streda, 27. augusta 2008

India

Nájsť správnu cestu


Mám dobrého priateľa. Keď mu občas hovorím, kam ma vo svete povinnosti práve vedú, nielenže hneď vie, kde to-ktoré mesto je. On obvykle aj pridá tip na nejakú miestnu atrakciu. Z piatich mierových možností pravidelného spoznávania sveta (veda, literatúra, diplomacia, publicistika a šport) jemu pomáha šport, mne tá veda a literatúra. Keď som sa chystal na medzinárodnú konferenciu do Lucknowa (o ktorom mnohí vrátane mňa ani nevedeli, že existuje a to konkrétne v Indii), priateľ Pavol ma upozornil na zvláštny labyrint, ktorý by som si tam nemal nechať ujsť. Našťastie aj organizátori medzinárodnej vedeckej konferencie boli toho názoru. K lucknowskému labyrintu nás priviedol profesionálny turistický sprievodca. Bol to čistý idiot. Hneď na úvod našej prehliadky mesta vyhlásil, že nám dokáže, že Lucknow je Parížom Východu. Dokazoval to tým, že nás v autobuse, ktorý ešte asi zažil mobilizáciu počas prvej svetovej vojny, vláčil v únavnom sparne po zdevastovanom, špinavom meste a ukazoval nám pamiatky, ktoré sa len v jeho fantázii mohli merať s čímkoľvek v Paríži, vrátane odpadných kanálov. Tento energický štyridsiatnik trpel tou zaujímavou slepotou, s ktorou sa stretnete napríklad aj v Rusku. Je to sebazáchovný pud ľudí, ktorí celý život stoja po krk v stoke a aby si uchovali elementárnu ľudskú dôstojnosť (pri vedomí, že z tej stoky pre nich niet úniku) sebe i druhým nahovárajú, že keď už nič iné, tak tá stoka aspoň vonia. Náš sprievodca mal mimochodom na klope ruský odznačik a je celkom možné, že jeho bombastický štýl sprevádzania sa práve ruským turistom páčil. Sú naň z domu zvyknutí. Mne však liezol dokonalo na nervy. Využil som preto prvú príležitosť, aby som unikol jeho neželanej opatere. Tá príležitosť sa naskytla až vnútri lucknowského labyrintu.

Lucknowský labyrint je skutočne pozoruhodná stavba. Už len tým, že proti očakávaniu nie je v podzemí, ale tvorí prvé poschodie hlavného paláca. Pritom je prekvapujúco jednoduchý, priehľadný, priamočiary. Jeho chodby vedú po obvode hlavnej sály paláca a majú priehľady dovnútra sály ako aj von z budovy. Jediným mätúcim prvkom je horizontálne lomenie chodieb, takže čas od času musíte vykráčať pár schodíkmi nad úroveň chodby a hneď zasa späť. Mal som pocit, že sprievodcove trápne vtipy o tom ako sa tu raz stratil jeho predchodca, už prekročili tolerovateľné medze nášho podceňovania. Nechal som celú našu skupinu na čele so sprievodcom poodísť a rýchlo zabočil do najbližšej priečnej uličky.

Konečne sám! Na chvíľu som pocítil víťazoslávnu úľavu. Jačavý, ampliónový hlas turistického sprievodcu zanikol kdesi za rohom. Konečne som sa mohol prechádzať voľne, nakukovať do občasných okienok, skúšať rôzne odbočky, myslieť si na svoje a - zablúdiť. Keď som zistil, že som sa stratil, nijako ma to neznepokojilo. Predpokladal som, že labyrint je tak malý, že stačí jednoducho kráčať a k nejakému východu sa dostanem. Ale čím ďalej som kráčal, tým viac som sa uisťoval, že žiadne iné východy, než ten ktorým sme prišli (a ktorý som v mape svojej hlavy úplne stratil), neexistujú. Existujú len schody kamsi nahor. Vydal som sa po nich a nečakane sa ocitol na prázdnej, plochej streche paláca. Naskytol sa mi zaujímavý pohľad na západ slnka nad nevábnym Parížom Východu. Mňa však omnoho viac zaujala všedná scéna tam dolu v špinavom dvore za palácom.

Na mieste, ktoré už nebolo určené na ohurovanie turistov, stála chatrč a haldy odpadkov. Pred chatrčou som uvidel ženu v čiernom a okolo, po smetisku pobehujúce deti. Žena stála mlčky a dívala sa na detskú hru s tým fatalistickým odhodlaním aké nájdete okrem Indie aj v spomínanom Rusku. A asi tiež všade, kde sa chudoba ocitá príliš blízko, na dosah k nedosiahnuteľnej vízii dôstojného života. Deti boli hlučné, veselé, bezstarostné ako deti na celom svete. Ale ich hra mala akúsi podivuhodnú zákonitosť. Akokoľvek na prvý pohľad až nezodpovedne, šantivo bujaré, pohybovali sa v tých svojich bezstarostných naháňačkách vždy len v rámci neviditeľného, ale tiež neprekročiteľného kruhu. Ich detská neposlušnosť mala v sebe hrozivo neprekročiteľnú disciplínu podvedome tušenej hranice možností. Plné energie, nádejí, nevyskúšaného sebavedomia, zaplietali sa v spleti koridorov bez východov, tak ako ja v tom labyrinte nad nimi. Cítil som to prekvapujúco blízko, priam fyzicky dôverne, akoby som bolo jedným z tých detí. Pomohol mi aj fakt, že som nad nimi na terase stál bosý, tak ako oni. Do labyrintu sa v topánkach nesmie. Nechal som vonku teda topánky aj ponožky a teraz, stojac po členky v prachu, cítil som sa neisto a nepríjemne nahý. Navyše mi napadlo, že s blížiacim sa večerom a chladnou nocou sem už určite ďalšie výpravy turistov nezablúdia. A ten náš idiotský sprievodca ma tu pokojne môže zabudnúť prinajmenšom do rána. Boli sme taká veľká skupina navzájom sa nepoznajúcich vedcov rôznych národností, že som nechtiac musel priznať, že prinajlepšom najbližších dvanásť hodín nikomu chýbať nebudem. Na okamih sa okolo mňa obtrela dokonca aj mrazivá predstava, že by som z akéhosi absurdného dôvodu nikdy z tohto lucknowského labyrintu už nemal vyjsť inam, než dolu k tej žene a deťom. A ostať už naveky v tom ich labyrinte biedy bez východísk. Mal som k tomu o to bližšie, že som len začínal ochutnávať pocit príslušníka iného sveta, sveta dostatku. Veď len pred pár rokmi sme boli aj my Stredoeurópania zavretí za drôtmi hraníc a sami seba považovali za väzňov beznádeje. Bezvýchodiskovej situácie, odvodenej z tej fatalistickej ruskej. Motali sme sa v našom socialistickom labyrinte a mali pocit, že my sme tí chudáci tohto sveta. Teraz som mal možnosť vidieť skutočných chudákov. Tam dolu podo mnou sa odohrávala krutá životná banalita, kým ja na streche lucknowského labyrintu som mal ešte stále šancu odžiť si dočasný a len hypoteticky hrozivý zážitok, ktorý po čase, späť u nás doma, zapadne spoľahlivo do bezbrehého vreca tých nakoniec vždy veselých a šťastne končiacich príbehov z ciest.

Nedokázal som sa dívať dlho dolu na to smetisko s ľudskými bytosťami, ktoré si dobrodružstvo bezvýchodiskového labyrintu na rozdiel odo mňa nevybrali. Rýchlo som sa vrátil schodmi späť do labyrintu, s novým odhodlaním tentoraz už naozaj nájsť cestu von. Po chvíli mi pomohli bezstarostné hlasy, v ktorých som spoľahlivo rozoznal aj jačavý amplión nášho sprievodcu. Hneď na to som na konci jednej z dlhých pozdĺžnych chodieb zahliadol našu skupinu schádzajúcu hlavným schodišťom von pred palác. Veľmi rád som sa k nim pridal...

Žiadne komentáre: