streda, 3. septembra 2008

Spojené štáty

Magické (elektrické) sily


Život je plný magických javov a udalostí. Život sám je magický, tajomný. Ale najtajomnejšie veci nás čakajú na cestách. Kedykoľvek sa pustíte do sveta, dávate šancu pre ďalší magický zážitok.

Pri svojej prvej ceste do Spojených štátov, na Medzinárodný spisovateľský program v Iowe, som bol nadšením priam nabitý. Čoskoro sa mali dostaviť následky. Hneď prvý deň sme uviazli vo výťahu. „To je mimoriadna udalosť,“ upokojovala nás hostiteľka programu Mary, „Už sa to nestane.“ Na druhý deň uviazla vo výťahu sama Mary.

Takže som ani nebol veľmi prekvapený, keď sme v ten istý deň nastúpili do univerzitného autobusu a ten sa odmietol pohnúť. Keď sme sa konečne dostali domov na internát, vyhlásili požiarny poplach – našťastie falošný. Na druhý deň večer sme hrali tenis s austrálskym kolegom Alanom. Svetlá na kurtoch náhle zhasli a my sme sa ocitli v tme. O niekoľko dní neskôr skolabovala vzduchotechnika na mojej izbe. Keď som vyšiel z izby zavolať pomoc, zamkol som za sebou dvere a už som ich neodomkol – zámok sa zasekol. Skrátka každá technická záležitosť v mojej blízkosti, ktorá mohla skolabovať, aj skolabovala pod náporom mojej energie.

Malo to aj celkom pozoruhodné následky. Hneď na začiatku programu s nami robili rozhovory pre univerzitný televízny okruh. Na rozhovory mali vlastné improvizované štúdiu a techniku, ktorú obsluhoval Lem - manžel tajomníčky spisovateľského programu. Ako viacerých iných, aj mňa jedného dňa pozvali do malej knižnice programu, kde už čakal profesor vedúci rozhovor i Lem vytešený, že všetko nastavil, preskúšal a funguje to. Nebol totiž technický talent, ale snažil sa. Akonáhle som vstúpil, ukázal som na gauč, kde som mal sedieť.

„To je skvelý nápad, ľahnem si naň a rozhovor prevedieme ako psychoanalytickú seansu.“
Profesor bol nadšený, Lem zhrozený. Nevedel si predstaviť, že by všetku tú náročne, podľa návodu, nastavenú techniku dokázal v krátkej dobe prestavať. Najmä svetlá nie, tú geniálnu myšlienku z objektívnych dôvodov zrušil. Podriadili sme sa, rozhovor sme urobili na obvyklý, slušniacky spôsob.

O pár dní som stretol Lema, bol nanajvýš rozrušený: „Ten rozhovor sa vôbec nenahral, ani sekunda. Zvíťazil si, Gustáv. Budeme to robiť znovu a budeme to robiť po tvojom, psychoanalytická seansa bude.“

Po dvoch týždňoch som sa konečne usadil a aj veci okolo mňa sa vrátili k obvyklému fungovaniu. Len keď som si neskôr odskočil na dvojtýždňový výlet na Východné pobrežie, pri návrate sa séria tajomných zlyhaní techniky okolo mňa zopakovala. Ale bol som tam dosť dlho na to, aby denná rutina prevážila. Len jediný konštantný magický úkaz ma neopustil do konca pobytu.

Pred naším internátom bol rad pouličných lámp. Kedykoľvek som sa okolo nich vracal večer domov, jedna lampa zakaždým vypla, keď som ju míňal. A zasa sa zapla, keď som prešiel. Ľahko som ju poznal, lebo na nej bola namontovaná značka a predpísanej rýchlosti jazdy. Častokrát som na tento kuriózny pozdrav pouličnej lampy zabudol, ale vždy sa mi pripomenula.

Raz ma viezla americká kolegyňa z literárneho podujatia na internát. Keď sme boli na dohľad, spomenul som si na „moju lampu“ a vyrozprával jej príbeh. Hneď som ale zapochyboval: „Vieš, teraz ideme v aute, v tej rýchlosti a vzdialenosti si ma lampa asi nevšimne…“ Ale všimla, blikla a my sme takmer havarovali.

Americká kolegyňa zastavila auto a pozrela na mňa novými očami: „Ty si diabol, Gustav, vieš o tom?“

To bol najvyšší čas snažiť sa na tajomné pozdravy pouličnej lampy zabudnúť, alebo o nich aspoň verejne nehovoriť. Keď som sa po troch mesiacoch vrátil z Iowy, aj som na to skoro zabudol.

Po siedmych rokoch som mal šancu do Iowy sa vrátiť ako prednášajúci v tom istom programe. Samozrejme, opäť som bol veľmi nadšený, plný energie. Ale celý program premiestnili do nového univerzitného hotela bližšie k centru. Len čo som sa tam ubytoval, vyzdvihol ma ktosi zo zamestnancov programu s zaviezol na večierok u nového riaditeľa programu. Po ceste som spomínal svoje predošlé zážitky a tajomné elektrické efekty nemohli chýbať. Veľmi dobre sme sa na tom bavili a k riaditeľovmu domu sme prichádzali v dobrej nálade. Prvý pohľad, ktorý sa nám ponúkol, asi ťažko zabudnem. Na malej verande pred vchodom do domu stál na stoličke riaditeľ a vymieňal žiarovku, ktorá práve praskla. Moja nová sprievodkyňa na mňa pozrela tými už kedysi povedomými očami, ale skôr než niečo stihla povedať, rýchlo som vystúpil. Mám pocit, že viem, čo mala na jazyku…

Žiadne komentáre: