streda, 17. septembra 2008

Mexiko

Svet je malý


Pred svojou prvou cestou do Mexika na spisovateľský kongres som o tejto zemi nič nevedel. Dokonca som nevedel ani to, že už tam je na ročnom pobyte môj vedecký kolega a keď som sa konečne odhodlal skontaktovať sa s ním, vyzeralo to beznádejne. Na moje faxové správy neodpovedal. Ako sa neskôr ukázalo, ani nemohol. Fax im z kancelárie laboratória práve ukradli. Môj telegram, ktorý stál náš laboratórny rozpočet dvojmesačný prídel na poštovné, k nemu nikdy nedorazil. E-mailové spojenie sme nemali a list som mu posielal až v dobe, keď už podľa všetkých skúseností s poštovým spojením, bolo neskoro.

A práve ten list dorazil proti všetkým zvyklostiam o týždeň skôr, deň pred mojím odletom. Kolega hneď zavolal späť a tak sme si stihli na poslednú chvíľu povedať, že letím a že ma bude čakať na letisku v Mexico City. A letel som.

Moja cesta bola o to napínavejšia, že som nielenže letel prvý krát do Mexika, ale z Mexico City som sa musel ešte dostať čím skôr do stovky kilometrov vzdialeného mesta Guadalajara. Môj kolega však splnil perfektne úlohu občerstvovacej stanice na mojej ceste do neznáma. Privítal ma na letisku a zoznámil s miestnym pivom značky Montejo i polievkou zvanou pozole. Podal mi tiež obšírny výklad toho, čo mám, môžem a nesmiem, posadil ma večer do autobusu do Guadalajary a poprial šťastnú cestu.

Kto kedy cestoval nočnými mexickými autobusovými linkami vie, že je to luxus u nás nevídaný ani na medzinárodných linkách. Malo mi byť teda pohodlne a dobre, ale nebolo, lebo som sa hnal nocou kamsi do neznáma. A na diaľničných mýtniciach lemovali cestu nielen stráže vojakov, ale aj hliadky podivuhodných civilistov v pončách, s takou výzbrojou v rukách ako keby sme prekračovali frontovú líniu. Do Guadalajary som toho veľa nenaspal.

Okolo piatej ráno som konečne vystúpil na autobusovej stanici v Guadalajare. Bolo to mojich prvých dvanásť hodín na mexickej pôde a zatiaľ som z Mexika videl hlavne vnútrajšok zatemneného autobusu. Teraz ma čakala ďalšia úloha, dostať sa taxíkom do hotelu. A nie je to také jednoduché V takýchto chvíľach má cudzinec dva problémy - aby ho neokradli už pri platení a aby ho neokradli dodatočne pri ceste taxíkom. Dánskych kolegov na ceste na ten istý kongres obrali v neskorú nočnú hodinu uprostred Mexico City. Malý zelený taxík so štátnou licenciou ich zaviezol do bočnej uličky, kde na nich už čakali taxikárovi kumpáni. Preto som od svojho kolegu dostal jednu dobrú radu a jedno varovanie. Dobrou radou je vyhľadať na stanici búdku so službou „Pre-paid taxi“. V Mexiku (ale aj inde, napríklad v Indii alebo Malajzii) majú múdru inštitúciu predplatenej cesty taxíkom Oznámite kam idete, oni vás zúčtujú, vydajú potvrdenku a na tú vás privolaný taxík odvezie kam treba. To druhé možné okradnutie som očakával na zadnom sedadle rozheganého taxíka s absolútnym odovzdaním. Obložil som sa batožinou a v duchu preberal obidva nacvičené údery karate, z ktorých jeden je údajne smrteľný, ale stále si ich pletiem. Nezvyknem sa báť, ale tiež si nezvyknem robiť ilúzie. Kolega varoval, že to najhoršie môžem očakávať, keď taxikár sám od seba zastaví v nejakom tmavom parku. A presne tam sme skončili.

Ulice Guadalajary boli skoro ráno pusté a šli sme dlho, keď taxikár náhle zastavil na okraji neznámeho, tmavého parku. Rýchlo som sa rozhliadol, z ktorej strany príde útok. Ale na pustej ulici sme boli sami. Nechápavo som sa pozrel na taxikára. Ani zaviesť do hotela, ani okradnúť – čo ten šialenec vlastne chce? Taxikárovi som na začiatku cesty nahlásil meno hotela „Plaza del Sol“. Ten dobrý muž ma naozaj zaviezol, ale na námestie, ktoré sa volalo „Plaza del Sol“. Keď mi medzinárodným gestom naznačil, že sme na mieste, bolo mi jasné, že mám celkom nečakaný problém. Nemal som na celú niekoľkomiliónovú Guadalajaru žiadny iný orientačný bod než názov hotela „Plaza del Sol“, ktorý sa tak nešťastne zhodoval s pustým námestím a parkom. Taxikár nerozumel anglicky a ja neviem po španielsky. Môžem vás ubezpečiť, že najopustenejší na svete si pripadáte okrem iných príležitostí aj vtedy, keď vám ani vlastný taxikár nerozumie. Vystúpiť s celou batožinou bol nezmysel. Nemal som kam ísť a iný taxikár by nebol o nič múdrejší. Taxikárovi som nemal čo povedať navyše, len opakovať „Plaza del Sol“. Na to on ochotne kýval hlavou a ponúkal ma vystúpiť. V šachu sa tomu hovorí patová situácia.

V rannom šere som sa bezradne rozhliadol okolo seba. V neznámej krajine a v neznámom meste, tisíce kilometrov od domova, som hľadal akýsi záchytný bod, náznak, pokyn z nebies, ktorý mi dá nádej a povzbudenie ako pokračovať. A našiel som ho. Na tej strane taxíka, kde som sedel, stál dlhý rad nízkych budov, ktoré tvorili kratšiu stranu štvorcového námestia s parkom. Všetky budovy tvorili obchody, alebo reštaurácie. Všetky boli zatvorené a tmavé. Len jediná z nich, práve tá pred ktorou sme stáli, mala do ustupujúcej tmy vysvietený veľký neónový nápis a na ňom jediné slovo - SLOVENSKO. Najskôr sa mi zdalo, že mám z nevyspatia asi už halucinácie. Ten nápis sa sem a vlastne nikde na svete okrem Slovenska nehodil - bol totiž naozaj písaný po slovensky. Nebolo to anglické SLOVAKIA ani španielske ESLOVACA, ale naozaj našské domácke SLOVENSKO. Nemohol to napísať nikto iný, než nejaký Slovák, ktorý sem zablúdil dlho predo mnou a zjavne nielen prežil, ale ešte tu aj vybudoval odkaz na našu spoločnú domovinu. Pri pohľade na ten neónový nápis mi došlo, že tu sa jednoducho stratiť nemôžem.

Ten hotel s nešťastným názvom „Plaza del Sol“ sme našli krátko na to v opačnom rohu námestia.

Žiadne komentáre: