streda, 9. decembra 2009

AMERIKA 46

ČO JE AMERIKA


Uprostred amerického Stredozápadu v univerzitnom mestečku Iowa City existuje Výbor pre vítanie cudzincov. Je zložený zo samých zaslúžilých a entuziastických dôchodcov. U nás sú dôchodcovia radi, že žijú, a cudzinci im lezú akurát tak na nervy. Ale v tomto americkom mestečku je ešte aj špeciálne Centrum medzinárodných štúdií, kde deva menom Shu-I Chan, pôvodom z Tchajwanu, registruje všetkých oficiálnych návštevníkov Univerzity z cudziny a miestnemu obyvateľstvu dáva na vedomie z koho prítomnosti sa môžu tešiť. Shu-I Chan mi jedného dňa zavolala a opýtala sa ma, či by sa so mnou mohol stretnúť pán menom Bruce Lafferty. Bol vraj pol roka na Slovensku a rád by opäť stretol niekoho od nás. Prekvapilo ma, prečo sa ma na to pýta a prečo sa dotyčný Bruce Lafferty so mnou už dávno nestretol. Vysvetlila mi, že vzhľadom na rešpektovanie môjho súkromia potrebuje môj súhlas, aby mi Bruce mohol zavolať. Súhlasil som, Bruce zavolal a o dva dni sme už sedeli spolu na pive. Bolo to srdečné stretnutie. Bruce na Slovensko rád spomínal. Jedinú výhradu mal k našim policajtom, pretože okrádajú cudzincov na pokutách ako len môžu. To bol len ďalší dôkaz, že na Slovensku naozaj bol.
Keď sme sa konečne dostali k tomu, čo vlastne každý z nás robí, objavil som v Bruceovi profesionálneho vojenského pilota. Síce len za Národnú Gardu a na dopravných Herkulesoch, ale aj tak tu predo mnou sedel môj životný sen. Ako chlapec som chcel byť pilotom. Ale neurobil som preto asi dosť, a tak som sa Brucea podrobne vypytoval, o čo všetko som vlastne prišiel. Pozrel sa na mňa s úsmevom a ubezpečil ma, že ešte stále nie je nič stratené – „toto je predsa Amerika“. A dal si so mnou stretnutie znovu o týždeň. O týždeň sme sa stretli na miestnom letisku. Slúžilo najmä športovému a súkromnému lietaniu. Bruce prenajal malé dvojmotorové lietadlo s dvojitým riadením. Podrobne so mnou prebral predletovú prípravu, nasadli sme, Bruce nahodil motory a pomaly sme rolovali na štartovaciu dráhu. Bolo to fajn, bola to Amerika. Úplne neznámy známy obetoval čas aj peniaze na to, aby ma povozil v malom športovom lietadle. Mal som pocit, že viem, o čom to je a čo od toho môžem očakávať. Ale to bol omyl.
„Chyť sa svojich kormidiel,“ povedal autoritatívne Bruce, keď sme sa ocitli na prahu štartovacej dráhy, a dodal: „Ja budem pridávať plyn a ty zdvihneš lietadlo a vzlietneš.“
„Ale ja som ešte v živote lietadlo neriadil!“ ohradil som sa.
„To je v poriadku. Som inštruktorom lietania a toto je prvá lekcia. Poďme!“
Bruce pridal plyn, ja som podľa z detstva načítaných vedomostí a hlavne jeho inštrukcií pritiahol riadenie a - vzlietli sme. Nebolo to najelegantnejšie, ale boli sme vo vzduchu. Potom sme obleteli polovicu Iowy a Bruce mi dal možnosť naozaj vlastnoručne pilotovať. Keď som sa mu snažil v hluku motorov prejaviť vďačnosť, len mávol rukou.
„To nič nie je,“ zakričal späť Bruce. „Lietanie je v podstate veľká nuda.“
Celkom s Bruceom nesúhlasím, ale oceňujem, že sa ma o tom aspoň pokúsil názorne presvedčiť. Pre zachovanie „nudy“ rutinného letu a aj pre istotu pristávací manéver urobil s bravúrou sám.
Aj toto je Amerika.

Žiadne komentáre: