Španielsko

Let z Madridu

Po troch mesiacoch vedeckej stáže v Seville som mal konečne spakované kufre, keď sa zistilo, že kolega, ktorý sa ponúkol odviezť ma na letisko, ochorel. Okamžite sa na to podujal ďalší. Nasadli sme do auta a vyrazili. Po pár desiatkach metrov španielsky kolega zneistel, začal čosi počúvať, skúšal prudké pohyby volantom a potom zastal. Vyšli sme von a zistili, že pravé zadné koleso je prázdne. Kolega sa tváril pokojne. Vytiahol z kufra potrebné náradie a rozložil ho. Vtom zistil, že mu chýba potrebný kľúč na odskrutkovanie kolesa. Španieli sú známi veľkou ležérnosťou vo veciach praktických ako aj skalopevným presvedčením, že všetko akosi, a nakoniec dobre, dopadne. V tomto prípade ponúkala záchranu neďaleká benzínová pumpa. Španielsky kolega tam zašiel, kúpil novú sadu náradia a pokúsil sa konečne odskrutkovať koleso. Nešlo to. Skúsil som to aj ja, ale neúspešne. Opäť to skúsil on. Čas bežal a to ma donútilo k odhodlaniu odskrutkovať to nešťastné koleso za každú cenu. Zaprel som sa do kľúča a - zlomil ho. Španielsky kolega odovzdane zbalil náradie a rozhliadol sa bezradne. Vtedy som mal možnosť presvedčiť sa, že v Španielsku, napriek ich povestnej ochote improvizovať na poslednú chvíľu, civilizácia funguje. Asi sto metrov za nami svietila reklama na autodielňu. Zatiahli sme tam auto, mechanici ho dali okamžite na hydraulickú lavicu a za päť minút bolo koleso vymenené. U nás by to síce trvalo tiež päť minút, ale prehováranie automechanika, aby čosi robil mimo poradia a bez dvojtýždňovej rezervácie vopred, by zabralo aspoň pol dňa. Takto som v pohode stihol lietadlo zo Sevilly do Madridu.

V Madride ma už čakali priatelia. Pepé a Mercedes boli manželia, spolu s nimi ma vítala aj Mercedesina sestra Clara a brat Iván. Vedeli, že som už v Madride raz na krátko bol a tak rozhodli, že ma zoberú na víkend do ich letného domu v dedinke Navaluengo pri Salamanke. Bol piatok a lietadlo do Prahy mi letelo až v nedeľu večer. V Navaluengu som tak zažil dva nádherné, slnečné dni. Zabávali sme sa, debatovali, prechádzali. Tiež som sa názorne poučil, že nočný život tu začína až vtedy, keď u nás už ostávajú v bdelom stave len tí najväčší flamendri. Zákonite sme teda doobeda dlho dospávali. Aj v deň nášho odchodu, nedeľu, sa všetci zobudili až okolo jedenástej. Raňajky sme si dopriali na slnečnej terase a potom sa šli prejsť. A vtedy sa ma Mercedes len tak pre istotu opýtala, kedy mi to vlastne letí.

„O siedmej večer, na letisku by som mal byť o šiestej.“

V tej chvíli som na svojich hostiteľoch videl, že je zle. Pepé sa pre istotu opýtal:
„Vieš, že sa menil čas zo zimného na letný? Teraz je vlastne o hodinu viac, než máme na hodinkách!“

Vedel som samozrejme, že sa mení čas. Z akéhosi dôvodu som si však myslel, že zlomová noc bude až z nedele na pondelok, keď už budem spokojne sedieť v lietadle domov. Bola jedna hodina poobede, vlastne už dve. Iván, ktorý by ma mohol zobrať skôr, odišiel už ráno, a tak moji hostitelia pripravili pohotovo improvizovaný časový plán. Smola bola len v tom, že v ňom bol zahrnutý aj nedeľný obed. A dobrý nedeľný obed sa v Španielsku nedá odbiť. Takže sme sa vrátili do domu, ženy navarili, my sme zbalili, najedli sa, umyli riad, upratali, zamkli dom a - boli štyri hodiny poobede. Pepé, ktorý šoféroval, však vyhlásil, že to zvládne. Len čo sme sa pohli, devy zaspali. Ale ja som nemal od obáv ako to dopadne na odpočinok ani pomyslenie. Ako sme sa vykrúcali serpentínami španielskej Sierry de Guadarramy, Pepé sa na mňa ešte povzbudivo usmieval. A to aj vtedy, keď sme sa museli zaradiť do kolóny sledujúcej slimačím tempom akúsi dámu za volantom, ktorá sa rozhodla vychutnávať krásy okolitej krajiny. Všetko by asi aj napriek tomu dobre dopadlo, keby sme nezabudli na kolóny víkendových motoristov na prístupových cestách k hlavnému mestu. V jednej z nich sme beznádejne zaviazli ešte dlhých desať kilometrov pred Madridom. Ženy sa zobudili a začali sa po španielsky radiť s Pepém. Bolo to márne. Trčali sme v kolóne, ktorá sa hýbala len krokom. Nebolo kam odbočiť, koho predbehnúť, len sa ťahať zarovno s ostatnými. Vedel som, že je zle. Ale aby to bolo ešte zaujímavejšie, strašne som si potreboval odskočiť, len nebolo kam. Na kilometre okolo nás bolo vidieť len holú, vyprahnutú pláň. Nedalo sa ani zájsť kamsi za kopček. Kolóna by sa mohla akurát vtedy nečakane pohnúť a hnať sa s nohavicami v hrsti k nášmu autu za potupného trúbenia ostatných - to radšej vydržať. Scéna bola pripravená na dokonalú tragi-frašku.

Mercedes aj Clara ma utešovali. Mercedes slovensko-rusky, lebo študovala oba jazyky. Dokonca boli s Pepém aj na Slovensku a páčilo sa im. Všetka ich dobrá vôľa však bola nič proti faktom, ktoré sa mi neustále pripomínali. Ak by som zmeškal lietadlo, najbližšie mi letelo až o štyri dni. Nehovoriac o tom, že som mal pevnú letenku, ktorá sa nedá normálne vymeniť, a už na stredu zasa konferenciu v Maďarsku.

„Pokojne, Gustáv, ak by sme to nestihli, nezastavíme, až kým ťa nedovezieme do Bratislavy...“

Pekná útecha od Mercedes, ale ja som si zo zúfalstva radšej natiahol bundu na hlavu a pokúšal sa spať. Myslel som si, že tak aspoň nebudem na nič myslieť, ale priam naopak - začali ma napadať tie najbizarnejšie súvislosti.

Neviem, či veríte na mystériá cestovania, ale ja sa na cestách pravidelne stretávam s úkazmi, ktoré sú ak nie záhadné, tak prinajmenšom pozoruhodné. Napríklad už cesta do Španielska ma mala varovať pred tým, čo ma bude čakať po ceste späť. V to ráno, keď nás mal autobus pravidelnej diaľkovej linky odviezť do takmer štyristo kilometrov vzdialenej Prahy, padla náhle taká námraza, že ľudia už po pár krokoch padali na chodníkoch. Nemohol som spať, ako pred každou veľkou cestou, a tak som rýchlo zavolal spolucestujúcej kolegyni, že pre záchranu našej cesty musíme vymeniť autobus za vlak. Vlak sa nešmýka. Ale zasa kvôli neskoršiemu odjazdu vlaku sme mali veľmi krátky čas na to, aby sme sa v Prahe dostali z nádražia ku kancelárii aerolínií a autobusu na letisko. Napriek tomu si moja spolucestujúca v Prahe na nádraží zmyslela, že si musí dať pri stánku na stojáka pivo (?!). Išiel ma z tej ženskej šľak trafiť. Dostala to isté štipendium ako ja, ale ona pre zmenu na štúdium flamenga v Madride. Nebola to jednoduchá osoba, ale na rozdiel odo mňa bola vybavená perfektnou španielčinou, schopnosťou variť si sama a skúsenosťou z ročného pobytu v Paríži. Človek by si myslel, že pochopí, že kvôli jednému pivu je škoda zmeškať lietadlo. Ale ona to nepochopila a tak sme sa k stanovišťu autobusu prihnali neskoro. Bola nedeľa, kancelária leteckej spoločnosti bola už zavretá a najbližší autobus odchádzal na letisko až po odlete nášho lietadla. Boli sme stratení. Ale skôr než som sa stihol rozčúliť, zjavil sa môj dávny priateľ z Prahy, ktorému som písal, že by sme sa snáď mohli na tomto mieste pri čakaní na autobus stretnúť. Ako predvídavý nebeský anjel sa dostavil aj s taxíkom svojho priateľa a odviezli nás ešte včas k čakajúcemu lietadlu. Teraz, na ceste opačným smerom, opäť v nedeľu, som bol zasa v stíhacej jazde na letisko a jej výsledok bol takisto v rukách dobrej vôle mojich známych. A aby to bolo úplné, aj tentoraz sa dramaticky pripomínalo to jedno pivo, čo som si dal navyše k obedu.

Kolóna áut sa konečne pohla. V miernych kopčekoch pred Madridom sme vždy vystúpali na nejaký horizont, aby sme zistili, že za ním je ešte ďalší. V tej pustatine sme sa posúvali po jedinej možnej spojnici krokom, ale nakoniec sme predsa len dokráčali k miestu, kde celá dopravná kalamita vznikla. Konečne sme vyrazili na okružnú diaľnicu. Domy a celé štvrte sa okolo nás mihali v rýchlom slede ako Pepé prekračoval všetky možné rýchlosti. Ale letisko nikde. Navyše môj potreba navštíviť toaletu sa stupňovala do neuveriteľných stavov akútnej nutnosti. Ale zastavte uprostred okružnej diaľnice, keď do odletu vášho lietadla chýba len pätnásť minút! A tak boli náhodní cestujúci na medzinárodnom letisku v Madride v tú nedeľu podvečer svedkami neobyčajného úkazu.

Vo veľkej rýchlosti a so škrípaním bŕzd sa tam prihnalo auto, z ktorého vyskočil neznámy mladý muž a bez obzretia utekal do letiskovej haly. Šofér toho auta sa tíško zosunul za volantom s vedomím, že on to zvládol. Teraz prišlo veľké číslo dvoch diev zo zadných sedadiel. Tie vyskočili, zobrali kufre neznámeho a hnali sa s nimi k odbaveniu. Lenže chýbali doklady.
Môžem potvrdiť, že španielske ženy netrpia v kritických chvíľach žiadnymi rozpakmi. Vtrhli na pánsky záchod, rýchlo mi vysvetlili situáciu, ja som im popod plechové dvere kabínky podal pas i letenku a zasa zmizli. Medzičasom som sa konečne zbavil všetkých naliehavostí a dopínajúc sa, vyrazil cez letiskovú halu. Mercedes a Clara mi akurát stihli podať doklady a palubný lístok, zamával som im, s veľkým prižmúrením očí colníkov i pasovákov prebehol všetkými kontrolami a elektronickými detektormi, našiel v behu správny východ k lietadlu, vybehol na letiskovej ploche k pristavenému autobusu a skočil doň tesne predtým, než sa dvere zavreli. Bezpečne už sediac v lietadle, potreboval som zopár koňakov, kým som sa z toho všetkého spamätal.