streda, 15. júla 2009

AMERIKA 28

Čo je Slovensko?


Čím dlhšie sme boli v Iowe, tým viac príležitostí bolo aj verejne prehovoriť. Mňa konkrétne pozvali do základnej školy menom South East Junior High School, aby som porozprával niečo o Slovensku. Už tam mali kolegu z Pobrežia slonoviny, Fínska a teraz mňa. Trieda bola plná detí, učiteľ ma predstavil a posadil sa dozadu. A ja som začal:
„Milé detičky, čo by som vám zložito opisoval svoju krajinu. Je to veľmi jednoduché. Zapamätajte si – Slovensko je v strede Európy. Všetko od nás napravo je Východ a to čo je veľmi napravo je takzvaný Ďaleký Východ. Čo je od nás na ľavo je Západ a veľmi na ľavo je to čomu ste hovorili Divoký Západ. Takže Slovensko je v strede sveta.“
To ich zaujalo, až doteraz si mysleli, že stredom všehomíra je Amerika. Hodil som kontrolné oko na učiteľa, ale ten sa zjavne dobre bavil a tak som pokračoval:
„Hory, doliny, rieky a nížiny ako u nás máte určite niekde tu aj vy. Do tej vašej Ameriky sa Slovensko zmestí presne 194-krát. Ale, čo nemáte, sú piesne, ktoré si u nás ľudia spievajú už stovky rokov. A ja vám teraz na ukážku prespievam celé Slovensko od sever na juh a od východu na západ.“
A spustil som naplno – zbojnícke, trávnice, regrútske, svadobné, odzemky, čardáše, východniarske ťahavé a aj záhoráckeho Macejka. A oni počúvali, takého exota tu ešte nemali!
Na záver som si pripravil veľkú reč. Povedal som im, že samozrejme máme aj modernú muziku. A že v nej bola aj speváčka, ktorú volali Princezná. A tá Princezná spievala nádherné piesne. Lenže sa prihodilo nešťastie, pri autohavárii stratila Princezná citlivosť v nohách a ocitla sa na vozíku. Previezli ju na rehabilitáciu do kúpeľov. Bolo to veľmi zlé, kariéra veľkej speváčky bola v prachu. Vtedy ale ktosi priniesol do jej izby klavír. Na vozíku k nemu podišla a skúsila prvé tóny na klávesoch. Potom nesmelo pridávala hlas až nakoniec odspievala niekoľko svojich slávnych piesní. Keď skončila, vonku, otvoreným oknom sa ozval potlesk. Pacienti počuli Princeznú a prišli ju povzbudiť. Dozvedeli sa o tom zázraku aj jej známi a priatelia. V tej dobe práve prebiehal v Bratislave veľký medzinárodný festival populárnej piesne. Nikomu nič nepovedali, tajne, zadným vchodom, dopravili na poslednú chvíľu Princeznú do zákulisia a ohlásili prekvapenie večera. Sála bola plná, ale nikto nič netušil. Bol som tam, keď zhasli všetky svetlá, potom sa v tme rozhrnula opona, zažalo jediné silné svetlo a uprostred toho ohromného pódia našlo maličkú Princeznú na vozíku. V rukách držala mikrofón a začala spievať. Začala spievať túto pieseň…
Pustil som prinesený magnetofón a na nej pripravenú pieseň Mariky Gombitovej. Jedno oko v tej triede neostalo suché. Vrátane tých mojich.


Trieda plná spisovateľov

Cez prestávku ma učiteľ predstavil riaditeľke (u nich zvanej vlastne principálka) a nadšene jej rozprával o mojej hodine so žiakmi. Potom ma odviedol do ďalšej triedy na ďalšiu hodinu. Na vlne úspechu som nasadil svoj osvedčený spevácky repertoár. Pozerali sa na mňa ako na debila. Hučal som sťaby symfonický orchester a zároveň rýchlo šrotoval v hlave a hľadal odpoveď na jedinú otázku – čo robím zle? Rýchlo mi došlo, že ten fiťfiriť-učiteľ mi niečo zatajil, alebo v tom nadšení zabudol povedať. Vypol som teda svoju pesničkovú estrádu a opýtal sa najbližšieho dievčatka:
„Vidím, že spev ťa moc nebaví, tak, čo ťa baví?“
„Ja som spisovateľka.“
„Aha,“ to mi trochu zobralo dych, až dovtedy som si myslel, že spisovateľom som v tej triede ja. Rýchlo som sa obrátil na tučka v tretej lavici. „A teba, čo baví?“
„Ja som tiež spisovateľ.“
Pánbožkovakravička, nesnívalo sa mi, toto bola naozaj trieda PLNÁ budúcich spisovateľov. A ako sme počuli, niektorí si mysleli, že už nimi sú. Bola to šichta. Oni totiž boli naozaj vybraní z celého ročníka ako spisovateľská trieda! Do konca hodiny som s nimi prebral všetky možné spisovateľské štýly, žánre a formy. Aj som im chcel niečo poradiť, ale veľmi o to nestáli. Chceli vedieť koľko ako spisovateľ zarobím. Veľmi som ich nepotešil. Rýchlo som rozdal nálepky so slovenskou vlajkou, znakom a mapkou, čo mi na požiadanie poslali obratom z nášho veľvyslanectva. A veľmi som si vydýchol, keď zazvonilo. Pánbožko nás ochraňuj až všetci títo iowskí spisovatelia dorastú!

Žiadne komentáre: