streda 8. júla 2009

AMERIKA 27

Výlet k jazeru

(Iowa City, spisovateľský pobyt)


V Iowe som prežíval nádherný čas obklopený svojimi rovesníkmi, v programe ktorý plnil spisovateľské sny, navyše s každodennými objavmi čohosi pozoruhodného a nového. To všetko uprostred nádhernej prírody a ľudí, ktorí boli veľmi priateľskí a nápomocní. Skoro vždy som bol obklopený blízkymi a zaujímavými ľuďmi. Len jeden výlet akosi nevyšiel. Bola sobota a všetci boli kdesi rozbehaní. Už to bolo pred koncom nášho pobytu a každý doháňal, čo ešte zameškal, či sľúbil. Len kolumbijský esejista a bývalý diplomat Mauricio sa nechal prehovoriť na bicyklový výlet. Lenže k bicyklu, čo som preň zohnal, sa dostavil div že nie vo fraku. Za druhou zákrutou to pochopiteľne vzdal. Tak som mu zamával a pokračoval ďalej.

Bol krásny, slnečný deň. Mierne zvlnenou, zalesnenou krajinou som sa zakrátko dostal k jazeru – cieľu môjho výletu. Na takých miestach je v Amerike skoro vždy pekne upravené parkovisko, nevyhnutné zariadenia vrátane pitnej vody a piknikový areál. To všetko som ale opustil, dokonca aj bicykel opretý pri akomsi strome a pustil sa chodníčkom k vode. Chcel som byť sám. Oddýchnuť si od ľudí, ostať len so svojimi myšlienkami. A vybral sa naozaj asi najmenej používanú cestičku. Čoskoro som už oboma rukami rozrážal vysokú šachorinu a opatrne prekračoval bačorinu pri brehu. Čím viac a viac som sa dral k jazeru, tým viac som za sebou zanechával aj posledné stopy civilizácie. Nakoniec som sa predieral už naozajstnou divočinou. Aj som zaváhal, ale keď som si už vybral tak nemožný prístup k veľkej vode, pokračoval som ďalej. Konečne som obišiel poslednú malú bažinu a dostal sa na breh jazera. Prehliadol som tú veľkú vodu, čo sa ťahala až k obzoru. Široko-ďaleko nikoho. A za mnou tá takmer nepriechodná džungľa vysokého tŕstia. V duchu som si hovoril – to si teda dobré pako, zájsť až tak ďaleko! A vtedy som sa zarazil – ďaleko? Čo je to ďaleko? Veď ja som prešiel takmer deväť tisíc kilometrov z bratislavského domova až sem! Ak by som to chcel prejsť všetko späť peši, nehovoriac už o veľkej vode Atlantického oceánu, veď by som tam do konca svojho života nedošiel?! Keby som tú cestu späť naozaj mal zvládnuť vlastnými silami, nikdy už svoju rodinu neuvidím! Nedokážem to, neviem sám prejsť tú obrovskú diaľku, čo nás delí. Keby som sa aj hneď zobral a kráčal okolo tohto jazera na východ, trvalo by mi tri mesiace pri dennom desaťhodinovom pochode so štandardnými štyrmi kilometrami za hodinu, kým by som došiel na pobrežie Atlantického oceánu. A to ani netuším, čím by som sa asi celou tou cestou živil. A keby aj, čo potom?

Ešte chvíľu som sa díval na v tej chvíli obrovskú, opustenú plochu jazera bez človiečika-živáčika. A potom som sa rýchlo, a rád, vrátil späť medzi ľudí…

Žiadne komentáre: