streda 30. decembra 2009

AMERIKA 49

PREKVAPENIE

(Iowa City, spisovateľský pobyt)


Internát sa už vyľudňoval pred očakávanými vianočnými veľkosviatkami. Viacerí naši kolegovia už odcestovali. Študenti odišli a s nimi zanikla aj každodenná služba pri vchode do budovy, takže sa k nám prakticky nedalo dostať. Chodby boli prázdne a opustené. Pokúšal som sa baliť, keď niekto zaklopal na dvere. Za nimi stála moja prekladateľka Jerry Weir. Už týždne sme sa nevideli, neboli sme ani dohodnutí na žiadnej schôdzke. Priznám sa, v tej hektike záveru IWP som na Jerry zabudol. Ale ona nezabudla, našla si čas, akýmsi spôsobom sa prebojovala do opustenej budovy a teraz predviedla, čo je to – krátko a stručne. V plnej náruči mala dva veľko-darčeky pre naše dcéry Lucku a Veroniku – obrovskú Barbie a ešte väčšiu „hovoriacu“ žabu. Strčila mi to do rúk, zamávala, zaželala šťastnú cestu a zmizla. A ja som tam len stál z hubou dokonale vyvetranou a v hlave mi odporne bzučala jediná nevďačná myšlienka – kam, do kelu, ešte aj TOTO napchám do svojej už beztak preplnenej batožiny. Sorry, Jerry…


POSLEDNÁ PARTY



Poslednú party našej skvelej spisovateľskej bandy a miestnych priateľov zorganizovala Joan, tá, ktorá ma nenechala zlynčovať na vystúpení feministky Glorie Steinem. Táto Joan sa medzičasom zoznámila s väčšinou nášho spisovateľského osadenstva a keďže jej dom bol dostatočne veľký, chcela sa s nami všetkými takto rozlúčiť. To, že sme prišli my, je pochopiteľné. S údivom som ale sledoval kto z hostí pozvaných Joan vstupuje do dverí. Vo väčšine to boli ľudia, ktorých som tak alebo onak v Iowa City už stretol. Bola to pozoruhodná prehliadka, akýsi sumár priateľských kontaktov za tie tri mesiace pobytu. Ako napríklad práve prichádzajúci očný lekár, s ktorým nás raz viezlo to isté „limo“ na letisko, keď som letel na Východné pobrežie. Prehodili sme zopár slov nad kávičkou, ktorú pohotovo ponúkol z termosky šofér, ktorý nás viezol. Ten lekár ma pozval k nim na večeru a ja som ju po návrate z cesty naozaj absolvoval v príjemnej debate z celou jeho rodinou. A tým ho zhaslo. Jiří Janoušek, kdesi napísal: „Američania sú ľudia, ktorí vás vždy radi uvidia, ale ak vás nevidia, nechýbate im.“ Je možné, že všetci títo krásni ľudia, ktorí nás prišli pozdraviť, na nás čoskoro zabudnú a nebudeme im chýbať. Ale oni všetci, celkom určite, budú chýbať mne.


DVE AMERIKY

Existujú dve Ameriky. Tú prvú poznáme všetci z amerických filmov a nekonečných seriálov. V nej sú Američania ako z umelej hmoty, rozprávajú sa zásadne s namierenou pištoľou a ak prehovoria je to vždy niečo burácavo vtipné až smiechotlačné. Nemajú problémy a nemajú priateľov. Zato majú v zásobe celú encyklopédiu múdrosloví, ktoré platia len na silne postriebrenom plátne. Časť tejto Ameriky existuje aj v amerických časopisoch a novinách, ale z tých väčšina z nás rozpozná len reklamy na Malborky. A viac ani netreba. Kto videl jeden americký film, videl všetky. Kto videl jednu americkú reklamu na šťastný život, môže urobiť desať ďalších. V novinách a časopisoch sa zásadne nesnažia niečím vás prekvapiť. Táto mediálna Amerika je priehľadná ako biznis-plán v akváriu so zlatými rybkami a automatickým ohrievačom.
Ale existuje aj druhá Amerika. Tá každodenná, normálne americká, a vždy prekvapujúca.
Keď som takto po prvý krát odchádzal z Ameriky, bolo to vážne na city. Za tie mesiace som žil v priateľskom prostredí ľudí celého sveta, ktorých dala dokopy práve Amerika. Pohostila, ale nevnucovala sa. A aj ten odchod mal byť americky perfektný. Na cestu z vysokoškolskej ubytovne na letisko mi objednali „limo“.
„Limo“ je skratka pre limuzínu, ale v tomto prípade ide o letiskovú službu, kedy dodávka (ktorej jediným komfortom je ohrievač na termosku s kávou a malá miska cukríkov) zváža cestujúcich na letisko, aby ich nemuseli voziť príbuzní, alebo známi. Tentoraz som bol v „limo“ sám. Vianočné sviatky už boli na spadnutie, navyše nedeľa. Sedel som sám na zadnom sedadle a padla na mňa rovno bez prípravy tá sladkotrpká cestovateľská melanchólia – opúšťal som niečo pekné a tešil som sa na domáce krajšie. Ale chcel som si užiť ešte každú chvíľu na tomto kontinente a tak sme sa so šoférom dali do debaty. Bol to požiarnik, čo si takto vo voľných chvíľach privyrábal. Mal akýsi pôvod (každý v Amerike má akýsi mimoamerický pôvod) a prišli sme na to tak, že sa ma opýtal odkiaľ som (každý v Amerike sa vás to opýta). Žeby vzdialené poľské korene? Alebo to bola poľská školáčka, ktorú k sebe zobrali do rodiny na výmenný program? Nie je to podstatné. Nie je ani podstatné o čom sme sa celú tú cestu bavili. Pretože až tesne pred letiskom som pochopil, že tento chlap, ktorý si privyrába tým, že vozí cestujúcich k lietadlu, šofér-amatér a ešte aj požiarnik, akosi vycítil, že sa potrebujem vyrozprávať, kým toto nádherné miesto uprostred Iowy opustím. Bol som vážne na mäkko, tu som sa zaľúbil aj do prírody a že sa mi takéto avantúry často nestávajú. Všetko, čo preto mohol urobiť, bolo, že sa celkom nebadane vžil do úlohy priateľa, ktorý vyprevádza dobrého známeho na ďalekú cestu.
Verte, že si z toho, čo sme si predebatovali s tým neznámym, ktorého som nestretol predtým a už nestretnem, nepamätám takmer nič. Ale nezabudnem na to, že keď sme vystúpili a on mi pomohol vyložiť kufre, vôbec nám neprišlo čudné, že sme sa na rozlúčku objali. Lúčili sme sa už ako naozajstní starí dobrí známi. Ten chlap to zahral za všetkých tých starých dobrých známych, s ktorými som sa v tom zhone balenia nestihol naozajstne rozlúčiť. A vôbec, vôbec nám to nepripadlo neprirodzené. Naopak. Tak toto je tá druhá Amerika…


KONIEC I. ČASTI KNIHY O AMERIKE

streda 23. decembra 2009

AMERIKA 48

Nech žije náhoda!


Nebyť náhody, náš život by bol obdobou plánovaných päťročníc a veštkyne z ruky by riadili hospodárstvo. Ale našťastie je tu náhoda a to je čarokrásny tvorca nepredvídateľných životných príbehov.
Tak si predstavte túto náhodu. Celý čas, čo som bol v Ledig House som samozrejme chcel stretnúť aj nejakého starousadlíka od nás. Kraj je totiž obývaný hlavne Nemcami, čo sa prisťahovali ešte pred tromi storočiami. No to by v tom bol čert aj s anjelom, aby sa medzi nich nezamiešal aj nejaký Slovák. A skutočne, na jednom z bicyklových výjazdov som narazil na vývesnú tabuľu miestneho opravára malých farmárskych strojov menom Slovak. Aj som ho navštívil. Netváril sa nadšene, netváril sa nijako. Že „čo je ho do teho“, kto bol jeho pradedo. Tak som mu poďakoval a bral sa preč.
A teraz si predstavte, že náhle dostaneme nového riaditeľa v Ledig House. Ten si všimne, že sú voľné izby a povolá zopár mladých literátov z blízkeho New Yorku. Medzi nimi aj černošského básnika, ktorý sa vyznačuje tromi vlastnosťami – každé ráno behá; búši do počítača tak, že to počujem aj cez dve steny a hovorí trochu poľsky, lebo tam bol. A ešte je aj nábožný, takže sa hneď prvú nedeľu vybral do jediného kostola široko ďaleko. Kňaz v tom kostole si samozrejme všimne, že tam má nejakú novú a navyše čiernu ovečku. Prihovorí sa nášmu kolegovi a tí spolu akosi dôjdu k tomu, že veď v Ledig House teraz sídli slovenský spisovateľ a kňaz má dojem, že jeho pôvod je tiež slovenský. Volá sa Eric Blahut.
Veľmi som vďačný tomu černošskému básnikovi a náhode, že som mohol stretnúť tohto kňaza, čo sa rád smeje. A zároveň by som už z celkom iných dôvodov, ktoré sa dostavili neskôr, nerád stretol toho istého černošského básnika a to ani náhodou. Ale veď taký je už život.

streda 16. decembra 2009

AMERIKA 47

Ako sa vám páči!


Môj prvý pobyt v Amerike bol plný zázrakov. Možno aj preto, že to bol môj prvý spisovateľský pobyt a tie zázraky by sa diali aj inde, neviem. Ale veď uvážte:
Štandardnou procedúrou IWP bol rozhovor pre miestnu, univerzitnú televíziu. Technicky to robil Lem Torrevillas, manžel zástupkyne riaditeľa IWP Roweny. Rozhovor viedol zase manžel Mary menom Peter Nazareth. Skrátka, taký malý rodinný podnik.
Konečne prišiel rad aj na mňa a v určený deň a hodinu som sa dostavil do malej knižnice IWP. Len, čo som vstúpil, bolo mi to jasné – bol tam gauč a tak by ten rozhovor mohol byť logicky robený ako rozhovor u psychoanalytika, kde pacient leží na gauči. Hneď som to povedal Petrovi a Lemovi. Peter Nazareth bol nadšený (veď mal za sebou už aspoň dvadsať rovnakých rozhovorov), Lem nie.
„Mám už nastavené svetlá, nejde to!“
Márne sme ho prehovárali, nedal si povedať. Rozhovor sme urobili, ale bolo to ako keď sa spáli dobrý koláč a ako náhradu sa dobíjate narýchlo uvareným pudingom. Ale čo už, človek nemôže mať všetko na svete.
O tri dni za mnou prišiel ustaraný Lem:
„Gustav, ty vždy dosiahneš, čo chceš, však?“
Nemal som potuchy o čom hovorí, ale nechal som ho v tom.
„Vieš, ten rozhovor, čo sme robili… No predstav si, tá kazeta vôbec nevyšla. Musíme to robiť znovu!“
„S gaučom?“
„Samozrejme, ako sa ti páči!“
A tak, keby ste sa vesmírnou náhodou dostali na vnútorný televízny kanál University of Iowa, môžete tam občas zahliadnuť (a počul som, že to púšťajú celkom radi), blázna, ktorý leží na gauči, tvári sa, že je u psychoanalytika a lámanou angličtinou skúša na otázky vystreľovať pohotové, „veselé“ odpovede. Dobre sa baví a na záver si ešte vypýta aj účet za seansu.
Ešte, že aj oni majú zmysel pre humor a ten účet mi neposlali.

streda 9. decembra 2009

AMERIKA 46

ČO JE AMERIKA


Uprostred amerického Stredozápadu v univerzitnom mestečku Iowa City existuje Výbor pre vítanie cudzincov. Je zložený zo samých zaslúžilých a entuziastických dôchodcov. U nás sú dôchodcovia radi, že žijú, a cudzinci im lezú akurát tak na nervy. Ale v tomto americkom mestečku je ešte aj špeciálne Centrum medzinárodných štúdií, kde deva menom Shu-I Chan, pôvodom z Tchajwanu, registruje všetkých oficiálnych návštevníkov Univerzity z cudziny a miestnemu obyvateľstvu dáva na vedomie z koho prítomnosti sa môžu tešiť. Shu-I Chan mi jedného dňa zavolala a opýtala sa ma, či by sa so mnou mohol stretnúť pán menom Bruce Lafferty. Bol vraj pol roka na Slovensku a rád by opäť stretol niekoho od nás. Prekvapilo ma, prečo sa ma na to pýta a prečo sa dotyčný Bruce Lafferty so mnou už dávno nestretol. Vysvetlila mi, že vzhľadom na rešpektovanie môjho súkromia potrebuje môj súhlas, aby mi Bruce mohol zavolať. Súhlasil som, Bruce zavolal a o dva dni sme už sedeli spolu na pive. Bolo to srdečné stretnutie. Bruce na Slovensko rád spomínal. Jedinú výhradu mal k našim policajtom, pretože okrádajú cudzincov na pokutách ako len môžu. To bol len ďalší dôkaz, že na Slovensku naozaj bol.
Keď sme sa konečne dostali k tomu, čo vlastne každý z nás robí, objavil som v Bruceovi profesionálneho vojenského pilota. Síce len za Národnú Gardu a na dopravných Herkulesoch, ale aj tak tu predo mnou sedel môj životný sen. Ako chlapec som chcel byť pilotom. Ale neurobil som preto asi dosť, a tak som sa Brucea podrobne vypytoval, o čo všetko som vlastne prišiel. Pozrel sa na mňa s úsmevom a ubezpečil ma, že ešte stále nie je nič stratené – „toto je predsa Amerika“. A dal si so mnou stretnutie znovu o týždeň. O týždeň sme sa stretli na miestnom letisku. Slúžilo najmä športovému a súkromnému lietaniu. Bruce prenajal malé dvojmotorové lietadlo s dvojitým riadením. Podrobne so mnou prebral predletovú prípravu, nasadli sme, Bruce nahodil motory a pomaly sme rolovali na štartovaciu dráhu. Bolo to fajn, bola to Amerika. Úplne neznámy známy obetoval čas aj peniaze na to, aby ma povozil v malom športovom lietadle. Mal som pocit, že viem, o čom to je a čo od toho môžem očakávať. Ale to bol omyl.
„Chyť sa svojich kormidiel,“ povedal autoritatívne Bruce, keď sme sa ocitli na prahu štartovacej dráhy, a dodal: „Ja budem pridávať plyn a ty zdvihneš lietadlo a vzlietneš.“
„Ale ja som ešte v živote lietadlo neriadil!“ ohradil som sa.
„To je v poriadku. Som inštruktorom lietania a toto je prvá lekcia. Poďme!“
Bruce pridal plyn, ja som podľa z detstva načítaných vedomostí a hlavne jeho inštrukcií pritiahol riadenie a - vzlietli sme. Nebolo to najelegantnejšie, ale boli sme vo vzduchu. Potom sme obleteli polovicu Iowy a Bruce mi dal možnosť naozaj vlastnoručne pilotovať. Keď som sa mu snažil v hluku motorov prejaviť vďačnosť, len mávol rukou.
„To nič nie je,“ zakričal späť Bruce. „Lietanie je v podstate veľká nuda.“
Celkom s Bruceom nesúhlasím, ale oceňujem, že sa ma o tom aspoň pokúsil názorne presvedčiť. Pre zachovanie „nudy“ rutinného letu a aj pre istotu pristávací manéver urobil s bravúrou sám.
Aj toto je Amerika.

streda 2. decembra 2009

AMERIKA 45

FLAMENCO V AMERIKE



Tak ako pizzu dostanete pomaly už aj na Novej Guinei a špagety sa servírujú aj za polárnym kruhom, flamenco ladným tanečným krokom preskočilo aj Atlantický oceán. Vďaka tomu som ako hosť amerického básnika Kerry Shawna Keysa zažil uprostred pennsylvánskych Modrých hôr skutočný flamencový šok. V mestečku Harrisburg ma totiž zaviedol do domu vyslúžilého černošského tanečníka Johna Scotta. Bol štvrtok a teda deň kedy sa už roky schádza u Johna pozoruhodná skupinka ľudí. John do pivnice prerobenej na malý tanečný sál s barom pozýva každý štvrtok jednu dámu, priateľa básnika a mladého japonského vedátora. Tá dáma si priniesla tanečný úbor a cvičky. Básnik a Japonec priniesli gitary. Prehodili zopár slov, John s dámou zaujali úvodnú figúru, gitaristi privreli oči a spustili. Nemôžem tvrdiť, že by to bolo to najlepšie flamenco aké som kedy počul a videl, ale rozhodne to bolo úprimné a nadšené. Táto nesúrodá štvorica – černošský tanečník, biela tanečnica, biely americký básnik a mladý japonský vedec – nemali so Španielskom vôbec nič spoločné. Vlastne, pardón, básnik mal umelecké meno – Paco. Ale to bolo naozaj všetko. Takáto globalizácia poteší...