streda, 23. júla 2008

Spojené štáty

Zakázané miesta


Asi všade na svete sú miesta, kam vám miestni znalci neodporučia ísť. Ale snáď nikde na svete ich nie je toľko ako v Spojených štátoch. Preto som sa nečudoval, keď nás norfolkský hostiteľ Ron Wray upozornil na nevábnu prízemnú budovu s nápisom „Bar U dobrých chlapcov“. Viezli sme sa práve od jeho domu štvrťou polorozpadnutých domov k univerzitnému campusu.

„Tam celkom určite nechoďte. Nemuselo by sa vám to vyplatiť“, upozorňoval starostlivo Ron.

Táto dobrá rada patrila mne a kolegovi, slovinskému spisovateľovi Andrejovi Blatnikovi. Pustili sme to z hlavy — náš program bol tak nabitý, že sme na bar nemali čas a tento by sme ako cudzinci nenašli, ani keby sme chceli. V ten večer nás čakalo čítanie našich poviedok pre profesorov a študentov Old Dominion University v Norfolku. Po ňom nasledoval večierok na našu počesť s príležitosťou na príjemnú konverzáciu s miestnymi literátmi. Večierok sa konal v bungalowe univerzitného campusu, kde bol Andrej ubytovaný. Ako čas pokročil, hostia vrátane Rona sa vytratili. Ostali sme s Andrejom sami pri poháriku na dobrú noc. Hovorí sa, že sto krát nič zdolá aj slona. Ten pohárik bol žiaľ stoprvým ničím, čo som si v ten večer dal. Hneď som poznal, že je zle. Jedinou záchranou bol rýchly ústup späť k Ronovi, kde som býval. Andrejovi som bez meškania zaželal dobrú noc, sadol do auta z požičovne a vydal sa na cestu.

Nebola to dlhá trasa, len pár ulíc, navyše som ju prešiel už niekoľko krát. Oprávnene som sa tiež spoliehal na môj orientačný talent, ktorý sa už osvedčil vo viacerých neznámych mestách. Bol som si úplne istý, že všetko dobre dopadne.

Ale nedopadlo. Zabočil som po pamäti do prvej ulice, do druhej a v tretej som pochopil, že idem zle. Obrátil som voz a začal znovu - prvá ulica, druhá... Čoskoro mi bolo jasné, že som zablúdil. Ale nie úplne. V tme a labyrinte rovnakých, priamočiarych, opustených ulíc mi ostal jediný orientačný bod. Prízemná budova s nápisom „Bar U dobrých chlapcov“. Práve ten, pred ktorým nás Ron tak dôrazne varoval. Nech som robil, čo som robil, vždy ma k nemu labyrint ulíc priviedol. Priťahoval ma ako magnet. Zastal som pred ním niekoľko krát, vždy skúsil ešte iný smer a skončil opäť pred jeho neónovým nápisom. Bolo to široko-ďaleko jediné život pripomínajúce miesto. Za celý ten čas som nestretol jediného človeka, či auto. Nemal som sa koho opýtať na cestu, celá štvrť bola ako vymretá. Bola hodina duchov a toto blúdenie ako zakliatie. Osudu sa zjavne nedá vyhnúť. Riešenie tej noci (ak som nemal spať v aute v ktorejsi z tmavých ulíc tejto podozrivej štvrti) bolo už len v tom bare. Zastal som pred ním a zvážil obe možnosti. Ísť do baru aspoň dávalo šancu, že skončím svoj život pri plnom vedomí. Vypol som motor, zamkol auto a vykročil odovzdane k nevábnej budove, z ktorej sa ozýval rev a hluk. V tvári som mal nepríjemný tik, ale nedalo sa s tým nič robiť. Jediným pozitívom bolo, že od strachu som už celkom vytriezvel.

Keď som vstúpil do podozrivého baru, čakal ma malý šok. Bolo tam poloprázdno. Ten obrovský rev išiel z hracích skríň. A tých zopár „dobrých chlapcov“, čo tu boli, plne zamestnávali miestne výherné automaty. Na mňa ani nepozreli. Dokonca ani miestne ľahké žienky nepovažovali za potrebné venovať mi pozornosť. Barman, veľký černoch pohodového výrazu, jemne podvihol obočie kým som mu vysvetľoval kam by som vlastne chcel ísť. Potom kývol hlavou, vyšiel spoza pultu, vyviedol ma pred budovu a ukázal mi správny smer. Skočil som do auta a o pár ulíc som bol bezpečne doma.

Ozaj, a prečo vám to všetko rozprávam? Snáď kvôli poznaniu, že nie každú dobrú radu možno naplniť a aj tak je stále ešte šanca, že všetko dobre dopadne.

Žiadne komentáre: