďa na záver. Po tej snehovej prehánke, som vletel na most, ktorý opravovali a betónovými blokmi vymedzili len jeden pruh. A ten jeden pruh bolo ľadové koryto! Vôbec ma táto možnosť nenapadla a vletel som do toho ľadového toboganu prirýchlo. Keby som začal brzdiť, tak sa tam rozsekám o tie magorské betónové bloky. Neostávalo, len držať nohu na pedáli a modliť sa. Myslím, že som si spomenul na "Anjeličku, môj strážničku". Sú to tri vety a kým som ich vylovil z detskej pamäti, bol som z toho vonku.


A takto to išlo celú cestu - dlho, dlho nič a naraz "bum", staraj sa, lebo skončíš zle. Raz ma zastihol dážď tak prudký, že to bol vodopád. Náhle na mňa spadlo celé mokré nebo a cez šnúry vody nebolo vidieť po predok kapoty. Lenže ja som šiel po diaľnici stodvadsiatkou a nemohol som zastaviť, lebo by do mňa niekto mohol odzadu naraziť. Avšak tým, že som šiel ďalej, hrozilo, že ja narazím do niekoho predo mnou. Čím ďalej, tým viac sa táto jazda podobala na šialenstvo. A odrazu bolo po šialenstve, náhle som z toho vodopádu vyšiel do žiarivého slnka. Keď už to nešlo ďalej a hovoril som si, že to odstavím a pospím si v aute (zároveň som sa ale bál ako prepadu nejakými zhovadilcami s pištoľami, tak aj nejakého šerifa s pokutou), zjavila sa magická tabuľa s nápisom - Iowa City.


Dorazil som tam po 1200 kilometrovej jazde o pol jednej hodine ráno. Zaparkoval, vyšiel výťahom na naše ôsme poschodie vysokoškolského internátu a narazil na Estónca Karla, Fína Jukku a Austrálčana Alana. Práve sa išli niekam von veseliť. Tak sme skočili späť do "môjho" auta, našli obchod, kúpili whisky a do rána som im o tej veľkej ceste rozprával. Potom som odpadol a deň o mne nebolo počuť. Keď sa na to spätne pozerám, bolo to veľmi bláznivé, a chvíľami smrteľne nebezpečné dobrodružstvo na ceste. Ale asi som to potreboval takto pretitrovať, aby som vedel, že aj americký sen na kolesách má svoje limity.

Žiadne komentáre: