streda, 17. júna 2009

AMERIKA 24

BOHOVSKÝ KŠEFT

Takmer každý Američan má vymyslený nejaký bohovský kšeft, alebo sa ho aspoň pokúša vymyslieť. Triliónkrát som už počul v bežnej konverzácii s Američanmi ako si niekto plesol po čele a povedal - to by bol bohovský kšeft! Alebo mi ho aspoň veľkoryso ponúkol. V San Francisku som stretol emigrantku z Moravy, ktorá sa ako maliarka živila tým, že maľovala drevené kolotočiarske kone. Áno, tie, čo na nich zvyknú sedieť naše najmenšie ratolesti a spolu s nimi sa točia dokola. Ak si myslíte, že je v Amerike tak veľa kolotočov, že sa niečím takým ako maľovaním drevených koní dá uživiť, tak sa samozrejme mýlite. V skutočnosti ktosi prišiel na bohovský kšeft, že vyradené drevené kone z detských kolotočov sú vlastne umelecký artefakt a začal ich predávať ako sochy do domácností! V roku 1995 to bola v Amerike celkom slušná móda, nehovoriac o tom, že jedného takéhoto koňa-sochu som našiel po rokoch v bruselskom hoteli a druhého vo švajčiarskom zámočku pre spisovateľov. To, čo som ale vďaka básnikovi Kerrymu Jánošíkovi Keysovi videl v pennsylvánskych Modrých horách bol najbohovskejší bohovský kšeft aký si viete predstaviť.

Stolárov šťastný nápad

Najskôr si predstavte tie hory asi ako naše Nízke Tatry, ale bez turistov a bez akýchkoľvek iných atrakcií - okrem tej, že na jednej z horských chát tu pripravovala fanatická moslimská skupina prvý teroristický útok na newyorské Dvojičky. A práve táto "atrakcia" vlastne dokazuje, že ide o skutočne opustený kút Ameriky. Chovať a pestovať tu takmer nie je čo, miestni za prácou dochádzajú a jediné, čo tu naozaj funguje je lov a lovecká vášeň. A práve na tom postavil stolár David Drain, ktorý sa sem pred tromi rokmi prisťahoval, svoju budúcnosť. Každý miestny osadník tu má aspoň tri pušky (Kerry mal štyri a k tomu ešte smrtonosnú novodobú kušu na tiché zabíjanie). A samozrejme, že väčšina z nich nie je prihlásených (preto sú tiež miestni radikálne proti kontrole zbraní). Takže náš novoprisťahovaný stolár vyrobil úžasný príborník, ktorý mal vzadu skryté priehradky na ukrývanie pušiek s tajným otváracím mechanizmom - a čakal na hojné zákazky. Za pol roka predal tri a zistil, že takto sa neuživí.

"Tak som si povedal, ukrývať nechcú, ale umrieť musia. A tak som začal robiť schránky na urny," vysvetľoval mi stolár Drain, keď ma k nemu Kerry zaviedol. "Hádajte, koľko som ich predal?"

Opýtal som sa ho, koľko je tu obyvateľov. Mávol rukou, že zbytočne hádam. Nepredal ani jednu. "A z čoho teda žijete?" znela logická otázka.

"Našiel som to, ide to na dračku a tak sa mám dobre," usmial sa tajuplne. Chvíľu ma napínal a chvíľu budem napínať aj ja vás. No vážne - čo za stolársky výrobok by ste úspešne predali uprostred lesov, kde ľudia nekúpia ani len skrinku na urnu pre svojich najbližších? Ešte stále neviete, fakt nie? Stolár Drain mi to prezradil a ja ten bohovský kšeft prezradím aj vám - ten chlap tam v tých horách predával po tisíc dolárov malé domáce HARFY! Dobre počujete, harfy, malé a domáce. A objednávky mal na mesiace dopredu. Pýtate sa prečo práve harfy? On sa nad tým nezamýšľal, prosto si to od neho niekto raz objednal a ostatní sa pridali. Jeho žena navrch dáva domáce kurzy hry na harfu. Ja mám svoju teóriu prečo práve v tých pustých, divokých horách, kde je od obydlia k obydliu minimálne pol kilometra a niekedy aj desať, idú na odbyt práve domáce harfy pre miestne domáce panie - ale neprezradím. Pouvažujte sami, možno tej záhade prídete skôr na zub, než ja, Kerry, či stolár David Drain.


Žiadne komentáre: