streda, 23. decembra 2009

AMERIKA 48

Nech žije náhoda!


Nebyť náhody, náš život by bol obdobou plánovaných päťročníc a veštkyne z ruky by riadili hospodárstvo. Ale našťastie je tu náhoda a to je čarokrásny tvorca nepredvídateľných životných príbehov.
Tak si predstavte túto náhodu. Celý čas, čo som bol v Ledig House som samozrejme chcel stretnúť aj nejakého starousadlíka od nás. Kraj je totiž obývaný hlavne Nemcami, čo sa prisťahovali ešte pred tromi storočiami. No to by v tom bol čert aj s anjelom, aby sa medzi nich nezamiešal aj nejaký Slovák. A skutočne, na jednom z bicyklových výjazdov som narazil na vývesnú tabuľu miestneho opravára malých farmárskych strojov menom Slovak. Aj som ho navštívil. Netváril sa nadšene, netváril sa nijako. Že „čo je ho do teho“, kto bol jeho pradedo. Tak som mu poďakoval a bral sa preč.
A teraz si predstavte, že náhle dostaneme nového riaditeľa v Ledig House. Ten si všimne, že sú voľné izby a povolá zopár mladých literátov z blízkeho New Yorku. Medzi nimi aj černošského básnika, ktorý sa vyznačuje tromi vlastnosťami – každé ráno behá; búši do počítača tak, že to počujem aj cez dve steny a hovorí trochu poľsky, lebo tam bol. A ešte je aj nábožný, takže sa hneď prvú nedeľu vybral do jediného kostola široko ďaleko. Kňaz v tom kostole si samozrejme všimne, že tam má nejakú novú a navyše čiernu ovečku. Prihovorí sa nášmu kolegovi a tí spolu akosi dôjdu k tomu, že veď v Ledig House teraz sídli slovenský spisovateľ a kňaz má dojem, že jeho pôvod je tiež slovenský. Volá sa Eric Blahut.
Veľmi som vďačný tomu černošskému básnikovi a náhode, že som mohol stretnúť tohto kňaza, čo sa rád smeje. A zároveň by som už z celkom iných dôvodov, ktoré sa dostavili neskôr, nerád stretol toho istého černošského básnika a to ani náhodou. Ale veď taký je už život.

Žiadne komentáre: