streda, 13. augusta 2008

Indonézia

Stretnutie v Medane


Medan na Sumatre je asi jedno z najškaredších miest na svete. Možno k tomuto dojmu prispela nutnosť čakať tu na náš let do Európy nekonečných šestnásť hodín. Navnadení turistickou príručkou podnikli sme pohotovo výlet do miestneho sultánskeho paláca a na blízku krokodíliu farmu. Z nedostatku iných atrakcií sme sa nechali zaviesť aj k akejsi modernej mešite. Tým sa však krásy Medan (beztak sporné, veď aj ten sultánsky palác bol v stave rozkladu a krokodília farma vyzerala akoby ju práve združstevnili) vyčerpali.


Jedinú príležitosť na rozptýlenie nám ponúkala prechádzka v okolí letiska. Vybrali sme sa teda po hlavnej ceste, lemovanej po oboch stranách úbohými obchodíkmi. Obchodíky mali hlinenú dlážku a keď sme si kúpili v jednom z bufetov malinovku, museli sme ju piť teplú, lebo nemali chladničku. Zato už po prvých našich krokoch začali sa diať neuveriteľné veci. Autá divoko trúbili. Obchodníci i zákazníci vybiehali z obchodíkov, aby nás videli. Školáci nás obklopili, smiali sa a nadšene pokrikovali. Miestny mladý učiteľ angličtiny k nám v očarení pristúpil a kvetnato nám vyrozprával ako veľmi je rád, že stretáva práve nás a práve tu. On nám tiež poskytol vysvetlenie neobvyklého rozruchu okolo nás. Miestni totiž už Európanov pochopiteľne videli, ale celkom určite ešte nevideli hneď dvoch Európanov kráčať pešo. Pochopil sme to ako výzvu k misii dobrej vôle. Ako sme kráčali tou nekonečne dlhou ulicou, išlo nám to stále lepšie. Niektorí nám vychádzali sami v ústrety a nadšene, s úklonou nás zdravili. Slová tu ani neboli potrebné. Zdravili sme teda našich nových známych po slovensky a oni nám odpovedali v medanskom dialekte. Vedeli sme s istotou, že si nehovoríme nič zlé. A to dobré si každý domyslí.


Vydržalo to len do chvíle, keď sa na konci ulice a nášho festivalu medzinárodnej družby, objavil bicykel obložený batohmi. Bicyklista sa rýchlo blížil a neomylne zastal pri nás. Bol to náš rovesník na obdivuhodnej ceste bicyklom z Indie až kamsi na Borneo. Oslovil nás najskôr svojou rodnou nemčinou. Rýchlo však pochopil, že sa s nami dorozumie len celosvetovým jazykom cestovateľov - po anglicky. Chcel vedieť, kde je tu najbližší hotel, ale s tým sme mu pomôcť naozaj nevedeli. Nemec nad tým mávol rukou, nasadol späť na bicykel a už na odchode len tak prehodil cez rameno. „Mimochodom, že ste zo Slovenska?“

Prikývli sme. „Ako si to poznal?“
„Jednoducho,“ zakričal ešte. „Podľa toho vášho otrasného prízvuku. Zbohom!“


Ako vidno, pre niektoré poučenia si musíte zájsť tisíce kilometrov ďaleko.

Žiadne komentáre: