streda, 24. júna 2009

AMERIKA 25

KLUB PRE MLÁDEŽ

Jánošík Kerry sa rozhodol ukázať mi v Harrisburgu naozaj všetko a tak ma zatiahol do miestneho mládežníckeho klubu. Vstup bol za nejaký malý poplatok, ale čo ma naozaj dojalo, bolo to, že oproti cez veľkú miestnosť klubu boli otvorené veľké požiarne dvere, ktorým sa dalo dnu ľahko prepašovať. Lenže nikto sa nepašoval zadom a sporiadane postávali v rade na lístky pri predných dverách. Kerry čosi zašpital službe do ucha (asi, že tu vedie európskeho exota, čo bola pravda) a boli sme dnu. Vyzeralo to ako garáž a zariadené to bolo tiež ako garáž, kde sa odkladajú vyradené veci z domu. V strede napríklad trónil veľký, starý gauč. Taký, že keď si sadnete, vyletia vám nohy až po uši a zdvíhať vás musia žeriavom. Perá tomu vysedeli už predošlé generácie, ale akosi fungoval. Aj tak väčšina mládežníkov sedela hlavne na zemi pred nízkym pódiom. Na pódiu do toho mlátila nejaká mládežnícka kapela. Strašidelné zvuky, ale z miestnymi to mykalo úspešne. V klube sa nepodával alkohol a nefajčilo a mám pochybnosti, či sa tam vôbec niečo podávalo. Z prítmia sa vynoril Kerry a ťahal za ruku človeka, ktorý sa predstavil ako šéf Klubu. Trochu strhaný sympaťák v našich rokoch.

"Čo je to za kapela, veď sa to nedá počúvať!" zareval som mu v tej kakofónii do ucha. S nadhľadom mávol rukou.
"Neva, môžeme byť radi, že sem vôbec chodia."
V to poobedie sa poblízku pri poľovačke smrteľne zranil 14-ročný chlapec a večer zastrelil dvoma ranami z pušky 18-ročný chalan milenca svojej matky.

Šach v mládežníckom klube

V tom klube nebolo, čo robiť, ale Kerry sa vynašiel. Z kancelárie klubu doniesol šachy a pri veľmi slabom osvetlení jedinej sviečky sme si dali partičku. Bolo to rýchle, Kerry sa vzdal takmer bez boja. Bolo to ale dosť dlho na to, aby sa nad nami zjavil nejaký miestny starší chlap a rozhodol sa zachrániť česť harrisburgských šachistov. Tak sme sa do toho pustili. Chvíľu sa zdalo, že sa vyzná, ale po nejakom pätnástom ťahu bol už jasne na lopatkách. Zúfalo vyrazil so starým trikom. Ja som celý čas útočil a tak sa mi manták kráľ zabudol za hradbou pešiakov, nechránený zboku. Ak by ma tam protihráč napadol, bolo by to hlúpy mat, ale aj taký sa počíta. Samozrejme, že som to videl, ale ovládla ma pyšná myšlienka, že tohto Harrisburgčana zložím na lopatky ešte skôr, než sa zmôže na ten lacný trik. Mohol som počkať jeden ťah a mal by som ho naisto, takto som si to vedome sťažil, špekuloval, dumal, špekuloval, dumal - a celkom zabudol, že na mňa (zákerák) číha. Potiahol som a on ma zložil šachovým kopancom odzadu k zemi. Vyvaľoval som na to oči, ako keby som o tom už včas nevedel - toľká nafúkaná, uponáhľaná hlúposť! Šachisti si po partii podávajú ruky. Podal mi ruku, spokojne sa usmial a ešte mi uštedril dobrú radu do života - dávaj si vždy pozor na zadné vrátka! Odvtedy si vždy dávam pozor na zadné vrátka - len nie vždy viem, kde sú...


Žiadne komentáre: