streda, 10. júna 2009

AMERIKA 23

POVESTNÁ AMERICKÁ KRIMINALITA

Priznávam, znie to nenormálne, ale za takmer deväť mesiacov amerických zážitkov nazbieraných v priebehu šiestich rokov, kedy som prešiel 22 štátov spojených do U.S.A. ma všetci tí bieli, čierni, tmaví, fialoví a bodkovaní Američania prijali láskavo a priateľsky. Známi i neznámi (a zo začiatku boli všetci neznámi). Neokradli ma, nezbili a len raz sa na mňa škaredo pozreli (a hneď je o tom príbeh, ako sa dočítate neskôr). Ja viem, toto celkom jasne odporuje oficiálnym štatistikám o povestnej americkej kriminalite (hoci tá sa posledné roky predsa len mení). V mojich amerických príbehoch teda zákonite nie je žiadne násilie, zloba, nenávisť a hlavne žiadny zločin. A viete čo, teraz sa to pokúsim napraviť!

Zločin na benzínovej pumpe

Zastal som na malej, zastrčenej, vidieckej benzínovej pumpe. Natankoval som a vošiel dopreskleného obchodíku s niekoľkými regálmi plnými obvyklých potravín a kasou, za ktorou stál sympatický, štíhly černoch a ceril biele zuby sa od ucha k uchu. Predo mnou stálo v rade na platenie zopár domácich motoristov, tak som sa mal čas rozhliadnuť. V rohu za mnou bol obvyklý sendvičový, samoobslužný pult. Ak máte hlad, tu si naložíte na čo máte chuť a pri kase zaplatíte. Akurát si tam nakladali dvaja černošskí puberťáci. Presne tie typy, z ktorých nemôže vyliezť nič dobré (čo je u puberťákov obvyklé, ale títo boli navyše dobre vycvičení černošským getom). Boli od začiatku jasní - nakladali si ako na cestu okolo sveta a celkom evidentne nemali chuť zaplatiť.

Pozrel som na čierneho predavača. Obsluhoval, očkom občas mrkol k sendvičom a len sa smial. Hovorím si, to nemôže zvládnuť. Keď sa tí dvaja rozhodnú zdrhnúť, predsa tu nenechá celú kasu na neznámych ľudí?! Konečne boli spokojní so sendvičmi, ktoré ledva oblapili oboma dlaňami, už ich aj žuli a pomaly, ležérne sa sunuli k východu. Radu ku kase si nevšímali. Hodil som okom po pokladníkovi. Nielen že si ich nevšímal, smial sa ešte viac, žartoval a vtipkoval so zákazníkmi. Už boli na úrovni presklených dverí a bolo jasné, že keby na nich teraz zareval, tak jediné čoho sa dočká je, že vystrelia von a rozbehnú sa každý iným smerom. Nezareval. Že by tie sendviče obetoval kvôli čiernemu bratstvu? Pozrel som naňho, ale on pozrel na mňa s takým pokojom a dobrou náladou, že mi bolo jasné, že tomuto chlapíkovi peniaze v kase chýbať nebudú. No ale ako to urobí? Úplne popletený som pozrel späť na tých dvoch ako siahajú po kľučke od dverí, aby nenávratne zmizli a vtedy - naozaj ako v geniálne načasovanej filmovej scéne - do dverí vstúpil nič netušiaci policajt. Tí dvaja sa okamžite otočili a "nenápadne" sa zaradili za mňa do radu na platenie. Ten policajt nič nezbadal, tí zákazníci ani len nezaregistrovali, čo sa deje. Bolo to skrátka čosi medzi tými dvoma, predavačom a mnou ako svedkom. Tí dvaja práve zhľadávali po vreckách drobné, ja som tam stál ako Jojo a ten predavač sa len smial, smial a smial...

Tak dobrú náladu z povestnej americkej kriminality môže mať len niekto, kto nepozerá hollywoodske choromyseľné strieľačky, ale taký film, ktorý dokáže geniálne natočiť len náhoda. Alebo to bola životná skúsenosť?


Žiadne komentáre: