streda, 20. augusta 2008

Taliansko

Zázrak vo Svätom Meste
(Taliansky príbeh)

Každý vie, že Sväté Mesto Rím je obdivuhodnou, impozantnou galériou historických pamiatok, kostolov a chrámov. Ale v nedeľu, okolo obeda, je tiché a ospalé ako malá dedinka v zabudnutom údolí. A práve v taký čas zastal náš turistický autobus pred bránami Vatikánu.
„Máte hodinu na prehliadku okolia alebo nákupy,“ vyhlásil optimisticky náš sprievodca. Zjavne si nevšimol, že široko-ďaleko nebol obchod a ani na pozeranie toho veľa nebolo. Väčšia časť našej turistickej výpravy to vzdala hneď a sústredili sa na praktické ciele akým bolo nájdenie toaliet a zdolanie poslednej konzervy paštéty, ktorá ešte ostala z domácich zásob. Ale my so ženou sme mali dôležitú úlohu – a síce kúpiť niečo, v najhoršom prípade čokoľvek, čo by presvedčilo našich príbuzných doma, že sme v Taliansku naozaj boli. A ako by sme im mohli vysvetliť, že sme nekúpili nič „typicky talianske“, keď už sme na to mali v Ríme čas? Takže čas by bol, ale s tým nákupom to vyzeralo beznádejne.
„Nemáme šancu,“ povedala moja žena, „snáď sa nám niečo podarí kúpiť ešte po ceste domov.“
„Tak na to môžeme zabudnúť. Naši šoféri pôjdu tak rýchlo, že ledva zastavia na hraniciach.“ Bolo mi jasné, že riešenie je len jedno – zázrak. A kde inde by sa mal udiať, ak nie vo Svätom Meste?
„Poďme,“ povedal som odhodlane.
„Kam?“ opýtala sa moja žena.
„Poďme a uvidíme,“ povedal som a vykročil. Moja žena ma nasledovala ako generácie iných žien pred ňou nasledovali svojich bláznivých manželov – s neochotou a rezignovane. Ale aspoň sme sa hýbali.
Smer som vybral inštinktívne. Od námestia Chrámu svätého Petra doľava dlho, opustenou ulicou. Bolo to beznádejné. Nielenže na celej ulici nebolo otvorený obchod, on tam vlastne ani žiadny obchod nebol. Ale trval som na tom, že sa nejaký objaví, a moju žena už aj prestali baviť protesty. Vlastne sme sa ani spolu veľmi nebavili, nebolo o čom. Jediné zvuky, ktoré sme počuli v tom horúcom obedňajšom čase, boli ozveny našich krokov a z okien hlasy obedujúcich ľudí spolu so zvukmi lyžíc, nožov a vidličiek v rámci obvyklého koncertu na počesť nedeľnej hostiny. Ťažko si predstaviť beznádejnejšiu výpravu, na ktorej sme boli práve tu a práve v takom čase. Ale netrvalo to dlho – po niekoľkých sto metroch sme sa objavili na okraji mesta! Nebolo ľahké uveriť, že také obrovské mesto končí už po krátkej prechádzke od centra, ale všetko vyzeralo tak, že už nie je kam ísť. Ulica končila a menila sa na cestu, ktorá viedla zákrutou k akémusi píniovému háju. Skutočne ťažko nájsť menej nádejné miesto na nákupy.
Moja žena sa začala usmievať presne tak ako generácie iných žien pred ňou, keď chceli so zadosťučinením ukázať svojim bláznivým mužom, že práve tento nápad nebol z najlepších. Chcel som jej aj niečo povedať, ale nebolo čo. Naša púť za zázrakom skončila, tento nápad nevyšiel. Najvyšší čas obrátiť sa späť.
Tak sme sa otočili – a tam to bolo. Nielenže sme zbadali obchod a dokonca otvorený, ale navyše celé nákupné stredisko! Stálo na druhej strane ulice a zo smeru, ktorým sme prichádzali, bolo zakryté domami. Nebolo veľké, ale na naše nákupy stačilo. Tie netrvali dlho. Boli sme jedinými nakupujúcimi a v celom obchode bola jediná pokladníčka. Keď sme sa k nej blížili s nákupným vozíkom plným „dôležitých typicky talianskych darčekov“, uvidel som regál s holiacimi strojčekmi. Určite poznáte ten paradox – klasický holiaci strojček si môžete kúpiť lacno (alebo ho dokonca dostať zadarmo), ale žiletky doňho sú pekelne drahé. A tu ich mali široký výber a za celkom rozumné ceny. Zišli by sa mi nejaké domov. To by bol skutočne zmysluplný nákup! Ale bol tu problém. Už nám neostali žiadne peniaze. Na chvíľu sme nerozhodne postávali pred regálom a prepočítavali, čo by sa dalo z nákupu odložiť, aby som si mohol kúpiť žiletky. Ale náš zoznam darčekov sme už beztak skrátili a nebola šanca zbaviť sa čo i len jediného. Koniec-koncov, aj zázraky majú asi svoje hranice. Musel som sa vzdať tohto nápadu. Pohli sme sa k pokladníčke a začali vykladať nákup na pult.
Kým som platil, moja žena Janina naložila darčeky späť do nákupného vozíka a pohla sa s ním k východu. Šiel som hneď za ňou, keď z vozíka náhle čosi vypadlo. Automaticky som sa po to zohol, ale ostal zarazene stáť. Z toho vozíka totiž vypadla krabička žiletiek, nad ktorými sme tak váhali. Pozrel som na Janinu, ale tú zamestnávalo prekladanie darčekov do igelitových tašiek. Pozrel som na pokladníčku, ale tá nám nevenovala žiadnu pozornosť. Tak som siahol po tom dare z nebies a šiel ho ukázať mojej žene. Bolo to neuveriteľné. Neexistovalo vysvetlenie ako mohli tie žiletky preskočiť do vozíka. Vôbec sme sa k tomu regálu nepriblížili, len sme pred ním chvíľu postávali. Nič viac. A teraz boli tu v mojich rukách a Janina ich bez zaváhania pridala k ostatným veciam v igelitovej taške.
„To máš darček navyše od Pánaboha, ty nákupný génius,“ povedala a hnala ma späť k autobusu.
Treba priznať, toto bol malý zázrak. Len k tomu musím niečo dodať – nie som odborník na žiletky a zdá sa, že ani Pánboh nie. V tom nákupnom centre som sa pozeral v regále na žiletky, ktoré sa mi zdali vhodné do môjho holiaceho strojčeka. Ale mýlil som sa. Keď som prišiel domov, zistil som, že žiletky zo zázračného nákupu v Ríme sú mi celkom nanič. Veď koniec-koncov, zázraky naozaj majú svoje hranice.