streda, 9. júla 2008

Kanada

Suveníry



Nikto asi nevie kto bol ten prvý, čo si doviezol čosi celkom neupotrebiteľné, ale pozoruhodné z ďalekej cesty a nazval to suvenírom. Ktovie, možno toto slovo vzniklo na ospravedlnenie krádeže vázičky z izby pradávneho karavan-serailu. Ale nikto iste nepochybuje, že suvenír má byť unikátnym hmotným dokladom našich cestovateľských zážitkov. A práve tomu je v dnešnom globálnom svete beznádejne koniec.

Už v 60-tych rokoch minulého storočia bol trh so suvenírmi v dokonalom chaose. Keď môj otec v Iraku nakupoval darčeky pre príbuzných doma na Slovensku, netušil koľko prekvapení tým spôsobí im, ale aj sebe. Hoci sa hovorí, že darovanému koňovi sa nemá pozerať na zuby, obdarovaní príbuzní si exotické výrobky z ďalekej Arábie pozreli naozaj pozorne. A tak na zadnej strane zaručene pravého orientálneho koberčeka s vyobrazením minaretu a mešity našli látkový štítok s nápisom „Made in Poland“. Čoskoro tiež zistili, že údajne ručne tepaný medený tanier s portrétom slávnej bagdadskej Šeherezády bol vyrábaný sériovo v Maďarsku. A každý šperk, ktorý nebol zo zlata, pochádzal z veľkovýrobne bižutérie v českom Jablonci nad Nisou.

Dnes v každom väčšom meste sveta nájdete špecializovaný obchodík na africké, či indické suveníry. Vďaka tomu môžete mať plný byt týchto pripomienok exotických krajín bez toho, aby ste vytiahli päty z domu. Tak som vo Washingtone kúpil pravú bundu z Guatemaly a v Prahe párik drevených maľovaných kačičiek z Indonézie. Oboje vlastne za smiešnu cenu v porovnaní s cestou na miesta pôvodu a vláčením plných kufrov týchto exotických suvenírov.

Celkom logicky tak skúsenejší cestovateľ siahne po čomkoľvek, čo mu pripomenie jeho cesty, ale nedá sa nikde inde kúpiť. Chce to fantáziu – a šťastnú náhodu! A tak mám doma za vitrínkou odpadnutú podkovu z vychádzky konskou bričkou v egyptskom Edfu, vlastním aj trojhrannú skobu z pevnosti na fínskom ostrove Suomenlinna nájdenú na zemi a papierovú čiapočku pre turistov rozdávanú pri Múre nárekov v Jeruzaleme. Mám aj lyžičku z hotelu v pradávnom Benárese alias Varanasí ako náhradu za vlastnú lyžicu, o ktorú som tam prišiel. A mám aj úplne obyčajnú lyžičku z bruselského hotela ako náhradu za nepohostinnosť, ktorou sú povestní. V mojej pracovni nájdete aj dve zabudnuté čapice – jedna patrila ochrankárovi vtedajšieho gruzínskeho prezidenta Ševarnadzeho a našiel som ju po diskotéke pri prezidentskej vile v chátrajúcich kúpeľoch Likani, druhá ležala pohodená po polnoci a patrila strážcovi hlavného vchodu jedného telavivského hotela. A samozrejme, že mám aj celú hŕbu kamienkov z Liparských ostrovov pri Sicílii, z kontinentálneho rozvodia v Novom Mexiku, ale i japonskej hory Fudži a moslimského cintorína v Sarajeve. Všetky tieto suveníry (a najmä tie kamienky) majú jednu jedinú chybu – iba majiteľ pozná odkiaľ vlastne sú. Bez príbehu nemajú veľkú hodnotu, len osobný príbeh im dáva zmysel. Mám ale jeden originálny suvenír, ktorý je príbehom sám o sebe.

Po vstupe do izby hotela v kanadskom Toronte ma zaujala pekne upravená, umelohmotná tabuľka s nasledujúcim textom:

„Vážený hosť, vďaka popularite vybavenia našich izieb si naše Ubytovacie oddelenie dovoľuje ponúknuť na predaj nasledovné položky:

Ručník….14 USD, uterák….8 USD,………, vankúš……23 USD, povlečenie postelí…..30 USD… atď.. Ceny nezahŕňajú zdanenie.

Ak sa rozhodnete vziať si niektorú z týchto vecí bez toho, aby ste na to upozornili chyžnú, budeme to považovať za váš súhlas, aby sme príslušnú sumu pripísali na váš účet. S pozdravom…“

Držal som tento oznam v ruke a rozhliadal sa po izbe. Bol to jednoznačne najunikátnejší decentný oznam hotelovým hosťom a na prvý pohľad všetko vybavenie izby tu malo svoje ocenenie. A predsa zabudli na jednu jedinú vec. Iba ten oznam nemal cenovku! Tak som si ho zobral na pamiatku, ako skvelý suvenír…

Žiadne komentáre: