streda, 2. júla 2008

India

Anjel menom Milan


Skôr alebo neskôr na to príde každý cestovateľ. Anjeli existujú. Teda aspoň tí anjeli, čo chránia ľudí na cestách. Obvykle sú bez mena, ale jeden sa celkom určite volá Milan.


Mám kolegu, s ktorým chodíme takmer na všetky vedecké cesty. Raz pri návrate z vedeckého kongresu v Prahe sme mimoriadne nesedeli v autobuse vedľa seba. Pri zastávke na pol cesty som vďaka tomu objavil môjho kolegu v debate z pozoruhodným chlapíkom zo Slovenska. Mal dlhé šedivejúce vlasy a tvár plnú vrások. Ani ma neprekvapilo, keď povedal, že slúžil ako plukovník Rhodézskej armády. Každá veta, ktorú povedal, nás ubezpečovala, že pred nami sedí svetobežník.


Bolo to začiatkom 90-tych rokov, nedlho po Nežnej revolúcii, a tak keď náš nový spoločník Milan začal rozprávať príhody z jeho ciest po Šrí Lanke, Indii, či Nepále, znelo to akoby hovoril návštevník z Marsu. Takže jeho ponuka, že nám poradí, ak tam tiež pocestujeme, znela ako žart. Nebral som preto vôbec vážne, keď môjmu kolegovi ponúkol svoju vizitku. Môj kolega je taký neporiadny, že ju mohol akurát tak stratiť. A aj stratil.


O pár rokov mal jeden z našich vedeckých článkov tak dobrú odozvu, že sme dostali pozvanie na konferenciu do Indie. A zhodou okolností sme si tú cestu vďaka grantu aj mohli dovoliť. Jediné, čo nám chýbalo, boli rady svetobežníka Milana. Akoby naše podvedomé výzvy počul, krátko na to sám zavolal. Po niekoľkých rokoch na cestách po Ázii bol opäť v Bratislave a ochotný sa s nami stretnúť. Čo lepšie sme si mohli priať!


Milan sa veľmi nezmenil. Len jeho vlasy boli šedivšie a v tvári sa objavili ďalšie vrásky. Ale jeho príbehy boli rovnako neuveriteľné ako predtým. Podstatné ale bolo, že ochotne prisľúbil nadeľovať nám dobré rady na cestu tých zopár piatkových poobedí, čo nám ešte ostávali do odchodu. Vďaka tomu sme boli celkom sľubne pripravení a posledný piatok pred odchodom už toho nebolo veľa na debatu. Keď som prišiel s väčším oneskorením, môj kolega už bol preč. Tak sme s Milanom len sedeli a popíjali čaj. On nikdy nepil alkohol a mňa zasa nikdy predtým nenapadlo piť čaj v bare. A tak som sa čoskoro poberal na odchod.


„Kedy letíte do Dilí?“ opýtal sa Milan náhle a bez veľkého záujmu.
„Na budúcu stredu.“
„A kedy pristávate?“
„Okolo obeda, krátko pred dvanástou.“
Už sa nič nepýtal a tak som sa zdvihol. Medzi dverami ma však zarazil akoby si náhle na niečo, len tak mimochodom, spomenul:
„Tak teda dovidenia na budúcu stredu v hoteli Imperial. O jednej poobede, jasné?“


Rýchlo som prikývol a šiel. Znelo to príliš dobre na to, aby to bola pravda. Ale najbližšiu stredu sme sa nechali zaviezť z letiska rovno do hotela Imperial. A Milan bol tam. Od tej chvíle sa o nás dvoch staral ako vlastná matka a sprevádzal nás neznámou krajinou s veľkorysosťou a trpezlivosťou akých by sem sa nemohli dočkať od nikoho iného.


A viete, prečo som si istý, že Milan bol anjel? Jednoducho – nepodarilo sa nám oplatiť mu toľkú pomoc a dokonca ani poriadne poďakovať. Proste sa stratil. To iba anjeli sa zjavujú, keď ich je treba, a miznú tichúčko, keď splnili svoju úlohu.


Mimochodom, aj vy sa môžete stať anjelmi. Stačí mať oči otvorené a využiť každú príležitosť pomôcť ľuďom, ktorí sú na cestách. Len tak, z dobrej vôle. Ale nezabudnite sa vytratiť skôr, než sa vám dobrým oplatia, či aspoň zaďakujú. To je podmienka.

2 komentáre:

tru povedal(a)...

..a co ak sa chce clovek podakovat niektoremu zo svojich anjelov..? prisli ste na to, ako a ci je to mozne skor nez zmiznu z nasich ciest..?

muringustav povedal(a)...

Nefunguje Vám mail, tak aspoň takto: Oki, tak to dame po tom Strasburgu, predbezne nam to vychadza na 30.10, a to mam o 19:00 v ArtFore v Bratislave prezentaciu mojej najnovsej knizky. Takze, ak by ste sa dostavili, ste vitana.
Srdecne,
G. Murin

P.S. Ktory clanok myslite? Ten na blog.SME o Kunderovi, alebo cestovnu poviedku na Webgarden. Nech viem na co mam byt pysny:)))