streda, 10. septembra 2008

Gruzínsko

Semišky

Keby som bol Elvis Presley, tak vám túto príhodu o semiškách, ktoré mi verne slúžili dvanásť rokov, odspievam. Mal som tie svoje aspoň tak rád, ako Elvis tie jeho v piesni „Blue Suede Shoes“. Moje boli šedo-striebristé, mäkké, jemné, pohodlné topánky až po kotníky. Kúpil som ich počas vojenskej služby v obuvníckom družstve invalidov posádkového mesta, keď som sa po roku povinnej služby chystal do civilu. Boli prekvapujúco lacné, ale poctivá ručná práca - a aj o tom tento príbeh je.

Je hrozné cestovať krajinou, ktorá sa ešte len sťažka dostáva zo stredoveku do modernej doby, ako napríklad India. Ale ešte hroznejšie je cestovať krajinou, ktorá sa vďaka bratovražedným občianskym vojnám do stredoveku vrátila - a to je Gruzínsko. Krajinu, ktorá aj v minulej biede socializmu dokázala byť oázou hojnosti a nadbytku, naša spisovateľská výprava zastihla v stave úplného rozkladu a apatie. Celá krajina akoby ochrnula. Predstavte si napríklad pohľad na idúce nákladné auto. Na jeho vonkajšej palivovej nádrži bola taká vrstva hliny, že na nej už vyrašil záhon mladej trávy. Autobus, ktorý našu spisovateľskú výpravu vozil, mal priestrely v oknách. Prasknuté, alebo prestrelené okná áut (a videli ste ich neustále) v tejto krajine nevymieňajú, niet za čo. Naša literárna konferencia bola jedným z najdivokejších literárnych dobrodružstiev, aké som dovtedy zažil. Organizátori sa spoliehali predovšetkým na finančnú pomoc svojich priateľov. Typicky gruzínsky pevný okruh priateľstva však z významnej časti tvorili zrejme príslušníci trhu zvaného čierny, alebo tiež králi šedej ekonomiky. Ich podpora literatúre bola obdivuhodná, ale tiež dosť svojská. Každý deň prišlo nejaké iné auto luxusnej zahraničnej značky a jeho osádka bez slova vyložila basu whisky a kartóny cigariet Marlboro. Zjavne sa domnievali, že toto sú základné pohonné látky našich literárnych diskusií a aktivít. Zdá sa, že Gruzínsko je asi jediným štátom sveta, kde má literatúra až takú váhu aj u miestnej mafie. Z charakteru takéhoto zázemia sa dá predvídať, že program našej konferencie bol nepredvídateľný. Stávalo sa, že nás gruzínski organizátori proste opustili a my sme, udržujúc ako-tak rytmus nášho pracovného programu, čakali v neistote, čo bude ďalej. Tak sme sa v tretí deň konferencie ocitli na „exkurzii“ akejsi veľmi zapadnutej časti krajiny. S príšernými cestami naprieč strmými horami neznámo kam. Samopalmi vyzbrojení milicionári nám ochotne otvárali závory vymedzujúce tie úseky cesty, ktoré má vraj pod kontrolou miestna povstalecká gerila (ani sme nevedeli, že je v Gruzínsku nejaké povstanie!), ale za dňa vraj nebezpečie nehrozí. Náš šofér sa po celý čas tváril, že ak by nás nejakí odbojníci aj zastavili, asi by ich poznal po mene. Obchádzali sme teda zátarasy a prebíjali sa cestami, kde sa nedalo pre jamy v hojnosti predčiace dobre vyvinuté ovčie kiahne ísť priamo viac ako päťdesiat metrov. Naše trmácanie skončilo náhle a bez varovania v jednom malom mestečku. Tu nás organizátori jednoducho na námestí vyložili z áut a odišli niečo vybavovať.

Pre cudzinca ostáva vo chvíľach čakania jediná, nervy upokojujúca činnosť - fotografovanie. A tak sme vytiahli malé, automatické fotoaparáty a vo viere, že užitočne míňame čas, sme fotili. Zaujala nás najmä chatrná búdka, akýsi drevený stan s nápisom „Remont obuvi“. Bola to opravovnička topánok. Ale to by nebolo až také zaujímavé ako pohľad na malé dievčatko a psíča vo dverách tejto opravovne. Obaja boli ufúľaní a detsky zvedaví, keď tak na nás vykukovali z dverí. Rozkošný záber za každých okolností. Urobili sme každý zopár sníčkov, keď sa v tom ozvala ruština s gruzínskym prízvukom:

„Kde je ten Slovák?!“

Táto otázka patrí k záhadám, s ktorých som už zažil zopár a ich vysvetlenie sa už do smrti nedozviem. Je totiž naozaj záhadou prečo si z nás všetkých – Maďara, Slovinca, Chorváta, či Rumuna - vybral neznámy miestny muž práve mňa a ako vedel, že som Slovák. S nádejou na akési pozoruhodné vysvetlenie som sa k nemu ochotne prihlásil.

Muž patril k tomu typu, ktorý stretnete v Gruzínsku, tak ako v Indii, či Mexiku. Svoj život trávia tým, že postávajú, či posedávajú v húfoch na uliciach miest a dediniek, debatujú, popíjajú čaj a veľmi pozorne sledujú čokoľvek sa v ich zornom poli pohne. Vôbec najlepšie by bolo pri prechádzaní „ich“ ulice, každému sa zdvorilo pozdraviť. Práve oni totiž tvoria „mienkotvornú“ stráž každej takejto uličnej komunity. Hneď vás ošacujú a ak sa im nezdáte; to najlepšie, čo môžete urobiť, je čím skôr sa vzdialiť. Najhoršie, čo sa vám môže stať je nutnosť od nich niečo chcieť, či od nich akokoľvek závisieť. Sú tou vrstvou chudobných národov, ktorá tvorí najpočetnejšiu základňu štátu. Predpokladám, že veľa toho nenaprodukujú, ale je veľmi užitočné byť s nimi zadobre. Z tohto dôvodu náš rozhovor s neznámym mužom (neoholeným a v šatách od nosenia ošúchaných) začal tým najhorším možným variantom. Muž pristúpil tesne ku mne, pozrel sa mi priamo do očí a opýtal sa provokujúcim, zvýšeným hlasom:

„Prečo fotíš mrzáka?!“

Vedel som, že je zle. V tej búde s nápisom „Remont obuvi“ asi sedel mrzák. To je pri tomto remesle celkom bežné. Nevidel som ho, nevedel som o tom, ale to nie je ospravedlnenie. Neznámy muž si bol absolútne istý, že je v práve dať lekciu cudzincovi a vedel, tak ako ja, že sa pri tom môže plne spoľahnúť na solidaritu svojich uličných kumpánov. Mrzáci a deti sú v každej krajine nedotknuteľní. Beda každému cudzincovi, čo v tejto veci urobí chybu. A ja som tú chybu (hoci nevedomky) urobil.

Ako to už v takej chvíli býva, tí čo mi mali pomáhať, stáli mlčky okolo a prizerali sa ako toto nečakané divadlo dopadne. Kumpáni neznámeho sa pomaly začali sťahovať do kruhu okolo nás a naťahovali uši. Záležalo na každom slove a mne bolo jasné, že môžem hovoriť o čomkoľvek len nie o mrzákovi. Tým by som mužovi nahral šancu na iste už dobre pripravené poučenie pre arogantného, namysleného, necitlivého cudzinca.

„Viete, drahý priateľ,“ začal som opatrne. V zúfalej snahe vymyslieť niečo som sa pozrel zamyslene na svoje topánky, na svoje milované semišky, a spásna odpoveď bola na svete. „Odfotil som si váš „Remont obuvi“, lebo my u nás doma už žiadne opravovne obuvi nemáme.“

„To myslíte vážne?!“ pozrel sa na mňa prekvapene, ale tiež podozrievavo ten muž. Cítil, že ho vlečiem do neznámej témy a nerád sa vzdával tej svojej.

„Úplne vážne! Predstavte si, že u nás sa vyrábajú už tak mizerné topánky, že sa ani neoplatia opravovať. Samá umelá hmota. Rovno ich musíme vyhadzovať.“

„No toto?!“ začudoval sa potešene muž. Je vždy dobré, keď sa práve takíto predstavitelia miestnej mienky dozvedia od cudzinca čosi, čo im dáva pocit nadradenosti. V tej chvíli radi prepínajú na pohostinnú blahosklonnosť. „To ste na tom zle...“

„To teda sme,“ ochotne som pritakal.

„Kam ten svet speje,“ rozhodol sa udržiavať konverzáciu muž, ale vtom sa ešte na chvíľu, akoby sa len nerád vzdával možnej škriepky, chytil mentorského tónu. „No a keď už fotíš takú búdu, prečo neodfotíš niečo naozaj pekné!“

Muž urobil široké gesto po námestí, kde naozaj nič pekné nebolo. Vďaka tomu som si ale všimol, že kruh zvedavcov sa unudene rozchádza. Bolo vyhrané, stačilo sa len držať olejovacej techniky lichôtok.

„Šetrím si film na vaše krásne hory.“

„Ach áno,“ ochotne prikývol muž, „naše krásne hory“. Pozrel sa pozorne po vzdialených horách, akoby chcel skontrolovať, či sú ešte také krásne ako každý deň, a potom už celkom vecne dodal: „Bývam neďaleko, poď na vodku...“

Túto príhodu som s hrdinským pátosom, ktorý nasleduje vždy po veľkom strachu a šťastnom konci, rozprával po návrate domov žene. Tú však ani tak nezaujala moja dodatočne veselá príhoda ako stav mojich semišiek.

„Tie nemožné topánky už nosíš celú večnosť. Mal by si si kúpiť nové!“
Práve som sa vyzúval a tak som semišky zobral rozhorčene do rúk.
„Nové topánky?! Za tieto nezničiteľné, posledné ukážky poctivej ručnej práce?!“

Strčil som topánky žene pod nos ako dôkaz. Vševedúco potriasla hlavou a skôr než ma ponechala mojim naivitám, poznamenala: „Tak sa na tie svoje nezničiteľné topánky lepšie pozri.“

Pozrel som sa na svoje nezničiteľné topánky a mal som pocit blížiaceho sa infarktu. Ich podrážky boli naprieč šľapou kompletne prelomené. Už keď som stál pred gruzínskym „Remontom obuvi“ a zvádzal slovný súboj s neznámym mužom, museli byť takto fatálne načaté. Ale nevzdal som to. Hneď na druhý deň som šiel do opravovne obuvi na našom sídlisku. Promptne ma vyhodili.

„Takéto opravy už dávno nerobíme. My opravujeme len to, čo sa dá nalepiť, alebo zošiť. Skúste v meste.“

Skúsil som to v meste. Obišiel som neúspešne viacero opravovní. V tej poslednej mali so mnou zvlášť veľkú trpezlivosť. Pani od pultu odišla so semiškami dozadu a vrátila sa s nimi a starým obuvníkom navrch. Obuvník zobral semišky do rúk, znalecky dolomil rozšliapnuté podrážky a smutne pokýval hlavou.

„To by chcelo strhnúť celé podrážky a nasadiť nové. Ale to my už nedokážeme. Už pred takými dvadsiatimi rokmi nám prikázali popáliť staré dobré obuvnícke kopytá. Podľa socialistického plánu sme mali v našej krajine vyrábať také množstvo topánok, že by sa ich oprava už vôbec neoplatila.“

Tiež si spomínam na ten futuristický nápad, ale veď dnes už máme zasa kapitalizmus. Alebo nie?

„Pekné topánky,“ podal mi ich z ľútosťou, „také sa u nás už nerobia. A v tejto krajine vám ich už tiež nikto neopraví. To snáď jedine...“

„Ja viem“, povedal som v náhlom fatalistickom poznaní, „viem kde by mi ich ešte mohli opraviť.“

Šiel som domov a odložil som svoje milované, semišové topánky na policu. Veď snáď raz, až pôjdem zasa do Gruzínska...

Žiadne komentáre: